O autorke / About me

Boba Markovič Baluchová

PMMXV_1028_DSF7112 - Version 2

Boba je eticky píšuca novinárka, pedagogička a rozvojová analytička, aktívne fungujúca v mimovládnom aj univerzitnom prostredí. Niekto ju kedysi vcelku vtipne, no trefne označil za “over-educated NGO and university chic”… Venuje sa globálnemu vzdelávaniu, dobrovoľníctvu, komunitnému rozvoju, a prepojeniu rozvojovej problematiky s mediálnou produkciou (čo je aj jej témou dizertačnej práce na Palackého Univerzite v Olomouci).

Svoje blogové platformy (až na blog o férovej móde a second-hand odievaní: balBo deBra style) nestíha aktualizovať, no napríklad pre magazín Inspire píše s podozrivým nadšením už od roku 2010. Vyše dekády pripravovala rozhlasové relácie pre Rádio TLIS. Rada číta severské kriminálky, mudruje o umení, dvakrát do týždňa chodí do kina, počúva advanced music, zo svojich ciest posiela stovky pohľadníc, nakupuje výhradne v second-handoch. Nikdy nejedla v McDonalde, nenosí nohavice, neznáša (kolektívne) športy, ku kamarátom je až príliš kritická. Uznáva svoju maminu a obe sestry: Balushky.

Každý polrok sa nachádza dobrovoľne na inom kontinente, no bezvýhradne miluje rodnú Bratislavu. Momentálne pôsobí aj s manželom (hudobným vývojárom a fotografom Palo Markovičom) v novozélandskom Aucklande. Odtiaľ svoj Twitter účet zásobuje krkolomnými hashtagmi a užíva si tvorivú slobodu, v rámci ktorej sa môže naplno sústrediť na #kiwiLife, ale aj na #rozhovorovo a #cestopisovo.

Advertisements

Recent Posts

Ján Hrčka: Veľa čiernej mojim plátnam svedčí

Nemá ešte ani tridsať rokov a už patrí medzi najviac vystavovaných a predávaných slovenských maliarov súčasnosti. Upúta rovnako zjavom, ako i svojou tvorbou – predovšetkým výtvarnou, ale aj tou hudobnou. V noci hráva s bratom a kamošmi po kluboch v zoskupení Kaktus a Ramones Bratislava, cez deň prenáša svoje rock’n’rollové nálady a vízie na plátna. Vždy odetý v čiernom – Ján Hrčka.

nedobra velkost portretu-Jan Hrcka v Ramones Bratislava-foto Evicka Korbel

V akom veku si vedel, že budeš študovať maľbu?

Koncom ŠUP-ky (Strednej školy umeleckého priemyslu, dnes výtvarníctva). Vtedy som prestal brať školu ako otravu, povinnosť a začal som pozorovať okrem muziky okolo aj výtvarné umenie.

Ktorý autor či smer najviac ovplyvňoval tvoj štýl?

Pamätám si, ako nám raz pedagóg Milan Bočkay (predstaviteľ tzv. analytických tendencií v slovenskej maľbe) rozdával knižky. A hoci netuším, pri akej príležitosti to bolo, viem, že som si hneď vybral nemecký expresionizmus. Veľký vplyv na mňa vtedy mali výstavy Sigmara Polkeho, Gerharda Richtera, Georga Baselitza, či diela Anselma Kiefera. Všetko to bolo veľmi blízko, vo Viedni – často sme tam chodili.

Kedy si sa ustálil v technike, ktorá ti vyhovuje dodnes?

Doma vo svojej tvorbe som sa cítil byť v treťom ročníku na VŠVU. Keď nastúpili na moje plátna ruiny, to som mal sladkých dvadsaťjeden, :).

Pohľad z Propeléru, 150 x 240 cm, akryl na jutovine, 2013

Ako na teba pôsobili pedagógovia na VŠVU? Koľko voľnosti a podpory si mal?

Voľnosti aj podpory som mal dosť, program si každý študent zostavoval sám. Vnímal som to ako taký plynulý prechod do praxe, etablovanie sa do života profesionála, ktorý sa bude živiť umením.

Kto z rovesníkov ťa inšpiruje a v čom?

Chodievam na výstavy spolužiakov, popozerám ich profily na instagrame, ale konkrétne meno teraz neviem povedať. Moja tvorba je postavená výlučne na tom, ako a čím práve žijem – čo ma očarí, nakopne… Je to taká forma denníku. Na rovesníkoch ma zaujíma to, v čom sme odlišní, resp. sledujem témy, do ktorých by som ja napríklad nepustil.

Kedy a prečo vzniklo zoskupenie piatich mladých maliarov: projekt BAnda? Aké má tvorivá skupina výhody (okrem ponuky diel na kolektívne výstavy)?

