Brown girl a rozvírená hladina hudby iného ostrova

Počtom obyvateľov je Nový Zéland krajinou, podobnou Dánsku alebo Slovensku. Počtom hudobných projektov je na tom však oveľa lepšie. Môže za to ostrovná izolovanosť, multikultúrne vplyvy, výdatná podpora umenia štátom a nadáciami, univerzálnosť angličtiny alebo oceánska klíma – sú tu totiž stovky zaujímavých kapiel, spevákov aj speváčok. A či už hrajú vo vypredanom štadióne, prefajčenom klube alebo len-tak na ulici – všetci majú jedno spoločné – vedia dobre hrať a ešte lepšie spievať. Keby bol Juraj Kušnierik vycestoval na opačný koniec sveta – do Stredozeme, pravdepodobne by chcel hneď napísať ďalšiu knihu „Hudba ostrova“. Naozaj je to tu výborné.

Zatiaľ som mala možnosť sledovať dva typy národných hudobných cien – Vodafone New Zealand Music Awards a The Taite Music Prize. Tá prvá je čisto komerčná záležitosť, odvíjajúca sa od hranosti v masových rádiách. Tá druhá, pomenovaná podľa zosnulého hudobného novinára Dylana Taite, je o kvalitnej, možno trochu viac alternatívnej hudbe. Víťaz či víťazka tejto ceny získava nielen desaťtisíc dolárov, ale aj možnosť nahrať album v Red Bull Studios v Aucklande.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Hladinu hudby ostrova nedávno rozvírila maorská speváčka Aaradhna, narodená na Novom Zélande, no s indickými koreňmi po otcovi a samojskými po mame. Debutovala ako šestnásťročná a piesne z jej albumov sa vždy objavili na popredných miestach hitparád. Jej poňatie „pop music“ chvália aj hudobní kritici. Štvrtá platňa „Brown Girl“ vyšla toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album je o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ zaspievala Aaradhna naživo aj na novembrovom odovzdávaní už spomenutých Vodafone NZ Music awards. Počas gala-večera sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento jej čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť. Nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív speváčky (Publikované v časopise Týždeň, december 2016)

Waitangi: miesto s dôležitou históriou

Každoročne v prvý júnový pondelok Nový Zéland oslavuje štátnym sviatkom a zároveň vítaným predĺženým víkendom narodeniny kráľovnej. Málokto tuší, že jej skutočné narodeniny pripadajú na 21. apríla. Hlavne, že je voľno a oficiálne sa otvára lyžiarska sezóna.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o

Keďže Nový Zéland patrí do Britského spoločenstva národov, kráľovná Alžbeta II. je hlavou krajiny. No skôr symbolicky. Chod vlády je doménou nie práve obľúbeného premiéra Johna Keya. Aby turista, ekonomický migrant či kiwi-obyvateľ pochopil úlohu Veľkej Británie vo fungovaní tejto nekonfliktne a takmer bezproblémovo fungujúcej ostrovnej krajiny, musí aspoň raz v živote navštíviť Waitangi – miesto na severe Severného ostrova. Predĺžený júnový víkend sme pre tento účel využili aj my a vydali sa do Zálivu ostrovov (Bay of Islands).

Autobusom sme najprv ušli pred neutíchajúcim dažďom z Aucklandu do Paihie – mestečka, pripomínajúceho slovenský Senec so svojimi vodnými plochami a návalom turistov. Odtiaľ sme sa kompou vybrali do niekdajšieho hlavného mesta Russell, ktoré je dnes miestom, kam by sme šli prežiť pokojnú starobu alebo vychovávať svoje deti ako budúcich olympionikov vo vodných športoch.

Najdôležitejším miestom, ktoré by mal v tejto oblasti človek navštíviť, je Waitangi. Práve tam sa formovala história národa. V 30. rokoch 18. storočia sa na Novom Zélande objavovalo viac a viac migrantov, novousadlíkov z Britského kráľovstva. Pôdu (najmä jej vlastníctvo) však Briti chápali inak, ako maorskí náčelníci (pôvodní obyvatelia). Prišelci si ju chceli skúpiť, vlastniť a využívať individuálne, kdežto domáci zastávali názor – že pôda patrí všetkým, kmene ju môžu slobodne obývať a obrábať. Bolo otázkou času, kedy dôjde k diskusii a nejakej dohode, aby sa predišlo konfliktom (či prípadnému zabratiu územia Francúzmi alebo Američanmi).

