Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (2. časť)

Pokračujem vo výčte najviac zaujímavých ženských zjavov a hlasov Stredozeme, ktoré sa oplatí poznať, prepočuť si ich hudbu a možno i navštíviť ich koncerty. Tu je ponuka dvoch ženských hudobníčok maorského pôvodu, ktoré stoja za pozornosť v európskych, a teda aj slovenských končinách.

Anna Coddington sa nevzdáva

Anna Coddington je prvou maorskou speváčkou, na ktorú by som vás rada upozornila. Výzorom mi trošku pripomína Zdenku Prednú. Až sa mi nechte veriť, že má čierny pás v karate. Nechcem ju ale porovnávať, ani škatuľkovať. Zaujíma ma jej hlas a texty. Na bicie začala hrať v jedenástich rokoch, na gitare v štrnástich a v mladosti založila niekoľko projektov. Spoluhráč z kapely Handsome Geoffery, Aidee Walker, ktorý sa neskôr stal filmovým režisérom a hercom, má na svedomí veľkú časť jej videoklipov. Pred niekoľkými týždňami bol zverejnený ďalší z nich –k piesni „Without fight“.

Netreba sa vzdávať, prízvukuje v spomínanej piesni. Na Novom Zélande to platí dvojnásobne. Tu sa vryjete ako hudobník či hudobníčka do povedomia poslucháčov až po dvoch-troch albumoch. Treba teda vydržať a veľa koncertovať po ostrovoch.

Jej nový, v poradí tretí album „Luck/Time“ je výsledkom tvrdej štvorročnej práce a nahrávania v štúdiu The Attic u nej doma. Ten kus šťastia za všetok ten čas stál, ako vyčítať už aj z názvu. Platňa je veľmi homogénna a možno tam nájsť niekoľko silných (súčasných či budúcich) singlov: „Release me“, „Apples“, „Lantern“.

 Anna_Coddington-Foto_Archiv_spevacky 2

Aaradhna – viac, ako farba pleti

Druhou maorskou speváčkou, ktorú dnes stihnem spomenúť, je Aaradhna, vlastným menom Aaradhna Jayantilal Patel. Narodila sa na Novom Zélande, no jej otec pochádza z Indie a mama z pacifickej Samoy. Má tridsaťtri rokov a s maminou spievala tradičné samojské piesne od svojich jedenástich rokov.

Debutovala pred dvanástimi rokmi so singlom „Getting Stronger”, ktorý sa stal hitom číslo jeden v národnej hitparády. V roku 2013 získala ocenenie „Album roka“ v národných hudobných cenách (v tej komerčnej verzii ocenení), ale platňa „Treble & Reverb” nebola len komečne úspešná, ale aj kritikmi ospevovaná.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Štvrtý album „Brown Girl“ vyšiel toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ spieva vo svojej piesni. Platňa sa vyšplhala na popredné miesta hitparád doma, ale napríklad aj v takom Švajčiarsku. Na novembrovom odovzdávaní už niekoľkokrát spomenutých Vodafone NZ Music awards sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento Aaradhnin čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archívy speváčok (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Advertisements

Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (1. časť)

Zosnulý hudobný publicista Juraj Kušnierik napísal kedysi knihu „Hudba ostrova” o hudobnej scéne na Islande. Keby vycestoval na opačný koniec sveta – do Stredozeme, pravdepodobne by chcel hneď napísať knihu ďalšiu. Tu je ponuka ženských hudobníčok, ktoré by mohli stáť za vypočutie a pozornosť aj v slovenských končinách.

Počtom obyvateľov je Nový Zéland krajinou, podobnou Dánsku alebo Slovensku. Počtom hudobných projektov je na tom však oveľa lepšie. Môže za to ostrovná izolovanosť, multikultúrne vplyvy, výdatná podpora umenia štátom a nadáciami, alebo oceánska klíma – sú tu totiž stovky zaujímavých kapiel, spevákov aj speváčok. A či už hrajú vo vypredanom štadióne, prefajčenom klube alebo len-tak na ulici – všetci majú jedno spoločné – vedia dobre hrať a ešte lepšie spievať.

