Palo Čejka: Mojím cieľom je rozprávať historky

Palo Čejka je jedným zo šestice vystavujúcich umelcov, ktorých svojské zúčtovanie s dejinami (slovenskej grafiky) predstavila Slovenská národná galéria verejnosti tento rok v júli. Ak ste výstavu diel zástupcov Drsnej školy doteraz nevideli, je najvyšší čas – blíži sa totiž jej finisáž. Nech vás na ňu prilákajú práve Čejkove slová – na adresu svojich spolupútnikov aj vlastnej tvorby.

!palo cejka dava rozhovory-foto Palo Markovic

Ako sa cítiš v novo-sformovanej „skupine“ Drsná škola?

Nepríde mi nová. Pribudli vlastne iba Erik a Emil, ale to sú tiež starodávni kamaráti a kolegovia. Len ten názov je nový.

Ako nazeráš ty osobne na klasickú Brunovského grafickú školu?

Ako dieťa som nemal rád jeho ilustrácie. K jeho „škole” nemám veľmi čo povedať, to by vedeli jeho študenti. Iba mi pripadá, že produkovať zmenšené kópie samého seba nie je pedagogika…

Ako prebiehal tvoj výber diel, resp. koncept zariadenia tebe pridelenej miestnosti v SNG?

Dal som ľuďom zo SNG k dispozícii skoro všetko, čo som našiel. A oni to urobili; vymysleli, aj zavesili.

!pracovna Pala Cejku-foto Palo Markovic

 

Prečo si do stredu miestnosti umiestnil svoj pracovný stôl spolu so všetkým tým neporiadkom z ateliéru?

To oni!

Na jednej z tvojich nedávnych výstav bol kurátorom Erik Binder. Čo ťa na ňom baví, čo na ňom obdivuješ?

Baví ma, že je neustále v pohybe. V hocakom zmysle slova, čo ti napadne.

Čo ťa spája s Emilom Drličiakom?

Emil je „tajný zlatý poklad” slovenského umenia, a tým pádom ma s ním vlastne nič nespája… Sme kamaráti.

Najmladší z vašej „skupiny“ je autor veľkorozmerných drevorytov Tomáš Klepoch. Kedy a kde si jeho diela zaregistroval po prvý raz?

Nepamätám sa, či som poznal skôr jeho alebo jeho produkciu. Oboje je manické a vášnivé. Nie je problém oblúbiť si ich.

Juraj Horváth strednú i vysokú školu umeleckú absolvoval v ČR. Ako pozorne sleduješ jeho tvorbu?

S Jurom sa poznám najdlhšie. Myslím, že na tejto výstave je mi najbližší – myslením, štýlom, aj vzormi. Ibaže on je precízny a dôsledný pracant, a ja fušer-povaľač.

Honzu Čumlivskeho si počas vernisáže k výstave Drsná škola nazval obdivne najväčším machrom v knižnom dizajne široko-ďaleko. Prečo?

Robí si skoro ku každej knihe písmo, ilustrácie. Napíše text, mnohokrát sám zmastí aj väzbu. Prečítaš si to, a zistíš, že je nielen super typograf a ilustrátor, ale aj najlepší spisovateľ!

!traja zo sestice Drsnej skoly-foto Palo Markovic

Ako často si doma, v škole či v ateliéri sadáš s rydlom za stôl a tvoríš?

Snažím sa, ale je to bieda. Musím živiť rodinu, nemám moc času nazvyš. Keď som ho mal, preflákal som ho. Teraz, keď som trochu usilovnejší, už ho nie je… Občas si ale trochu času ukradnem.

Ktoré tvoje diela majú politický podtext, resp. fungujú ako priama reakcia na situáciu v spoločnosti?

Zatiaľ žiadne. Nemám chuť pôsobiť priamo. Mojím cieľom je rozprávať historky, ukazovať niečo pekné, pokojné alebo srandovné.

Pôsobíš aj ako pedagóg. Ako k tomu došlo?

To je možno tá moja „politická” misia…

priprava na vystavu 1-foto Palo Markovic

Čo chystáš autorsky do konca roku 2018?

Chcem dokončiť dve rozpracované záležitosti – knihu „Ping-pong Bratislava” a sériu „eko-poľovníckych” grafík.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Rozhovor bol pôvodne pripravený pre magazín Inspire, október 2017).

Advertisements

Miriama Schniererová: Stále bližšie k nostalgii

Dvadsaťšesťročnú maliarku a pedagogičku, Miriamu Schniererovú, ktorej súčasnú tvorbu možno nájsť na najznámejšej sociálnej sieti pod značkou „Mirindish“, som spoznala v čase, keď odovzdávala súbor plátien k obhajobe bakalárskej práce. Odvtedy sa veľa zmenilo. V Miriaminom osobnom, tvorivom, študijnom i pracovnom živote. K magisterským štátniciam už odovzdávala plátna, ktoré sa od tých z počiatkov štúdia na VŠVU výrazne líšili – technikou, farbami aj témami. Len tá nostalgia v ich akosi pretrváva.

