Pišta Vandal von Čad: Čas na prácu by sa mal hľadať, čas na vzťahy musí byť vždy!

Štefan Chrappa, na sociálnych sieťach a v umeleckých kruhoch známy ako Pišta Vandal z Čadu, má dobre našliapnutú kariéru – ako hard-rockový hudobník, knižný vydavateľ, spisovateľ, prekladateľ, moderátor (a donedávna i pedagóg). Ako skoro hrozí vyhorenie či ďalší progres?

I. Oddelenie hudba

Kedy (a prečo) si začal hrať v skupine Čad?

Skupinu sme založili v roku 1994, keď som sa vymanil z pazúrov smrti. So spolužiakmi – Kostičkom a Tichonovom, ktorí pri mne stáli v kritických chvíľach, sme kúpili bubny a gitary a začali sme hulákať. Boli to perfektné roky. Kapelu som túžil mať od detstva. Už v piatej triede na základke sme si s kamošom skladali pesničky, on mal synťák Casio, ja zase plno streštených nápadov. Potom v siedmej triede sme s iným kamarátom založili skupinu Treskot. To sme palicami trieskali po plechových sudoch v „kudibóre“ – drevárni. Vedľa mala babka kurín, a keď sme spustili, tak všetky sliepky preleteli za plot a nechceli sa vrátiť nazad, dokonca pár dní neznášali vajcia. Radšej sme to zabalili.

Všetci vašu hudbu označujú za žáner: metal. Je to tak?

Je to extrémny hardcore alebo ripcore – teda punk, dotiahnutý výrazom do krajnosti. Metal je priveľmi dogmatický a často nemá nadhľad. Laici to nerozoznávajú. Počujú rachot, tak ich nechávame v tom, že je to metal. Niekto dokonca hovorí o heavy metale, to je najsmiešnejšie. Keď silou-mocou metal, tak TURBO METAL!

V rámci tvorivej schizofrénie pokračujete v rovnakej zostave, ale pod hlavičkou Vandali. Prečo?

Mali sme pretlak nápadov melodickejšieho charakteru a ľahších textov, ktoré sa nedali použiť v tvorbe skupiny ČAD. Nechceli sme ich zahodiť, tak sme urobili Vandalov, nech je zábava. Vydali sme tri albumy a nejaké single.

Pomohla vám v presadení sa na domácej scéne cena Radio_head award?Ako?

Podľa toho, čo rozumieš pod pojmom: domáca scéna. Lebo naša scéna je scéna extrémnej hudby. Na nej sme za tie roky rešpektovanou kapelou. Radio_head awards oceňujú „alternatívne“ zoskupenia, a ľudia, ktorí sledujú túto scénu, nemali o nás poňatia. Vďaka Rádiohlavám spoznali ČAD a trochu aj „našu“ extrému scénu a filozofiu D.I.Y. – urob to sám.

Odohrali ste úspešné turné v Brazílii. Ako vám rozumelo publikum, keď nespievate po anglicky?

My sme hovorili po slovensky, oni po portugalsky a predsa sme si rozumeli. Lebo porozumenie nie je o rovnakom jazyku, ale o rozmýšľaní a cítení na rovnakých vlnách. Okrem toho, iba Američania si myslia, že sa angličtinou dorozumejú na celom svete, ale to je blbosť.

Na jeseň sa chystáte do Brazílie opäť. Aké sú ďalšie hudobnícke plány? Nový album?

Nový album skupiny Vandali, brazílske turné a okrem toho veľa koncertov na Slovensku a v Česku. Bez koncertov by to nemalo zmysel. Koncerty sú výlety s pridanou hodnotou hluku a reštauračnej stravy! Nie je vylúčené, že sa niečo z toho nepodarí, ale tak to už býva.

Koľko koncertov ročne odohráte v SR a ČR? Ako vás vnímajú fanúšikovia/fanúšičky?

Ani to nerátame, ale asi okolo štyridsať. Predtým sme viac koncertovali s Vandalmi, ale teraz klasický punk zdochol, má útlm. Lepšie sa darí nekompromisnej značke ČAD. Máme taktiku, že sa nikam nevtierame. Hráme len tam, kde nás pozvú. V inom prípade si ťa nevážia ani organizátori, ani ľudia pod pódiom.

Dokázali by ste sa hudbou živiť (brať ju ako platené zamestnanie)?

Som vďačný, že sa hudbou živiť nemusím a úprimne dúfam, že sa ňou ani nikdy živiť nebudem. Všetci, ktorí sa hudbou živia, majú existenčné problémy (výnimky len potvrdzujú pravidlo). Pre nás je hudba priateľstvo, výlety a relax. V neposlednom rade ukája naše exibicionistické pudy 🙂

Aký žáner okrem hard-rocku, metalu, punku a rockenrollu by si ešte vyskúšal (a založil kvôli tomu novú kapelu)?

