Sestry Wegartové: Stále platí slogan “Forma je dočasná, kvalita je stála”

Sestry Wegartové (ako Soňu a Táňu familiárne prezývam) založili svoju hudobnú distribučnú spoločnosť Wegart v roku 1995. Vtedy na Slovensku zastupovali vydavateľstvá, ktorých tituly a žánre možno neboli komerčne úspešné a často hrané v slovenskom éteri, no boli zárukou kvality (4AD, Bella Union, Cooking Vinyl, Creation, Cherry Red Records, Crammed Discs, Domino Recording, Medium Production, Ninja Tune atď.). Éra znovunadobudnutej popularity a návratu k vinylom dopomohla Wegartu prežiť na scéne aj v časoch, keď ľudia počúvajú a kupujú hudbu prevažne online.

Prehrabavat sa platnami je prijemna zaluba-foto Palo Markovic

I. Fungovanie obchodu s hudbou na Slovensku

Prečo ste sa po revolúcii rozhodli, že život zasvätíte distribúcii hudobných nosičov na Slovensku?

Táňa: Boli to roky, keď mnohí ľudia v eufórii z pocitu slobody chceli konečne začať robiť niečo, čo ich baví. S nápadom prišla Soňa, nebyť jej, zrejme by žiaden Wegart nevznikol. Ja som vtedy mala ešte pomerne malé deti a venovala som sa najmä im. Spájal nás záujem o dobrú hudbu, tak sme šli do toho – so Soňou a s mojím manželom Petrom. Ten mal však v tom čase so svojím bratom rozbehnutý filmový klub Nostalgia a napokon sa z časových dôvodov rozhodol naplno venovať iba tomu.

Soňa: Hudbu sme počúvali od útleho detstva. Naši starší súrodenci kupovali všetko, čo vychádzalo v Supraphone, Opuse aj Pantone – mali sme doma haldy platní i singlov z vtedajšej doby, ale aj plný kufor šelakových platní s krásnym starým gramofónom po starých rodičoch. U nás doma permanentne niečo hralo, z babičkinej izby rakúsky rozhlas s klasickou hudbou, z našej zasa Radio Luxembourg a John Peel, ktorý nás v tej dobe veľmi ovplyvnil. Po zmene režimu som nastúpila ako referentka a tlmočníčka v zahraničnej firme, ktorá u nás otvorila pobočku. Chodila som vtedy z času na čas na služobné cesty „na Západ“ a pri tej príležitosti som vždy povymetala všetky dostupné hudobné obchody, čo asi tiež zanechalo stopu. Po troch rokoch som z firmy odišla. Neviem, či by som dnes bola schopná odísť tak ľahko ako vtedy. Bola skrátka správna konštelácia, :). Netušili sme, do čoho ideme a koľko bude stáť energie, aby sme s touto činnosťou ako firma prežili.

Čomu sa primárne teda firma Wegart venuje?

Náplňou Wegartu bolo od jeho vzniku zastupovanie nezávislých vydavateľstiev rôznych žánrov na Slovensku. Súčasťou toho je predaj a distribúcia ich katalógu, ale okrem toho aj pravidelná spolupráca s médiami. K našej práci ďalej patrí súčinnosť pri organizovaní koncertov „našich“ hudobníkov na Slovensku. Určite si čitatelia pamätajú na koncerty Biosphere a Murcofa na vcelku netradičných miestach v rámci Bratislavy. Obaja hrajú podobný žáner, ktorý môžeme pokojne nazvať súčasnou vážnou hudbou. Murcofa vtedy videlo skoro 400 ľudí, čo bola to na naše pomery nezvyklá megaakcia, :).

Bolo sprvu ťažké nadviazať vzťahy s veľkými vydavateľstvami v Británii alebo USA?

Nadväzovať vzťahy s vydavateľstvami bola najpríjemnejšia časť našich aktivít. Oslovovali sme tie, ktorých produkcia, alebo aspoň nejaká jej časť, oslovovala nás. Takmer žiadne z nich v tej dobe nemalo zastúpenie vo východnej Európe a všetci boli priateľskí, ústretoví. Bolo evidentné, že hudbou žijú a nerobia to iba pre biznis. Vzťahy od začiatku fungovali na dôvere a ústnych dohodách, čo bola pre nás nesmierne pozitívna skúsenosť v porovnaní s predchádzajúcimi zamestnaniami (obe sme pracovali v oblasti, kde všetko muselo byť zazmluvnené). Tu to vyzeralo, akoby tie malé vydavateľstvá predaj až tak nezaujímal… Isteže ich zaujímal, no brali všetko tak zľahka. A my sme sa na to vtedy pozerali pomerne naivnými očami. Wegart pre nás nebol obchod. Vytvorili sme ho s myšlienkou priniesť k nám hudbu, ktorá vtedy u nás nebola dostupná a všeobecne známa. Prvé roky to bolo hlavne o nadšení a priateľských vzťahoch.