Kedy si sa rozhodla, že nepôjdeš na ekonomickú univerzitu alebo na právo či medicínu, ale chceš študovať umenie?

Od malička som k tomu smerovala. Všetky nástenky v škole som robila ja, :). Zúčastňovala som sa výtvarných súťaží. V deviatom ročníku som vedela, že chcem ísť na umeleckú školu. Nie všetkým z rodiny sa to ale páčilo, lebo budúcnosť slobodného povolania je, ako vieme, tŕnistá.

V nultom ročníku na VŠVU študenti a študentky rotujú po ateliéroch a katedrách, majú stále možnosť zvoliť si namiesto sochárstva fotografiu či šperk. Ako to bolo s tebou a maľbou?

Bolo to príjemné spestrenie, nad fotografiou som miestami fakt uvažovala. Ohromila ma práca v tmavej komore. No keďže som nemala dostatok prác a skúseností s fotením, tak som si povedala, že sa k tomu vrátim neskôr. Myslela som to vážne. Popri maľbe sa teraz naozaj venujem trošku aj fotke.

Maliarka Miriama Schniererová - portrét.

Maliarka Miriama Schniererová – portrét.

Kto najviac ovplyvňoval tvoj štýl – výber motívov, tém, techník?

Spôsob, akým uvažujem, o čo sa zaujímam, aký typ umenia sa mi páči, bol vždy melancholický. Ak mám byť kokrétna v menách umelcov, tak asi: José Parlá, Urs Fischer, Kiki Smith, Damien Hirst, John Stezaker, Josef Bolf a Georges Braque, Kurt Schwitters, Louise Bourgeois.

Ktorí spolužiaci z tvojho ročníka ťa najviac podporili, ovplyvnili?

Asi najsilnešie puto mám s ľudmi ešte so strednej školy, ale je ich zopár aj z výšky. Na maľbe však akoby medzi mladými ľuďmi fungovalo hneď od prváku prehnané sebavedomie a závisť. Introverti, ako ja, to mávali ťažšie. Jasné, že sme sa navzájom ovlyvňovali a ťahali – keď jeden bol pochválený pedagógom, chcel byť aj ten druhý. Stávalo sa dokonca aj to, že ak obrazy dvoch spolužiakov boli blízko seba, farebné ladenie sa prenieslo z jedného do druhého. Ale to skôr nevedomky, náladou.

Ako výrazne vám do tvorby zasahovali pedagógovia? Prof. Csudai aj prof. Fischer sú predsa len silné osobnosti…

Je to ťažké zhodnotiť nezaujato. Každému z môjho ročníka vyhovavalo niečo iné, iný štýl vedenia. Ja som sa jeden čas snažila úplne štylizovať do polohy – vyhovieť pedagógovi, až som sa úplne stratila a zabudla na svoj vlastný prístup. Bolo aj také obdobie, keď som si maľovala svoje veci inštiktívne, vtedajší pedagóg sa s tým vôbec nestotožňoval, ale okoliu sa to veľmi pozdávalo. Paradoxne práve jeden z týchto dvoch profesorov mi raz povedal – nech maľujem to, čo mám rada. Po prestupe do druhého ateliéru sa mi to naplno podarilo zrealizovať.

V roku 2011 som bola zaujatá tvojou výstavou „Životy sna“, kde boli zmapované tri fázy (Night, Forest, Tension theme) tvojho štúdia maľby práve pod taktovkou prof. Ivana Csudaia. Aké motívy prevládali?

Bolo to všetko snové – skryté, tajomné, odohrávajúce sa v prítmí, kde sa začínajú vynárať sny a rôzne postavičky, aby vyvolali emócie. Ale aj pocit opustenosti, mágie, nereálnosti, aby nás zaviedli kamsi inam, než sme zvyknutí. Ulietavala som si už vtedy na opustených domoch, ktoré doteraz prevládajú v mojej tvorbe. Potom sa tam často vyskytovali vlky, srnky, nočné motýle a mesiac.

Pamätám si, že v cykle „Night theme“ prevládala čierna, fialová, oceľovo-modrá farba. Dnes už používaš čiernu veľmi málo. Prečo?

