Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (1. časť)

Zosnulý hudobný publicista Juraj Kušnierik napísal kedysi knihu „Hudba ostrova” o hudobnej scéne na Islande. Keby vycestoval na opačný koniec sveta – do Stredozeme, pravdepodobne by chcel hneď napísať knihu ďalšiu. Tu je ponuka ženských hudobníčok, ktoré by mohli stáť za vypočutie a pozornosť aj v slovenských končinách.

Počtom obyvateľov je Nový Zéland krajinou, podobnou Dánsku alebo Slovensku. Počtom hudobných projektov je na tom však oveľa lepšie. Môže za to ostrovná izolovanosť, multikultúrne vplyvy, výdatná podpora umenia štátom a nadáciami, alebo oceánska klíma – sú tu totiž stovky zaujímavých kapiel, spevákov aj speváčok. A či už hrajú vo vypredanom štadióne, prefajčenom klube alebo len-tak na ulici – všetci majú jedno spoločné – vedia dobre hrať a ešte lepšie spievať.

Rozlišovať medzi hudobnými oceneniami

Zatiaľ som mala možnosť sledovať dva typy hudobných cien v Kiwilande (ako domáci svoju ostrovnú vlasť v Oceánii nazývajú) – Vodafone New Zealand Music Awards a The Taite Music Prize. Tá prvá je čisto komerčná záležitosť, odvíjajúca sa od hranosti v masových rádiách. Tá druhá je viac o kvalitnej, možno trochu viac alternatívnej hudbe. Je pomenovaná podľa zosnulého hudobného novinára Dylana Taite. Víťaz či víťazka tejto ceny získava nielen desaťtisíc dolárov, ale aj možnosť nahrať album v Red Bull Studios v Aucklande. Finalistkami naposledy boli napríklad Nadia Reid a Princess Chelsea, ktorá hrala pred pár rokmi aj v bratislavskom KC Dunaj. O nich ale až niekedy nabudúce.

Aldous Harding

Rastúca hviezda Aldous Harding

Aldous Harding som videla hrať naživo už dvakrát a oba razy ma uchvátil jej zjav. Žije v Lytteltone s novým partnerom, talentovaným bluegrass spevákom Marlonom Williamsom. Preto sa aj jej nové piesne, ktoré v týchto dňoch nahráva v Bristole so spolupracovníkom PJ Harvey, Johnom Parishom, výrazne líšia od temných balád z eponymného debutového albumu. Nová skladba „Party“, venovaná dievčatám, je predzvesťou hravej, za)ľúbenej platne. Ak by ste chceli vedieť, čo sa hudobníčke odohrávalo v hlave pred pár rokmi, pozrite si klipy k piesňam „Stop Your Tears“ a „Hunter“.

Ja však budem mať od nej asi nadlho najradšej song „Horizon“ a hlavne jej tvrdé cvakanie zubami po každej vyspievanej vete refrénu. V britskom Guardiane jej predpovedajú žiarivú kariéru, počas letného turné si už získala americké publikum. Ešte tak zaujať Strednú Európu a do roka ju máme na festivale Pohoda.

 I.E. Crazy nazivo v Golden Dawn Tavern-Foto_Palo_Markovic

Rebelujúca I.E. Crazy

Aucklandská speváčka Claire Duncan, vystupujúca pod menom I.E. Crazy, oslávi o pár mesiacov tridsiatku. Od útleho detstva po nociach sledovala všetky hudobné kanály a počúvala tvrdú rockovú i trip-hopovú muziku. Aj počas hrania svojich elektro-folkových príbehov sa občas ešte (akoby bez záujmu o publikum) pozerá na svoje čierne topánky.

Vo svojich dvadsiatich chcela počúvať aj tvoriť muziku, ktorá by bola hlučná, naliehavá, autokratická – taký spôsob komunikácie sa jej pozdával. Žánrovo ešte nie je táto rebelka v zlatom roláku úplne vyhranená, naživo je však zábavná. Rovnako ako jej zážitky (a mobilové foto-zátišia s plechovkami piva) z ciest po krajine.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Kiwi life = aj život medzi zemetraseniami

Najväčšie mesto Južného ostrova na Novom Zélande – Christchurch sa vyznačuje niekoľkými zvláštnosťami. Je plné študentov a univerzitného života. Nik tam budovy nerenovuje, mladí ľudia bývajú v izbách s puklinami, nehnuteľnosť vám nepoistí žiadna poisťovňa. Ceny domov nie sú tak vysoké ako v Aucklande, kde sa priemerná cena rodinného domu vyšplhala na jeden milión NZD (pričom realitní makléri predpokladajú, že v roku 2036 bude stáť priemerný dom až tri milióny). Šialené, však? To je daň za to, že každý chce bývať v tomto rýchlo rastúcom a populárnom meste, kde za víkend stihnete dve obrovské výstavy, niekoľko farmárskych trhov a urban festov, filmových projekcií a koncertov (vážnej i alternatívnej hudby). Samozrejme, aj ja.

  vyhlad-na-auckland

Ale naspäť ku Christchurchu. Dôvodom vyššie uvedených akcií, či skôr ne-akcií sú zemetrasenia. Toto mesto ich zažilo za posledných päť rokov približne šesť tisíc. Ľudia odtiaľ neodchádzajú, zvykli si. Sú ochotní žiť život medzi zemetraseniami – iné pozitíva mesta jednoducho prevládajú nad negatívami. Inak vedeli ste, že Nový Zéland leží na hranici dvoch pohybujúcich sa litosférických dosiek, ktorých stret môže spôsobiť už spomínané zemetrasenie?

Zažiť zemetrasenie nikomu neprajem. Keď som bola pred pár rokmi na jednom z tréningov pre humanitárnych a rozvojových pracovníkov v bulharskej Sofii, vyskúšala som si simuláciu zemetrasenia a celkom mi stačilo. Keď však bývate na Novom Zélande, skôr či neskôr sa vám stane, že nejaké zažijete. V tejto ostrovnej krajine je ich ročne až 20 000. Väčšinu z nich však ľudia nepocítia. V druhú novembrovú nedeľu ma to minulo len o vlások. Keby som sa hodinu po polnoci nešla napiť vody a nezapla si notebook, o všetkom by som sa dozvedela až ráno.

kiwi-life-in-akl-2

Čakala som na mail od sestry s poznámkami k jej novej detskej knihe, ktorá ide práve do tlače. Skláňala som sa o jednej v noci nad obrazovkou počítača a v tej chvíli som objavila prvú správu o zemetraseniach na Južnom ostrove (regióny Seddon, Kaikoura a opäť raz okolie Christchurchu) o intenzite 6 až 7 stupňov Richterovej stupnice. Keď sa na Twitteri účtoch NZ denníkov objavila informácia o tom, že otrasy zasiahli aj Severný ostrov a hlavné mesto, okamžite som si nainštalovala GeoNet appku a sledovala online situáciu. Môj spánok bol tentam.

Ráno už bola situácia pokojnejšia, hoci stále sa neodporúčalo ísť na more a pohybovať sa po pobreží. Médiá aj pohotovostné zložky fungovali príkladne. To nie je, ako keď sa objaví prvý centimeter snehu v Bratislave a hľadá sa vinník, ktorý nebol na „kalamitu“ pripravený. Zamrzelo ma, že v oblastiach, z ktorých boli obyvatelia evakuovaní, hneď vyčíňali zlodeji a rodine nepočujúceho dievčaťa vybielili dom (vrátane jej zdravotníckych pomôcok)… Bola to zvláštna noc, keď mi vlastne nič iné neostávalo, len sledovať správy a uvažovať. O tom, kde sú v byte únikové východy a ako by asi v prípade núdze prebiehala evakuácia (profesionálna deformácia nepustí); aké silné budú „after-shocks“ a hrozby tsunami. Ale aj o tom, aký mám za sebou akčný víkend a aký je tu život krásny. Pozitíva prevládajú nad negatívami…

 kiwi-life-in-akl-1

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Kiwi life: O Aucklande iba v dobrom

Šesť mesiacov života na novom mieste (na opačnom konci sveta, kde sa i voda točí opačne, ako v Európe) možno nestačí na obsiahlu objektívnu reportáž. Ale niekedy človeku stačí týždeň, aby vycítil – či v danom meste ostať chce, alebo zvolí rýchly presun inam. Do Aucklandu som sa zamilovala po prvom víkende, takže odchod na Nový Zéland (kiwiland) zatiaľ neľutujem.

pmmxvi_0204_dsf7986
Naša nepísaná emigračná dohoda s manželom znela už niekoľko rokov rovnako: keď sa Európa totálne zblázni, odídeme žiť na jeden z dvoch bezproblémových a zatiaľ stále bezpečných ostrovov – na Island alebo Nový Zéland. Pred trištvrte rokom zaujímavá pracovná pozícia pre môjho muža rozhodla za nás. Nový Zéland (domovinu vzácneho vtáčika, zvaného kiwi, ktorý nevie lietať, no zato rýchlo uteká) a predovšetkým Auckland teda predstavujem známym už hodnú chvíľu na sociálnych sieťach ako môj nový domov.

Všetkým by som rada dopriala ten pocit bezpečia a spokojnosti, keď môžete denne pozorovať slobodu, toleranciu a koexistujúci mix náboženstiev, etník, národností, komunít a kultúr. Svoj odchod zatiaľ neľutujem, „home-sick“ riešim online vykecávkami s blízkymi a chcem sa aspoň raz do roka kvôli škole, práci, rodine a Pohode vracať na Slovensko. Dva dlhé lety (z Aucklandu do Viedne cez Dubaj) sa dajú vcelku zvládnuť.

pmmxvi_0214_dsf8047Kríza bývania jediným problémom

V Aucklande žije skoro jeden a pol milióna obyvateľov z celkovej novozélandskej populácie (4,5 milióna). Desať percent rezidentov v tomto rýchlo sa rozvíjajúcom meste predstavujú pôvodní maorskí obyvatelia. Čo je zaujímavé (nie však prekvapujúce), sčítanie ľudu z roku 2013 naznačilo, že štvrtina Aucklanďanov je ázijského pôvodu (hlavne z Číny). Trúfam si povedať, že dnes to môže byť pokojne aj polovica.