S ktorým vydavateľským partnerom máte najlepšie vzťahy?

Viacmenej so všetkými sme mali a máme priateľské vzťahy. S láskou spomíname na úplne prvé vydavateľstvo: All Saints, ktorého krásnymi ambientnými nahrávkami (Brian Eno, Harold Budd, Jon Hassell, Laraaji, Djivan Gasparyan) sme otvárali náš katalóg. Vydavateľstvo založil Dominic Norman-Taylor, švagor Briana Ena. Tiež na Richarda Chadwicka, majiteľa vydavateľstva Opium Arts, ktorý vydával viaceré exkluzívne tituly Davida Sylviana. Stretli sme sa na Mideme a dlhodobo sme boli v priateľskom mailovom kontakte. Pomohol nám dostať do katalógu niektoré exkluzívne Sylvianove nahrávky. Obidva labely sú už dnes neaktívne…

A s niektorým dodnes aktívnym?

V súčasnosti máme najlepšie vzťahy s vydavateľstvom Ninja Tune. Hudobne sa síce veľa z ich produkcie posunulo iným smerom ako my, ale ľudsky a napriek tomu, že sa radí k veľkým a prestížnym vydavateľstvám, je to tím ľudí, ktorí nemajú problém ochotne vychádzať v ústrety poskytovaním množstva promo nahrávok, dolaďovaním rozhovorov s interprétmi pre Rádio_FM alebo so zabezpečovaním prenosov koncertov z Pohody do rozhlasového vysielania a pod. Máme dobrý pocit, že sa z toho tešia a vážia si to. Zo slovenských labelov je to Deadred Records, ktorý je zároveň aj naším najstarším domácim partnerom. Úplne prvým slovenským nosičom, ktorý sa u nás objavil, bolo na tú dobu neobvyklé 3“ CD EP od Nylon Union – zasnený pop, ktorý pochválil aj legendárny John Peel.

V čom je to dnes iné, ako pred tými dvadsiatimi rokmi?

Doba sa zmenila, na všetkých dnes dolieha väčší stres a ekonomický tlak. To sa trochu odráža aj na vzťahoch. V rámci globalizácie prebral distribúciu viacerých menších labelov pred pár rokmi veľký európsky distribútor, kde už ide v prvom aj druhom rade o čísla. Naviac dosť narástli ceny niektorých titulov. Niekedy až tak, že by boli nepredajné a my sa ich snažíme zháňať všelijakými cestami z iných zdrojov. Primárna činnosť začala byť podstatne náročnejšia na energiu všetkého druhu.

Predávali ste predovšetkým CD-čka známych nezávislých vydavateľstiev. Časom k tomu pribudli DVD-čka, kazety a platne. Vediete si štatistiky predaja? Ktorý interpret sa najlepšie predáva?

Keď sme začínali, hrali prím CD nosiče. Ale mali sme od začiatku aj platne, i keď ich bolo nepomerne menej ako dnes. V katalógu sme mali aj u nás v tom čase relatívne neznáme indie labely, ktoré sa tu postupne trochu udomácnili. Vrchné priečky v predajnosti za celú dobu našej existencie patria komerčne úspešným menám ako Bebel Gilberto, Adele, Franz Ferdinand či Arctic Monkeys. Väčšiu radosť sme mali z toho, že porovnateľný úspech u nás mala náročnejšia hudba, napr. prelomový album Biosphere – „Substrata“ (ktorý predstihol už spomínaných Arctic Monkeys i Adele), Murcof, The Cinematic Orchestra, David Sylvian, Hector Zazou a pár ďalších top hudobníkov.

A ktorý domáci interpret sa najlepšie predáva?

Čo sa týka domácich interpretov, väčšina slovenských labelov si svoje tituly šíri sama, takže zahŕňať ich albumy do našich štatistík by nebolo objektívne. Najviac sa však v našom predaji darí kapele Autumnist.

Okrem internetového predaja pribudol Wegartu aj malý obchodík na Uršulínskej ulici v Bratislave. Uživí sa?

Priestor na Uršulínskej 9 nevznikol ako obchodík v pravom zmysle slova, šlo vlastne o znúdzecnosť. Kým sme ho nemali, celý Wegart sídlil u Soni v obývačke a už to nadobúdalo neúnosné rozmery. Takže v prvom rade slúžil ako kontaktné miesto pre zákazníkov a office, plus sklad tovaru. Dodnes si k nám ľudia chodia popočúvať hudbu, pohrabať sa v regáloch či v boxoch s vinylmi alebo podebatovať. Nemáme zamestnancov, celú činnosť Wegartu obhospodarujeme my dve.

Ako by ste svoje pôsobenie vo Wegarte, vývin vašej distribučnej spoločnosti opísali retrospektívne: jednou-dvoma hutnými vetami?