Pravdupovediac netuším, aj keď si to tiež uvedomujem. Tým, ako som dospievala a dozrievala v tvorbe, menili sa aj okolnosti. Rozchody, nové stretnutia, občasné sklamania, aj môj prestup do druhého ateliéru k tomu prispeli. V tom čase som nosila aj veľa čierneho oblečenia. Teraz sa snažím obrazy odľahčiť aspoň tou farbou, keď už tá tema je stále taká depkárska…

Mirindish: Melody has finished.

Mirindish: Melody has finished.

Depka, správne! Tvoje obrazy som vždy označovala zjednodušene ako nostalgické návraty do detstva či temné ohľady za minulosťou. Rozchody, sklamania sa pritrafia. Ale i tak: prečo toľko smútku u mladej baby, ako ty?

Nevnímam to ako smútok, skôr ide o fascináciu časom a priestorom, našou minulosťou. V rámci mojej tvorby pátram, hľadám a nachádzam čas, časové pásma, zanedbané obdobia. V bakalárskej práci ma zaujímal skôr čas, na ktorý si nepamätám vôbec – moje prvé roky života. Pomôckou mi bol rodinný archív a videopásky. V magisterskej diplomovke to už bola rozlúčka s detstvom a nástup dospelosti.

Už sme naznačili isté sklamania, ale aj nové stretnutia, vzťahy. Ako veľmi sa premieta tvoj osobný život do tvojej tvorby?

Maľba je reakciou na moje zažité momenty a spomienky. Je to terapia aj prevencia zároveň. Priznávam, že tie najsilnejšie vplyvy boli a sú tie negatívne pocity, spomienky na čosi zlé a obavy. Preto napríklad už spomenuté opustené domy tak dlho rezonujú v mojej tvorbe. Sú však aj symbolom návratu. Domov, resp. zázemie, útočisko, úkryt je pre mňa veľmi dôležitý.

Vo februári si mala vernisáž k výstave „Stratený čas“ v Galérii Dunaj. Čo majú vybrané obrazy spoločné a v akom období vznikali?

Pokračujem v rovnakej technike, akú som si osvojila na konci štúdia VŠVU. Je tam opäť kopec symbolických výjavov. Niektoré obrazy boli tiež inšpirované barokovou maľbou a zátišiami z onoho obdobia. Memento mori. Preto tie neživé predmety: lebky, kľúče, sviečky. Nemali by sme zabudnúť na našu smrteľnosť, všetci raz musíme zomrieť.

Čo ty považuješ za stratený čas; prečo takýto názov výstavy?

Veľa momentov z každodenného života si nevážime, daný čas premárnime a neskôr ľutujeme, že čas nám pretiekol pomedzi prsty. Vanitas Vanitatum, márnosť nad márnosť. Čas sa nedá pretočiť naspäť, minulosť ostáva uzamknutá za nami bez možnosti návratu či opravy. Stratený čas, ako to naznačujem v mojich najnovších obrazoch, je aj výzvou súčasného života, možno aj prísľubom inej budúcnosti.

V novej tvorbe pracuješ so symbolmi polootvorených dverí, ošúchaných rebríkov či schodov do neznáma, zhrdzavených kľúčov. Čo to všetko znamená?

Stále je tu ten čas. A toto sú amulety minulosti. Dvere, kľučky, kľúče naznačujú prežitý moment – nie vždy s možnosťou k nahliadnutiu či návratu späť v minulosti. Brány, ploty zasa vymedzujú osobný priestor. No a schody sú priesečníkom minulosti aj budúcnosti, predstavujú miesta kdesi na pol ceste – ktoré sme kedysi navštevovali, ale ktoré budeme navštevovať i naďalej.

Mirindish: Where is my shelter.

Mirindish: Where is my shelter.

Samostatná kapitola v tvojej tvorbe sú zvieratá. Najmä mačky, akoby vystrihnuté z egyptskej mytológie. Čo všetko symbolizuje mačka na tvojom najvýraznejšom plátne?

Mačke vyznamné charakteristiky prisudzovali nielen Egypťania. Celé moje detstvo sa spajálo s mačkami, sú pre mňa doslova kultom. Ako strážkyne, sprievodkyne, ochrankyne živých, no najmä mŕtvych ich vnímam aj ja. Denne pozorujem svoju mačku a jej polohy, v ktorých dokáže fungovať. To klbko môže byť interpretáciou kruhu, kolobehu života a smrti.

Vyše roka používaš zaujímavú odlupovaciu metódu. V čom spočíva?

Je inšpirovaná lúpaním starých omietok, koróziou železa, starými fotografiami z 19. storočia. Táto technika umožňuje oddeliť jednotlivé vrstvy akrylu a následne ostrými nástrojmi (rydlom, špachtlou) zobrazovať jemné alebo aj veľkoplošné výjavy. Tri roky som zdokonaľovala túto techniku. Začala som obyčajnými čajovými sviečkami, neskôr som na plátna nanášala mydlá, rôzne laky, patiny. Až neskôr som objavila studený vosk, čo sa mi zatiaľ vo výsledku najviac pozdáva.

