Nový Zéland a prvosvetové problémy Stredozeme

Už pred prezidentskými voľbami sme uvažovali – kam odísť (keby sa to doma zvrtlo k zlému). S manželom sme položartom vybrali dva bezproblémove ostrovy: buď Island alebo Nový Zéland. Potom sme tému na pár mesiacov vytesnili z hláv, aby nám náš výber pripomenula predvolebná kampaň a zastrašujúca rétorika politikov (nielen k utečenectvu a ochrane štátu)…

12670853_10153424014027404_2053082824074643878_n

Výsledky parlamentných volieb nás už zastihli na Novom Zélande. Nešlo nakoniec o útek, ale o ponuku, ktorá sa neodmieta. Mala by som sa tešiť, a aj sa teším. Takto si totiž predstavujem domov. Miesto (vôbec nemusí ísť o rodisko), kde sa človek cíti bezpečne; miesto, kde dokáže v tolerancii a porozumení koexistovať mix náboženstiev, etník, národností, komunít, kultúr. Je mi však ľúto, že sme sa v SR nedokázali poučiť z minulosti. Že nárast preferencií istých strán, ktoré v parlamente nemajú čo robiť, ani po voľbách neustal. Akoby tých 27 rokov života v demokracii nič neznamenalo. Dúfam, že nie je ešte všetko stratené.

Niektorí slovenskí cestovatelia nás vystríhali, že kiwi ľudia (ako sa obyvatelia Nového Zélandu označujú) sú priateľskí, ale zapadnúť medzi nich nie je ľahké. Nikdy a nikde to nie je ľahké – začať nový život po 30-ke na opačnom konci sveta. Asi si netreba nasadiť ružové okuliare, zvážiť všetky za a proti. A hlavne: treba sa o tomto pozhovárať po 2 rokoch, nie po 2 mesiacoch od príchodu. No už teraz sa mi zdá, že tá ostrovná izolácia môže občas uletieť čudným smerom – politici ako by tu nemali nič iné na robote, len riešiť dizajn novej vlajky. „First-world problem“.

Táto Stredozem momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Z farmárov sa stávajú sprievodcovia Hobitím mestečkom, keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) upadá. IT technológiám sa tu zatiaľ nevenuje pozornosť. Skôr sa rieši, ako zastaviť masívne skupovanie nehnuteľností čínskymi investormi. A tá vlajka, samozrejme, na tú ozaj nezabudnúť. Napriek spomínanej izolovanosti je tu však toľko náboženstiev, cirkví a siekt, ako azda nikde inde na svete. Možno preto sa tu sviatok jari (Veľká noc), pripadajúci na jeseň, oslavuje nekonfliktne – naháňaním čokoládových vajíčok, ukrytých v piesku niektorej z nespočetných pláží. Dospelí sa vtedy menia na deti a zabúda sa na všetky problémy. Aj tie prvosvetové.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, marec 2016)

Advertisements

Život na pobreží Kene – viac zahalený a pomalší

Pred dvoma rokmi som sa počas svojho niekoľko-týždňového pobytu v Keni dívala na život v tejto východoafrickej krajine skôr z pozície turistky. Dnes je všetko trochu iné – nielen preto, že som tu pracovne. Každodenný kontakt s lokálnou komunitou na pobreží Kene (po dobu viac než pol roka) na vás zanechá zaujímavú stopu.

1549369_10151902047102404_600666496_n

Čakanie na doplávanie kompy k brehu v dedine Likoni

V roku 2011 som sa pohybovala v centrálnej časti Kene, predovšetkým pod majestátnym vrchom Mt. Kenya. I keď návštevu neuveriteľne špinavého a hlučného hlavného mesta Nairobi (zvaného príznačne aj Nairobbery) sme nevynechali. Tentoraz však väčšinu pracovného i voľného času trávime na pobreží Kene. Táto časť je v mnohom odlišná od ostatných regiónov krajiny, ležiacej na rovníku. Spôsobom obživy, históriou, no najmä kultúrnymi a náboženskými tradíciami – štýlom odievania, výchovy a stravovania, slávenia typických sviatkov, uzatvárania zväzkov. A na európske pomery pomalším tempom v komunikácii, službách, vo všetkom. Veď: Hakuna matata (žiadne starosti)!