Čínski investori sa snažia skupovať nehnuteľnosti v meste, čo sa nepáči domácim, ale nič sa nedá robiť. „Housing crisis“ bola pálčivým (hoci jediným vypuklým) problémom tohto rýchlo rastúceho mesta už dávno – nemožno z vysokých cien nájmov a nedostatku bytov viniť čínske rodiny, či výmenných študentov alebo cudzincov, čo sem zavítajú v rámci programu „Work & Travel“ len na rok. Treba sa pozrieť do vlastných radov – prečo napríklad miestni majitelia stavebných firiem, vlastniaci celé obytné bloky a rezidencie, patria medzi najbohatších ľudí.

bazar-s-hudobninami-pred-zatvorenim-foto-palo-markovicMesto, zaberajúce takmer celý severný ostrov

Hlavné mesto kiwilandu je síce Wellington, no všetko dôležité sa momentálne deje v Aucklande. Práve tu sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. Už teraz zaberá značnú časť severného ostrova. Žiaľ, nemáme tu metro a kopcovitý terén, ako aj časté dažde neprajú rozmachu transportu bicyklami. Každý sa tu preto presúva pohodlne svojím vlastným autom, testujúc pevné nervy v pravidelných zápchach každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Užívam si vždy presuny kompami (motorovými loďkami), ktoré nevnímam ako mestskú dopravu, ale vždy ako poldňový výlet za krásnym výhľadom na celé mesto (z Devonportu) alebo za filmovým zážitkom do art-kina (v Northcote). Ešte stále sa zo situácií a výjavov teším ako turistka, nie ako rezidentka – domáci sa na mne vcelku bavia; im sa zdá všetko už trochu všedné, samozrejmé. Nech!

otvorena-ulica-k-road-a-jej-navstevnici-foto-palo-markovic
Čo vám z kiwi vecí ako prvé cinkne do nosa

Hneď po prvej prechádzke mestom ma udivilo pár vecí, ktoré som na Slovensku, resp. v rodnej Bratislave nikdy nepozorovala. Napríklad všadeprítomné oranžovo-biele cestné kužely, naznačujúce opravu cestnej komunikácie alebo novú stavbu v okolí. Alebo drevené domy, v ktorých nie sú radiátory a okná majú len jednu vrstvu skla. Akoby tu ľuďom nikdy nebola zima. Vraj im ani nie je, hoci ja by som mohla tvrdiť niečo iné.

Manželovi kolegovia nám často vravia, že ak tu prežijeme v zdraví prvú zimu, bude už len dobre. Tak prežívam a čakám – vlhká, veterná a podnechtová zima je tu totiž počas horúceho slovenského leta. Má to jednu výhodu, počas Vianoc tu budem dni tráviť na rozhorúčenej piesočnej pláži, natretá opaľovacím krémom s ochranným faktorom 50 a pozorujúca na doskách po stojačky pádlujúcu maorskú mládež. Toľko k počasiu a zámene ročných období.

V letnom období mi z času na čas na pleci pristane neobyčajne veľký motýľ, alebo farebný hmyz, na ktorého meno neviem prísť. Šum mora sa tu mieša so spevom cikád, štebotom vtáčkov a občasným zatrúbením zaoceánskeho parníka z prístavu. Zhlboka dýcham, oči a uši mám v pozore – aby mi nič neuniklo. Žiadne chytanie Pokémonov či čumenie do mobilu sa nekoná – aj tak je tu o pol dňa viac, ako na Slovensku (nikto z blízkych nie je online)!

nedelny-trh-v-takapune-foto-palo-markovic
Vaše kroky vás vždy dovedú na pláž

Nech sa rozbehnete ktorýmkoľvek smerom, vždy sa dostanete k moru, na pláž – čo viac si možno želať? Niektoré štvrte mi tu neobyčajne voňajú čistotou a zeleňou, lebo aj uprostred mesta nájdete dostatok parkov so storočnými košatými stromami, kam sa dá zájsť na piknik či spraviť pár zdravotných cvikov taj-či alebo jogy cez obedovú pauzu. Najradšej mám cestu do Meyers parku, lebo prv musím prejsť retro-pasážou St. Kevins arcade, kde sa chtiac-nechtiac vždy zastavím v niektorom z vintage obchodov alebo antikvariátov a vždy odtiaľ odídem minimálne s pár pohľadnicami.

Všetky malé deti tu robia mlynské kolesá – v supermarketoch, na pláži či na prechode pre chodcov. Je to akoby nejaký insajderský rituál na vyjadrenie toho, že im je dobre. Nielen v lete majú tieto decká, ale aj dospeláci bosé nohy a naboso si lobzujú po centre. Už som to aj ja raz vyskúšala, ale to preto, že sa mi zlomil na topánke podpätok… Je tu kopec náboženských obcí a cirkví, pričom všade sú vítaní ľudia z LGBTQI+ komunity (čo by sa u nás na Slovensku nestalo, a ešte dlho nestane, žiaľ).

aucklandsky-duhovy-pochod-foto-palo-markovic
Pochody a masové stretnutia v uliciach

Vo februári som v Aucklande zažila niekoľko podujatí, venovaných LGBTQI+ komunite – vyjadrujúc tak plnú podporu a solidaritu s týmito ľuďmi. Dúhový pochod sa odohrával niekoľko metrov od nášho domu, na Ponsonby road, a zúčastnili sa ho stovky ľudí. Čo je dôležité, boli zastúpené všetky firmy, založené a fungujúce na Novom Zélande (vrátane zamestnancov národných aerolíniek, hasišov, policajtov, zdravotníkov či lokálnych politikov). Mladé páry s deťmi to brali ako rodinný event, kde sa nik necítil ohrozene či nepohodlne. A tak to má byť.

O tri mesiace neskôr sa v centre odohralo iné podujatie, podobné Dobrému trhu. Išlo o iniciatívu, posúvajúcu cyklo-dopravu do popredia vďaka spolupráci mimovládneho sektora s tým vládnym. S aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K road). Tento event pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov, čo je obrovský úspech. Nechýbali improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou a vegánskym jedlom pred obchodmi.

miestny-cistic-topanok-ako-celebrita-aj-atrakcia-foto-palo-markovic
V každom susedstve farmársky trh

Nie je tajomstvom, že domáci ľudia v minulosti trpeli závislosťou od alkoholu. V tomto období sa to pre rôzne prevenčné programy o trochu zlepšuje, ale stále môžete vidieť cez víkendy (počnúc stredou) na chodníkoch a lavičkách prevažne v letnom období kopec ľudí, zmaľovaných pod obraz Boží. S drogami je to ešte o čosi komplikovanejšie – keďže je sem ťažké prepašovať prirodzene dopestované látky, sú domáci odkázaní na syntetiku – metamfetamín, zvaný „P“. Toto svinstvo poznačilo stovky domov v Aucklande, čo sa prejavuje aj na príkladoch (i tak ojedinelej) kriminality v meste a vykrádania benzínok či obchodov s alkoholom. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy…

Aby som ale lokálnych ľudí nevykreslila v zlom (lebo o Aucklande skutočne len v dobrom!), robia s podporou mestského zastupiteľstva kopec koncertov či premietaní v parkoch zadarmo, veľa komunitných programov pre rôzne cieľové skupiny a každé susedstvo má svoj farmársky trh. V našej štvrti máme populárny Grey Lynn market, ale my ostávame verní nedeľňajšiemu trhu na pláži v Takapune, kde vždy pookrejeme a odsledujeme nejaký zaujímavý výjav (o ktorý sa zväčša postarajú vystupujúci hudobníci). Ak máte prebytok energie, je ho naozaj kde zužitkovať.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o
Profitovať z popularity Stredozeme

Nie je tajomstvom, že celý kiwiland, zvaný právom aj Stredozem, momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Keď som sa snažila previazať môj európsky výskum s tým novo-zélandským, padala mi sánka – na nejednej z katedier mediálnych štúdií sa stále zaoberajú vplyvom nakrúcania trilógie Pána prsteňov na miestny život (či už v oblasti turizmu alebo filmárskeho povolania). Už sa teším, čo to s domácimi spraví, keď sa sem presunie celá produkcia so zámerom nakrútiť hneď dve pokračovania Avatara.

Ak nájdem dosť odvahy, obehnem pár castingových spoločností a oprášim svoje herecké umenie z čias základnej školy. Ryšavé dlhovlásky so šikmými očami a špicatými ušami sa môžu vždy hodiť… Len sa musím začať lepšie stravovať a odhodlať sa plávať na otvorenom mori. Inak dopadnem ako miestne baby, ktoré pre obľubu fritovaných jedál dosahujú už v tínejdžerskom veku úctyhodných konfekčných veľkostí.

sloboda-vyjadrovania-aj-orientacie-foto-palo-markovic
Toast s avokádom ku každej káve

Na genetiku sa (ani u maorských báb) nemožno vyhovárať – lokálna produkcia jabĺk, kiwi či avokád predsa priamo navádza na zdravú výživu. Zdravá nátierka z avokáda sprevádza nielen u hipsterov pravidelný rituál pri pití kávy – nie len tak obyčajného latté, ale typickej novozélandskej „flat white“ (na rozdiel sa ma ale nepýtajte!).

Čerstvé ryby a morské plody sú súčasťou denného menu nielen v ázijských reštauráciách. Veľmi populárne sú tu ústrice. Každodennému grilovaniu na balkónoch či v neďalekých parkoch tiež ešte celkom nerozumiem, ale možno to doslova považovať za národný šport (skoro ako loptovú hru rugby, plavbu na waka kanojkách a sprievodný rituálny tanec Haka).

Keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) na celom Novom Zélande, nielen v okolí Aucklandu upadá, z farmárov sa stávajú prenajímatelia filmových lokácií alebo turistickí sprievodcovia Hobitím mestečkom.

Našťastie sa tu konečne začína venovať väčšia pozornosť IT technológiám. Často sa nám stáva, že lokálni ľudia nemajú šajn o firme Serato (ktorá prispela k nášmu odchodu zo Slovenska). Pritom je čisto novozélandská, venuje sa vývojárstvu audio softvéru pre profesionálnych DJ-ov a hudobníkov a zamestnáva skoro dvesto ľudí v centre Aucklandu. Na Slovensku ju väčšina DJ-ov a hudobných producentov dôverne pozná. Čo sa vám prvé v mysli vybaví, keď sa spomenie kiwiland? Mám pár svojských vecí na zozname, ale o tom až v ďalšom čísle Inspire.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jeseň 2016)

K road v Aucklande: Naozaj otvorená ulica

Keď nechcete ostať žiť v zidealizovanej bubline pritakávačov, prastarých školských kontaktov a rodinných známych, je dobré nezmazať si zo svojich okruhov na sociálnych sieťach naraz všetkých permanentných hejterov a večných cynikov. Lebo aj takí sa vám počas života do cesty priplietli a pripletú. Ak sa chcete cvičiť v argumentácii (a na gymnáziu vás už nezastihol trend debatných súťaží) – sledovaním, poprípade reagovaním na príspevky týchto ľudí sa udržíte v strehu a nastavíte si taký krvný tlak, aký potrebujete.