Koľko litrov či druhov farby minieš na jeden obraz – v rámci škrabania rydlom pod jednotlivé vrstvy plátna?

Sú to niekedy naozaj litre, :). Ale akosi mi to neprekáža – keď niečo z plátna odstránim, viem, že to dokážem zrecyklovať ešte v inej forme. Práve na spomínanej výstave „Stratený čas“ sa objavili objekty, vymodelované práve zo zvyškov mojich obrazov.

Ako hlboko chceš zájsť? Koľko vrstiev potrebuješ odkryť, keď sa chceš v rámci tvorby dostať osobnému príbehu či spomienke z detstva „pod kožu“?

V rámci tejto techniky postačujú aj dve vrstvy, ale mne to nestačí. Dôležitá je pre mňa hra farieb, farebné kontrasty pastelových a tmavých odtieňov. A celkovo ma práve tá práca odkrývania veľmi baví. Akoby archeologický prístup – niekedy úplne nahodný, inokedy premyslený.

Aký záujem je o tvoje obrazy? Vedela by si zo slobodného povolania umelkyne vyžiť?

Až teraz moje obrazy spoznáva konečne viac ľudí. Snažím sa prezentovať svoju tvorbu na verejnosti a na internete. Cítim sa zrelšie, sebaisto a azda je to aj z mojich obrazov odčítať. V každom prípade si za nimi stojím. Možnosť robiť slobodné povolanie je veľmi fajn. Verím, že ak to robí človek celou svojou dušou a celým svojím úsilím, tak sa z toho dá vyžiť.

Mirindish artWork 2015.

Mirindish artWork 2015.

Popri tvorbe v ateliéri ale predsa len robíš aj čosi iné. Učíš na jednej z bratislavských základných umeleckých škôl. Ako sa ti povolanie pani učiteľky pozdáva?

V podstate len začínam, som teda plná energie. Páčia sa mi reakcie detí a ich vymyslený svet, v ktorom žijú. Vždy sa samej seba pýtam, či aj ja som bola takáto. Učím veľmi šikovné deti, čiže príprava na hodinu spočíva naozaj vo veľmi dôslednej a premyslenej hodine. Inak by ma tie malé príšerky zjedli, :).

Vyrastá ti pod rukami nejaký výrazný talent? O aké druhy umenia majú tvoji žiaci a žiačky najviac záujem?

Myslím, že s niektorými sa ešte v budúcnosti stretnem – možno raz budem v galérii obdivovať výtvory svojich žiakov. Bol by to fajn pocit, zadosťučinenie.

Prenášaš svoje skúsenosti z interakcie s malými deťmi aj domov či do tvorby? Objavia sa u teba časom rodičovské či feministické témy ako napríklad u Lucie Dovičákovej? Urcite je to len otazka casu kedy sa to prenesie..

Zatiaľ nie. Ale vôbec nebudem prekvapená, keď k tomu dôjde. Bolo by to v poriadku. Niekedy sa vieme od detí naučiť viac, než od dospelých.

Koľko stál tvoj najdrahší obraz a na akom najviac zaujímavom mieste visí tvoja maľba?

Najdrahšie obrazy sú tie, ktoré sú nepredajné. Aj ja si pár takých plánujem nechať iba pre seba – pre prípad, že budem mať raz veľký dom. Tie, ktoré boli na predaj, putovali napríklad do Švédska a Anglicka, väčšina si našla majiteľov v Česku a na Slovensku.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Kam ďalej sa ako autorka môžeš vyvíjať? Presun k čomusi viac „light“ – k digitálnej maľbe či bytovému dizajnu?

Nad digitálnou maľbou rozmýšľam už dlhšie. Rada by som navrhla a spustila aj aplikáciu v počítačoch a telefónoch, vďaka ktorej by ľudia mohli používať u svojich vlastných fotografií efekty, podobné mojej „odkrývacej“ autorskej technike.

Čo by si chcela v rámci tvorby v roku 2015 stihnúť?

Zorganizovať pár výstav; veľa maľovať. Potom sa učiť nové techniky; začať viac fotiť; robiť keramiku. Rada by som si našla viac času na cestovanie a stretnutia s novými ľuďmi, no aj so svojimi najbližšími. Nepremárniť teda žiaden okamih.