1157646_10151652523922404_79577788_n

Miestne ženy zo skupiny Kwale women’s group

Deväť zvláštnych kmeňov so svojimi zvykmi

Pozdĺž celého kenského pobrežia – nádherných piesčitých plážach popri Indickom oceáne možno nájsť deväť etnických skupín (Digo, Chonyi, Kambe, Duruma, Kauma, Ribe, Rabai, Jibana a Giriama), združených do jednej veľkej: Mijikenda. Každý kmeň si zachováva svoje jedinečné zvyky a originálny jazyk. Našťastie sa však dokážu dorozumievať aj po swahilsky a často i po anglicky – čo je dobré pre prekvitajúci cestovný ruch i medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.

Keňa sa skladá z vyše 45 kmeňov, ľudia tu rýchlo priľnú k najpodivnejším náboženstvám, sektám, a prispôsobia im svoj život. Preto je ťažké bojovať proti zakoreneným tradíciám a rituálnym praktikám. Keďže ja pracujem ako terénna pracovníčka na zdravotníckom projekte Trnavskej univerzity v regióne Kwale, najviac sa dostávam do kontaktu s prapodivnými príkazmi a zákazmi, poverami a mýtmi v súvislosti so starostlivosťou o matky a ich podvýživené deti. V Mombase vidíte na každom rohu moslimskú mešitu a od hlavy po päty zahalené ženy v čiernom odeve “buibui”. Ako v tom musí byť strašidelne teplo v 30-stupňových horúčavách, si nejdem ani predstavovať. Všímam si ďalej hygienické návyky, spôsob obživy, prístup k vzdelaniu a spôsob dojčenia či kŕmenia.

V súvislosti s dojčením a starostlivosťou o novonarodené deti treba upozorniť na rôzne povery, ktoré môžu negatívne ovplyvniť zdravie dieťaťa i samotnej matky, a ktoré ani slovenský tím expertov nedokáže účinne odvrátiť. Podľa tunajších pobrežných zvyklostí žena napríklad počas tehotenstva nemôže dojčiť svoje ďalšie maloleté deti; alebo: žena môže dojčiť jedno dieťa len z jedného prsníka; alebo: počas choroby matka vôbec nesmie dojčiť „chorým“ mliekom…

1012329_10151528233757404_128481123_n

Trh so zeleninou a ovocím v Mombase

Často skloňovaná chudoba v Keni

Ak bude Keňa „napredovať“ podľa naštartovaného populačného trendu, do 30 rokov sa zaradí medzi 20 najľudnatejších krajín sveta (s viac ako 75 miliónmi obyvateľov). Zatiaľ má len 40 miliónov, no ak k tomu prirátame ešte okolo 2 milióny ľudí, nakazených vírusom HIV a chorobou AIDS a 40-percentnú mieru nezamestnanosti – nemožno hovoriť o najlepších vyhliadkach na život v tejto africkej krajine.

Nerada sa oháňam negatívnymi správami a alarmujúcimi štatistikami, ale niekedy to inak nejde. Neviem, či si všetci dostatočne uvedomujeme, že extrémnej chudobe žije viac ako miliarda ľudí, pričom hranicu tejto chudoby predstavuje jeden dolár na deň. Tri štvrtiny kenského obyvateľstva pracujú v oblasti poľnohospodárstva, ale je to ťažké živobytie. Farmárske rodiny totiž denne bojujú s extrémnymi suchami, nedostatkom dažďovej i pitnej vody, migráciou, chorobami.

Najsmutnejšie je, že mnohé deti, najmä dievčatá sa do školy ani nedostanú. Musia totiž tvrdo pracovať, aby pomohli uživiť rodinu. Najmä ak otec odišiel za prácou stovky kilometrov a už sa nevrátil (našiel si inde novú ženu, opustil krajinu alebo zahynul) a matka je napríklad HIV-pozitívna. Bez vzdelania v súčasnosti v rámci Kene ostáva 19 % žien a 13 % mužov. Chudobných žien je dvakrát viac ako chudobných mužov.