Táňa: Išla som do toho „po hlave“, netušiac, čo všetko to bude obnášať. Táto práca mi dala množstvo stretnutí i priateľstiev s rôznymi zaujímavými ľuďmi, nehovoriac o kvante dobrej hudby. Za tie roky je tej hudby čoraz viac a viac, až mám občas pocit, že čoraz menej lahodí mojim ušiam, :). Ale to je určite aj o momentálnom rozpoložení a nálade.

Soňa: Dvadsaťjedenročná cesta hľadania a skúseností, nadšenie, pochybnosti, únava, radosť z odovzdávania. Neviem, či je to retrospektívne, ale je to pravdivé.

Pred vstupom do kancelarie Wegartu-foto Wegart

II. Vinyl v hlavnej úlohe

Koľko a akých platní máte vo svojich príbytkoch? Podľa čoho sa rozhodujete, ktorý poputuje domov?

Táňa: Pokiaľ ide o vinyly, paradoxne, zrejme v duchu porekadla o obuvníkovi, ktorého deti chodia bosé, u mňa doma ich mnoho nepribudlo. Aj z priestorových dôvodov. No opatrujeme ako oko v hlave všelijaké klenoty z čias pred revolúciou i krátko po nej, ktoré sme získavali pod rukou na burzách v Medickej záhrade, v Sade Janka Kráľa, či v Brne. Medzi moje „top“ úlovky patrí napr. projekt Marc and the Mambas s albumom „Torment & Toreros“ alebo album Davida Sylviana „Gone To Earth“.

Soňa: Tiež mám doma veľa starých CD i platní, z nových si občas niečo doplním. No tým, že hudbou žijem vo Wegarte, nemám potrebu hromadiť doma ďalšie nahrávky. Ak z času na čas niečo pribudne, je to väčšinou klasika a pokojnejšie žánre.

Všetci sme za socíku mali doma gramec a platne od popredných spevákov československej populárnej hudby. Dodnes máme doma pár skvostov z Opusu či Supraphonu. Čo z tvorby bývalého režimu stálo (a stále stojí) za niečo?

Každý má svojich favoritov, no určite do zlatého fondu patria nahrávky Collegium Musicum, Prúdov či Deža Ursinyho, Karla Kryla, Marty Kubišovej, Petra Nováka, staré nahrávky Karla Gotta. Z iného súdka napr. Dariny Laščiakovej, Zdeňka Lišku a mnohých ďalších. A aby sme nezabudli aj na tvorbu pre deti – klasické rozprávky v excelentnom prerozprávaní mnohých československých hereckých majstrov.

Boli ste niekedy v lisovni vinylov? Vraj sa výrobe platní darí v susednom Česku. Prečo?

V Česku veľmi dobre funguje lisovňa v Loděnicích pri Beroune, ktorá si prezieravo uchovala výrobné stroje aj po tom, čo boli vinyly z trhu vytlačené cédečkami. Keď dopyt po vinyloch začal vzrastať, len „dali do pucu“ staré dobré mašiny a mohli výrobu opäť veselo rozbehnúť naplno. Osobne sme proces výroby vinylu naživo nevideli, no je to vraj hotová alchýmia, J. Dosť detailne sa tento proces dá vidieť online. Najkrajšie na vinyloch je, že každý kus je originál. A je obdivuhodné, že v nepretržitej prevádzke fungujú stroje staré niekoľko desaťročí…

Často sa hovorí, že úspech predaja platní sa spája s retro štýlom súčasnej mládeže (plus-mínus snobskými náladami produktívnej vrstvy obyvateľstva). Ako to vnímate vy?

Táňa: Osobne proti retroštýlu nemám najmenšie výhrady, len je na škodu, že je dnes všetko už tak trocha „preretrované“ a podľa mňa sa toto slovo sprofanovalo. Ale ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát.

Soňa: Mne je retro sympatické, pokiaľ tým teda myslíme staré veci, ktoré v dnešnej dobe dokážu nájsť použitie (ako tie lisovacie stroje napríklad). Čo sa týka retro módy – módne vlny sa odjakživa striedajú, tak prečo nie. Druhá vec je, že za všetkými módnymi vlnami je odjakživa dobre organizovaný marketing, ktorý ich vypúšťa ako balóniky a konzumenti ich majú chytať (a funguje im to). Kolobeh, z ktorého sa dá vystúpiť, len keď prestaneme sledovať trendy… Čo sa týka vinylov, netreba ich spájať len s retro náladami. Základným argumentom zástancov vinylov je živší, teplejší a pravdivejší zvuk. Ten ovšem závisí od mnohých faktorov, počnúc procesom a technológiou nahrávania a výroby platne, podmienkami jej prehrávania až po jej údržbu. A tiež od ľudského faktora – schopnosti nášho sluchu a vnímania zvuku (a tá je subjektívna).

