Pozrieť si autentické príklady socialistickej módy v Slovenskej národnej galérii

V znamení „retro“ štýlu často siahame do skríň rodičov alebo navštevujeme rovno povaly starých rodičov – aby sme získali autentické príklady socialistickej módy. Napriek prekážkam režimu sa odvetvie odievania vyznačovalo svojskými fenoménmi a menami. Do nedele máte možnosť v rámci výstavy „Nech šije!“ v Slovenskej národnej galérii zistiť – ako to v praxi vyzeralo.

21246363_1555243891163592_2330540669120722761_o

Väčšina z čitateľov a čitateliek magazínu „Inspire“ obdobie komunizmu v Československu nezažila, alebo si ho pamätá z detstva len matne. Po retro kúskoch často siahame v prípade kostýmových žúrok, pričom nie vždy sa zamyslíme – z akého materiálu je odev vytvorený, kto ho navrhol, kde bol zhotovený a či bol dostupný, resp. mohol konkurovať aj na Západe. No aj za železnou oponou sa móda tvorila, fotografovala, dokonca prezentovala v časopisoch a na mólach v zahraničí – aj keď s istými pravidlami. Práve o zmapovanie slovenskej módy v období rokov 1945-1989 (teda od konca 2. Svetovej vojny do Zamatovej revolúcie, pádu komunizmu) sa snažili kurátorky Viera Kleinová a Zuzana Šidlíková pri koncipovaní výstavy „Nech šije! Móda na Slovensku 1945 – 1989“.

Mantinely módy v čase totality

Móda a totalita akoby ani nešli dohromady. Pri tvorbe totiž potrebujete slobodu, možnosť voľby, poprípade inšpiráciu, prístup k inováciám či spätnú väzbu zo zahraničia. A to tak ľahko nešlo. Napriek tomu výstava, ktorá vzišla zo spolupráce Slovenskej národnej galérie (SNG) a Slovenského múzea dizajnu (SMD), zachytáva niekoľko kľúčových fenoménov sledovaného obdobia (1945-1989) a svetlé momenty autorskej tvorby.

Kurátorky opisujú a príkladmi dokumentujú, že „odievanie začiatkom 50. rokov 20. storočia bolo úsporné a uniformné“, akoby všetky modely museli pripomínať pracovný úbor. Pro-sovietsky (a teda zákonite anti-západný) diktát v celom Československu sa snažil nanovo sformulovať vkus obyvateľstva. Za socializmu sa odevnému priemyslu teda akoby darilo – masová výroba sa orientovala v niekoľkých slovenských štátnych podnikoch. Ukážky z ich produkcie si návštevníci a návštevníčky výstavy dozaista užijú. Ak dovtedy nepočuli o existencii Tuzexu, tak aj k tomu dostanú výklad s príkladmi. Spoznajú tiež pár osobností z oblasti módneho dizajnu, hoci v sledovanom období boli tlačené do ústrania pozornosti priemyselného prostredia.

Obdobie znárodnenia predstavovalo zmenu – prechod k malosériovému (zákazkovému) odevu, no začiatkom 50. rokov aj malí živnostníci skončili. Kontakt s módou za železnou oponou sa snažilo udržať Vývojové a modelové stredisko Makyty Púchov v Bratislave, a aké-také náznaky individualizovanej tvorby v odevnom systéme napĺňajú podniky Vzorodev či ÚĽUV. Limitovaný počet doplnkov či šperkov mohli ženy získať v predajniach Dielo. Kontakty so svetom ožili v polovici 60. rokov, no aj to iba nakrátko.

Módne časopisy, soc modely a naše modelky na mólach

V Československu sa vkus a trendy v odievaní predstavovali v dvoch časopisoch: „Móda“ a „Dievča“, ktoré mali vlastné návrhárske ateliéry s vhodnými inšpiráciami pre naše ženy. Tam možno datovať aj začiatky slovenskej módnej fotografie, ktorej je na výstave „Nech šije!“ v SNG venovaná samostatná sekcia. Kmeňovým fotografom časopisu „Móda“, ktorý fungoval v ČSSR od roku 1949, bol Karol Kállay. Vďaka tejto práci mohol cestovať a fotiť v zahraničí, rozvinul princíp exteriérovej práce s modelom a modelkou. Mená Pavla Janeka a Jána Krížika sú zasa spojené s časopisom „Dievča“ pre násťročné čitateľky (vydávanom od roku 1969). Na výstave sa objavia aj ukážky z tvorby stále aktívneho „streetstyle“ fotografa Juraja Bartoša.