13177253_10153649253862404_1020153784371849043_n

Píšem to preto, lebo verejné statusy takýchto „friends“ sa objavia vždy pred typom podujatí, ktoré nám síce doma chýbali, no keď už ich tu máme, treba na nich hľadať vždy skôr chyby, ako pozitíva. Poznáte to… Neprekvapilo ma preto, keď koncom apríla (pár dní pred štartom jarného Dobrého trhu na Jakubáku) opäť raz zazneli hlasy, aká je to trápnosť – na deň odstrániť autá z ulice, napchať tam stánky s cetkami od kamarátšaft predajcov a predierať sa hore-dolu preplneným zástupom hipsterov a hipsteriek so psom na vôdzke a dieťaťom v kočiari. Každý si kopne, keď môže.

V novozélendskom Aucklande sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. S obrovským prílevom cudzincov a boomom nehnuteľností toto mesto bude rásť do šírky aj do výšky. A hoci je sieť mestskej dopravy vybudovaná pomerne slušne, nik sa pohodleného transportu svojím vlastným autom nechce vzdať. A tak sú tu zápchy každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Niekoľko iniciatív, preferujúcich cyklo-dopravu sa to snaží zmeniť. Ide dokonca o spoluprácu mimovládneho sektora s tým vládnym (čo sa len tak často nevidí). Aby boli tieto aktivity dostatočne viditeľné, s plnou podporou a aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC, bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K-road, o niečo dlhšia ako Obchodná ulica v Bratislave). V prvomájovú nedeľu ju pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov. Dospelí skúšali elektro-bicykle, deti vyrábali pohľadnice, rozprávali sa príbehy v komunitnom típí. Čo je dôležitejšie, návštevníci sa zapojili do voľby vhodného návrhu cyklo-ciest či budúcich trás MHD. Improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou, vegánskym jedlom pred obchodmi na danej K-ulici boli už len príjemným spestrením podujatia. Bola to masívnejšia aucklandská verzia Dobrého trhu s jasným cieľom. Uzavretá, no vlastne otvorená ulica.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, máj 2016)

Nový Zéland a prvosvetové problémy Stredozeme

Už pred prezidentskými voľbami sme uvažovali – kam odísť (keby sa to doma zvrtlo k zlému). S manželom sme položartom vybrali dva bezproblémove ostrovy: buď Island alebo Nový Zéland. Potom sme tému na pár mesiacov vytesnili z hláv, aby nám náš výber pripomenula predvolebná kampaň a zastrašujúca rétorika politikov (nielen k utečenectvu a ochrane štátu)…

12670853_10153424014027404_2053082824074643878_n

Výsledky parlamentných volieb nás už zastihli na Novom Zélande. Nešlo nakoniec o útek, ale o ponuku, ktorá sa neodmieta. Mala by som sa tešiť, a aj sa teším. Takto si totiž predstavujem domov. Miesto (vôbec nemusí ísť o rodisko), kde sa človek cíti bezpečne; miesto, kde dokáže v tolerancii a porozumení koexistovať mix náboženstiev, etník, národností, komunít, kultúr. Je mi však ľúto, že sme sa v SR nedokázali poučiť z minulosti. Že nárast preferencií istých strán, ktoré v parlamente nemajú čo robiť, ani po voľbách neustal. Akoby tých 27 rokov života v demokracii nič neznamenalo. Dúfam, že nie je ešte všetko stratené.

Niektorí slovenskí cestovatelia nás vystríhali, že kiwi ľudia (ako sa obyvatelia Nového Zélandu označujú) sú priateľskí, ale zapadnúť medzi nich nie je ľahké. Nikdy a nikde to nie je ľahké – začať nový život po 30-ke na opačnom konci sveta. Asi si netreba nasadiť ružové okuliare, zvážiť všetky za a proti. A hlavne: treba sa o tomto pozhovárať po 2 rokoch, nie po 2 mesiacoch od príchodu. No už teraz sa mi zdá, že tá ostrovná izolácia môže občas uletieť čudným smerom – politici ako by tu nemali nič iné na robote, len riešiť dizajn novej vlajky. „First-world problem“.

Táto Stredozem momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Z farmárov sa stávajú sprievodcovia Hobitím mestečkom, keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) upadá. IT technológiám sa tu zatiaľ nevenuje pozornosť. Skôr sa rieši, ako zastaviť masívne skupovanie nehnuteľností čínskymi investormi. A tá vlajka, samozrejme, na tú ozaj nezabudnúť. Napriek spomínanej izolovanosti je tu však toľko náboženstiev, cirkví a siekt, ako azda nikde inde na svete. Možno preto sa tu sviatok jari (Veľká noc), pripadajúci na jeseň, oslavuje nekonfliktne – naháňaním čokoládových vajíčok, ukrytých v piesku niektorej z nespočetných pláží. Dospelí sa vtedy menia na deti a zabúda sa na všetky problémy. Aj tie prvosvetové.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, marec 2016)

Smer Terst – nie za trest

Poznáte to: Koniec horúcich dní, málo voľna v práci, no chcete niekam za dobrodružstvom vyraziť. Teda skôr za morom. Ak nemáte veľa času, auto a tisíce eúr na rozhadzovanie – dá sa ísť na road-trip po slovinskom a talianskom pobreží. Z Viedne smer Terst, ale vôbec nie za trest.

terst-krasna-opicina-elektricka

Fotogenická električka v centre Terstu

V rámci prípravy žiadne očakávania

Príprava na celý trip trvala len pár hodín, čiže som si ani nestihla pozrieť mapu a odporúčania TripAdvisoru na miestne zaujímavosti. O to viac som sa tešila a bola zvedavá na celú cestu a všetky tie jednodňové zastávky v mestečkách aspoň s malým kúskom mora.

Nikdy som nič o Terste nečítala, hoci kamarátka Mirela odtiaľ pochádzala. Podvedome som tušila, že obyvatelia tohto mesta na severovýchode Talianska budú minimálne svojskí kavičkári a gurmáni. A tak aj bolo. Terst však nie je také klasické talianske mesto, má skôr rakúsko-uhorský, stredoeurópsky ráz. No vybrať sa sem na výlet určite oplatí. Architektúra (slávna katedrála, početné kostoly, skrytý amfiteáter, hrad nad mestom) si o to koleduje. Ceny nie sú vysoké, univerzitným študentom sa tu musí naozaj páčiť.

Keď vstupujete dopravným prostriedkom do mesta, z kopca vidíte celé mesto ako na dlani, okrem prístavu so stovkami plachetníc upúta pohľad turistu fotogenická, starobylá električka Opicina, ktorá vás za cenu klasického lístka na MHD vyvezie na vyhliadku nad mesto. Cesta trvá do 30 minút a chodia ňou aj obyvatelia mesta, ktorí kdesi hore bývajú a v záhrade svojho domčeka pestujú viniče, vychutnávajú si vínko a domáce pečivo.

obrovska-vzletna-lod-v-pristave-terstu

Terstu dominujú lode

Do hodiny sto fotiek v mobile

Človek by mal hneď v prvý deň prechádzky po meste Terst zamieriť do prístavu s rybárskymi loďkami, plachetnicami boháčov, ale aj s veľkou výletnou loďou, ktorá putuje po mori so svojimi cestujúcimi niekoľko týždňov. Pozorovala som nalodenie na Costa Mediterranea, prvé obsadzovanie tisícky kajút, kontrola záchranných člnov –čosi podobne fascinujúce, no v menšom som pred rokmi videla v Dubrovníku. Ak mi niekto potvrdí, že prejavy morskej nemoci na takýchto veľkých lodiach nie sú tak výrazné, vydám sa na takúto plavbu i ja. O niekoľko mesiacov má Costa Mediterranea napríklad v pláne vyplávať z terstského prístavu cez Maroko a Uruguay až do Argentíny (či sa za 24 dní oplatí dať 1 349 eúr – posúďte sami).

Rozkopané centrum môže spôsobiť niekomu komplikácie pri presune, no človek si na časté opravy a úpravy historických miest musí zvyknúť. Obdivuhodná architektúra žiada svoju daň a potrebnú renováciu. Majitelia miestnych barov a kaviarní si s tým vedia poradiť. Aby nalákali zákazníkov do svojich priestorov, ponúkajú živú hudbu – skvelých interprétov, spievajúcich pomalé songy v angličtine i taliančine. Na lokálnu Amy Winehouse sme takto natrafili a zotrvali s úžasom pred jej mikrofónom asi polhodinu.

Na malých mostoch, vedúcich cez kanále s farebnými loďkami, obrastenými riasami, človek dokáže vyfotiť desiatky fotiek – na mobil či polaroid – všetko je také fotogenické. Lokálni obyvatelia, turisti, aj neživé historické postavy. Kto by nechcel selfie s bronzovou sochou slávneho spisovateľa Jamesa Joycea, ktorý v Terste nejakú dobu prebýval?

pmmxv_0731_dsf5491

Lokálna Amy Winehouse na terase talianskej reštaurácie

Skvelá talianska kuchyňa

Po pravej sieste treba zájsť na večeru do hocakej rodinnej pizzérie s výhľadom na mesto a západ slnka. My sme hneď po pripojení na hotelovú wi-fi prezreli recenzie na miestne reštaurácie na TripAdvisore a zamierili sme do Pizzerie Vesuvio. Vo vnútri to vyzeralo ako v školskej jedálni, no vôňa a úsmevy personálu nás okamžite presvedčili. Pravé talianske jedlo (tagliatelle aj najklasickejšia pizza) stáli za to, no nechali sme sa presvedčiť aj na dezert: citrónový sorbet a tiramisu. Au.

Na druhý deň na obed, krátko pred začiatkom siesty sa zopakovalo čosi podobné. Podľa internetových odporúčaní sme zašli do rodinnej reštaurácie La Cucina di Bea e Benny. Stoly boli veľmi nahusto vedľa seba, na nich len papierové obrusy – interiérový dizajn nič moc. Zákazníci však spokojne vykecávali, vyzerali na častých zákazníkov. Žial, obzerať po stoloch hostí sme sa začali, až keď sme si objednali samotné jedlo (pizzu s baklažánom a hríbové gnocchi so syrom) – inak by sme si objednali určite len jednu porciu. I tá by stačila pre nás oboch. Tak veliké boli taniere s domácimi cestovinami či chrumkavou pizzou. Keď sme zostali ako posledná dvojica v podniku i 20 minút po oficiálnom zatvorení reštaurácie (pred siestou), nik nás odtiaľ nevyháňal. Boli sme spokojní a najedení i na deň dopredu.

pozorovanie-morskeho-zivota-v-meste-piran

Pozorovanie morského života v meste Piran

Z Talianska presun do Slovinska

Jeden môj známy krátko opísal slovinské mestá Koper a Izola ako „feťácke mekky s drahým pivom (večný boj medzi dvoma národnými značkami) a malými plážami, kde po večeroch DJi drtia svoje nevkusné sety ako na populárnej Ibize“. Nepotvrdzujem, ani nevyvraciam. V každom prípade sme sa v týchto miestach nezdržali dlho. Namierené sme mali cez Portorož smer: Piran – vraj najkrajšie slovinské mesto.