Rozlišovať medzi hudobnými oceneniami

Zatiaľ som mala možnosť sledovať dva typy hudobných cien v Kiwilande (ako domáci svoju ostrovnú vlasť v Oceánii nazývajú) – Vodafone New Zealand Music Awards a The Taite Music Prize. Tá prvá je čisto komerčná záležitosť, odvíjajúca sa od hranosti v masových rádiách. Tá druhá je viac o kvalitnej, možno trochu viac alternatívnej hudbe. Je pomenovaná podľa zosnulého hudobného novinára Dylana Taite. Víťaz či víťazka tejto ceny získava nielen desaťtisíc dolárov, ale aj možnosť nahrať album v Red Bull Studios v Aucklande. Finalistkami naposledy boli napríklad Nadia Reid a Princess Chelsea, ktorá hrala pred pár rokmi aj v bratislavskom KC Dunaj. O nich ale až niekedy nabudúce.

Aldous Harding

Rastúca hviezda Aldous Harding

Aldous Harding som videla hrať naživo už dvakrát a oba razy ma uchvátil jej zjav. Žije v Lytteltone s novým partnerom, talentovaným bluegrass spevákom Marlonom Williamsom. Preto sa aj jej nové piesne, ktoré v týchto dňoch nahráva v Bristole so spolupracovníkom PJ Harvey, Johnom Parishom, výrazne líšia od temných balád z eponymného debutového albumu. Nová skladba „Party“, venovaná dievčatám, je predzvesťou hravej, za)ľúbenej platne. Ak by ste chceli vedieť, čo sa hudobníčke odohrávalo v hlave pred pár rokmi, pozrite si klipy k piesňam „Stop Your Tears“ a „Hunter“.

Ja však budem mať od nej asi nadlho najradšej song „Horizon“ a hlavne jej tvrdé cvakanie zubami po každej vyspievanej vete refrénu. V britskom Guardiane jej predpovedajú žiarivú kariéru, počas letného turné si už získala americké publikum. Ešte tak zaujať Strednú Európu a do roka ju máme na festivale Pohoda.

 I.E. Crazy nazivo v Golden Dawn Tavern-Foto_Palo_Markovic

Rebelujúca I.E. Crazy

Aucklandská speváčka Claire Duncan, vystupujúca pod menom I.E. Crazy, oslávi o pár mesiacov tridsiatku. Od útleho detstva po nociach sledovala všetky hudobné kanály a počúvala tvrdú rockovú i trip-hopovú muziku. Aj počas hrania svojich elektro-folkových príbehov sa občas ešte (akoby bez záujmu o publikum) pozerá na svoje čierne topánky.

Vo svojich dvadsiatich chcela počúvať aj tvoriť muziku, ktorá by bola hlučná, naliehavá, autokratická – taký spôsob komunikácie sa jej pozdával. Žánrovo ešte nie je táto rebelka v zlatom roláku úplne vyhranená, naživo je však zábavná. Rovnako ako jej zážitky (a mobilové foto-zátišia s plechovkami piva) z ciest po krajine.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Dandy Daedelus – našim náladám na mieru

Hudobné predsavzatie do nového roka: „počúvať viac novej hudby, neupínať sa na časom preverenú klasiku, dať šancu aj iným vydavateľstvám – nie len obľúbenej liahni talentov Ninja Tune!“ som porušila hneď začiatkom januára. Započúvala som si totiž do Daedelus – nindžáckeho dandyho – akoby mojim ušiam presne na mieru..

Stĺpčekár Masahiko aj raper Vec pre médiá potvrdili, že rok 2011 nebol pre nich ten najlepší. Pre pár z nás bol predošlý rok naopak pozitívne zlomový, ale stále treba robiť všetko pre to, aby rok 2012 bol opäť inakší (ešte lepšejší). V myslení, v tvorbe, teda aj v hudbe. V predchádzajúcich mesiacoch sa v mojom prehrávači pevne usadili dva albumy: neodolateľný romantik Fink z Ninja tune stajne a mimo nej snáď len prekvapivší hit-maker Tom Waits. Album „Bespoke“ od Daedelus by sa pre svoj divoký mix žánrov, wonky nálad a podnetných featuringov hodil skôr do roku 2012. Ale veď nič sa azda nestane, ak sa budeme tváriť, že vznikol o čosi neskôr, ako reálne vznikol – možno bol skonštruovaný na mieru práve dva-nula-dvanástke.