Ak počas prázdnin u starej mamy narazíte na tieto časopisy, či vtedy nedostatkový tovar (západonemecký žurnál „Burda“), osvojíte si aj početné strihové prílohy magazínov, a teda fenomén domácky zhotovovaného odevu. V každej domácnosti bol šijací stroj, často aj pletací stroj, háčiky a ihlice na štrikovanie. Strihovými predlohami z Vkusu sa riadili naše mamy a babky. Kurátorky výstavy prízvukujú, že to mal byť akýsi „výdobytok pre socialistickú ženu, hoci v skutočnosti išlo o náhradu disfunkčnej odevnej výroby“.

Domáci odevný priemysel vraj žal úspechy na medzinárodných súťažiach, výstavách, veľtrhoch (takto bola verejnosti aspoň predkladaná realita). Slovenské dievčatá okúsili úlohu manekýnok na módnych prehliadkach v starostlivo vybraných krajinách. Ale ani toto odvetvie priemyselného výtvarníctva s cenzúrou za chrbtom nemalo šancu konkurovať západnému vývoju módy a módnym inováciám.

21248171_1555243861163595_5359366435999252999_o

Kreativita v móde ako predzvesť pádu režimu

Až v druhej polovici 80. rokov 20. storočia možno hovoriť o autorskej tvorbe v slovenskom úžitkovom umení a badateľná kreativita akoby predznamenávala pád komunistického režimu. Slovenské výtvarníčky študovali textilný dizajn v Prahe a svoje skúsenosti prenášali do Bratislavy. Spoznávame tak tvorkyne, ako Katarína Böhmová, Michaela Klimanová-Trizuljaková (s viditeľnými inšpiráciami výrazného „trizuljakovského klanu“), v rámci odevného experimentu sa objavujú ďalšie mená: Milota Havránková, Karol Pichler, Lea Fekete, Daniel Brunovský, Zuzana Šujanová-Gregušová…

FinisážovýLetný večer v SNG“ môžete zažiť (a posledný raz sa prejsť medzi vystavenými odevmi, skicami modelov, obálkami časopisov a fotografiami v rámci výstavy „Nech šije!“) v nedeľu 20. augusta o 18ej. Kurátorka zbierky textilu a módy Uměleckoprůmyslového muzea v Prahe, Konstantina Hlaváčková, bude v tento večer prítomným hovoriť o histórii textilu, čím zároveň podčiarkne záverečné slovo kurátoriek končiacej výstavy.

Ak by ste predsa len do nedele SNG nestihli navštíviť, plnohodnotnou náhradou vám môže byť aj publikácia “Stratená (m)ÓDA – Odevná kultúra na Slovensku v rokoch 1948-1989”, ktorá pred pár mesiacmi vyšla v spolupráci vydavateľstva Slovart a VŠVU. Ide o výsledky vedeckej práce a zberateľskej aktivity jednej z kurátoriek výstavy: Zuzany Šidlíkovej. Oplatí sa ju prelistovať v kníhkupectve Ex Libris, alebo rovno kúpiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Advertisements

Drsná škola v SNG, alebo ako šiesti grafici účtujú s dejinami

Ak vás zaujíma, čo spája voľného umelca Bindera, konceptuálneho typografa Drličiaka, majstra veľkorozmerných drevorytov Klepocha, úžitkového grafika Horvátha, pedagóga umenia Čejku a knižného dizajnéra Čumlivskeho – zástupcov novo-sformovanej skupiny „Drsná škola“ – navštívte v najbližších mesiacoch Slovenskú národnú galériu. Práve tam spomínaná šestica grafikov účtuje s dejinami (nielen súčasného umenia).