Presne uprostred cesty medzi mestami Piran a Portorož sme mali zarezervovaný hostel v kopcoch. Vhodný pre nomádske páry, dlhodobých cestovateľov na bajku i väčšie rodiny – založený na zdieľaní a dôvere (bez človeka na recepcii počas noci).

More bolo na dosah – asi desať minút cesty dolu kopcom od hostela. Prenajali sme si vodný bycikel (hoci si zaň lokálni chalani najprv vypýtali 13 namiesto v letáku uvádzaných 10 eúr za hodinu – veď prečo neskúsiť oblbnúť zahraničných turistov?). Človek, ktorý nezvládne celé hodiny sedieť na pláži na slovinskej riviére a chytať bronz meter od krásne čistého a teplého mora, má na výber aj iné atrakcie mesta.

jeden-z-majakov-v-meste-piran

Fotogenické majáky a rybárske loďky

Dva majáky, tri vdovy

Každý večer bolo možné na kruhovom námestí uprostred Piranu v rámci kultúrneho leta počúvať prezentáciu rôznych hudobných žánrov (občas za upozornenia moderátorky, aby rodičia nenechávajú deti osamotené tancovať pod pódiom). Našla som si záľubu vo fotografovaní úzkych uličiek, dvojjazyčných slovinsko-talianskych nápisov na budovách, a celkovo architektúry (citlivé miešanie tej starobylej s modernou).

Na vyvýšenine nad Piranom je katedrála Sv. Juraja, do ktorej sa môžete ísť pomodliť, pozrieť inštaláciu s umeleckou čipkou v tvare pavúčej siete, alebo vyliezť na vežu a pozorovať pulz mestečka. Treba si však rozmyslieť čas, v ktorom sa po drevených schodoch vyštveráte nahor – každých pätnásť minút tam totiž hlasito odbíja čas obrovský kostolný zvon. Nečudo, že pozorovatelia delfínov majú nonstop na ušiach slúchadlá, aby počas svojho výskumu neohluchli.

Keď sa prejdete po prístavnej promenáde v Pirane, vymedzenej červeným a zeleným majákom, okrem luxusných jácht narazíte aj na pravé rybárske loďky, plné vedier s návnadami aj úlovkami a metrami dotrhaných sietí. Aspoň si môžete byť istí, že tie morské plody, ktoré vám donesú k obedu či k večeri, sú naozaj čerstvé.

V Pirane odporúčam navštíviť reštauráciu Tri vdovy a opýtať sa čašníka na slovinsko-slovensko-anglické objasnenie pôvodu názvu. Stojí za to (pointu neprezradím)!

vyhlad-na-slovinske-mesto-piran

Celý road trip: Terst-Piran je plný takýchto výhľadov

Cez Terst opäť domov

Keď sa o 6ej ráno vyberiete regionálnymi autobusmi z Pirana naspäť do Terstu, dozviete sa najviac o zamestnanosti a náladách na slovinsko-talianskom pohraničí. Aj o hudobnom vkuse obyvateľstva – variácie našej Jadranky sa tu stále tešia obľube.

Je fajn, že máte slobodu vo výbere dopravných prostriedkov, bicykle a mopedy sú nielen módou, ale niekedy i nevyhnutnosťou v prístavných či hornatých terénoch. Do centra Piranu sa nedá dostať autom, všetko je jedna veľká pešia zóna. To však neplatí u ďalších miest, ktorými sme počas roadtripu predchádzali. V Terste síce vodiči boli ohľaduplní, no svojimi fiatkami (mini) sa dostali kdekoľvek. Museli sme byť teda počas prechádzok ostražití.

Opäť sme v Terste vyrazili na pobrežie a okrem pár bežcov s ipodmi v ušiach sme tam boli takmer sami. Stačí vôňa morského vzduchu a malého espresa – nič viac vám k dovolenkovej pohode netreba. Cesta rakúskym busom z Terstu do Viedne ubehla rýchlo, len spolucestujúci boli najprv trochu zmätení, lebo šofér s nimi hovoril zásadne po slovensky. Jeho slovník bol ostrejší, ako bolo vhodné. Vo Viedni sme prestúpili na ďalšiu pravidelnú linku do Bratislavy. Keď sme začuli rozhovor dvoch českých vodičov autobusov (pracujúcich pre rakúsku spoločnosť) v areále nehostinnej viedenskej autobusovej stanice, vedeli sme, že sme doma a dovolenka naozaj končí. „Kdyby těmi autobusy alespoň jezdili Češi, ale jsou to samí cizinci”…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2015)

Vydať sa za slnkom po Route 66

Všetci moji severoamerickí kamaráti akosi pričasto, s nostalgiou v hlase a iskrou v očiach spomínajú na svoje mladícke výjazdy po legendárnej Route 66. Keďže šoférujem veľmi zriedkavo, nevedela som tej myšlienke (vydať sa na cestu po nekonečnej americkej diaľnici) prísť na chuť. Až keď som začala listovať v Lonely Planet, mi to docvaklo – je to prosto povinná jazda pre nás: mimoamerických. Prehovorila som teda priateľa, aby prenajal Ford Mustang a riskol to so mnou. Bol to road-trip s plánovanými zachádzkami či náhodnými odbočkami, na aký sa nezabúda. Plný všadeprítomných stereotypov a light úsmevov.

US Route 66 (alebo len Route 66) je prezývaná aj ako hlavná ulica Severnej Ameriky. Bola to totiž jedna z pôvodných ciest diaľničného systému USA. Jej základy položili konštruktéri pred takmer deväťdesiatimi rokmi a je dlhá takmer štyritisíc kilometrov. Ťahá sa z Chicaga až do kalifornskej Santa Moniky, alebo presnejšie zo štátu Illinois, cez Missouri, Kansas, Oklahomu, Texas, moje milované Nové Mexiko, Arizonu až po slnečnú Kaliforniu. Vraj o nej v 60-tych rokoch nakrútili dokonca nejaký televízny seriál, ale pozrieť som si ho netrúfla. Pred pätnástimi mesiacmi bolo mojím druhým domovom Chicago, pred piatimi zasa Albuquerque. Takže smer nášho nedávneho road-tripu bol jasný – nie na východ, ale tentoraz na západ: do Los Angeles.

10953286_10152874563327404_2314613121230537341_o

Základom road tripu po Route 66 je dobrá mapa abo rýchle GPS

Pofidérne arizonské motely

Prvou zastávkou bolo mestečko Flagstaff, ktoré nás v mnohom prekvapilo. Predovšetkým malo centrum mesta, hlavnú ulicu, kde sa ľudia do neskorých hodín prechádzali, rozprávali a fotografovali. V Albuquerque som niečo podobné za štyri mesiace pobytu nenašla. Bolo to tiež krásne mesto, ale rozťahané do dĺžky – bez auta tam človek takmer nemohol ani existovať. Flagstaff je ale univerzitné mesto, kde býva kopec študentov z ázijského kontinentu – čomu zodpovedala aj infraštruktúra, kultúra karaoke barov, suvenír obchodov a vývarovní s rezancami.

Mám niekoľko namotávok alebo skôr úchyliek, ktoré mi vo Flagstaffe neboli na obtiaž. Jednou z nich je vypisovanie a posielanie desiatok pohľadníc z každého kúta sveta, tou druhou je pozeranie filmov a seriálov. Užívala som si teda samoobslužnú nočnú službu miestnej pošty – kde stačilo vložiť do stroja hŕstku jednodolárových bankoviek a on vám vypľul požadované známky už aj s dátumom a pečiatkou. O červených svietiacich pútačoch pred barmi, hotelmi a motelmi, ktoré by som mohla pozorovať, fotografovať a udivene pod nimi stáť donekonečna, radšej pomlčím. Dohodli sme sa s priateľom, že navštívime čo najviac tradičných motelov – takých, aké sme vídali vo filmoch z 80-tych rokov. Pár pofidérnych motelov sa na trase po Route 66 ešte zachovalo, ale už sú vybavené wifi a televízorom s predplateným HBO kanálom. Tak aj ja som si po nociach stihla pozrieť pár častí The Knick, True Blood či Boardwalk Empire. Takéto motely mi v Európe fakt chýbajú.

11169583_10152874563032404_6022634385346067038_o

Motely ako z US filmov v každom mestečku pozdĺž Route 66

Do Grand Canyonu len so selfie-stickom

Z geológie mám doktorát, hoci dnes už sa venujem niečomu úplne inému. No bolo by hriechom nezastaviť sa na ceste po Arizone v jednom zo svetových geologických úkazov – v slávnom Grand Canyone. Napriek tomu, že obloha bola zatiahnutá, areál národného parku bol plný turistov. Turistov so selfie-stickmi (a to nielen japonských). Boli sme asi jediná dvojica široko-ďaleko, ktorá si nepotrebovala zabezpečiť fotku s pomocou predĺženej ruky a najnovšieho ajfónu. V každom prípade by sa vo Veľkom kaňone dalo prechádzať celé hodiny. Je to ideálne miesto na školský či rodinný výlet. Veď ide o najznámejšiu úžinu, tvorenú riekou Colorado v severnej Arizone. V minulosti priestor obývali tri veľké kmene pôvodných Američanov. Dneš už stopy po nich môžeme nájsť len v podobe improvizovaných stánkov a obchodíkov s indiánskymi módnymi doplnkami (mokasínami, vestami so strapcami, čelenkami).

grand-canyon-2

Must-watch geologický úkaz: Grand canyon

Hollywoodske filmové premiéry

Pár mojich známych zo Slovenska pri otázke: „Kam by sa radi v USA vybrali?“, volí Kaliforniu a mesto San Francisco možno ešte častejšie ako Los Angeles. Tentoraz sme návštevu Frisca museli z časových dôvodov vynechať. Aj keď bola cesta naším mustangom (bez otvorenej strechy pre časté mrholenie) rýchla a pohodlná, ďalších osem hodín v aute by sme nezvládli. Preto sme sa zamerali len na Los Angeles.