Vzdelanosť rodičov (a najmä matky) je kľúčová v rámci výchovy a starostlivosti o dieťa. Je nám všetkým jasné, že vzdelanie žien veľmi úzko súvisí aj s ich pôrodnosťou – častejšie rodia ženy, ktoré nemajú vzdelanie. Na pobreží často stretnete 30-ročnú ženu z kmeňa Duruma alebo Digo, ktorá nikdy nechodila do školy, nevie čítať a písať, ale zato má na krku zavesený mobilný telefón a 10 pôrodov za sebou. Takéto paradoxy a zvláštnosti sú v Keni na dennom poriadku.

981469_10151488656027404_1976820241_o

Po ceste z nutričného centra v Kwale do ďalšieho centra v Mkongani

Naučiť farmárčiť a hospodáriť kenské ženy

Aby bola odvrátená 50-percentná miera chudoby v Keni, je okrem edukačných a zdravotníckych programov určite potrebná pomoc hlavne v okrajových štvrtiach a slumoch veľkomiest, ako aj v ťažšie dostupných vidieckych oblastiach – prostredníctvom drobného podnikania a poľnohospodárstva.

Práve preto sme v rámci projektu, ktorý v dištrikte Kwale spolukoordinujem, na jar pred obdobím dažďov spolu s klientkami našich nutričných centier (matkami podvýživených detí z nášho anti-malnutričného programu) vysadili štyri druhy suchu-odolných plodín v modelových záhradách v rámci areálu kwalskej nemocnice. Lokálne kenské ženy si ttak mohli osvojiť zručnosti jednoduchého farmárčenia (najmä metód pestovania plodín na malej ploche a ich vhodného zavlažovania) a preniesť ich aj do svojich domovov.

Najväčšia výzva to bola v zdravotnom stredisku Mkongani, kde sa do procesu farmárčenia zapojilo vyše 40 matiek. No aktivita žien niekedy nestačí. V tejto oblasti je totiž obrovský problém s vodou – nie je tam vodovod a aj v období dažďov tu prší menej. S vzácnou dažďovou vodou z vodných tankov preto pracujeme strategicky. Keď si matky odnesú skúsenosti do svojich domovov, dostatočne veľa času, energie a pozornosti venujú svojmu políčku, čoskoro môžu časť úrody predať alebo vymeniť za spotrebný tovar na lokálnom trhu – tak sa z týchto žien stávajú nielen farmárky, ale aj mikro-podnikateľky.

9_riaditelka-skoly-madam-joyce-foto_palo_markovic

Vzdelávanie dospelých v Keni je rovnako dôležité, ako vzdelávanie detí.

Východoafrická krajina s veľkým potenciálom

Pre Slovensko je Keňa jednou z prioritných krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci. Preto sa tu aj Trnavská univerzita svojím sociálno-zdravotníckym projetom v Kwale snaží znížiť detskú úmrtnosť a bojovať s podvýživou. A preto som tu aj ja – ako tereňáčka (ale trošku aj ako novinárka a filmárka).

Od februára som sa prekusávala zbieraním dát o podvýžive na pobreží Kene, hoci samotné pláže a oceán som si vôbec nestíhala užívať. Som tu predsa pracovne, nie ako turistka – zvykla som si hovoriť. Keď je vám práca koníčkom, dni plynú akosi rýchlejšie a príjemnejšie aj tu na spomalenom pobreží. Ale po niekoľkých týždňoch som si povedala, že by bolo na škodu – byť v tak exotickom teréne a neprebádať to tu. A tak som našla pár úspešných (najmä komunitných) projektov v okolí Mombasy – ktoré sa snažia v rámci eko-turizmu pritiahnuť pozornosť ľudí zo zahraničia.

Do pozornosti dávam: Haller park – umelo-vytvorený zelený priestor so 100-ročnými korytnačkami, ale aj ďalšími zvieratkami (žirafami, krokodílmi, antilopami, hrochmi, byvolmi či opicami) v centre Mombasy. Jeho koordinátori si kladú za úlohu udržateľné využívanie cementárskej oblasti Bamburi – revitalizáciu a zalesňovanie vyťažených lomov, ako aj podporu lokálnej komunity. Ďalej by som rada upozornila na projekt aktívnych žien na ostrone Wasini, ktorý sa snaží zakonzervovať vzácne mangrovníkové a koralové porasty v špeciálnej záhrade; alebo komunitný projekt Kaya Kinondo, ktorý sa znaží udržať v pôvodnom stave posvätný les. Práve tam kedysi žili a komunikovali s duchmi príslušníci etnickej skupiny Mijikenda. Je tam kopec vzácnych stromov, ktoré vám vraj dodajú energiu, alebo si z nich môžete vyrobiť oblečenie či liek na čokoľvek.