Text: Boba Baluchová (@bobinkha), Foto: Palo Markovič (@palomarkovic) (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 75; 01/2015)

 

Bety K. Majerníková: Až zrealizované nápady sa počítajú

Skupina Noisecut pripravuje na rok 2011 vydanie štvrtého albumu, v súčasnosti nekoncertuje. Prečo? Aj o tom v nasledujúcom všehochuť-rozhovore so šperkárkou Bety K. Majerníkovou a speváčkou Bet Maj Sepjou – v jednej osobe.

I. Na tému: hudba

Kedy si sa objavila v skupine Noisecut a ako sa vyvíjala tvoja pozícia v nej?

V Noisecute som sa objavila okolo roku 2002. Chalani ma videli spievať s inou kapelou na koncerte v Stoke. Trošku nesmelo ma oslovili, popočúvala som zopár ich nahrávok a zistila som, že si celkom rozumieme. Mám pocit, že sme sa pekne našli, sedíme si autorsky aj ľudsky.

Aké je to tvoriť a hudobne sa presadzovať v čisto mužskej zostave?

Nuž pre speváčku je to vždy na začiatku v kapele trošku náročné. Práve preto mnohí chalani speváčku do kapely ani nechcú – vraj to kazí morálku a vyvoláva konflikty. Mne bolo vždy jasné, že keď to má v kapele fungovať, musia byť zadefinované vzťahy a chalani ma musia začať brať viac ako parťáka než ako žienku, ktorá sa medzi nimi zjavuje. Žiadne cukríčkovanie, a žiadne servítky – veci sa hovoria natvrdo a priamo. Až potom to začne pekne fungovať.

Akí ľudia sa skývajú za tými podivnými pseudonymami, čo uvádzate na svojom webe? Kto je kto?

Voľakedy dávno sme si vymysleli prezývky, ktoré nám ostali dodnes. Nikdy sa nám nezdalo vhodné vstupovať na scénu v civilných menách – je to niečo ako kostým, ako identita, ktorá patrí do špecifického sveta a súvislostí. Každý z nás má niekoľko takýchto svetov a v hudobnom sa nazývame takto. Hlavným mozgom tvorcom aj dozorcom je Lossos, ktorý tvorí všetky podklady a kompozície. Ja pridávam spevové linky, texty a občas vstupujem do štruktúry, aranžov. Tak isto to funguje s ďalšími dvoma členmi. Japonec pridáva gitarové plochy a M živé bicie.

Žánrovo ostáva Noisecut stále vo vodách electro-popu, alebo dochádza k istým pokusom, fúziám?

Computer je naším ďalším členom, teda elektronické zvuky a plochy sú automatickou súčasťou našej hudby a nie dekoráciou. Keď už je toho veľa, máme chuť chytiť španielku či kontrabas a zahrať si len tak, bez pevného tempa a štruktúr. Na základe týchto pocitov občas vyprodukujeme niečo aj inak. Na jeseň minulého roku sme mali celkom úspech s akustickými verziami niektorých našich pesničiek, na nový album sa tiež možno dostane vec, v ktorej computer nezaujme miesto. Momentálne máme chuť na viac gitár, rôznorodejšie nástroje a reálne odsnímané zvuky.

Ako došlo k úspešnej spolupráci s undergroundovým elektro-akustickým mágom J.B.Kladivom?

V roku 2008 získal Noisecut cenu Radio_head award za album Bliiizko a Kladivo dostal cenu od kritikov za svoj album Rozhľadňa. Na ďalšom ročníku udeľovania Radio_head awards sme boli oslovení Rádiom_FM, či by sme nevystúpili spoločne. Skontaktovali sme sa a dumali, ako spojiť naše rôzne prístupy k hudbe. Chvíľu to vyzeralo, že to nepôjde. Nakoniec sme prerobili jeho starý hit Mariena, ktorý hrávalo v deväťdesiatych rokoch rádio Ragtime. Zázračne to zafungovalo a tento rok sme si preberali cenu za túto prerábku.

Ako sa cítite vo vydavateľskej stajni Slnko records, ktoré nedávno oslávilo desiate narodeniny?

Toto vydavateľstvo nás v podstate umiestnilo na „mapu“. Dovtedy o nás nikto nevedel a nikoho sme nezaujímali. Pre neznámu kapelu je dôležité, keď sa za ňu niekto postaví. Shina nám verila, aj keď sme nesedeli úplne do portfólia vydavateľsta. My sa v spoločnoti týchto mien cítime fajn. Toto vydavateľstvo je malý slovenský zázrak – vyrobený na kolene a momentálne produkujúci viac pôvodných slovenských albumov ročne, než zabehnuté značky.

Môže nastať opäť obdobie, keď začnete uvažovať o textoch v angličtine?