Priznám sa, že hoci ma svet filmu fascinuje, v LA by som nedokázala žiť. Toľko svetiel, sirén áut, vravy, bleskov z foťákov, pozlátka, gýču by ma dohnalo k užívaniu antidepresív alebo aspoň práškov na spanie, a určite k prázdnemu bankovému kontu.

Väčšina ľudí, ktorí smerovali do Griffithovho observatória, si chcela odfotiť nápis: Hollywood z vhodného uhla, keďže bol hneď na kopci oproti. Mňa skôr zaujímali teleskopy a Foucaultovo kyvadlo, ktoré som dovtedy poznala len ako názov knihy Umberta Eca. Na obzeranie honosných víl a megalomanských sídel hollywoodskych celebrít sme našťastie nemali čas, dokonca sa nikde poblízku nenakrúcal žiaden film. Ale ulice a bulváre LA boli hotová masakra.

V každej druhej budove bolo kino a pred ňou červený koberec, na ňom bodyguardi s vysielačkami a stovky fanúšičok – všade sa totiž odohrávala nejaká filmová premiéra. V tom čase boli na spadnutie nové časti seriálu Walking dead, takže po uliciach sa ponevierali najatí študenti herectva v kostýmoch zombíkov.

V Čínskom meste v rámci LA som mala za úlohu kúpiť tradičné cmúľavé cukríky, ktoré vám v priebehu pár minút dokážu vyliečiť boľavé hrdlo, a ktoré sa v Európe nedajú zohnať. Receptúru si netrúfam preložiť a prečítať. V každom prípade čínska štvrť už ani zďaleka nepripomína to, čo bývala kedysi – duch dávno vyprchal, ostali len zlato-červené ornamenty na vstupnej bráne.

10495328_10152874563502404_4629916117654900623_o

Pláž v Santa Monica a americký sen v LAX

Blúdenie po Meste anjelov

Čo ma najviac na presunoch po Los Angeles desilo, boli X-prúdové diaľnice priamo v meste. Hoci ste mali navigačný systém aktivovaný, pričasto vás dokázal uviesť do pomykova – najmä ak ste sa ocitli pod nadjazdom alebo mostom. GPS vás posielala na rôzne miesta, lebo systém nevedel rozpoznať, či ste na moste alebo na ceste pod mostom. Takže sme do Getty galérie hodnú chvíľu blúdili a takmer vchod nenašli. Foto-výstavy však stáli za to. Momentálne je tam rozsiahla výstava československého fotografa Josefa Koudelku (člena skupiny Magnum), tak tam aspoň posielam svojich známych, žijúcich v Kalifornii.

Keď sme chceli zájsť na pláž, nastali problémy s parkovaním. Najprv sme trafili nejaké súkromné parkovisko, kde od nás chceli sto dolárov za hodinu. Ale predsa len sme do Santa Monicy dorazili, dolné končatiny v studenej vode omočili, dotieravé čajky pofotili a našli aj značku, podľa ktorej tam oficiálne končí slávna Route 66. Nakúpili sme magnetky aj pohľadnice a kochali sa pohľadom na rodinky, tlačiace do seba hamburgery od najrôznejších fast-food reťazcov.

10847515_10152874563122404_9186561598524845457_o

Debaty z majiteľmi motelov veľa napovedia o živote v USA

Miesta pre svadobné fotky

Je niekoľko miest v západnej časti USA, kam páry chodia kvôli unikátnym svadobným fotografiám. Určite ste už videli foto-román z biblického miesta Joshua tree alebo z gýčovo pomaľovanej hory Salvation Mountain. No čím ďalej, tým viac sa objavujú aj honosné fotoblogy zaľúbencov v zbohatlíckom mestečku, kde musí mať zastúpenie každá automobilka na svete – Palm Springs. Mali sme obrovské šťastie, že sme tam dorazili počas výročného motorkárskeho festivalu. Toľko stereotypov pohromade snáď ani nemôže existovať. Ako si predstavíte postaršieho fanúšika Harley Davidson a jeho partnerku? Presne tak, ako z filmu. Stánky s občerstvením a tematickým koženo-džínsovým oblečením pripomínali naše východniarske odpusty či jarmoky (a to ozaj bez urážky). Rocková kapela, ktorá sa šla pretrhnúť pre svoje publikum (troch opitých obéznych pánov v rokoch a dvoch policajtov), bola už len bonusom do nášho video-albumu. Všetko bolo tak fotogenické a ozajstné.

boba-route-66

Mustangom naprieč USA – ďalší splnený sen

Bary vystrihnuté z Twin Peaks

Po ceste z Kalifornie do Nového Mexika sme si zvolili systém menších, starších a pomalších ciest – zato s krajšou scenériou: drevennými chatkami či karavanmi v lesoch, obrovskými kaktusmi v údoliach, benzínovými pumpami, obchodmi s muníciou a strašidelnými barmi v tých najmenej prívetivých častiach regiónu.

Vo Phoenixe, ešte v rámci Arizony, sme sa zastavili pozdraviť moju kamarátku Andreu, ktorej otec v ten víkend práve oslavoval 75-te narodeniny, a ktorému bláznivá rodina pripravila prekvapenie v podobe oslavy, pozostávajúcej z 300 hostí, ľúbezných Mariachi serenád a dobrého jedla.

Čo sa týka stravovania, na našej ceste prevládala indická a vietnamská kuchyňa. Americké hranolčeky či burgre sme sa jesť neodvážili. Zato sme ale po ceste domov, do Albuquerque, náhodou natrafili na miesto ako z rozprávky, alebo skôr ako z hororu, či vlastne zo seriálu Twin Peaks. V bare sa motala v pracovnom odeve postaršia pani, počúvajúca lokálnu rádio stanicu, naliala nám kávu z priehľadného čajníka a zohriala čučoriedkový koláč. Presne ten „blueberry pie“, ktorý som toľkokrát doma videla na TV obrazovke.

Unavení po celodenných obiehačkách nákladných vozidiel, trojhodinovej zápche pri výjazde z LA, sme len tak ticho sedeli a usmievali sa. Vôbec nám neprekážalo, že sme ako jediní (možno za ten deň prví) zákazníci sedeli v koženkových boxoch a nad nami sa týčili hlavy vypchatých jeleňov. What a road-trip!

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2015)

Juraj Demovič: Ceny za dizajn pomáhajú, ale silné portfólio je dôležitejšie

Trnavské grafické štúdio Pergamen získalo od svojho založenia pred dvoma desaťročiami niekoľko dôležitých slovenských i medzinárodných cien za dizajn. Nedávno to bolo Zlato (v rámci Pentawards v Tokiu) za obaly na jogurty pre minimliekareň Malý gazda. O tom, aká cesta vedie k získaniu takéhoto ocenenia (a kvalitných klientov), prezradí viac kreatívny riaditeľ dizajnérskeho štúdia Pergamen: Juraj Demovič.

Víno Terra Parna – dizajn z dielne Pergamenu

Vaše štúdio pozná verejnosť asi najviac vďaka dizajnu obalov Tatratea, detských nápojov Jupík, čajov Mistral Spicy Tea a bagiet Pierre Baguette? Dokáže bežný konzument – obyčajný Slovák oceniť vašu dizajnérsku prácu pri kúpe a spotrebe konkrétneho výrobku?

Snažíme sa robiť veci tak, aby sa páčili aj “obyčajnému” Angličanovi alebo “obyčajnému” Nórovi. Ak sa všetci, ktorí majú na svedomí nejaké vizuálne výstupy, budú odvolávať na bežného konzumenta – obyčajného Slováka, tak budeme žiť vo vizuálnom hnuse ešte dlhé roky. Nemyslím si že „obyčajný“ Španiel má väčšie znalosti z typografie ako obyčajný Slovák, ale ak sa pozrieš na bežné španielske noviny alebo časopisy, tak vidíš obrovský rozdiel oproti Slovensku. Jednoducho sú profesionálne urobené. V minulosti nám jedna mliekáreň odmietla návrhy obalov na nanuky s tým, že sú príliš pekné – že oni potrebujú niečo podobné ako konkurenčná firma XY (teda podobné „dizajnérske dno“). Neviem, prečo by v slovenských obchodoch nemohli byť dobre a pekne zabalené veci.

Kto založil pred 21 rokmi Pergamen a ako sa jeho interné obsadenie i vízia postupne menila?

Pergamen vznikol v roku 1996 ako nástupca miniatúrnej lokálnej reklamnej agentúry Datax (tá vznikla v roku 1993). V tom čase sme sa rozhodli, že namiesto snáh – byť full-servisovou agentúrou, sa budeme sústrediť na grafický dizajn. V začiatkoch sme robili dizajn iba dvaja – ja a Jakub Dvořák. Neskôr k nám do tímu pribudol ďalší spolužiak – Juraj Vontorčík. O desať rokov neskôr sme oslovili Líviu Lorinczovú s návrhom na spoluprácu – jej práce nás totiž zaujali na prieskume VŠVU v Bratislave. Ona nás ako študentka zaregistrovala už na odovzdávaní cien Národnej ceny za dizajn, takže sa to tak nejako dobre prepojilo. 3D-dizajn, resp. priemyselný dizajn má napríklad na starosti Dušan Kutlík.

Juraj Demovič

Juraj Demovič

Kto z vás naozal vyštudoval dizajn a dizajnu sa aj profesne dlhodobo venuje?

Ja, Jakub aj Juraj sme vyštudovaní učitelia Slovenského jazyka a literatúry a výtvarnej výchovy. Takže sa dá povedať, že prvý vyštudovaný grafický dizajnér, ktorý sa k nám pridal, bola vlastne dizajnérka – Lívia, :). Všetko o grafickom dizajne sme sa viacmenej museli naučiť sami – zo zahraničných kníh a časopisov. Veľkým zdrojom informácií v tom čase bola knižnica slovenského Design centra.

Vašim zákazníkom ponúkate dizajnérske riešenia, ktoré im pomáhajú napredovať. Ako prebieha prvý kontakt s potenciálnym klientom?

Najskôr so zákazníkom prediskutujeme zadanie, prípadne ho spolu mierne predefinujeme tak, aby bolo viac inšpiratívne. Je veľmi časté, že zadania obsahujú také tie všeobjímajúce slová, ktoré ale nedokážu byť vodítkom k nejakému nápadu alebo zaujímavému dizajnu. Preto skúšame pomenovať veci inak, aby nám to nejakým spôsobom pomohlo k nájdeniu témy.