Mainstreamové publikum si slovenskú grafickú školu asi najviac spája s osobnosťou Albína Brunovského. Preto sa aj na najnovšej výstave v Slovenskej národnej galérii (ale zámerne iba v salónnej koláži na 3. poschodí Esterházyho paláca) objavujú aj ukážky z jeho tvorby či ďalších klasikov grafiky. No diela šestice bradatých štyridsiatnikov vo zvyšku priestorov SNG, ako i celý koncept výstavy „Drsná škola“, sa však s touto tradíciou svojským spôsobom vysporadúvajú, konfrontujú.

!drsna skola Pala Cejku-foto Palo Markovic

„Post-brunovská“ generačná výpoveď

Oslovení autori, narodení po roku 1970, na prvý pohľad predstavujú protipól myslenia, ako i prístupu k médiu grafiky. Ide o akúsi „post-brunovskú“ generačnú výpoveď.

Vybraní šiesti muži vedome rýpu, resp. vyrývajú do zaužívaných hraníc a konceptov v (súčasnom) umení. Výsledná zostava autorov bola kurátorkou Alexandrou Kusou v spolupráci s Luciou Gavulovou „okresaná“ na Erika Bindera, Jana Čumlivského, Emila Drličiaka, Pala Čejku, Juraja Horvátha a Tomáša Klepocha, pričom z výberu nakoniec vypadol napríklad Boris Ondreička či Matej Fabián. To všetko v duchu koncepcie premýšľania, zvažovania, škrtania a dopĺňania, ale stále v súlade s názvom „Drsná škola“, ktorý si tí skôr narodení ešte spájajú s konkrétnym detektívnym žánrom z literatúry, kde sa autori nevyhýbajú tvrdej priamosti, robustnosti.

Viac o koncepcii prezradia pracovníčky SNG v kurátorskom výklade 13. septembra, alebo samotní vystavujúci autori v sprievodných podujatiach SNG k výstave v mesiacoch september-október (stačí sledovať web: http://www.sng.sk).

priprava na vystavu 1-foto Palo Markovic

Namiesto grantových umelcov premýšľajúci rýpali

Skupina sa pri príležitosti prípravy a realizácie výstavy sformovala do tejto podoby Drsnej školy po prvý raz. Ak by mali kurátorky ku každému z autorov priradiť dvojslovný opis ich prístupu k tvorbe, tak Erik Binder by bol spájaný s voľným umením, Emil Drličiak s konceptuálnou typografiou, Tomáš Klepoch s „absolútnou grafikou“, Juraj Horváth s úžitkovou grafikou, Palo Čejka s dejinami umenia (a ich výučbou) a Jan Čumlivski s presahmi grafiky do knižného dizajnu. Každý zo zúčastnených umelcov však pracuje samostatne vo vyčlenenom priestore, v jednej konkrétnej miestnosti v rámci galérie. Výsledkom sú jedinečné inštalácie s prinesenými, alebo priamo na mieste vytvorenými dielami (s použitím autentických nástrojov, pracovných stolov, bedničiek s pivom či platňami), ktoré bude ťažké preniesť do archívu SNG .

Vybraní výtvarníci netvoria mainstream. Nie sú to grantoví umelci, skôr premýšľajúci rýpali (na trhu s umením nie dobre predávaní, preto sa živiaci napríklad učením). Sú neprehliadnuteľné súčasti slovenskej či českej scény, ktorých regulérne rýpanie do lina či do dreva dáva hlbší zmysel, hoci na prvý pohľad nemusí byť všetko zrejmé.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Ivana Pástorová: Za novými menami slovenskej fotografie treba vycestovať

Slovenských teoretičiek fotografie zrátate na prstoch jednej ruky. A predsta sa veci dejú, fotoknihy vydávajú, fotovýstavy inštalujú, a to nielen v Bratislave. Ivana Pástorová pred niekoľkými dňami pripravila s ľuďmi okolo Domu Fotografie v Liptovskom Mikuláši svojský koncept výstavy pod názvom „Okamihy“. Za novými menami slovenskej fotografie sa podľa nej určite oplatí vycestovať do Liptovského Mikuláša.

Takto pred dvoma rokmi si odchádzala za štúdiom umenia (predovšetkým fotografie) do ruského Petrohradu. Ktorá výstava ťa tam najviac zaujala?