Čo spôsobilo opätovný boom lisovania a nakupovania platní v masovom merítku – aj u poslucháčskej obce na Slovensku?

Soňa: Potom, ako ľudia prestali vo veľkom nakupovať CD a začali hromadne hudbu sťahovať, došlo k tomu, že ich neuspokojovala kvalita zvuku nahrávok.Viac ľudí si začalo uvedomovať rozdiely medzi analógovým a digitálnym zvukom, možno k tomu pripočítať aj typickú ľudskú vlastnosť: chcieť hudbu vlastniť fyzicky a s pekným veľkým obalom. Plus k tomu treba prirátať vplyv hudobného priemyslu, ktorý zachytil nový trend a nové možnosti..

Táňa: Nárast predaja LP u nás prichádzal pozvoľna. Najskôr vinyly nakupovali hlavne DJ-i. Možno hlavne vďaka nim vinyl ako taký vôbec prežil. Neskôr začali prichádzať zberatelia, ktorí sa rozhodli svoje domáce zbierky postupne zveľaďovať či obnovovať a viacerí to poňali ako investíciu do umenia. Sú tu aj náhodní zákazníci, ktorí si len tak pre radosť raz za čas doprajú dobrú hudbu. V neposlednom rade to sú ľudia, ktorí nákupu vinylov prepadli vďaka tomu, že sa v súčasnosti stali súčasťou módneho trendu.

Myslíte si, že nadchnutie sa pre gramofóny a platne zotrvá dlhodobo (že sa budú kupovať a púšťať častejšie, ako len počas sviatkov Vianoc či oslavy narodenín)?

Spor medzi zástancami analógového verzus digitálneho zvuku sa asi nevyrieši a najlepšie je uzavrieť to tak, že obidva majú svoje výhody i nevýhody. Je dobré, keď ľudia majú slobodu výberu, i keď je to sloboda fiktívna a veľmi pofidérna. Kedysi boli vinyly považované za mŕtve médium, napriek tomu prežili a dnes sú späť v plnej paráde a nálepku archaického média zasa dostali CD. Slogan kedysi slávneho (dnes už neexistujúceho) vydavateľstva Creation bol: Forma je dočasná, kvalita je stála. Hlavné je, aby tu vždy bola kvalitná hudba, ktorá bude kultivovať naše duše. Ideálne s kvalitným zvukom. V akej forme, to nie je podstatné…

Vinyly ako zivotny styl i vyzdoba-foto Palo Markovic

III. Dobrá hudba ako súčasť životného štýlu

Niektoré albumy sú vydávané aj na magnetofónových kazetách. Máte niečo také aj vy v ponuke? Kto to vlastne kupuje?

Aj tento formát zažíva retro, i keď zďaleka nie v tom rozsahu, ako je to u platní. Aj kazeta má svoje čaro, zároveň cenovú dostupnosť… No vo všeobecnosti sa zatiaľ návrat tohto média nejako vo veľkom neuchytil, aspoň u nás o kazety zatiaľ nie je záujem. Nejaké sme mali, ale to boli len kusovky a ani neboli v predaji.

Párkrát do roka vás možno stretnúť aj na akciách pre verejnosť typu Burza kníh v Starej tržnici či KC Dunaj. Stretáte tam svoju cieľovú skupinu zákazníkov?

V minulosti sme sa občas vyskytli na hudobných podujatiach, kde sme predávali hudbu a získali aj pár nových fanúšikov. Zoznámili sme sa aj s ľuďmi, ktorí stoja za burzami kníh a hudobných nosičov v Starej tržnici a KC Dunaj. Obidve máme za rohom, tak sme to skúsili aj tam. Búrz sa nezúčastňujeme pravidelne, záleží od momentálnej ponuky a našej nálady. Tento rok v apríli sme sa však po prvý raz zapojili do medzinárodného Record Store Day (RSD 2016), ktorého príprava bola síce pomerne rýchla, ale o to intenzívnejšia. U ľudí toto podujatie veľmi pozitívne zarezonovalo, :).

Ktorý obal hudobného albumu z vašej ponuky vám natrvalo utkvel v pamäti (pre svoju jedinečnosť, farebnosť, výjav na obale)?

Táňa: Takých obalov každým rokom pribúda, pretože mnoho umelcov si dáva naozaj záležať aj na vizuálnom spracovaní albumov či bookletov. Aj to je výhoda vinylov, že môžu disponovať práve takouto pridanou hodnotou. Hovorí sa, že obal predáva a niektorí zákazníci sa pri kúpe riadia naozaj aj vizuálnym vnemom. Mne sa okamžite vybavia obaly z 80-tych rokov – z dielne 23 envelope pre umelcov, združených u 4AD: Cocteau Twins, Dead Can Dance, This Mortal Coil, ale napríklad aj pre Davida Sylviana. A z tých súčasných určite treba spomenúť album „Ma Fleur“ od Cinematic Orchestra alebo tiež artworky albumov od austrálskeho výtvarníka Leifa Podhajskeho.

