Palo Čejka: Mojím cieľom je rozprávať historky

Palo Čejka je jedným zo šestice vystavujúcich umelcov, ktorých svojské zúčtovanie s dejinami (slovenskej grafiky) predstavila Slovenská národná galéria verejnosti tento rok v júli. Ak ste výstavu diel zástupcov Drsnej školy doteraz nevideli, je najvyšší čas – blíži sa totiž jej finisáž. Nech vás na ňu prilákajú práve Čejkove slová – na adresu svojich spolupútnikov aj vlastnej tvorby.

!palo cejka dava rozhovory-foto Palo Markovic

Ako sa cítiš v novo-sformovanej „skupine“ Drsná škola?

Nepríde mi nová. Pribudli vlastne iba Erik a Emil, ale to sú tiež starodávni kamaráti a kolegovia. Len ten názov je nový.

Ako nazeráš ty osobne na klasickú Brunovského grafickú školu?

Ako dieťa som nemal rád jeho ilustrácie. K jeho „škole” nemám veľmi čo povedať, to by vedeli jeho študenti. Iba mi pripadá, že produkovať zmenšené kópie samého seba nie je pedagogika…

Ako prebiehal tvoj výber diel, resp. koncept zariadenia tebe pridelenej miestnosti v SNG?

Dal som ľuďom zo SNG k dispozícii skoro všetko, čo som našiel. A oni to urobili; vymysleli, aj zavesili.

!pracovna Pala Cejku-foto Palo Markovic

 

Prečo si do stredu miestnosti umiestnil svoj pracovný stôl spolu so všetkým tým neporiadkom z ateliéru?

To oni!

Na jednej z tvojich nedávnych výstav bol kurátorom Erik Binder. Čo ťa na ňom baví, čo na ňom obdivuješ?

Baví ma, že je neustále v pohybe. V hocakom zmysle slova, čo ti napadne.

Čo ťa spája s Emilom Drličiakom?

Emil je „tajný zlatý poklad” slovenského umenia, a tým pádom ma s ním vlastne nič nespája… Sme kamaráti.

Najmladší z vašej „skupiny“ je autor veľkorozmerných drevorytov Tomáš Klepoch. Kedy a kde si jeho diela zaregistroval po prvý raz?

Nepamätám sa, či som poznal skôr jeho alebo jeho produkciu. Oboje je manické a vášnivé. Nie je problém oblúbiť si ich.

Juraj Horváth strednú i vysokú školu umeleckú absolvoval v ČR. Ako pozorne sleduješ jeho tvorbu?

S Jurom sa poznám najdlhšie. Myslím, že na tejto výstave je mi najbližší – myslením, štýlom, aj vzormi. Ibaže on je precízny a dôsledný pracant, a ja fušer-povaľač.

Honzu Čumlivskeho si počas vernisáže k výstave Drsná škola nazval obdivne najväčším machrom v knižnom dizajne široko-ďaleko. Prečo?

Robí si skoro ku každej knihe písmo, ilustrácie. Napíše text, mnohokrát sám zmastí aj väzbu. Prečítaš si to, a zistíš, že je nielen super typograf a ilustrátor, ale aj najlepší spisovateľ!

!traja zo sestice Drsnej skoly-foto Palo Markovic

Ako často si doma, v škole či v ateliéri sadáš s rydlom za stôl a tvoríš?

Snažím sa, ale je to bieda. Musím živiť rodinu, nemám moc času nazvyš. Keď som ho mal, preflákal som ho. Teraz, keď som trochu usilovnejší, už ho nie je… Občas si ale trochu času ukradnem.

Ktoré tvoje diela majú politický podtext, resp. fungujú ako priama reakcia na situáciu v spoločnosti?

Zatiaľ žiadne. Nemám chuť pôsobiť priamo. Mojím cieľom je rozprávať historky, ukazovať niečo pekné, pokojné alebo srandovné.

Pôsobíš aj ako pedagóg. Ako k tomu došlo?