V našom prípade asi už nie. Slovenčina je výzva – je to v podstate zložitejšie, ale vedie to paradoxne k originálnejším výsledkom. Ľudia nie sú v hudbe zvyknutí na svoj vlastný jazyk, pritom vďaka nemu sa dá hrať s jemnými nuansami, asociáciami, emóciami, na ktoré môžeme v angličtine zabudnúť. Na jednej strane nás to v určitých rovinách diskvalifikuje, na druhej strane mám pocit, že práve vďaka tomu sme sa zachytili na scéne – ľudia nám to uverili.

Kto vás z vašich slovenských hudobných spolupútnikov/čok svojou tvorbou prekvapuje, nejako motivuje?

Veľmi zaujímaví sú ľudia okolo Slnko records. Skupina Longital v textoch používa tiež len slovenčinu, no má obehané kluby a festivaly po celej Európe. V slovenských podmienkach mám však radosť z každého albumu, ktorý má popri dobrých nápadoch a pesničkách aj dobrý zvuk. A tiež z každého podareného klipu, dobrého klubu či festivalu.

Predskakovali ste temným Nine inch nails aj IamX. Pred kým alebo spolu s kým by ste si radi zahrali najbližšie?

Nám sa splnil sen už pri IamX. A NIN? O tom sme ani nesnívali. Prihrala nám to náhoda pár dní pred ich Bratislavským koncertom. Pre mňa boli vždy najviac Moloko a Lamb. Tie kapely už pravidelne nefungujú, prihodiť sa však môže ešte všeličo. Napríklad na Pohode?

V akom stave je podľa teba hudobná (najmä klubová) scéna na Slovensku?

Klubová scéna je z môjho pohľadu paradoxne v oveľa lepšom stave, než oficiálna scéna. Je to jednoduchá matematika. Ľudia ktorí majú radi hudbu, aktívne ju počúvajú, prežívajú a vyhľadávajú – sú skvelé publikum. Ak sa im niečo zapáči, aktívne chodia na koncerty, kupujú a podporujú kapely, pretože ich tvorbu vedia oceniť. Oficiálna hudba furt fňuká, že vydavateľstvá sú v kríze a spomína na staré zlaté časy. Veľkou témou je aj výchova publika. To by mala byť jedna z agiend verejnoprávnych médií a práve preto sa teším, že na Slovensku máme aspoň Rádio_FM.

Pred pár rokmi ste boli skeptickí k hudobným oceneniam u nás. Nad Aurelom by ste možno popremýšlali, Anděla by ste neodmietli. Ako ocenenia vnímate dnes?

Aurel už nie je, a asi je to tak aj dobre. Bola to skôr karikatúra akadémie, než naozajstný hlas odbornej kritiky. O Slávikovi si stále myslíme svoje a český Anděl nám nikdy nehrozil . Ocenenie nie je iba soška, ale ide o to – kto a za čo ti to ocenenie dáva. A ak ho udeľuje inštitúcia, ktorá nikdy pre slovenskú hudbu alebo kultúru nič neurobila, tak to o niečom svedčí. Ak však ide o cenu od rádia, vďaka ktorému sa v posledných rokoch vytvorila silná klubová scéna, ide o dôležitý typ uznania. Cenu Radio_head award si vážime – vážime si to, čo znamená.

Bety (spolu so skupinou Noisecut) si preberá hudobné ocenenie Radio_Head.

Bety (spolu so skupinou Noisecut) si preberá hudobné ocenenie Radio_Head.

II. Na tému: šperk

Nenápadné premostenie od jedného umenia k ďalšiemu – od hudby k šperku. Aké je to obdržať sošku hudobnej ceny, ktorú si si sama navrhla a zrealizovala?

Keď sa nám to stalo prvý krát, tak som to brala ako kuriozitu, ktorá sa pritrafí raz za život, no a keď sa nám to stalo tento rok druhý krát, tak som si povedala – že by sme mohli zabojovať aj v budúcnosti. Milujem tento typ životných situácií, aj keď, samozrejme, sú aj ľudia, ktorým to vyslovene prekáža.

Ako si prišla na nápad týpka s rádiom namiesto hlavy? Ako zareagovalo vedenie Slovenského rozhlasu?

Mala som nahodených viacero návrhov a foriem ako by mohla cena vyzerať, ale na stretnutí zo zástupcami rádia sme nakoniec jednoznačne vybrali superhrdinu s rádiom namiesto hlavy. Meno Radio_Head dostal až neskôr. Zdalo sa nám to jednoznačné a jemne odľahčené. Práve pri navrhovaní som vychádzala z toho, akú cenu by som si doma z pohľadu hudobníčky dokázala bez problémov postaviť na reprák.

Keď si začala uvažovať nad štúdiom šperku, čo si si pod tým vlastne (namiesto navliekania drevených korálok) predstavovala?