Soňa: Sú vydavateľstvá, ktoré chápu album ako audiovizuálne dielo – s obsiahlym bookletom a krásnym artworkom. Okrem spomínaných 4AD napríklad Touch. Jeho zakladateľ – fotograf, grafický dizajnér, spisovateľ a profesor na londýnskej Royal College of Art – Jon Wozencroft dáva už dlhé roky všetkým nahrávkam tohto vydavateľstva špecifické a veľmi estetické obaly. Na spomínanom Record Store Day 2016 sme mali v ponuke farebný 12“ vinyl kapely Air – „Casanova 70“, ktorý mal unikátne pastelovo rôznofarebné prevedenie, a každý jeden kus bol iný. Ten mi zostal v pamäti, bol krásny.

A nejaký vizuálne pútavý obal z domácej tvorby?

Veľmi pekný obal s veľkou výpovednou hodnotou má album „Four Winds“ od Rada Chrzana (RCH), na ktorom sme sa vydavateľsky podieľali aj my. Rado na ňom spolupracoval s niekoľkými zvučnými menami medzinárodnej hudobnej scény – s Richardom Barbierim, bubeníkom Morganom Agrenom a pár ďalšími. Je to kvalitný album po hudobnej i vizuálnej stránke a na Slovensku ostal podľa našej mienky trocha nedocenený. Viacerí domáci umelci však dotvárajú svoje albumy artworkami, a mnohým sa to veľmi darí.

Stalo sa niekedy, že by sa vám niektorý album predával dobre na základe recenzie v slovenskom médiu? Kto píše recenzie na vaše tituly?

V minulosti sa recenzie na „našu“ hudbu objavovali pravidelne v rôznych denníkoch a týždenníkoch. No v istom období (keď denníky zmenili majiteľov), stratili záujem o spoluprácu a my sme opäť prešli do undergroundového režimu, :). Nevieme odhadnúť, do akej miery tieto recenzie ovplyvňovali kúpu hudby, pretože na tú malo v každom období vplyv viacero faktorov. Určite však svoj vplyv mali. Máme pár priateľov a známych, ktorí objavili Wegart vďaka recenzii či programu v niektorom z rádií. Dnes sú však skutočné recenzie v médiách už viacmenej vzácnosť. Záujem o promo nahrávky výrazne poklesol. Možno aj preto, že tieto sú už v drvivej väčšine iba digitálne.

Sponzorujete dve relácie na Rádiu_FM. Má to nejaký význam, resp. pozitívnu spätnú väzbu v podobe zvýšeného predaja?

Predpokladáme, že to zmysel má, i keď je to rovnaké ako u tých recenzií – vplyvy na predaj smerom hore či dole sú rôzne. S FM-kom nás spájala úzka spolupráca od jeho samotného vzniku (pred ním sme mali pomerne intenzívne spojenie s Rádiom Ragtime). Momentálne tam sponzorujeme programy Experimentál a Pomalá hudba s Danielom Balážom, a podieľame sa dodávaní hudby a sprostredkovávaní rozhovorov pre reláciu o novej hudbe s Nikou. Neskôr nás oslovilo Rádio Devín, kde podporujeme ďalšie dve relácie – Folkfórum a Nevšedná hudba (obidve pripravuje Soňa Horňáková).

Čo s albumami (prevažne na CD-čkach), ktoré sa vám nepodarí predať a ležia u vás na poličke zaprášené? Kde nájdu využitie?

Tak to by sme aj my rady vedeli, :). Našťastie, k mnohým „starým ležiakom“ (ktoré sa medzičasom stali zberateľskými kúskami) máme srdcový vzťah a stali sa súčasťou nášho archívu. Ostatné občas oprášime a zvykneme ich pribaliť ako bonus k nákupu zákazníkom, ktorí nakúpia viac hudby (alebo sa k nám opakovane vracajú). Okrem toho každý rok robíme výpredaj niektorých titulov.

Vaším mottom je myšlienka, že zákazníci nie sú pre vás len anonymné postavy a čísla, ale predovšetkým ľudia s dušou. Koľkých z nich teda poznáte dobre osobne?

Táňa: Číslo nevieme, :). Sú zákazníci, s ktorými už roky komunikujeme cez internet či cez telefón. Osobne sa dodnes nepoznáme, napriek tomu sa dá povedať, že už sú naši priatelia, poznáme ich vkus a sme na jednej vlnovej dĺžke. Zákazníci z Bratislavy a okolia chodia väčšinou osobne a tiež sme sa s mnohými za tie roky spriatelili. Niektorí z opačného konca republiky k nám občas zavítajú osobne, a to je vždy príjemné prekvapenie.