To je možno tá moja „politická” misia…

priprava na vystavu 1-foto Palo Markovic

Čo chystáš autorsky do konca roku 2018?

Chcem dokončiť dve rozpracované záležitosti – knihu „Ping-pong Bratislava” a sériu „eko-poľovníckych” grafík.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Rozhovor bol pôvodne pripravený pre magazín Inspire, október 2017).

Pozrieť si autentické príklady socialistickej módy v Slovenskej národnej galérii

V znamení „retro“ štýlu často siahame do skríň rodičov alebo navštevujeme rovno povaly starých rodičov – aby sme získali autentické príklady socialistickej módy. Napriek prekážkam režimu sa odvetvie odievania vyznačovalo svojskými fenoménmi a menami. Do nedele máte možnosť v rámci výstavy „Nech šije!“ v Slovenskej národnej galérii zistiť – ako to v praxi vyzeralo.

21246363_1555243891163592_2330540669120722761_o

Väčšina z čitateľov a čitateliek magazínu „Inspire“ obdobie komunizmu v Československu nezažila, alebo si ho pamätá z detstva len matne. Po retro kúskoch často siahame v prípade kostýmových žúrok, pričom nie vždy sa zamyslíme – z akého materiálu je odev vytvorený, kto ho navrhol, kde bol zhotovený a či bol dostupný, resp. mohol konkurovať aj na Západe. No aj za železnou oponou sa móda tvorila, fotografovala, dokonca prezentovala v časopisoch a na mólach v zahraničí – aj keď s istými pravidlami. Práve o zmapovanie slovenskej módy v období rokov 1945-1989 (teda od konca 2. Svetovej vojny do Zamatovej revolúcie, pádu komunizmu) sa snažili kurátorky Viera Kleinová a Zuzana Šidlíková pri koncipovaní výstavy „Nech šije! Móda na Slovensku 1945 – 1989“.

Mantinely módy v čase totality

Móda a totalita akoby ani nešli dohromady. Pri tvorbe totiž potrebujete slobodu, možnosť voľby, poprípade inšpiráciu, prístup k inováciám či spätnú väzbu zo zahraničia. A to tak ľahko nešlo. Napriek tomu výstava, ktorá vzišla zo spolupráce Slovenskej národnej galérie (SNG) a Slovenského múzea dizajnu (SMD), zachytáva niekoľko kľúčových fenoménov sledovaného obdobia (1945-1989) a svetlé momenty autorskej tvorby.

Kurátorky opisujú a príkladmi dokumentujú, že „odievanie začiatkom 50. rokov 20. storočia bolo úsporné a uniformné“, akoby všetky modely museli pripomínať pracovný úbor. Pro-sovietsky (a teda zákonite anti-západný) diktát v celom Československu sa snažil nanovo sformulovať vkus obyvateľstva. Za socializmu sa odevnému priemyslu teda akoby darilo – masová výroba sa orientovala v niekoľkých slovenských štátnych podnikoch. Ukážky z ich produkcie si návštevníci a návštevníčky výstavy dozaista užijú. Ak dovtedy nepočuli o existencii Tuzexu, tak aj k tomu dostanú výklad s príkladmi. Spoznajú tiež pár osobností z oblasti módneho dizajnu, hoci v sledovanom období boli tlačené do ústrania pozornosti priemyselného prostredia.

Obdobie znárodnenia predstavovalo zmenu – prechod k malosériovému (zákazkovému) odevu, no začiatkom 50. rokov aj malí živnostníci skončili. Kontakt s módou za železnou oponou sa snažilo udržať Vývojové a modelové stredisko Makyty Púchov v Bratislave, a aké-také náznaky individualizovanej tvorby v odevnom systéme napĺňajú podniky Vzorodev či ÚĽUV. Limitovaný počet doplnkov či šperkov mohli ženy získať v predajniach Dielo. Kontakty so svetom ožili v polovici 60. rokov, no aj to iba nakrátko.