Štúdium v Petrohrade bola pre mňa veľká výzva. Mala som veľké očakávania a mnohé z nich sa mi i splnili. Ako študentka som mala možnosť opakovane navštíviť Ermitáž, jednu z najvýznamnejších svetových umelecko-historických inštitúcií. Jedenkrát toto múzeum navštíviť nestačí. Po dvoch hodinách prehliadky úchvatných výtvarných diel už nedokážete vnímať skvosty, ktoré sa tam nachádzajú. Teoretici umenia by mali chodievať do Ermitáže tak často ako do potravín! V Petrohrade je množstvo významných miest, ktoré vám odkrývajú tajomnosť kvalitnej umeleckej tvorby ruských autorov. Atmosféra mesta je pretkaná históriou a umením. Je to celok, ktorý sa snažíte absorbovať. Nedokážem preto vyzdvihnúť jednu výstavu, ktorá by ma zaujala najviac. Musím sa tam ešte vrátiť.

O Petrohrade sa vraví ako o zlatom výklade Ruska. V prípade tradičného umenia, sochy či maľby je to pochopiteľné. Ale ako je to tam s dokumentárnou fotografiou? O kvalitných dokumentárnych fotografov tam núdza nie je. Presvedčila ma o tom aj moja štúdia, v ktorej som nachádzala prepojenia ruskej a slovenskej fotografie v historických východiskách od začiatku 20. storočia až po dnešok. Mňa však fascinovala inšitúcia Rosphoto, ktorá prevádzkuje v Petrohrade aj svoju galériu na vysoko profesionálnej úrovni. Jej úlohou je prezentovať nielen tvorbu ruských fotografov, ale aj tých zahraničných. Vďaka tomu som mala možnosť uvidieťvýstavu vynikajúceho fotografa Rogera Ballena. Doteraz cítim zimomriavky, keď si na jeho fotografie spomeniem.

ivana_pastorova-v-galerii-lepsi-svet-foto_andrej_lojan

V Dome fotografie v Liptovskom Mikuláši možno do konca januára navštíviť pozoruhodnú výstavu „Okamihy“ pod kurátorskou taktovkou Lucie Benickej a teba. Ako si vyberala tých desať nových, resp. mladých autorov a autoriek slovenského foto-dokumentu?

Pod odborným vedením Lucie Benickej (riaditeľky Galérie umelcov Spiša a tiež Domu fotografie, o.z.) a fotografa Matúša Zajaca som sa snažila zamerať na fotografov a fotografky mladšej genrácie, ktorí sa dlhodobo venujú fotografickým dokumentárnym projektom. Zámerom výstavy s názvom „OKAMIHY“ bolo poukázať na prácu práve tých autorov a autoriek, ktorí možno nemajú fotografické vzdelanie, ale svojím vytrvalým záujmom o fotografiu, výberom tém a pod vedením skúsených profesionálnych fotografov, sa snažia nadviazať na tradíciu kvalitného slovenského dokumentu. Každý však vo svojom individuálnom vizuálnom i obsahovom prejave.

Tvoj partner Andrej Lojan, takisto patrí do tejto generácie či skupiny autorov-fotografov. Nájdeme ho v spomínanej desiatke?

Nenájdeme, pretože ako fotograf a spoluzakladateľ fotografického združenia PHOS, bol len nedávno súčasťou inej výstavy z produkcie Domu fotografie v galérii v Liptovskom Mikuláši. Výstava mala názov „Za krížom“ a jej cieľom bolo interpretovať každodenné životné okamihy, nasledujúce “kríž” v dielach súčasných slovenských dokumentárnych fotografov. Ako aj v tvorbe významného českého fotografa Jindřicha Štreita. Ako kurátorky novej výstavy „OKAMIHY“ sme nechceli opakovane ponúknuť tie isté mená. Uvítali by sme, aby tvorba mladých autorov a autoriek bola konfrontovaná s názormi verejnosti prostredníctvom takýchto podujatí, výstav v regionálnych galériách.

Som ti veľmi vďačná za to, že v spomínanej výstave ste mysleli aj na rodovú rovnosť či skôr vyváženosť. Ťažko sa hľadali ženské autorky-fotografky v rámci súčasnej dokumentárnej fotografie?