Soňa: Naozaj sme s mnohými z našich zákazníkov dobrí priatelia a niektorí s nami po tej ceste kráčajú takmer od začiatku. Sú, samozrejme, aj takí, ktorí hudbu medzičasom prestali kupovať, ale aj tak sa z času na čas zastavia. Máme radosť, keď sa naši priatelia vracajú hoci len prehodiť pár slov. Nevieme totiž, dokedy to ešte potiahneme. No aj pre tieto väzby si vždy povieme, že to za to stálo a ďakujeme, že sme to mohli robiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič a archív Wegartu (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Dandy Daedelus – našim náladám na mieru

Hudobné predsavzatie do nového roka: „počúvať viac novej hudby, neupínať sa na časom preverenú klasiku, dať šancu aj iným vydavateľstvám – nie len obľúbenej liahni talentov Ninja Tune!“ som porušila hneď začiatkom januára. Započúvala som si totiž do Daedelus – nindžáckeho dandyho – akoby mojim ušiam presne na mieru..

Stĺpčekár Masahiko aj raper Vec pre médiá potvrdili, že rok 2011 nebol pre nich ten najlepší. Pre pár z nás bol predošlý rok naopak pozitívne zlomový, ale stále treba robiť všetko pre to, aby rok 2012 bol opäť inakší (ešte lepšejší). V myslení, v tvorbe, teda aj v hudbe. V predchádzajúcich mesiacoch sa v mojom prehrávači pevne usadili dva albumy: neodolateľný romantik Fink z Ninja tune stajne a mimo nej snáď len prekvapivší hit-maker Tom Waits. Album „Bespoke“ od Daedelus by sa pre svoj divoký mix žánrov, wonky nálad a podnetných featuringov hodil skôr do roku 2012. Ale veď nič sa azda nestane, ak sa budeme tváriť, že vznikol o čosi neskôr, ako reálne vznikol – možno bol skonštruovaný na mieru práve dva-nula-dvanástke.

Na znovuobjavenie tohto 34-ročného chlapíka zo zámoria bolo potrebné správne načasovanie. Priznám sa, že na pár rokov som zanevrela na tohto svojsky ohodeného dandyho z L.A., ktorého hudobné elektro-podhubie pozná skôr pod menom Daedelus, nie ako Alfreda Darlingtona. Ono sa to u tohto typu umelcov občas stáva: zíde z očí – zíde z mysle; alebo skôr: vymaže sa z prehrávača – vytratí sa z prehliadača. Najnovší album „Bespoke“ však rozhodne neponúka negatívnu energiu či depresívne vízie o konci sveta – bude sa teda azda lepšie hrávať a pamätať.

Hoci sa Daedelus venuje hudbe profesionálne viac ako desaťročie, s Ninja tune podpísal spoluprácu až v roku 2008, ktorú naplno spečatil albumom “Love To Make Music To”. Jeho štýl a vplyvy v ňom sú ako letokruhy. Započujete tam najprv jazzovú výchovu z ranného detstva, ďalej puberťácky krumploidné zasekávanie melódií uprostred trackov, ochorením na diagnózu drum’n’bass, potom stredoškolské pohrávanie sa s neopočúvanými nástrojmi i manželsky citlivý výber prázdninovo znejúcich, ničím nezaťažených vokálov (nie náhodou mali so svojou ženou obaja istý čas blízko k brazílskej produkcii).

Na viac ako polovici skladieb z nového albumu „Bespoke“ možno počuť požičané hlasy zahraničných vokalistov a vokalistiek nielen v angličtine. No občas môžeme mať pocit, že mená hosťujúcich umelcov a umelkýň si musel Daedelus vymyslieť (Busdriver, Young Dad, Baths atď.). Osobne mám najradšej skladbu tretiu a šiestu (Penny loafers a What can you do?). To sú presne tie tipy piesní, ktoré si mimovoľne celý deň spievate v MHDčke, počas nakupovania aj v práci – ak sa pri nich zobudíte či ich započujete pri rannej káve. Len sa v záujme dobrých susedských vzťahov vo výťahu cestou do práce nikoho nepýtajte (s príliš dobrou nálodou a polospevom) otázku: „What can you do (for me)?“, lebo o pár mesiacov sú tu voľby a ľudia neveria na istoty… Ešteže Daedelus to má v sebe vysporiadané!

Hoci som Daedelusa naživo ešte nevidela, mám to rozhodne v pláne. Aj pre jeho povestné improvizácie s neobyčajným elektronickým nástrojom Monome – svojským controllerom, ktorý dodáva presvedčivosť jeho vystúpeniam. Tanečná hudba sa naživo neprezentuje ľahko, preto si treba pomáhať hosťujúcimi vokalistami a vokalistkami či vizuálnou šou pod taktoukou Emmanuela Bairda, aká možno v najbližších mesiacoch zavíta aj do našich končín.