S turizmom to v Keni naozaj nie je zlé. Kenská vláda (tá predtým, i tá nová – zostavená po marcových voľbách 2013) stále sleduje odvážny plán Vision 2030, na základe ktorého sa chce Keňa vymaniť z označenia rozvojovej krajiny a byť ekonomicky sebestačná. O dva roky, v ďalšej mojej reportáži pre Inspire, sa na to opäť môžeme pozrieť…

981469_10151488656022404_360559999_o

Komunitní zdravotnícki pracovníci počas lekcií počítačovej zručnosti v Mkongani.

Text: Boba Baluchová. Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, leto 2013)

Prezidentské voľby v Keni: súboj synov svojich otcov

Situácia spred 50 rokov sa začiatkom marca v Kenskej republike opakovala. Proti sebe stáli: opozičný politik Odinga, presadzujúci pozemkovú reformu v rámci novej ústavy, a bohatý prominent Kenyatta, ktorého rodina vlastní obrovské pozemky po celej krajine a ktorý sa má zodpovedať pred Medzinárodným trestným súdom za zločiny proti ľudskosti. Kenský ľud si však prekvapivo zvolil Kenyattu, nie Odingu. Čo to pre tento východoafrický štát (a jeho obyvateľstvo) znamená?

Keď sa lokálnych ľudí opýtate, čo je najväčšou prekážkou rozvoja v ich regióne, v drvivej väčšine odpovedia: korupcia. Potom spomenú zlé cesty a infraštruktúru, ale aj chamtivých politických reprezentantov. Keby sa medzi ďalšími odpoveďami nevyskytovali slovné spojenia, ako: nedostatočné zásobovanie pitnou vodou; kriminalita; negramotnosť či kmeňové napätie, pokojne by ste si mohli myslieť – že ide o niektorý s východoeurópskych štátov. Po voľbách 2013 by sa v Keni mohlo mnohé zmeniť k lepšiemu – veľkou výzvou je v rámci novej ústavy: pozemková reforma a decentralizácia moci – viac právomocí i zodpovednosti pre 47 samospráv, tzv. counties.

Pokračovanie prezidentského súboja spred 50 rokov

Pre Railu Odingu zo strany Orange democratic movement bol toto už tretí, zjavne opäť neúspešný pokus o prezidentské kreslo. Tento opozičný politik sa v roku 2010 zasadzoval za novú kenskú ústavu, neskôr chcel v rámci nej presadiť reformu, týkajúcu sa vlastníctva a využívania pôdy. Nabádal k tomu aj svojho protikandidáta Kenyattu, ktorý vlastní obrovské množstvo pôdy v krajine, ale bez nejakej konkrétnej odozvy. Odingov otec bol tvárou kenskej opozície takmer 40 rokov a tiež v minulosti kandidoval na prezidenta. Neúspešne.

Prelom rokov 2007/2008 sa do kenskej histórie zapísal ako veľmi tragické obdobie, poznačené tisíckou úmrtí a stovkami tisícov útekov, vnútorných presídlení. Railovi stúpenci (väčšinou z komunít Luo a Kalenjin) totiž nedokázali akceptovať víťazstvo Mwaia Kibakiho z Kikuyu komunity. Po vyhlásení výsledkov viedli dvojmesačné útoky proti Kikuyu ľuďom po celej krajine.