Popravde, pri koncepcii výstavy a výbere mien sme hľadeli najmä na kvalitné spracovanie danej témy, na autentickú výpoveď zachycovanej skutočnosti. Až vo finále výstavy sme si uvedomili, že medzi autormi a autorkami sú rovnomerne zastúpení muži aj ženy. Nebolo to úmyslom, o to viac nás to teší. Tak ako ženy-fotografky nemožno opomenúť ani v našich dejinách fotografie. Výstava „OKAMIHY“ zároveň prezentuje autorov a autorky z rôznych regiónov Slovenska, kde naozaj žijú a tvoria. Nejde len o hlavné mesto. Ani výstava nie je lokalizovaná v Bratislave. Naozaj však všetkým odporúčam urobiť si výlet smerom na Východ a za výstavou do Liptovského Mikuláša vycestovať.

Vedela by si každého z desiatich autorov a autoriek opísať jedným slovom či slovným spojením?

Samozrejme, každý z nich je jedinečný. Ale pre nás ako kurátorky bolo dôležité, že všetkých vybraných autorov a autorky spája jedno, a to, že každý z nich pristupuje k zobrazovaniu témy na základe svojich vlastných vnútorných indícií. Nesnažia sa svojou tvorbou realitu meniť, ovplyvňovať, iba poukázať na situácie, ktoré sú totožné s ich polohami fotografického vnímania. A to ich spája.

Keď si pôsobila v zahraničí – vedela si tamojším ľuďom opísať slovenskú kultúru? Cez ktorú foto-knihu slovenského fotografa či fotografky by sa ti to robilo najľahšie?

Ak by som sa mala zamerať na ľudskosť, pretavenú do fotografií, na také to človečenstvo (ničím nemanipulované) a ľudské príbehy (znepokojujúce, ale pravdivé), poukázala by som asi na knihy môjho najmilšieho fotografa Martina Martinčeka.

Fotografiou (samotným remeslom, písaním teoretických statí či výučbou na umeleckej škole) sa ale neživíš. Kam by ste museli zacestovať, aby ste si s partnerom splnili tento sen? Na aký foto-projekt by ste sa dali nahovoriť?

Nemyslím, že musíme niekde vycestovať. I na Slovensku je dostatok tém, ktoré stoja za to, aby sa im niekto fotograficky venoval. Svoju úlohu skôr vidím v napomáhaní zvideteľnenia sa tých autorov a autoriek, ktorým ide o humanitu, nie o absurditu.

ivana_pastorova-v-dome-fotografie-foto_lucia_benicka

Pôsobíš v občianskom združení Lepší svet, n.o., ktorý sa venuje sociálnej inklúzii aj chránenému bývaniu pre ľudí s postihnutím. Je to tvoja vysnívaná práca?

Je to práca, ktorá ma napĺňa a zaujíma. Človek si postupne uvedomí, že všetky banality, ktorými sa trápi, sú nič oproti duševnej či mentálnej chorobe. Na druhej strane je to veľmi premenlivé, pretože v súčasnosti sa podobné problémy môžu dotknúť zo dňa na deň hociktorého človeka. Vďaka takejto práci sa stávate viac vnímavým a citlivým pre potreby druhých ľudí.

V rámci vášho združenia spolupracujete aj s poprednými slovenskými umelcami. Organizujete výstavy, happeningy, výtvarné workshopy. Má to u nás zmysel? Aká je odozva verejnosti?

Predaj vystavených diel napomáha rozvoju našich aktivít pre ľudí s mentálnym znevýhodnením. Nie vždy sa nám podarí predať obrazy od popredných výtvarných umelcov, ale predsa nejde len o komerciu – ide skôr o stretnutia, vzájomné inšpirácie. V rámci našej Galérie Lepší svet každý mesiac organizujeme výstavu jedného či skupiny významných slovenských umelcov. Vernisáž je vždy v nedeľu o 17tej. Zvykli sme si už na prítomnosť stálych hostí, ktorí síce vystavené obrazy nekúpia, ale vernisáž vnímajú ako kultúrnu udalosť, priestor na stretnutie, debatu o umení. A tak sa nám to páči.

Text: Boba Baluchová, Foto: Andrej Lojan, Lucia Benická (Rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2014)