Ak uvidíte po meste na plagátoch kľúčové slová: Archimedes (zakódovaná Daedelusova show) a Bespoke (názov jeho posledného albumu) – vedzte, že to vás nindžácky dandy pozýva na svoju performance – bez toho, že by chcel poznať odpoveď na otázky: How are you?, či What can you do?. Ako správny amícky týpek vie, že magickú silu slov: “yes, we can” ovládame aj na Slovensku… Pozvanie príjmeme!

Text: Boba Baluchová, Foto: ninjatune (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2012 publikovaná v magazíne i-lemon)

Recenzia Toomorrowu od Wagona Christa na viac ako tri odseky

Najprv som nebola nadšená albumom Toomorrow, ktorý by sa mal pre svoju obsahovú stránku radšej asi volať Yesteerday. Alebo potom som pristúpila na hru Wagona Christa – hudobného schizofrenika s množstvom pseudonymov – a našla jeho hudbe použitie!

Pred pár týždňami som vychvaľovala do nebies iného zástupcu Ninja Tune – Finka, ktorý možno znie na každom svojom albume rovnako, no aspoň pre poslucháčske ucho zapamätateľne. V prípade Wagona Christa, ktorého asi najviac rozoznávame pod menom Luke Vibert, sa nemáme čoho chytiť. Keď začnete pátrať po menách jeho ďalších projektov, v rámci ktorých tvorí, vystupuje a vydáva platne (Plug, Butler Keiv, Spac Hand Luke, Ace of Clubs, Amen Andrews, Kerrier District), zamotáte sa úplne.

V marci 2011 vydal Wagon Christ na labeli Ninja Tune album Toomorrow. Tešila som sa naň možno príliš nadšene a predčasne, snažila som sa pozitívne spomienky na jeho dávnu tvorbu pretaviť do posluchu dnešného. Pamätám si totiž úplne presne, ako som objavila jeho album Musipal, ktorý vyšiel presne pred desiatimi rokmi (v marci 2001). Zabávala som sa na jeho dômyselných trackoch a X-krát denne si púšťala najmä skladbu „Receiver“. Tento hit kraľoval celé týždne v Hitparáde Rádia TLIS, kde som hudobné novinky do rebríčka vyberala a celé to vtedy aj moderovala.

Tak, ako sa dá vyfajčiť cigaretka na dva ťahy, dá sa aj napísať recenzia na tri odseky. Menej je niekedy viac, aj keď zasa na trojriadkovú haiku recenzku si netrúfnem (nie sme Živel, ale Lemon). No ako sa poznám, z pôvodného trojodsekového plánu upustím a predsa len napíšem viac. Azda v prospech predvianočnej predajnosti tohto albumu!

Neviem, čo na to povedia „sestry Wegartové“, ale ja značku Ninja Tune si prirovnávam k dobre fungujúcej poľnohospodárskej farme, ktorá občas vyprodukuje jedinečný bio-produkt (Roots Manuva), občas zaváraninu podľa tradičného a časom overeného receptu (už spomínaný Fink), a niekedy aj obyčajný pretlak (Wagon Christ?). Ten pretlak je možno nevýrazný alebo často podceňovaný, no ak by nám v konkrétnom pokrme chýbal, spozorovali by sme to rýchlo.

Pri počúvaní poslednej platne Wagona Christa – ako by sme sa ocitli v hudobnom klube spred pätnástich rokov, tá muzika znie čudesne staro. Čo môže byť dobrým vtípkom a plánom – spraviť retro-počin – môže byť zároveň zbraňou, namierenou proti samotnému hudobníkovi. Takéto kúsky fungujú u náročného publika len vtedy, ak album obsahuje dostatočný počet zapämatateľných trackov. Čo sa na albume Toomorrow hľadá ťažšie…

Najnovšiemu albumu britského elektronického hudobníka a DJa Wagona Christa som preto vymyslela škatuľku (tak, ako to majú hudobní kritici a kritičky): prísluchová produkcia. Do kaviarní a kníhkupectiev to najvhodnejšie – s málo vokálmi, raperskými výstupmi – len jednoliaty tok elektro-kúskov s retro-atmosférou. Človek môže popri skladbách „Introfunktion“ či „My lonely scene“ vybaviť všetky maily, prečítať si dennú tlač, vypiť zázvorovú limonádu a cítiť sa príjemne. Práve pre zvukovú kulisu Wagona Christa. Len údernejší track „Wake up“ na chvíľu vytrhne poslucháča či poslucháčku zo slučky (s)pokojného večera.