Mistral Spicy Tea – dizajn obalov pre Mistral čaje od Pergamenu

Na vašom webe tvrdíte, že za dobrým dizajnom musí byť dobrá idea. Čo to znamená?

Máme radi na pohľad jednoduchý dizajn, ktorý nie je iba kompozičným cvičením, ale má v sebe nejaký vtip, nápad. Sú to veci, ktoré dokážu posunúť dizajn ďalej. Pri tvrdom alkohole s názvom Tatranský čaj (TatraTea) to bola napríklad myšlienka: „keď čaj, tak termoska“. Pri ovocných nápojoch Jupík to bol nápad s malými deťmi v maskách zvieratiek. Pri obaloch na bagety to bol nápad: vytvoriť novú značku s novým menom Pierre Baguette. A tak vznikla postavička sympatického chlapíka s bagetou…

Kedy padne posledné slovo, ako viete, že viac náčrtov už nebude, že toto je finálny dizajn?

Je to kombinácia dvoch vecí. Samozrejme, ide o termín odovzdania návrhu a presvedčenie, že v tom, čo už máme hotové, sú dobré nápady, ktoré nepodliezajú našu latku a spĺňajú zadanie, resp. ho posúvajú ešte ďalej.

Pergamen tím s Red Dot oceneniami.

Pergamen tím s Red Dot oceneniami.

Do súťaže Red Dot Design Awards, zvanej aj “dizajnový Oscar“, bolo prihlásených spolu vyše 7000 projektov z takmer 50 krajín. Vaše dva výrobky uspeli v kategórii Komunikačný dizajn. Prečo?

Je to skôr otázka na porotu tej-ktorej súťaže. Ak niečo prihlasujeme do súťaže, tak do takej, kde je silná konkurencia a s výberom ocenených prác z minulých ročníkov sa dokážeme vo veľkej miere vnútorne zhodnúť. Najviac ma v súťažiach baví možnosť porovnávať našu prácu s prácou výborných zahraničných štúdií, ktorých práce poznáme a máme radi.

Na svojom konte má Pergamen spolu už „5 červených bodíkov“ (red dots) z Berlína a na PentaAwards v Tokiu sa vám podarilo získať dve ocenenia. Aký význam majú pre vás taketo ocenenia? Viac prestíže, viac zákazníkov, viac záväzkov?

Ocenia z dizajnérskych súťaží nám, samozrejme, pomáhajú, ale silné portfólio považujem za dôležitejšie. Takže prestíž možno. Ale záväzok? Hm, až tak vážne sa neberieme.

Keď si porovnáme obaly na jogurty pre minimliekareň Malý gazda: predtým a potom, je tam vidieť obrovský rozdiel. Ako ste dospeli k takejto nádhernej forme?

Dostali sme od zákazníka voľnú ruku a jediným obmedzením bol aktuálny tvar skla a uzáveru. Ďalším limitujúcim faktorom bol nízky produkčný rozpočet, takže bolo treba vymyslieť dizajn etikiet tak, aby nebolo potrebné označovať príchute jednotlivých jogurtov fotografiou alebo ilustráciu ovocia. Navrhli sme to tak, aby sme všetko vybavili iba farebným kódovaním logotypu a papierového pásika. Inšpiráciou bolá stará fotografia chlapca, ktorý kŕmi malú ovečku. Trocha sme sa trápili s tvarom etikety, ktorý stále ako-keby išiel proti tvaru skla. Nakoniec sme sa rozhodli pre kombináciu transparentnej etikety na skle a papierovej na uzáver.

Oceňovaný dizajn obalov pre jogurty Malý gazda.

Máte slušnú základňu zákazníkov v oblasti potravinárstva a vinárstva. Čím to je?

Zrejme je na Slovensku viac výrobcov potravín a nápojov, ktorí potrebujú svoj produkt pekne zabaliť, než výrobcov topánok alebo príborov.

Na svojom konte máte aj ocenenie „Najkrajšie knihy Slovenska“. V minulosti ste veľa knižného dizajnu navrhli pre Edition ryba, Vydavateľstvo Rak. Milovníci kníh boli očarení vaším prevedením Satinského knihy „Expedície“. Dnes vidieť váš rukopis na severských kriminálkach, vydaných v Česku. S ktorým vydavateľstvom by ste si priali dlhodobo spolupracovať (a prečo)?

Nemám vysnívaného konkrétneho vydavateľa kníh. Snom je skôr to, aby sme mohli robiť s vydavateľmi, ktorí sa nesnažia vydať knihu s čo najnižšími produkčnými nákladmi, ale venujú jej produkcii primeranú starostlivosť. A, samozrejme, vydavajú zaujímave tituly… Spomenul som si vlastne ešte na jedno drobné želanie: Potešilo by ma, keby tlačiari orezávali knihu podľa orezových značiek, nie od oka. Stalo sa nám už dvakrát, že práve knihy, ktorým sme venovali veľa času a energie, v podstate zničila obsluha rezačky…

Dizajn knihy Expedície od Jula Satinského.

Dizajn knihy Expedície od Jula Satinského.

Obaly pre vinárstva sú pre Pergamen asi zvláštnou kapitolou. Karpatská perla a Terra Parna boli pre mňa absolútni víťazi medzi etiketami vín na prvý pohľad. Mohol by si pripomenúť ich príbeh, resp. nápad, podľa ktorého vznikol obaly pre tieto vinárstva vznikli?

Dizajny etikiet pre obe vinárstva, Karpatská Perla aj Terra Parna, majú v sebe ten (na pohľad extrémne) jednoduchý nápad. V prípade Karpatskej perly išlo o to, že ak Perla, tak bodka. Z toho neskôr vyšla jednoduchá formulácia: „dobré víno a bodka“. V prípade Terra Parna to bol nápad – pozrieť sa na ich Vinohrady cez Google Maps. Na etikete vlastne rozpoznáte mapu tohto vinohradu. Dá sa povedať, že s touto etiketou nám pomáhali satelity, :).

Do vášho portfólia oceňovaných produktov pribudlo Chateau Rúbaň. Ako ste postupovali pri tvorbe tohto obalu?

Obec Rúbaň sa nachádza v jednom z najlepších vinohradníckych rajónov na Slovensku (Strekovský vinohradnícky rajón). Preto sme hľadali témy, ktoré nejakým spôsobom súvisia s regiónom, s krajinou okolo obce. Z viacerých verzií sme (spolu so zákazníkom) zvolili cestu ilustrácií s nízko položeným horizontom rovinatej krajiny. Každá odroda má svoju vlastnú ilustráciu, takže keď sa postavia všetky odrody vedľa seba, vznikne veľká panoráma južanskej rovinatej krajiny so zvieratami, ovocnými stromami, stavbami… Rozpovedaný príbeh.

Dizajn pre vinárstvo Rúbaň.

Oceňovaný dizajn pre Chateau Rúbaň.

Ty sám piješ víno, alebo čosi tvrdšie (napríklad tatranské čaje so „space“ lookom – takisto z vašej dizajnérskej produkcie)?

Keďže sme zatiaľ robili iba pre samých dobrých vinárov, tak si rád dám víno od našich zákazníkov – s našimi etiketami.

Koľko ľudí momentálne pracuje v Pergamene a aké pozície by ste ešte chceli obsadiť?

V súčasnosti nás je deväť. Premýšľame nad tým, že by sme v budúcnosti vytvorili jedno, možno dve stále stážistické miesta. V rámci nich by sa v trojmesačných intervaloch mohli striedať talentovaní a šikovní študenti, ktorí by mohli pracovať na zaujímavých projektoch a nie iba variť kávu, prípadne obsluhovať skener. Veď aj na oceňovaných džúsoch Jupík s nami pracovala Rio Ruskin, stážistka z Anglicka, ktorá bola u nás v Pergamene dvakrát po tri mesiace.

Rad fliaš Tatratea / Tatranský čaj – dizajn opäť z dielne Pergamenu.

Ako je to u vás s nechcenými zákazkami (napríklad taká politická kampaň, bilbordy pre finančných žralokov)? Kedy si v tíme poviete – že „do tohto nejdeme“?

Politickí a finanční žraloci sa nám vcelku vyhýbajú, takže takéto dilemy neriešime. Je dosť možné, že žijeme v inom akváriu (bez zlatých rybičiek).

Text: Boba Baluchová, Foto: http://www.pergamen.sk, Jakub Dvořák, Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 74/2014)

Renáta Ormandíková: Navštívte výklad môjho mikro-sveta

Keď mi chcú kamarátky urobiť radosť nejakým módnym doplnkom, vždy idú „na istotu“ – do unikátneho obchodíku „Krása vesmírna“ v centre Bratislavy. Lebo tam sú tie najfarebnejšie a najšialenejšie veci pohromade. Vitajte vo svete umelkyne Renáty Ormandíkovej.

Na strednej aj vysokej škole si študovala textilnú tvorby. Aká bola úroveň tohto odboru pred 20-30 rokmi?

Tak to sa mi ťažko hodnotí. Po prvé: je to už tak dávno, vlastne je to premlčané… Po druhé: spomienky si človek uloží asi iba tie pekné (to zlé sa snaží vytesniť). Mňa zastihlo obdobie, keď prišiel pedagóg: Karol Pichler, tým nastali aj nové méty a obzory. Ale ani “staré štruktúry” neboli na škodu – poctivo nás naučili všetky textilné techniky, čo dodnes využívam.

Tvoj manžel, Marek Ormandík, je známy výtvarník. Pomýšľala si niekedy aj ty presedlať na maľbu, grafiku či fotku (ak áno, prečo)?

Pôvodne som si prihlášku poslala na ŠUP-ku – na grafiku – veď som pekne kreslila. Ale komisia dospela k záveru, že som talentovaná, ale na textil. Takto mi chtiac-nechtiac zadali moju budúcu cestu. Maľujem i ja, no veľmi popisne a dekoratívne, čiže to nevyzerá až tak dobre, ako expresívne diela môjho manžela. Ale občas mu pomôžem, keď potrebuje dozdobiť pozadie na svojej maľbe.

Pre ktoré filmy či divadelné hry si vytvorila kostýmy? Na čom (akom umeleckom projekte) by si chcela raz spolupracovať?

Pracujem pre moje obľúbené divadlo GUnaGU. Myslím, že som za posledné roky (okrem pár výnimiek) „robila“ všetky ich predstavenia. Majú radi moje kostýmy aj mňa. A ja zas ich, všetkých! Robila som aj na kostýmoch do filmu „O dve slabiky pozadu“ s režisérkou Katkou Šulajovou. Bola to vďačná robota – hlavná postava sa veľa prezliekala a mala som dosť voľnú ruku v realizácii – mohla som byť kreatívna. Kým som neotvorila obchodík „Krása vesmírna“, živili ma reklamy, teda kostýmovanie do reklamy.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 1

Máš dvoch synov. Jeden sa už maľbe (ale i hudbe) venuje, na druhého to časom možno príde tiež. Ako deti vychovávate/vediete k umeniu?