Láka ma dychovka – ale taká divoká. Ako keď by si muziku z Kusturicovych filmov zmiešala s vagónom plným šrotu a vystrelila to celé do vesmíru. Tak by tá dychovka mala znieť. Už nejaký čas dávam dokopy rokenrolový muzikál, tak dúfam, že ho raz dotiahnem.

Čo si púšťaš v aute, keď ideš do práce zo Sv. Jura do Bratislavy?

Liturgické spevy pravoslávnej cirkvi v cirkevnej slovančine. To je šleha. Hlavne od Rachmaninova a potom od Čajkovského. Liturgia sv. Jána Zlatoústeho, to je koncentrovaná krása, sila a hĺbka. Inak počúvam rádio.

Akú hudbu neznesieš (nikdy by si si ju dobrovoľne nepustil)?

Neznášam moderný metal, kde sa strieda tvrdý spev/rev s melodickým spevom. To ma vytáča do nepríčetnosti.

Kto ťa kedy žiadal o spoluprácu z domácich „hviezd“ (lichotivú či absurdnú)?

Hviezdy žiadne, iba kamoši. Pre nich robím veci rád (texty, hosťovanie na nahrávkach, cover verzie…) Aby som nezabudol, priebežne ma/nás oslovujú vyslanci zo zástupu lúzrov. Chcú využiť to málo, čo vieme. Myslia si, že preskočia rieku, no pravda je taká, že ju musíme všetci poctivo prebrodiť. Inak to nestojí za nič.

Pišta Vandal promuje OZ Pluto.

II. Oddelenie vydavateľstvo

Ako sa darí vydavateľstvu Limerick? Kupujú si ľudia hudbu cez internet?

Korporácie mrnčia, že ľudia hudbu nekupujú a je to zrejme pravda. Scéna, v ktorej sa pohybujeme, má veľkú výhodu – rozmer solidarity. Ľudia si tvoju nahrávku kúpia, lebo je to otázka cti a chcú ťa podporiť. Samozrejme, sú aj takí, ktorí si to stiahnu, ale aj to kapele prospieva. Spravili sme takú priekopnícku vec na Slovensku – dali sme naše CDčka za dobrovoľnú cenu. Ak niekto cíti, že by mal za CD dať 30 centov, tak dá 30 centov, ak niekto chce dať 25 eur, tak dá 25 eur. Zasa je to len o tom, že chceš podporiť kapelu. Odkedy to tak robíme, predávame stovky nahrávok. Nie je v tom žiaden veľký biznis, ale náklady sa vracajú. A to je dobre.

Vo vašom vydavateľstve vydávate aj knihy. Ktorá sa najlepšie predáva?

Sústredíme sa hlavne na knihy. Neprekonateľným titulom v rámci predaja je „Havinkovo hovienko“. To je knižka pre deti a je úplne super. Veľmi dobre sa predáva kniha Lucie Piussi – „Život je krátky“.

Na akej ďalšej svojej knihe momentálne pracuješ?

Len tak pre radosť dávam dokopy zbierku básní. Bude sa volať „Čierny dom“. Hádam aj niekedy vyjde. Potom rozpracovávam román o živote kňaza a mučeníka Titusa Zemana. Tiež sa črtá Havinkovo hovienko II. – „Havinko pri mori“. Priebežne si robím poznámky ku kuchárskej knihe, ktorú chceme vydať pod názvom „Veľká rokenrolová kuchárka“. Mne veľmi blízki ľudia (a zároveň spoluhráči): Basia s Valérom vymýšľajú recepty a varia, ja zbieram príbehy. Ak má niekto chuť na Elvisove kotlety, nech sa páči. Kniha, na ktorú sa veľmi teším, je kniha rozhovorov s Antonom Srholcom (s fotografiami Matúša Zajaca). Ak sa ju podarí dokončiť, budem neskutočne šťastný.

Pred Vianocami ti vyšla kniha „Prototyp Eva“. O čom je a prečo vznikla?

Je to kniha o tom, že ak prižmúrime oko nad zlom (hoci aj najmenším), to zlo nás nakoniec prerastie a zničí. Príbeh sa odohráva v meste Sakrajevo, kde zúrila krvavá vojna. Po jej skončení začala iná vojna – finálna vojna, ktorú hrdinovia vedú hlavne sami so sebou. Je to kniha plná symbolov. Všetkým čitateľom zaručujem, že nič také nikdy predtým nečítali a nikdy potom ani čítať nebudú.

Píšeš texty pre dospelých, ale na svojom konte máš aj tú úspešnú knihu „Havinkovo hovienko“. Ako k tomu došlo?