Som dieťa z veľkej výtvarníckej rodiny: dedko bol sochár, babka je maliarka a každé z ich ôsmich detí sa viac menej venuje alebo venovalo nejakej forme výtvarného umenia. Takže odmalička mi bolo jasné, že aj ja budem výtvarníčka. Človek je však v takomto prostredí veľmi skoro konfrontovaný s otázkami ohľadom vlastného štýlu. Pre mňa bolo štúdium šperku skôr útekom. Odišla som študovať z Bratislavy do Kremnice – odstrihla som „pupočnú šnúru“ a vybrala som si odbor, ktorému sa nikto z rodiny nevenoval. Šperk pre mňa symbolizuje detail, ako aj vzťah objektu a tela. Je odborom ktorý mi vyhovuje.

Aká je úroveň akademickej šperkárskej tvorby u nás? Čím sa líšime od iných škôl v zahraničí (ak sa to dá porovnať a generalizovať)?

Na Slovensku máme na vysokoškolskom stupni jediný ateliér šperku. Je to Ateliér SML_XL Kov a šperk na bratislavskej VŠVU. Minulý rok oslávil 20 rokov. Založil ho vo svete veľmi uznávaný výtvarník – šperkár Anton Cepka a v súčasnosti ho vedie architekt a šperkár Karol Weisslechner. Práve tieto mená vybudovali veľmi dobrú kvalitu. Vďaka menu pána Cepku je o nás záujem v zahraničí a vďaka prof. Weisslechnerovi nerozmýšľajú študenti a študentky iba v šperkárskych dimenziách. Vnímajú šperk ako “architektúru zasadzovanú do krajiny tel”, čo vedie k výborným výsledkom.

Na pôde VŠVU si získala titul ArtD., čo je akademický titul. Čo ťa drží v ateliéri SML_XL Kov a šperk v rámci VŠVU? Učiteľský plat to asi nebude…

Práca v tomto ateliéri ma nabíja a obohacuje. Nie som introvertná autorka, ktorá sa zamyká pred svetom. Potrebujem komunikáciu, a akademická pôda je na to najlepšia. Človek stretáva inteligentných ľudí, ktorých fascinujú podobné veci, ktorých môže posunúť alebo sa od nich môže niečo naučiť. Pôsobenie v ateliéri nevnímam ako robotu. Ale poviem aj to, že pravidelný príjem v chaotickom freelance výtvarníckom živote je tiež fajn. Môžem si dovoliť odmietať zákazky a venovať sa radšej svojim dielam.

Tvoje meno je renomované, internet je všemohúci. Stretávaš sa s plagiátorstvom? Ako k napodobeninám tvojich kúskov pristupuješ?

Milujem, keď ma ľudia kopírujú, neprekáža mi to. Skôr ma to teší, lebo to svedčí o tom, že moja práca ich inšpiruje a obohacuje. Ten, kto napodobňuje, bude vždy len napodobovateľom. Svoje práce staviam na konceptuálnych základoch, ktoré dávajú myšlienku a silu vizuálnej stránke mojich objektov – šperkov. Ľudia, čo napodobňujú, idú väčšinou iba po povrchu, a teda to hlavné sa do ich prác nedostáva. K tomu všetkému sú vždy pár krokov pozadu, :).

Veľkú odozvu v médiách aj u kritiky mali tvoje výstavy Small personal gadgets aj Zbrane a kosti. Je medzi nimi päťročný odstup – v čom zásadnom sa tvoj prístup líšil?

Vždy sa zaoberám vecami, ktoré sa dejú okolo mňa, a ktoré zanechajú určitú stopu v podobe inšpirácie. Pri Small personal gadgets som riešila bezpohlavnosť objektov, ktoré na sebe nosíme dennodenne zavesené, ukladáme do nich svoje „dáta“ a osobné informácie. Tieto objekty sa vyrábajú na páse bez emócii, sú ich milióny a sú rovnaké.

V kolekcii WRAF, ktorá bola vystavená pod názvom Zbrane a kosti, som riešila osobnejšie veci. Impulz vyšiel z toho, že moja kamarátka má anorexiu. Rozmýšľala som veľa o tom, ako je v súčasnosti fyzická krása úzko spojená so stresom a s utrpením. Armády žien sú denne vyzývané k tomu, aby bojovali proti vráskam, celulitíde, starnutiu pokožky a podobne. Šperk ako zbraň je v tomto prípade symbolom toho, ako nás tlak spoločnosti a túžba po dokonalosti ohrozuje. Konceptuálne budujem svoje práce podobným spôsobom, aj keď sa po vizuálnej stránke môžu zdať rozdielne.