Obe naše deti sa nejako vychovávajú sami. Sme veľmi dobrí a benevolentní rodičia. Keďže ja nemám obrovské sabavedomie, snažím sa natlačiť aspoň do staršieho syna Michala trošku drzosti a sebavedomia – aby sa mu v tomto svete darilo. Študuje v Prahe, ľudia ho môžu registrovať aj ako hudobníka (projekt Prezident Lourajder). Mladší syn Max už mal (ako 10-ročný) za sebou prvé výstavy, teraz sa však venuje hlavne počítačovému svetu (ako jeho rovesníci). Snažíme sa, aby mali rozhľad – berieme ich na výstavy, veľa cestujeme, Marek kupuje stále nové knihy o umení…

Manželova tvorba sa objavuje v knižných publikáciách aj na plagátoch. Kde sme mohli verejne (okrem obchodíku) vidieť tvoju tvorbu?

Moju tvorbu vidieť denne na ulici, a tak to má byť. Keď vidíš pohľadnú babu s originálnymi náušnicami či náhrdelníkom – to je moja prezentácia, to ma teší. Mala som ale aj pár výstav, kde som prezentovala hlavne väčšie veci – objekty, interiérové doplnky.

Obchodík “Krása vesmírna” existuje už šesť rokov (a vraj sa bude sťahovať do nových priestorov). Ako sa mu darí? Akú klientelu si za tie roky vytvoril?

Je to neuveriteľné, ale 1. apríla oslávil obchodík, resp. značka šiesty rok existencie. Dala som si záväzok pre rok 2014, že si nájdem nový priestor. Môj sen bol výklad. A to sa mi aj podarilo – 5. mája som otvorila „Krásu vesmírnu“ na Panskej ulici v úplnom centre Bratislavy. Do predošlého priestoru za mnou chodili väčšinou tí istí klienti. Teraz dúfam, že ma nájdu, resp. objavia už konečne aj ľudia z iných kútov sveta.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 2

Chodia si do Krásy vesmírnej ľudia plniť svoje fantázie/vízie, či dvíhať sebavedomie?

Každý, kto chodí ku mne do obchodíka, je pozitívne naladená individualita. Ženy sú väčšinou odvážne, nekonvenčné a nezávislé. Rady sa od ostatných žien v kolektíve chcú odlišovať a chcú nosiť originálne šperky. Ak treba, vyrobím im šperk podľa ich priania či nálady. Ak netreba – objavia a obľúbia si niečo z mojej fantázie. Dôležitá je spokojnosť konkrétnej nositeľky.

Prečo sa mnohí ľudia boja nosiť originálne až extravagantné výrobky: šperky, doplnky?

Myslím, že je to spojené s minulosťou. Naše mamy nechodili výrazne vyzdobené, necestovali, nemali chuť, ani silu parádiť sa (česť výnimkám). Čize ani obecenstvo nebolo vytrénované, aby prijalo niečo výnimočné, extravagantné. Stále ešte musíme zbierať odvahu, aby sme vyštartovali do ulíc našich miest ozdobené originálnymi šperkami a doplnkami, zároveň sa cítili sebaisto, jedinečne a sexi.

Jeden z najtalentovanejších hercov súčasnosti Gael Garcia Bernal bol z tvojho tvorivého priestoru unesený. Ako prebiehalo vaše stretnutie (a pochvala)?

Tak to bol veľký zážitok. Gael bol v Bratislave s manželkou ako hosť na jednej slovensko-mexickej svadbe. Kamarátka ho priviedla do môjho obchodíku a ja som stratila reč. Bol milý, všetko sa mu páčilo – nakúpil, dostal aj darčeky, vyfotili sme sa. Môžem raz o tom rozprávať vnúčatám, hurá.

Ak hovoríme o výrobkoch z tvojej ponuky – napadne mi otázka: Dá sa na Slovensku užitým umením uživiť? Dá sa na ňom zbohatnúť?

Nedá. Som rada, keď som na nule a nie v mínuse. Zaplatím nájom, účty, náklady, a je to. S nejakým zbohatnutím to nevyzerá veľmi reálne – nie v tomto živote, J

Pre niekoho je tvoja tvorba nenositeľný objekt na hranici gýču, pre niekoho zasa vystihnutá osobnosť v jednom jedinečnom kúsku. Ako reaguješ na negatívne reakcie?

Práveže nijako. Nepotrebujem sa brániť, obhajovať. Milujem gýč – rôzne trblietky, čipky, ale aj trpaslíkov, jeleňov, kačky, kvetiny… Čo narobím? Je to vo mne. Nie som vyslovene minimalisticky naladená. Skôr naopak.

Raz som ostala stáť zamrznutá pred výkladom jednej galérie, kde ma hypnotizoval rozprávkový výjav bábiky – sediacej na obrovskom svietivom snehobielom jeleňovi. Bola to tvoja tvorba, či? Z akej série?

Moja tvorba je často o spomienkach. Vynárajú sa mi v hlave situácie z detstva. Hrám sa s tým a posúvam príbeh ešte ďalej. Táto konkrétna inštalácia bola k dvoj-výstave (mňa s mojou sestrou) v galérii čIN-čIN. Sestra dlhodobo žije v Záhrebe, tak sme si aspoň takto svojsky spolu zaspomínali. Ona obrazmi, ja objektmi.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 3

Aká je tvoja najšialenejšia (už zrealizovaná) kreácia?

Myslím, že asi obštrikovaný automobil do reklamy, ktorý naozaj jazdil po celom meste. To bol ozaj šialený projekt, ktorý sa mi podarilo zrealizovať za 1 týždeň. Okrem honoráru som dostala aj masáž rúk. Veru, zaslúžene!

Čipky, pierka, priadza od výmyslu sveta. S akými materiálmi pracuješ a aké produkty tvoríš najčastejšie?

Pracujem naozaj so všetkým dohromady, nevyhľadávam konkrétny materiál. Rada recyklujem a posúvam objekty do iného života, do iných svetov. Škoda niečo vyhodiť, keď sa to dá využiť na krásny šperk či objekt. Práve šperkom sa venujem najviac, tie sa aj najviac predávajú. S jeleňmi je to horšie, 🙂

Na moju extravagantnú čierno-červenú pierkovanú čelenku s obperličkovaným Salvadorom Dalím od teba sa ma ľudia často pýtajú. Aký svoj vlastný výtvor nosíš najčastejšie ty (a tvoja rodinka)?

Kým boli chlapci menší, nosili moje diela – svetre, čiapky. Teraz dávaju prednosť iným materiálom, vzorom a strihom – nič sa nedá robiť. Manžel nosí moje brošne, väčšinou mu ku každej jeho výstave nejakú tematickú vyrobím. Ja svoje šperky nosím často – hlavne náhrdelníky. Náušnice nosím teraz pomenej, lebo jazdím na skútri a helma mi na ne tlačí. Alebo opačne?

10321775_864510600232665_3648196957846305529_o

 V tvojej tvorbe sa často objavujú obštrikované a obháčkované bábiky. Občas pôsobia strašidelne. Prečo tento motív, téma, nápad?

Čo iné v dievčenskom svete, ako bábika? Páčia sa mi – najmä ich rôzne „výrazy“ tvárí, očí, vlasov. Je to taký výskum osobnosti v továrni masovo vyrobenej, no predsa vždy unikátnej plastovej ženičky. Na mne je – čo ďalej s ňou, ako ju zdokonaliť či inak upraviť.

Žiješ a tvoríš v hlavnom meste. Ako sa ti páči Bratislava (čo sa týka umenia a kultúry)? Čo v nej chýba?

Keď odcestujem mimo Slovenska, som zväčša všade očarená – čerpám inšpiráciu, energiu, nové nápady. Je to úžasné, koľko aktivít a zážitkov prežijem mimo svojho bydliska. Ale Bratislava je stále moje obľúbené, trošku prispaté, no so mnou pevne späté mesto.

Často s manželom chodíte za oddychom i inšpiráciou do Paríža. Ako do seba absorbuješ tvorivé nálady, súčasné umenie tam? Stále je Paríž mekkou umenia?

Ako som už spomínala, cestovanie milujem. Je veľmi inšpirujúce – na chvíľu odísť, načerpať energiu na nové nápady, novú tvorbu. Paríž s mužom milujeme, nakazili sme už aj synov.

Čo ťa čaká v rámci tvorby najbližšie? Na čo originálne by si nás chcela nalákať?

Rada by som vás nalákala, teda skôr pozvala do mojich nových priestorov, do novej „Krásy vesmírnej“. Určite trafíte! Výklad vás zavedie do môjho mikro-sveta. Nečaká ma do konca roka žiadny zväzujúci dedlajn, čiže mám voľné ruky, otvorenú myseľ –môžem tvoriť, čo chcem, kedy chcem. Umelec či umelkyňa si nič lepšie (ako slobodu v tvorbe) nemôže priať.

Text: Boba Baluchová / @bobinkha, Foto: Palo Markovič / @palomarkovic (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Chicago, Detroit, New York… Za kúskom sna naprieč USA

V posledných rokoch často počuť zovšeobecnenie: „Severo-Američanov prestal zaujímať okolitý svet – čoraz viac sa preto sústreďujú na svoju vlastnú realitu, na pomoc samým sebe.” Treba však občas ukázať pozitívnu tvár USA – keď už sa mnohí tak radi a často vydávame za veľkú mláku realizovať svoje sny.

Pred nejakým časom som do Inspire písala článok o tom, ako a kam sa môj život (novodobej travellerky a neo-nomádky) uberá. Netušila som, že do roka a do dňa budem zakúšať cesty a pobrežia amerického kontinentu. Presun z afrického na americký kontinent nebol však tak jednoduchý, ako som čakala – najmä čo sa týka uvažovania a hodnotenia situácií okolo seba. Najprv som celé mesiace bojovala s podvýživou v Keni a potom som zbadala alarmujúcu vzorku populácie štátu Ohio (ale i ďalších štátov: Illinois, Michigan, Indiana či Columbia) s nadváhou a obezitou. Dala by som rada všetkým tým ľuďom facku a potom prednášku o správnej výžive! Alebo v opačnom poradí. Ale oni skôr potrebujú pomocnú ruku a pevnú vôľu, ich vlastnú.

po-rieke-uprostred-chicaga

Po rieke uprostred Chicaga

Veľká zastávka v Chicagu

Mojím snom bolo: naučiť sa od dobre zabehnutej mimovládnej organizácie stratégiu – ako pomôcť zraniteľným skupinám a sociálne vylúčeným ľuďom, a nazrieť do tajov komunitného organizovania, ktoré je v USA tak úspešné. Teda ak sa snažíte o nejakú sociálnu zmenu vo svojom okolí na lokálnej alebo národnej úrovni. Pred rokmi sa tejto metóde práce s ľuďmi úspešne venoval aj americký prezident Barack Obama. Absorbovala som toho do seba kvantá informácií, urobila desiatky rozhovorov. No s implementáciou naučeného doma na Slovensku to bude pekne ťažké.