Jubilejná Aliancia zviazala narýchlo a vypočítavo dohromady dve kontroverzné strany – The national alliance a United republican party. Prvú z nich vedie bohatý syn prvého prezidenta nezávislej Kenskej republiky – prominent Uhuru Kenyatta, druhú zasa bývalý minister školstva William Ruto. Z obvinení za zločiny proti ľudskosti práve z obdobia povolebných nepokojov z prelomu rokov 2007-2008 sa bude táto dvojica UhuRuto zodpovedať v Hágu pred Medzinárodným trestným súdom už toto leto. Keďže si však masívnou kampaňou a obrovskými sľubmi (napríklad solárnou energiou poháňané laptopy pre žiactvo základných škôl) podchytili väčšinu etnických skupín v krajine, boli si istí víťazstvom už v prvom kole a až v 28 krajoch, pričom podľa novej ústavy stačí úspech v 24 samosprávach. A hoci osvietení ľudia dúfali vo víťazstvo Odingu, nakoniec uspela dvojica UhuRuto.

Na konečný výsledok krajina stále čaká

Uhuru Kenyatta získal 6 173 433 hlasov (50,07 %), pričom jeho súper Raila Odinga 5 340 546 (43, 31%). Vo veku 51 rokov sa teda Kenyatta junior, známy ako “njamba” –hrdina v jazyku Kikuyu, stane štvrtým kenským prezidentom od nezávislosti Kene z roku 1963. Aj keď výsledok nebol stopercentne potvrdený ani 3 týždne po voľbách. Hoci guvernéri v jednotlivých samosprávach už boli oficiálne uvedení do svojich úradov, na zasadnutie nového kenského prezidenta do svojho kresla musela čakať.

Odinga totiž výsledky volieb napadol a svoje pochybnosti predniesol pred Najvyšším súdom v druhej polovici marca. Nespokojné domáce občiansko-spoločenské skupiny, združené do African Centre for Open Governance – Africog takisto verejne protestovali a koalícia CORD (kam patrí aj Railova strana ODM) spísala petíciu, na základe ktorej bolo súdom nariadené opätovné prerátavanie hlasov v desiatkach volebných okrskov. Zahraniční názoroví vodcovia, pochopiteľne nie z afrického kontinentu, takisto vyjadrujú zmiešané reakcie a zvažujú – v akom duchu koncom marca pogratulujú novému kenskému prezidentovi k jeho zvoleniu.

V súvislosti s marcovými voľbami vkladali obyčajní ľudia veľkú dôveru do novej formy biometrického registrovania a elektronického sčítavania hlasov. Boli si však zároveň vedomí toho, že politickí kandidáti a ich agenti sa budú snažiť hlasovanie vo volebných okrskoch manipulovať a ustanovená Nezávislá volebná komisia (IEBC) bude mať problémy so sčítaním hlasov. Mali pravdu.

Keď príde reč na čísla, percentá a výšku platov

V počítačovom programe sa objavila chyba, ktorá násobila neplatné hlasy. Tak sa napokon počet zmarených hlasov vyšplhal na 330 000. Netreba za tým hľadať žiaden osobný vzdor či organizovaný protest marenia volieb nejakej skupiny. Ide o „bug“ v systéme s nevhodným načasovaním.

Keďže elektronický systém zlyhal, museli sa hlasy zrátavať klasickým spôsobom – ručne podľa papierových zoznamov. Netreba sa čudovať, že zverejnenie výsledkov sa natiahlo o celý týždeň. Účasť bola 86 %, čo je z počtu viac ako štrnásť miliónov registrovaných voličov a voličiek veru obrovské číslo.

Ak vás nezaujímajú povolebné štatistiky, pri jednom čísle by ste mohli predsa len spozornieť. A to pri plate budúceho prezidenta, ktorý bol pred niekoľkými týždňami upravený novozriadenou Komisiou pre platy a obmeny. Pri fungovaní 42 ministerstiev a 52 pomocných ministerstiev v Keni nech vás vznik takejto komisie nezaskočí. Nástupca dosluhujúceho prezidenta Kibakiho bude zarábať už „len“ 14 465 dolárov mesačne (z pôvodných 23 331 dolárov). Takisto členov a členky parlamentu čaká zníženie platu o 3 700 dolárov na 6 257 dolárov mesačne. Stále neuveriteľne vysoká suma, najmä keď si uvedomíme, že priemerná mzda je tu okolo 50 dolárov mesačne.