Módne časopisy, soc modely a naše modelky na mólach

V Československu sa vkus a trendy v odievaní predstavovali v dvoch časopisoch: „Móda“ a „Dievča“, ktoré mali vlastné návrhárske ateliéry s vhodnými inšpiráciami pre naše ženy. Tam možno datovať aj začiatky slovenskej módnej fotografie, ktorej je na výstave „Nech šije!“ v SNG venovaná samostatná sekcia. Kmeňovým fotografom časopisu „Móda“, ktorý fungoval v ČSSR od roku 1949, bol Karol Kállay. Vďaka tejto práci mohol cestovať a fotiť v zahraničí, rozvinul princíp exteriérovej práce s modelom a modelkou. Mená Pavla Janeka a Jána Krížika sú zasa spojené s časopisom „Dievča“ pre násťročné čitateľky (vydávanom od roku 1969). Na výstave sa objavia aj ukážky z tvorby stále aktívneho „streetstyle“ fotografa Juraja Bartoša.

Ak počas prázdnin u starej mamy narazíte na tieto časopisy, či vtedy nedostatkový tovar (západonemecký žurnál „Burda“), osvojíte si aj početné strihové prílohy magazínov, a teda fenomén domácky zhotovovaného odevu. V každej domácnosti bol šijací stroj, často aj pletací stroj, háčiky a ihlice na štrikovanie. Strihovými predlohami z Vkusu sa riadili naše mamy a babky. Kurátorky výstavy prízvukujú, že to mal byť akýsi „výdobytok pre socialistickú ženu, hoci v skutočnosti išlo o náhradu disfunkčnej odevnej výroby“.

Domáci odevný priemysel vraj žal úspechy na medzinárodných súťažiach, výstavách, veľtrhoch (takto bola verejnosti aspoň predkladaná realita). Slovenské dievčatá okúsili úlohu manekýnok na módnych prehliadkach v starostlivo vybraných krajinách. Ale ani toto odvetvie priemyselného výtvarníctva s cenzúrou za chrbtom nemalo šancu konkurovať západnému vývoju módy a módnym inováciám.

21248171_1555243861163595_5359366435999252999_o

Kreativita v móde ako predzvesť pádu režimu

Až v druhej polovici 80. rokov 20. storočia možno hovoriť o autorskej tvorbe v slovenskom úžitkovom umení a badateľná kreativita akoby predznamenávala pád komunistického režimu. Slovenské výtvarníčky študovali textilný dizajn v Prahe a svoje skúsenosti prenášali do Bratislavy. Spoznávame tak tvorkyne, ako Katarína Böhmová, Michaela Klimanová-Trizuljaková (s viditeľnými inšpiráciami výrazného „trizuljakovského klanu“), v rámci odevného experimentu sa objavujú ďalšie mená: Milota Havránková, Karol Pichler, Lea Fekete, Daniel Brunovský, Zuzana Šujanová-Gregušová…

FinisážovýLetný večer v SNG“ môžete zažiť (a posledný raz sa prejsť medzi vystavenými odevmi, skicami modelov, obálkami časopisov a fotografiami v rámci výstavy „Nech šije!“) v nedeľu 20. augusta o 18ej. Kurátorka zbierky textilu a módy Uměleckoprůmyslového muzea v Prahe, Konstantina Hlaváčková, bude v tento večer prítomným hovoriť o histórii textilu, čím zároveň podčiarkne záverečné slovo kurátoriek končiacej výstavy.

Ak by ste predsa len do nedele SNG nestihli navštíviť, plnohodnotnou náhradou vám môže byť aj publikácia “Stratená (m)ÓDA – Odevná kultúra na Slovensku v rokoch 1948-1989”, ktorá pred pár mesiacmi vyšla v spolupráci vydavateľstva Slovart a VŠVU. Ide o výsledky vedeckej práce a zberateľskej aktivity jednej z kurátoriek výstavy: Zuzany Šidlíkovej. Oplatí sa ju prelistovať v kníhkupectve Ex Libris, alebo rovno kúpiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Drsná škola v SNG, alebo ako šiesti grafici účtujú s dejinami

Ak vás zaujíma, čo spája voľného umelca Bindera, konceptuálneho typografa Drličiaka, majstra veľkorozmerných drevorytov Klepocha, úžitkového grafika Horvátha, pedagóga umenia Čejku a knižného dizajnéra Čumlivskeho – zástupcov novo-sformovanej skupiny „Drsná škola“ – navštívte v najbližších mesiacoch Slovenskú národnú galériu. Práve tam spomínaná šestica grafikov účtuje s dejinami (nielen súčasného umenia).