Na znovuobjavenie tohto 34-ročného chlapíka zo zámoria bolo potrebné správne načasovanie. Priznám sa, že na pár rokov som zanevrela na tohto svojsky ohodeného dandyho z L.A., ktorého hudobné elektro-podhubie pozná skôr pod menom Daedelus, nie ako Alfreda Darlingtona. Ono sa to u tohto typu umelcov občas stáva: zíde z očí – zíde z mysle; alebo skôr: vymaže sa z prehrávača – vytratí sa z prehliadača. Najnovší album „Bespoke“ však rozhodne neponúka negatívnu energiu či depresívne vízie o konci sveta – bude sa teda azda lepšie hrávať a pamätať.

Hoci sa Daedelus venuje hudbe profesionálne viac ako desaťročie, s Ninja tune podpísal spoluprácu až v roku 2008, ktorú naplno spečatil albumom “Love To Make Music To”. Jeho štýl a vplyvy v ňom sú ako letokruhy. Započujete tam najprv jazzovú výchovu z ranného detstva, ďalej puberťácky krumploidné zasekávanie melódií uprostred trackov, ochorením na diagnózu drum’n’bass, potom stredoškolské pohrávanie sa s neopočúvanými nástrojmi i manželsky citlivý výber prázdninovo znejúcich, ničím nezaťažených vokálov (nie náhodou mali so svojou ženou obaja istý čas blízko k brazílskej produkcii).

Na viac ako polovici skladieb z nového albumu „Bespoke“ možno počuť požičané hlasy zahraničných vokalistov a vokalistiek nielen v angličtine. No občas môžeme mať pocit, že mená hosťujúcich umelcov a umelkýň si musel Daedelus vymyslieť (Busdriver, Young Dad, Baths atď.). Osobne mám najradšej skladbu tretiu a šiestu (Penny loafers a What can you do?). To sú presne tie tipy piesní, ktoré si mimovoľne celý deň spievate v MHDčke, počas nakupovania aj v práci – ak sa pri nich zobudíte či ich započujete pri rannej káve. Len sa v záujme dobrých susedských vzťahov vo výťahu cestou do práce nikoho nepýtajte (s príliš dobrou nálodou a polospevom) otázku: „What can you do (for me)?“, lebo o pár mesiacov sú tu voľby a ľudia neveria na istoty… Ešteže Daedelus to má v sebe vysporiadané!

Hoci som Daedelusa naživo ešte nevidela, mám to rozhodne v pláne. Aj pre jeho povestné improvizácie s neobyčajným elektronickým nástrojom Monome – svojským controllerom, ktorý dodáva presvedčivosť jeho vystúpeniam. Tanečná hudba sa naživo neprezentuje ľahko, preto si treba pomáhať hosťujúcimi vokalistami a vokalistkami či vizuálnou šou pod taktoukou Emmanuela Bairda, aká možno v najbližších mesiacoch zavíta aj do našich končín.

Ak uvidíte po meste na plagátoch kľúčové slová: Archimedes (zakódovaná Daedelusova show) a Bespoke (názov jeho posledného albumu) – vedzte, že to vás nindžácky dandy pozýva na svoju performance – bez toho, že by chcel poznať odpoveď na otázky: How are you?, či What can you do?. Ako správny amícky týpek vie, že magickú silu slov: “yes, we can” ovládame aj na Slovensku… Pozvanie príjmeme!

Text: Boba Baluchová, Foto: ninjatune (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2012 publikovaná v magazíne i-lemon)

Fink zamotaný do dokonalej temnoty

Ak by som mala spomedzi Finkových neo-folkových súputníkov (napríklad Sufjana Stevensa či Josého Gonzaleza) zvoliť toho naj – jednoznačne by u mňa vyhral Fink. Dokazuje to aj umiestnenie jeho piesní v rebríčku najhranejších skladieb v rámci môjho last.fm profilu. “I think, I love Fink”.