Dokument z Waitangi je zakladajúca listina, oficiálne podpísaná 6. februára 1840 zástupcami britskej koruny a piatimi stovkami maorských kmeňových vodcov. Dodnes sa však objavujú výčitky smerom k Britom, ktorí niektoré formulácie z dokumentu nedostatočne preložili a zle interpretovali z angličtiny do maorčiny. Slovo ‘sovereignty’ (nadvláda) bolo preložené ako ‘governance’ (dozor), čo je veľký posun vo význame. Anglická verzia listiny ďalej Maorom garantovala ‘undisturbed possession’ (nenarušované vlastníctvo) ich nehnuteľností, zatiaľ čo maorská verzia hovorila o garantovaní ‘full authority‘ (úplnej autority) nad ich hmotnými i nehmotnými pokladmi.

Viac o interpretáciách tohto dôležitého dokumentu, ako aj ďalšej spoločnej koexistencii a medzikultúrnej výmene medzi Britmi a Maormi, možno nájsť v múzeu vo Waitangi (Waitangi Treaty Grounds), na ktorého fungovanie prekvapivo neprispieva štát. Váš príspevok v podobe zaplatenia vstupného (40 dolárov) pripadne priamo lokálnej komunite, spravujúcej rozľahlý pozemok s múzeom. Územie sprvu slúžilo desiatky rokov od podpísania dôležitého dokumentu ako poľnohospodárska pôda – miestne kmene u vlády nenachádzali podporu v snahe zachovať toto historicky dôležité miesto, maorské obyvateľstvo na kúpu zeme nemalo peniaze. Miestom pre múzeum sa Waitangi stalo až pred 84 rokmi, keď pozemok zakúpil manželský pár a daroval ho národu. Kiežby sa podobne osvietených manželských párov našlo viac a na všetkých kontinentoch.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, jún 2016)

Bratislava – zhovievavo k rodnému mestu

Vždy sa smejem na tom, ako turistickí sprievodcovia dokážu opísať obyčajné miesta neobyčajnými sloganmi, nabudiť ich príťažlivosť rôznymi prirovnaniami. Kenské mesto Malindi nazývajú malým Milánom, švédsky Göteborg malým Londýnom, rumunskú Bukurešť malým Parížom. K čomu by sa dala prirovnať Bratislava, netuším. Veľké Kocúrkovo, možno…

Plutošop a Dobrom trhu

Keď som sa v júni po piatich mesiacoch práce v rozvojovej krajine na týždeň ocitla doma, všetko mi bolo vzácne a postihla ma neuveriteľná nostalgická nálada i prílišná zhovievavosť. Len som krútila hlavou, krčila plecami počas rýchlych presunov pod zemou (podchodmi s tematicky gýčovou graffiti-výzdobou) či nad zemou (v bludisku „kreatívne“ ponatieraných novozateplených panelákov).

Moje mesto má závideniahodnú polohu v Európe; je z neho naskok do Brna, Viedne i Budapešti. Tento potenciál ale zostáva nevyužitý. Turista si historické centrum obehne za pár hodín. Na letisku mu predtým vodič MHD vynadá, prečo nehovorí po slovensky; vzápätí dostane od revízora pokutu, lebo nemal zakúpený vhodný lístok. Ak sa do centra pobral nešťastník z niektorej z hlavných staníc, asi sa sem už nikdy nevráti. Ktokoľvek sa odhodlá navštíviť našu metropolu, bude mu bohato stačiť jeden víkend (aj s miestnym sprievodcom a zachádzkami na Devín či do Čunova). Naviac má náhodný pocestný malú šancu natrafiť na miesto, kde sa môže najesť a napiť aj v neskorých večerných hodinách. Ak ho teda nechceme poslať na Obchodnú ulicu. Horšie je, že podobný „gastro-caching“ zažívajú aj domáci.

Spomínam si, ako sa k nášmu stolu v jednej reštaurácii došuchtal čašník (ktorý sa zjavne hanbí za svoju prácu) s výrazom: „Pýtajte si!“. To mi pripomenulo školský bufet na Prírodovedeckej fakulte a rozosmiala som sa. Keď o pár minút neskôr, asi 15 cm od nás, ten istý chlapík pustil na zem pollitrák piva a ani ho nenapadlo skontrolovať zákazníkov (ten pohľad venoval svojim obliatym adidaskám), museli sme so sestrami tomuto výjavu zatlieskať. Možno ale súdiť celé mesto podľa služieb v gastronómii, podľa kultúry prípravy jedál a stravovania sa? Podľa toho, čo som doteraz zažila, viem, že áno. Ale ja som doma vždy viac zhovievavá; mám chuť na bryndzové halušky.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, august 2013)