Mainstreamové publikum si slovenskú grafickú školu asi najviac spája s osobnosťou Albína Brunovského. Preto sa aj na najnovšej výstave v Slovenskej národnej galérii (ale zámerne iba v salónnej koláži na 3. poschodí Esterházyho paláca) objavujú aj ukážky z jeho tvorby či ďalších klasikov grafiky. No diela šestice bradatých štyridsiatnikov vo zvyšku priestorov SNG, ako i celý koncept výstavy „Drsná škola“, sa však s touto tradíciou svojským spôsobom vysporadúvajú, konfrontujú.

!drsna skola Pala Cejku-foto Palo Markovic

„Post-brunovská“ generačná výpoveď

Oslovení autori, narodení po roku 1970, na prvý pohľad predstavujú protipól myslenia, ako i prístupu k médiu grafiky. Ide o akúsi „post-brunovskú“ generačnú výpoveď.

Vybraní šiesti muži vedome rýpu, resp. vyrývajú do zaužívaných hraníc a konceptov v (súčasnom) umení. Výsledná zostava autorov bola kurátorkou Alexandrou Kusou v spolupráci s Luciou Gavulovou „okresaná“ na Erika Bindera, Jana Čumlivského, Emila Drličiaka, Pala Čejku, Juraja Horvátha a Tomáša Klepocha, pričom z výberu nakoniec vypadol napríklad Boris Ondreička či Matej Fabián. To všetko v duchu koncepcie premýšľania, zvažovania, škrtania a dopĺňania, ale stále v súlade s názvom „Drsná škola“, ktorý si tí skôr narodení ešte spájajú s konkrétnym detektívnym žánrom z literatúry, kde sa autori nevyhýbajú tvrdej priamosti, robustnosti.

Viac o koncepcii prezradia pracovníčky SNG v kurátorskom výklade 13. septembra, alebo samotní vystavujúci autori v sprievodných podujatiach SNG k výstave v mesiacoch september-október (stačí sledovať web: http://www.sng.sk).

priprava na vystavu 1-foto Palo Markovic

Namiesto grantových umelcov premýšľajúci rýpali

Skupina sa pri príležitosti prípravy a realizácie výstavy sformovala do tejto podoby Drsnej školy po prvý raz. Ak by mali kurátorky ku každému z autorov priradiť dvojslovný opis ich prístupu k tvorbe, tak Erik Binder by bol spájaný s voľným umením, Emil Drličiak s konceptuálnou typografiou, Tomáš Klepoch s „absolútnou grafikou“, Juraj Horváth s úžitkovou grafikou, Palo Čejka s dejinami umenia (a ich výučbou) a Jan Čumlivski s presahmi grafiky do knižného dizajnu. Každý zo zúčastnených umelcov však pracuje samostatne vo vyčlenenom priestore, v jednej konkrétnej miestnosti v rámci galérie. Výsledkom sú jedinečné inštalácie s prinesenými, alebo priamo na mieste vytvorenými dielami (s použitím autentických nástrojov, pracovných stolov, bedničiek s pivom či platňami), ktoré bude ťažké preniesť do archívu SNG .

Vybraní výtvarníci netvoria mainstream. Nie sú to grantoví umelci, skôr premýšľajúci rýpali (na trhu s umením nie dobre predávaní, preto sa živiaci napríklad učením). Sú neprehliadnuteľné súčasti slovenskej či českej scény, ktorých regulérne rýpanie do lina či do dreva dáva hlbší zmysel, hoci na prvý pohľad nemusí byť všetko zrejmé.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).