Po pár semestroch štúdia manažmentu na EUBAe som schopná vyvodiť nasledujúcu sústavu rovníc: Ninja Tune = podukcia kvalitnej elektronickej hudby. Wegart = distribúcia značky Ninja Tune na Slovensku. Ak hudobník Fink vydáva platne v ninjáckej stajni a distribuuje sa u nás cez wegarťácke siete – znamená to, že musí tvoriť kvalitnú elektronickú hudbu. No a čo, že tej elektroniky je čoraz menej?

V produkcii muzikanta z Veľkej Británie pribúda čoraz viac toho akustického (na úkor elektronického experimentovania) a Finn Greenahall sa k svojej rannej tvorbe spred desiatich rokov takmer nepriznáva. Dnes je to minimalistický, no melodický folk až blues, alebo elektro-folk – aby sme ho dokázali odlíšiť od kotlikárov z českých a moravských lesov.

Ťažko povedať, či je to výhodou, alebo skôr na škodu – že všetky Finkove albumy znejú veľmi podobne. Keď máte za sebou v iTunes zaradené albumy Biscuits for breakfast (2006), Distance and Time (2007), Sort of revolution (2009) a Perfect darkness (2011) – jedna skladba sa vám nerušivo prelína do druhej, Finkov rukopis je skrátka rozoznateľný. Len akosi necítiť ten autorský rast v priebehu rokov – všetko ostáva po starom, nedotknuté, zakonzervovane krásne.

Pre Finka mám napriek všetkému slabosť. Imponuje mi jeho udieranie do gitary, prespevovanie alebo skôr zrýchlené šepkanie statusov, ktoré nepôsobia ako umelé klišé z love-songovej nádielky Jemných melódií. Predbehnúť ho môže už len Tom Waits so svojím novým albumom. Ale aj na jeho miesto môže raz Finn Greenahall zasadnúť, ak sa odváži vykročiť zo svojej zacyklenej schémy písania piesní.

V roku 2006 som si púšťala z Finkovho albumu Biscuits for breakfast azda najčastejšie skladbu “Pretty little things” o ženskej sile. V roku 2009 som už dokola točila z platne Sort of revolution piesne dve: oddanú “If I had a million”, plus zvedenú a opustenú “Move on me”. Z desiatich skladieb na najnovšom albume Perfect darkness mám obľúbených hneď päť! Textami to opäť nie je o ničom inom, než o najrôznejších podobách lásky. A problematickosti vzťahov – ako inak.

Tentoraz sa však temného dna dotýkame najintenzívnejšie… Hneď v úvodnej piesni sa dozvedáme, že “perfect darkness is all I can see…”, v dvojke sa náš strach umocňuje, lebo “here we are – at the point of no return.”

Ak ste pred pár dňami videli dvojhodinové katastrofické filmy Melanchólia a Strom života – neodporúčam beznádej a prípravu na koniec sveta zaháňať novým Finkovým albumom. Pretože ani v skladbe „Honesty“, ani v ďalšej „Who says“ nedostanete požadovaný pozitívny náboj do života (“they just get what they are given / If they criticize / Then it must be love / Oh, no no, no no…). Ten by azda mohol prísť v oklieštenej podobe až v záverečnej Berlin sunrise (“It’s good to know / That good things don’t last for ever…”). Melódie nie sú našťastie tak depresívne, ako texty. Všetko temné však nemusí byť zákonite škaredé, a aj Finkov album to potvrdzuje – je krásny, krásne temný…

V súčasnosti Fink predstavuje svoj album Perfect darkness z leta 2011 na koncertnej šnúre po celom svete. Pokojne si jeho pódiovú zostavu (Finn Greenahall – gitara a vokály, Guy Whittaker – basgitara a Tim Thornton – bicie) môžete predstaviť v komornej atmosfére trnavského bluesového festivalu Blues Moods, alebo vo veľkej športovej hale kdesi v centre Barcelony. Záleží od disciplíny publika.

PS: Fink po dvoch rokoch znova vystúpi na Slovensku v rámci projektu NouveauNu.Nights a predstaví dokonalú temnotu nášmu publiku – 16. novembra v Ateliéri Babylon v Bratislave.

Album na recenziu redakcii poskytol hudobný distribútor Wegart.

Text: Boba Baluchová, Foto: Ninja Tune / Wegart.sk (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)