Pamätné sú z tvojej minulej kolekcie náhrdelníky, podobné priehľadným osobným mp3-prehrávačom, najnovšie sú to však tmavé zbrane na retiazke v tvare nábojov. Ako ovplyvňuje globalizácia, digitalizácia, či kybernetizácia tvoju tvorbu?

Ako som už spomenula: inšpirujú ma veci, ktoré vidím a ktoré prežívam. Najčastejšie sú to témy osobné verzus verejné, lokálne verzus globálne. Začnem riešiť niečo z môjho súkromného života, nejaký impulz (smutný či veselý prežitok), a potom sa mi to nejako prepojí s väčšou, globálnou témou. Akoby môj malý svet odzrkadľoval súčasnosť celej komunity.

Ako veľmi ťa v tvorbe, kariére a v živote ovplyvnil prof. Karol Weisslechner? Koho z kolegov/ýň rešpektuješ dnes?

Karol Weisslechner je zásadná postava môjho výtvarného ale aj osobnostného vývoja, A každý jeden jeho študent či študentka povie asi to isté. Naučil ma orientovať sa v mojom intuitívnom vnútornom svete programovým prepájaním konceptu a materiality. A ešte ma naučil dôležitú vec: že nápad v hlave sa nepočíta, pokiaľ sa nezrealizuje. Toho sa držím dodnes: až zrealizované nápady sa počítajú.

Fotenie k obálke / bookletu nového albumu Noisecut.

III. Na tému: spoločnosť

Doma nikto nie je prorokom/prorokyňou. Ako teda rozoznať kvalitné súčasné umenie, ktoré nie je len dočasným výstrelkom bez odkazu?

Ľudia si často myslia, že vedia ohodnotiť umenie, že veď ide o to – či sa mi to páči, alebo nie. To sú laické postoje, ktoré sú síce v poriadku, ale nepatria do odborných debát. Umenie sa študuje. Sú tu obrovské dejiny umenia a kultúr. Ak si chce človek umenie vychutnávať alebo ho napríklad fundovane nakupovať, mal by sa určite aspoň trochu starať o svoje vzdelanie v tejto sfére alebo minimálne o svoju „citlivosť“ sledovaním diania tým, že diela nebude vnímať prvoplánovo, ale im dá šancu a venuje im čas.

Martin Šútovec a ty ste dôkazom toho, že človek môže uspieť (a byť naozaj dobrým) vo viac, ako v jednej či dokonca v dvoch oblastiach pôsobenia. Ako sa ti mieša hudba s výtvarným umením (ako striedaš tieto dve profesie)?

Voľakedy som sa snažila svoje aktivity oddeľovať. Na výtvarnom poli som chcela byť len výtvarníčkou Bety Majerníkovou, v hudobnom svete iba hudobníčkou Sepjou a v súkromí Alžbetou, o ktorej vlastne nikto nič nevie. Dá sa to, ale zistila som, že to nie je tak úplne potrebné. Všetko som to predsa ja – jedna osoba, jeden emočný zdroj, jeden vnútorný svet. Keď riešim určité témy vo výtvarnom umení, presakujú mi aj do textov aj do súkromného života. Nechala som tomu voľný priebeh a zisťujem, že tie „osoby“ sa navzájom posilňujú a že dokážem pracovať efektívnejšie, keď ich enegie prepájam a využívam naplno.

Je čas na vlastnú rodinu. S koncertovaním si dávaš pauzu pre tehotenstvo. Ovplyvňuje alebo ovplyvní tvoju tvorbu (hudobnú či šperkársku) toto životné obdobie?

Pravdou je, že teraz mám vo výhľade projekt – dieťa. Celkom si toto obdobie užívam, ale nemám potrebu kvôli tomu výrazne meniť svoj životný štýl. Mláďatko príde do môjho sveta a bude vnímať život, ktorý žijeme. Verím, že si naň zvykne – spolieham sa na gény. Koncertovať by sme s Noisecutom chceli znovu začať hneď, ako to bude možné, takisto neprestanem tvoriť. Sú to však nové pocity, nová „tvorba“ – človek sa poznáva nanovo a život sa v každom prípade zmení.

S divadlom aj filmom si si už tiež skúsila svoje. Ktorú oblasť či aktivitu by si rada ešte nahryzla, prelúskala? Možno počas rodičovskej “dovolenky” a kočíkovania spolu Janou Kiršnerovou…

Mám veľa energie, ktorú keď nemíňam konštruktívnym spôsobom, začne ma deštruovať. Takže rada skúšam množstvo vecí. Väčšinou reagujem na príležitosti, ktoré sa objavia, takže uvidíme – do čoho sa namočím najbližšie…

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Bety K. Majerníkovej (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 60/2011)