Milujem zvieratá a ich svet. Je to svet jednoduchého vnímania a úprimného prežívania. Napadol mi názov „Havinkovo hovienko“, reku to je pekná slovná hračka a ešte k tomu neopozeraná, prečo neurobiť sebe a fafrnkom radosť. No nie? Motyka strelila, tak som rozprávku napísal, náš bubeník Valér Tornád ju krásne a srandovne ilustroval a sestra-basáčka Basia knihu zmákla graficky. Dnes je vonku tretie vydanie.

Počas svojich vystúpení si nedávaš servítku na ústa. Už si po nich „po akciii“ dostal, resp. šiel si na koberček?

Chodím na koberček pravidelne – sám sebe. Keď vychladne hlava a som v tichu, vtedy sa vraciam k prežitému a niektoré veci by som radšej zobral späť, lebo mi je z nich trápne.

Keď si na pódiu ako umelec (nie moderátor), veľa nadávaš. Prečo?

Nie je to cielene, že teraz budem hrubý, lebo som na pódiu. Hudba, ktorú robíme, to nie je žiaden podmaz ku kávičke, ani lážo-plážo vybrnkávanie. To je úder päsťou rovno do tváre. Nasadenie, spätná väzba od ľudí a hluk z teba vytiahnu všetko – od smiechu, cez bolesť, až po tvrdé slová. Je to nesmierne očisťujúce.

Na filozofickej fakulte UK si vyštudoval polštinu a slovenčinu, obhájil si tam dokonca doktorát. Prečo už na fakulte nepôsobíš, neučíš?

Tu platí to isté, čo som povedal ku knihe „Prototyp Eva“. Ak zatvoríš oči pred zlom, to zlo ťa nakoniec zničí. Tak skončila aj moja púť – perepúť na fakulte. Sú to ďalšie lekcie z pokory a odpúšťania, ktoré musím absolvovať.

Za akých okolností a kde/pre koho by si sa k učeniu vrátil?

Ak by ma niekto oslovil, aby som učil, tak by som učil. Pchať sa nikam nechcem.

Prekladáš z polštiny. Akého novodobého poľského autora/autorku by si nám odporučil (a prečo)?

Czeslaw Milosz, Zbiegniew Herbert, Tadeusz Rózewicz, Wyslawa Szymborska, Jan Twardowski. To sú autori, krorých treba čítať. Nie sú banálni a ich texty majú veľkú výpovednú silu. Pritom majú zrozumiteľný jazyk. Nie sú to žiadne zlátaniny, ktoré by vznikli z nedostatku tvorivých podnetov. Sú to skutočné básne! Všetci vyšli aj v slovenčine.

V RTVS pôsobíš vyše štyroch rokov, moderuješ na Rádiu Slovensko napríklad Nočnú pyramídu. Baví ťa to ešte?

Práca ako taká ma baví a napĺňa, obrátená pyramída má svoje čaro. Živé vysielanie mám rád. No sú aj veci, ktoré má znervózňujú, znechucujú a štvú. To sú však moje problémy, nechcem nimi nikoho zaťažovať. Pracujem v náboženskej redakcii a beriem to ako misiu. Je taký rozhlasový bonmot: „Túto prácu robím zadarmo a tú almužnu, čo za ňu dostanem, beriem ako odškodné, že sa z času na čas musím stretať s bláznami.“ Hehe 🙂

Občas vedie rozhovory aj Pišta (ako redaktor Štefan Chrappa na Rádiu Slovensko).

III. Oddelenie viera a rodina

Keď ťa ľudia vidia po prvý raz v živote, nedokážu pochopiť, ako môže byť takýto „týpek“ tak veľmi veriaci. Tak to nejak (krátko pre nás) rozlúskni – prečo?

Nie som nejako extra veriaci, verím tak akurát. Samozrejme, mohol by som aj viac. Viera je dar od Boha. Keď ju dostanete, je ako prales. Rokmi ju môžete zušľachťovať, až bude nakoniec krásnym miestom pre život. V Biblii sú odpovede na všetky otázky. Ak chceš vedieť, prečo sa v tvojom živote niečo deje tak a nie inak, študuj Písmo, modli sa a nakoniec pochopíš. Viera mi dáva slobodu, odvahu a všetko, čo potrebujem – „Pán je môj pastier, nič mi nechýba!“ Ale, samozrejme, každý na to môže mať iný/opačný názor.

Kedy (a prečo) si začal veriť v Boha? Prečo ho tak často verejne spomínaš?