Do programu NuSpirit klubu bola pred pár mesiacmi zaradená akcia pod názvom Tribute to Luke V. – počúvalo sa to popri rozhovoroch s blízkymi naozaj príjemne. Mohol by sa pán Vibert teda predviesť na Slovensku aj naživo (napríklad s projektom Wagon Christ) – možno by nás všeličím prekvapil…

Text: Boba Baluchová, Foto: Ninja Tune / Wegart.sk (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)

Fink zamotaný do dokonalej temnoty

Ak by som mala spomedzi Finkových neo-folkových súputníkov (napríklad Sufjana Stevensa či Josého Gonzaleza) zvoliť toho naj – jednoznačne by u mňa vyhral Fink. Dokazuje to aj umiestnenie jeho piesní v rebríčku najhranejších skladieb v rámci môjho last.fm profilu. “I think, I love Fink”.

Po pár semestroch štúdia manažmentu na EUBAe som schopná vyvodiť nasledujúcu sústavu rovníc: Ninja Tune = podukcia kvalitnej elektronickej hudby. Wegart = distribúcia značky Ninja Tune na Slovensku. Ak hudobník Fink vydáva platne v ninjáckej stajni a distribuuje sa u nás cez wegarťácke siete – znamená to, že musí tvoriť kvalitnú elektronickú hudbu. No a čo, že tej elektroniky je čoraz menej?

V produkcii muzikanta z Veľkej Británie pribúda čoraz viac toho akustického (na úkor elektronického experimentovania) a Finn Greenahall sa k svojej rannej tvorbe spred desiatich rokov takmer nepriznáva. Dnes je to minimalistický, no melodický folk až blues, alebo elektro-folk – aby sme ho dokázali odlíšiť od kotlikárov z českých a moravských lesov.

Ťažko povedať, či je to výhodou, alebo skôr na škodu – že všetky Finkove albumy znejú veľmi podobne. Keď máte za sebou v iTunes zaradené albumy Biscuits for breakfast (2006), Distance and Time (2007), Sort of revolution (2009) a Perfect darkness (2011) – jedna skladba sa vám nerušivo prelína do druhej, Finkov rukopis je skrátka rozoznateľný. Len akosi necítiť ten autorský rast v priebehu rokov – všetko ostáva po starom, nedotknuté, zakonzervovane krásne.

Pre Finka mám napriek všetkému slabosť. Imponuje mi jeho udieranie do gitary, prespevovanie alebo skôr zrýchlené šepkanie statusov, ktoré nepôsobia ako umelé klišé z love-songovej nádielky Jemných melódií. Predbehnúť ho môže už len Tom Waits so svojím novým albumom. Ale aj na jeho miesto môže raz Finn Greenahall zasadnúť, ak sa odváži vykročiť zo svojej zacyklenej schémy písania piesní.

V roku 2006 som si púšťala z Finkovho albumu Biscuits for breakfast azda najčastejšie skladbu “Pretty little things” o ženskej sile. V roku 2009 som už dokola točila z platne Sort of revolution piesne dve: oddanú “If I had a million”, plus zvedenú a opustenú “Move on me”. Z desiatich skladieb na najnovšom albume Perfect darkness mám obľúbených hneď päť! Textami to opäť nie je o ničom inom, než o najrôznejších podobách lásky. A problematickosti vzťahov – ako inak.

Tentoraz sa však temného dna dotýkame najintenzívnejšie… Hneď v úvodnej piesni sa dozvedáme, že “perfect darkness is all I can see…”, v dvojke sa náš strach umocňuje, lebo “here we are – at the point of no return.”

Ak ste pred pár dňami videli dvojhodinové katastrofické filmy Melanchólia a Strom života – neodporúčam beznádej a prípravu na koniec sveta zaháňať novým Finkovým albumom. Pretože ani v skladbe „Honesty“, ani v ďalšej „Who says“ nedostanete požadovaný pozitívny náboj do života (“they just get what they are given / If they criticize / Then it must be love / Oh, no no, no no…). Ten by azda mohol prísť v oklieštenej podobe až v záverečnej Berlin sunrise (“It’s good to know / That good things don’t last for ever…”). Melódie nie sú našťastie tak depresívne, ako texty. Všetko temné však nemusí byť zákonite škaredé, a aj Finkov album to potvrdzuje – je krásny, krásne temný…

V súčasnosti Fink predstavuje svoj album Perfect darkness z leta 2011 na koncertnej šnúre po celom svete. Pokojne si jeho pódiovú zostavu (Finn Greenahall – gitara a vokály, Guy Whittaker – basgitara a Tim Thornton – bicie) môžete predstaviť v komornej atmosfére trnavského bluesového festivalu Blues Moods, alebo vo veľkej športovej hale kdesi v centre Barcelony. Záleží od disciplíny publika.

PS: Fink po dvoch rokoch znova vystúpi na Slovensku v rámci projektu NouveauNu.Nights a predstaví dokonalú temnotu nášmu publiku – 16. novembra v Ateliéri Babylon v Bratislave.

Album na recenziu redakcii poskytol hudobný distribútor Wegart.

Text: Boba Baluchová, Foto: Ninja Tune / Wegart.sk (Hudobná recenzia bola pôvodne v roku 2011 publikovaná v magazíne i-lemon)