Nové tváre v kenskej politike

Niektorí parlamentní „rezidenti“ opúšťajú nedobrovoľne svoje kreslá po desiatich rokoch, nastupujú nové osoby a osobnosti. Profesionálny bežec na dlhé trate Wesley Korir, ktorý vyhral v minulom roku maratón v Bostone aj v Los Angeles, si úspešne vybojoval vysoký post ako nezávislý kandidát v Rift Valley. Atletiky sa ale nechce vzdať – dobrý časový manažment mu vraj dovolí skĺbiť šport s politikou. V skorých ranných hodinách bude dostatok času na tréning, keďže kenský parlament otvára svoje brány až o 11:00.

Medzi „success stories“ tohtoročných kenských volieb určite patrí aj cesta prvej masajskej zástupkyne Peris Pesi Tobiko do parlamentu. Táto politička púta pozornosť najmä tým, že si dokázala získať podporu v rámci patriarchálneho spolučenstva, kde pre ženu nie je vždy jednoduché presadiť sa.

V národnom zhromaždení sa objaví minimálne 47 poslankýň, keďže podľa novej ústavy si voliči a voličky popri prezidentovi, poslancoch a guvernéroch volili aj svoju ženskú zástupkyňu v každej z novovytvorených samospráv.

Každé voľby musia mať svojho maskota a vhodnú dávku bulváru okolo neho. Tentoraz sa tejto úlohy nedobrovoľne zhostil Malik Obama, nevlastný brat Baracka Obamu, kandidujúci na guvernéra v západnom kraji Siaya. Hoteliér vstúpil do politiky s klišé-cieľom: odstrániť chudobu, rozvinúť infraštruktúru a industrializáciu. Podcenil však kampaň – finančne, i z hľadiska propagácie na sociálnych sieťach. Niektoré médiá mali potrebu dokonca zverejniť informáciu o tom, že v čase volieb mala jeho stránka na Facebooku iba osem „likes“, teda podporovateľov.

Opäť raz k povolebným nepokojom

Keňu od začiatku marca sleduje celý svet. Krajina bola dostatočne edukovaná, na zverejnenie výsledkov vraj pripravená. Výrazné nepokoje sa doteraz nevyskytli (až na dva prípady v Kilifi a Mombase), väčšina ľudí sa modlí – aby sa ani neobjavili. Republika si nemôže dovoliť násilie, aké sa strhlo po vyhlásení víťaza prezidentského súboja koncom roka 2007 – predovšetkým voči ľuďom z komunity Kikuyu. Treba si však uvedomiť, že nikdy nejde len o akési emocionálne davové vyrovnávanie si účtov medzi dominantnými kmeňmi – Luo verzus Kikuyu či Kalenjin, aj keď to takto verejnosť prijíma.

Keňa sa zmieta napriek prekvitajúcemu turizmu, ťažbe a spracovaniu prírodného bohatstva v ekonomických problémoch – dlh predstavuje 1,6 miliardy amerických dolárov. Kenyattova Jubilejná aliancia sľubovala vo svojom programe výhodné úvery pre mladých na rozbehnutie malých podnikov, milión nových pracovných miest, navýšenie ekonomického rastu o 10 % atď. Kde na to však zadĺžená krajina vezme, Kenyatta neuviedol. Azda mu ako budúcemu prezidentovi budú tieto sľuby pripomínať ľudia, ktorí ho zvolili.

Nikdy by nám nemala stačiť ako vysvetlenie povolebných nepokojov nejaká stereotypná nálepka v štýle: tribalizmus či reakcia afrického primitívneho „národa“. Ide o viac. Je dôležité hľadať pôvod problémov v kenskej histórii – tej koloniálnej, aj tej po vyhlásení nezávislosti. A treba prstom ukázať aj na priveľkú moc tých pár politikov (zväčša potomkov predošlých správcov krajiny), majiteľov obrovských majetkov a pôdy v tejto rovníkovej krajine. Ale to nepôjde len tak „od stola“ – kdesi na európskom či severoamerickom kontinente.

Boba Baluchová je novinárka, pedagogička a terénna pracovníčka, spolukoordinujúca v Keni rozvojový projekt Trnavskej univerzity, zameraný na sociálno-zdravotnícku starostlivosť o podvýživené deti do 5 rokov a ich matky v regióne Kwale.

(Publikované v časopise Týždeň, jún 2013)