Nezačal som. Ja som vždy veril. Základ som dostal v rodine. Akurát v istom období som Boha vytesnil na okraj. Ale našťastie sa ohlásil a usmernil ma takými zauchami lásky, že sa z nich dodnes spamätávam. O viere hovorím, len keď sa ma pýtajú. Na druhej strane je to podstata môjho života a smerovania. Ak mám rozprávať o sebe, musím nutne rozprávať o viere, lebo je to neoddeliteľná súčasť mojej osobnosti.

Pochybuješ niekedy o existencii Boha a najmä správnosti konaní Cirkvi?

O existencii Boha nepochybujem. Boh je a tak to je! No vo chvíľach, keď Cirkev nemá na prvom mieste Boha, robí chyby. Čo s tým urobím ja? Môžem sa modliť za to, aby Duch Svätý osvietil jej vedúcich predstaviteľov. Nikto a nič okrem Boha ma nespasí! Napríklad taká spoveď má veľkú silu. Veľa ľudí tvrdí, že je to prežitok, ale never im. Sú len pyšní a nevedia sa pokloniť.

Ako tvoju vieru vníma tvoja rodina?

Mám šťastie, lebo aj oni sú veriaci. Niekedy si však ťukajú na čelo a hovoria, že som blázon. Samozrejme, myslia to len v dobrom, teda aspoň dúfam, hehe 🙂

Si ženatý, tvoja žena je novinárka. Plánujete „čosi“ zaujímavé spolu?

S Jankou (Gappou) sme sa zoznámili ešte na vysokej škole. Ona sa okrem písania a mňa venuje recyklovanému umeniu (čo je v podstate to isté, hehe). Na sashe.sk má galériu Gappaart. Spolu plánujeme urobiť knižku o Šraufíkovi – vlastne o šraube, ktorý zachráni fabriku. Veď aj ilustráciu na obálku knižky „Prototyp Eva“ robila ona. Manželka prekladá z francúzštiny, dokončuje nejaké rozprávky, má toho dosť. Kedysi písala básne, vyšla jej knižka, dokonca ju preložili do ruštiny a srbčiny. Sme si veľmi podobní…

Čo zo svojho života ľutuješ (hanbíš sa za to spätne) a prečo?

Neozval som sa, aj keď som jasne videl, že ide o podraz a klamstvo. Nebola to z mojej strany zbabelosť. Bolo to niečo omnoho horšie – ľahostajnosť.

Na čo/za čo si na seba najviac hrdý?

Na nič.

Ako dokážeš ukočírovať všetky svoje aktivity, koníčky, povolania?

Robím veci po troške a priebežne, a tak nejak to ide samo. Nikdy netlačím na pílu, nechám sa unášať prúdom a teším sa, keď narazím na nové brehy. Tento prístup mnohých ľudí vytáča, ale mne funguje a som za to vďačný.

Keby si sa mal niečoho vo svojom živote vzdať, čo by to bolo?

Chcel by som sa dokázať vzdať pýchy, lenivosti a pažravosti. No nemyslím, že si túto otázku myslela práve takto J

Máš vôbec čas na svojich blízkych, kamarátov/kamarátky?

Kamarát je človek, s ktorým sa nemusím vidieť roky, no keď sa stretneme, vždy si máme čo povedať. Také priateľstvá preferujem. Sú dlhodobé, úprimné a nezištné. Väčšie partie, či komunity neznesiem. Generujú príliš veľa intríg, konfliktov a nedôležitých problémov. Je pár ľudí, za ktorých by som zomrel, a ktorí by zomreli za mňa. S tými trávim čas. Často a rád. Sú z kruhu rodiny. Čas na prácu by sa mal hľadať, čas na vzťahy musí byť vždy!

Ktorý život/svet ťa púta najviac? Moderátora SRo, pedagóga či koncertujúceho lídra?

Všetko dokopy, plus písanie a vydávanie kníh a skladanie muziky. Mrzelo by ma, ak by som musel seknúť s muzikou, či písaním. Takže chlap na pódiu s gitarou a mikrofónom, ktorý píše knihy… – to je to, čo vyžadujem!

Keď bude hroziť vyhorenie, čo spravíš? (Už hrozí?)

Budem prskať na všetky strany. Ak to náhodou robím, tak vedzte, že som vyhorený… Hehe 🙂

Čo asi bude 33-ročný „budúci názorový (z)vodca“: Pišta Vandal z Čadu robiť o desať rokov?

Mojím najväčším predsavzatím a výzvou do života je: byť a zostať dobrým človekom. Dúfam, že sa mi to raz podarí. Pamätám si jednu myšlienku, ktorú som často prízvukoval študentom a platí pre mňa (teba nevynímajúc): „Nad všetky tituly, ktoré dosiahnete, je titul: dobrý človek!“

Text: Boba Baluchová, Foto: vydavateľstvo Limerick, Palo Markovič (rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 67/2013)

Advertisements