Najviac času z mojej dvojmesačnej cesty po USA som strávila v Chicagu a verte, že sa mi tam sprvu moc nechcelo. Hoci sa snažím na všetko pozerať s otvorenou mysľou a bojovať proti stereotypom, na Chicago som sa predsa len pozerala s predsudkami a dešpektom. Asi preto, že je to druhé najvačšie poľské mesto na svete a je tam kopec Slovákov (ktorí tu makajú v kuchyniach reštaurácií od svitu do mrku, len aby si po návrate domov, kdesi pod Tatry kúpili ten vytúžený domisko a veľké auto). Zároveň sa všetky mafiánske historky odohrávali a odohrávajú v Chicagu – silnej bašte Demokratov, kde si starosta myslí, že je viac ako Obama aj Boh.

Ale Chicago je metropola, kde sa nakrútilo azda najviac apokalyptických filmov a kde môžete vidieť naživo všetky americké hudobné hviezdy, ktoré Slovensko sotva navštívia (Sarah Jarosz, Fiona Apple, Punch brothers). Veľa ľudí mi cez emaily odporúčalo, kam sa ísť pozrieť, ktoré múzeum nevynechať (každá menšina a etnická komunita tam má svoje múzeum). Kamaráti-výtvarníci mi v inboxe nechávali závistlivé odkazy – ako veľmi by teraz chceli obdivovať tú výnimočnú architektúru Chicaga, Upper Wacker Drive aj temnejšiu Lower Wacker Drive, a všetky tie unikátne mrakodrapy (s príbehom bohatej americkej rodiny v pozadí). Vtedy som si uvedomila jedinečnosť tohto multi-kulti mesta (a keď som prišla do New Yorku – už mu nevedela prísť na chuť).

dominanta-chicaga

Dominanta Chicaga

Umenie a kultúra za veľkou mlákou
Keď hovorím o umení, ako prvé musím spomenúť to s pohyblivými obrázkami. A prekvapivo ma prenasledujú skôr seriály, ako filmy – v spojitosti s USA. Priznám sa, že seriál „Sex v meste“, odohrávajúci sa prevažne v New Yorku a odkrývajúci príliš veľa z milostných životov štvorice atraktívnych tridstiatničiek, som nikdy nesledovala. Ale nikdy netreba hovoriť nikdy! Hneď po návrate do SR som tento ženský seriál (s uvoľnenými dialógmi, zväčša na účet mužov) zaradila do kategórie: pozreté (aj keď s podtitulom: „guilty pleasure“). Sledovať opäť všetky tie zákutia, návštevy manhattanských podnikov, ktoré som naživo videla i ja, bolo vskutku príjemné.

Keď som pred rokmi sledovala iný (omnoho viac realistický a krutý) seriál „The Wire“, želala som si, aby život afro-amerických detí takto nevyzeral i v realite. Ale on taký je. Spojené štáty sú možno krajinou neobmedzených možností, vysnívanou destináciou ľudí z Východnej Európy či Latinskej Ameriky. Ale fakt, že sa v niektorých štvrtiach (nielen Chicaga či NY) za bieleho dňa strieľajú pre drogy násťročné deti, skrátka nepustí. Decká majú sedieť v školských laviciach, a nie sa (pre časté a dlhé suspendovanie za hocakú malichernosť) poflakovať v „bad neighborhoods“. Mimovládky, politici i médiá denne riešia otázky: ako dostať deti z ulíc naspäť domov; ako nepokračovať v zatváraní škôl; ako zvýšiť minimálnu mzdu; ako pomôcť s bývaním celým početným (nielen latino) rodinám bez domova.

komunitne-organizovanie-v-chicagu

Komunitné organizovanie v Chicagu

Závidenia-hodné filmy a divadelné hry

Tento rok o prestížne oscarovské ocenenie bojuje niekoľko skvelých amerických filmov. A aj keď si myslím, že vo všetkých kategóriách by mal jednoznačne vyhrať geniálny skvost Steve McQueena „Dvanásť rokom otrokom“ (povinná jazda pre všetky školy ako prevencia pred novodobým otrokárstvom a násilím, pachaným na ľuďoch na základe rasy), sú tu aj ďalšie pozoruhodné snímky. Pre úžasný herecký výkon Matthewa McConaugheya ma zaujal v jednom z new-yorských filmových klubov film „Dallas buyers club“ – o vyrovnávaní sa rodeo-maniaka a kovboja s ochorením AIDS v Texase v 80-tych rokoch minulého storočia. Spomenúť musím ešte minimálne tieto tri (o nevydarených plneniach snov): „Špinavý trik“ o šikovných pôžičkových podvodníkoch, „Her“ o tragickom zaľubení sa do umelej inteligencie operačného systému, či beznádejný príbeh nedoceneného folkového speváka „Inside Llewyn Davis“.

V Chicagu je jedna ulica, plná divadiel, pripomínajúca Broadway. Tam som stihla vidieť aspoň dva muzikály „Once“ a „We will rock you“. Ceny lístkov sú na slovenské pomery privysoké, ale tak keď je človek raz za život za veľkou mlákou, nemôže skrbliť – musí si zažiť tú pravú divadelnú atmosféru. A to sme si presne s partnerom povedali, keď sme vysolili 300 dolárov za beznádejne vypredané predstavenie „The Book of Mormom” (ktorej podtitul: “the best show of Broadway” skutočne neklamal). Parodovanie žánru i témy amerického misionárstva v Afrike predčilo všetky očakávania!

To isté môžem povedať aj o ďalšom predstavení “Sleep no more” – o interaktívnom divácko-hereckom prepojení a prežívaní príbehu Shakespeareovho padlého hrdinu v legendárnom dome v centre NY, upravenom na temné divadlo. Ide o komerčne úspešný každo-nočný experiment na viacerých poschodiach manhattanskej budovy, kde publikum v maskách mlčky naháňa hlavné postavy z izby do izby a užíva si pocity objavovania, tajomna, odhaľovania.

vyhlad-na-ny

Výhľad na Veľké jablko: New York

Čo na USA nenávidíme a čo milujeme

Ak by som mala generalizovať, tak k mínusom radím prehnanú ostrahu pred číhajúcim terorizmom na miestach, kde to ozaj nie je nutné. Napríklad keď ma pri vstupe na Sochu slobody prešacovali asi trikrát a nechceli pustiť ďalej preto, že mám v taške dve mandarínky a jedno jablko. Aj slávny Coney island zíval prázdnotou a depresiou (len občas to zachránili ruské dvojice, na diaľku preukazujúce svoj hrdý pôvod a okukujúce ruiny niekdajšieho zábavného parku). Suspendovanie násťročných zo škôl pre nepodstatné veci už nejdem ďalej rozvíjať. Všadeprítomní rovnako-vyzerajúci hipsteri a prehnane drahé blšáky vo Williamsburgu boli potom skôr už na smiech, ako na kritiku. Hoci to v New Yorku nebolo až tak citeľné, v Tolede či v Chicagu som spozorovala, že ľudia tu nemajú čas oddychovať. Za prácou cestujú (s mobilom a kávou v ruke) aj pár hodín ráno čo ráno, a večer zasa putujú vyšťavení naspäť (s hamburgerom, predstavujúcim večeru, kolou a opäť mobilom v ruke).

K plusom napríklad New Yorku (aj keď opäť nenápadne opakujem, že Chicago ma oslovilo viac) patrí určite doprava metrom. Ani nie tak pre jeho dostupnosť, ako pre nádhernú hudbu, ktorá sa na vás vyrúti z každej zastávky. Naozaj tam možno počuť najlepších hudobníkov sveta. Gastronomické orgazmy som síce neprežívala, ale mala som si ako pescatariánka stále z čoho vyberať – ázijská, aztécka, a neviem-ešte-aká kuchyňa bola vždy nablízku. Vo Washingtone, D.C. ma zasa prekvapilo, že všetky velikánske múzeá a galérie (vďaka niekdajšej iniciatíve jednej filantropickej rodine) boli pre verejnosť zdarma. Boli plné, pulzovali stále umením a životom.

Nikdy v živote som si nič nekúpila v McDonalde (načo som veľmi hrdá), no na Starbucks som si zvykla šialenou rýchlosťou (asi preto, že v SR zatiaľ nie je). Dvakrát denne „káva so sebou“ v ruke, obrovské noviny (Chicago Tribune alebo The New York Times) pod pazuchou a prechádzka popri rieke – to bol môj rituál. Išlo to šialene do peňazí, ale niekedy seba-kontrola akosi nefunguje. Domáci vravia, že napríklad „v NY si zaplátíš aj za vzduch, ktorý dýchaš (nielen za wi-fi pripojenie)“.

Pumpkin spice latté bola moja niekoľko-týždňová závislosť (v skutočnosti ide o kávu, posypanú zmeskou voňavých korenín za 5 dolárov). Ale v čase Halloween je skrátka všetko iné, viac sentimentálne. Preto sa nečudujem, že som sa dala nahovoriť na výjazd na tekvicovú farmu, vyrezávanie geometrických tvarov do oranžovej hmoty, ako aj tancovačky v kostýme počas dušičkovskej noci. Zvláštne je, že v roku 2013 sa po sto rokoch dátumovo aj oslavami pretla Chanuka (židovský Sviatok svetiel) so severoamerickým sviatkom Vďakyvzdanie a vznikla tak Thanksgivukkah. Oficiálne sa tým začala predvianočná nákupná sezóna, no moja nákupná horúčka (v second handoch aj vo výpredajoch) sa vôbec neprejavila. Aj keď som si k letenke späť priplatila o jednu batožinu viac, domov sa šlo s prázdnym kufrom. Asi už ozaj doma všetko mám)e. O jeden splnený sen naviac.

v-new-yorskom-vintage-shope

Vintage obchod v srdci New Yorku

Text: Boba Baluchová, Foto: Boba Baluchová a Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2013)