Vzniklo v roku 2014 ako najmladšia generácia IV. Atélieru. Chceli sme sa odlíšit od klasického vnímania “Csudaiovského ateliéru” (ročníka, vedeného prof. Ivanom Csudaiom). Boli sme presvedčení, že ako skupina máme väčšiu šancu dať o sebe vedieť. To sa aj podarilo. Behom roka 2015 sme vystavovali skoro každý mesiac po celom Slovensku a Česku.

Z výstavy BAnda 2014 v SPP Gallery

Nie každý rozumie pojmu jutovina. Aký typ podkladu, plátna to je?

Je to hrubá tkanina hnedožltej až zelenkastej farby a používa sa skôr na výrobu vriec na obilniny, kávu, koreniny atď.. Mne práve tou farbou učarovala. A drsnosťou. Pripomínala mi z detstva skok vo vreci, J. Všimol som si ju na obrazoch v Provensálsku a šiel som do toho.

Bol si nominovvý na ocenenie Maľba roka? Aké výhody môže tebe osobne priniesť tento typ súťaží?

Ak sa umiestniš na prvých troch miestach, tak ide, samozrejme, o finančnú odmenu, J. Keďže u nás veľa takýchto súťaží nie je, dostávajú sa všetci finalisti automaticky do pozornosti verejnosti ako výber toho najlepšieho zo súčasnej mladej slovenskej maľby. To je fajn. Zároveň si ľuďia môžu pozrieť top dvadsať malieb v galérii Nedbalka zadarmo a odniesť si katalóg s našou tvorbou.

Motívy v tvojej tvorbe sa rôznia. Od veľkých celkov a pohľadov na známe bratislavské miesta až po kartové hry či minimalistické výjavy na podpivníkoch. Prečo tieto súbory tém?

Už som to spomenul: maľujem to, čím práve žijem. Či už sú to krčmy, debaty pri pive, potulky za architektúrou, alebo portréty muzikantov, ktorých počúvam a mám v zbierke ich platne. Snažím sa vždy aj o štipku nadsádzky a zbytočne dlho nad tým nepremýšlať. Čím viac sa obrazom zaoberám, tým viac stráca na autenticite.

Praca v atelieri na obraze Just M

Menej je vždy viac. Tvojim dielam dominuje čierna, sivá, trošku biela či červená, no najmä tá čierna. Cítim v tvojej tvorbe temné p)ohľady za minulosťou, ale zároveň istý dô)vtip. Ako to teda je?

Prvotne šlo určite o akési odlíšenie sa od vrstovníkov v našom IV. ateliéri v rámci maľby na VŠVU. O protest. Ale ani v detstve som veľmi farebné ceruzy nepoužíval. Takže tých pár tónov stačí. Má to silu a jednoduchosť. Čiernobiele horory, grafika či prefocovanie obalov z CD nosičov z minulosti v tom maju tiež prsty.

Už ako malý chalan si s bratom hrával v kapele Kaktus. Teraz seriózne hrávate aj v tribute kapele známych Ramones. Čo vlastná tvorba a zmena štýlu – nehrozí?

S Kaktusom hrávame naďalej, s bratom fungujeme ako sólo akustický projekt – Bratia Hrčkovci. Tam píšeme aj autorské veci. Aby toho nebolo málo, hrám na bicie v kapele kamaráta Sveťa Korbela: Sveťo Korbel a personál. Skladby od kapely Ramones sme vždy bežne zaraďovali do setlistu ešte pred založením samotnej revival skupiny Ramones Bratislava. Pôvodne sme nemali ani ambíciu s týmto bandom hrávať častejšie, ale ľudia to chcú. Hrali sme v Londýne, hrnú sa nám ponuky na hrania aj inam za hranice. Pravidelne nám píše Vera Ramone (žena zosnulého basgitaristu pôvodných Ramones: Dee Dee Ramoneho).

Bratia Hrčkovci - foto Martina Ivičič

Pestuješ si imidž temného pankáča, pripomínajúceho večerného vymetača pivární, kde musí hrať tvrdý rock‘n’roll. Ako potom vyzerajú tvoje bežné dni (a hlavne rána)? Kedy a ako tvoríš?

Práveže tvorím úplne obyčajne. Mám výhodu, že vlastný ateliér mám priamo doma. Nemusím teda nikam cestovať – som v ateliéri stále a tvorím teda každý deň. Čo sa týka toho vymetačstva podnikov, tam už nie som toľko aktívny. Ale rock’n’roll, ten musí hrať vždy. A na plné gule! :).

V poslednom období nás opustilo kopec hudobníkov. S kým by si si chcel ešte zahrať alebo aspoň stihnúť koncert?

Chcel som zažiť Lemmyho (zakladajúceho člena Motörhead). Mal som aj kúpený lístok na jeho koncert, no nepodarilo sa, žiaľ. R.I.P.! Čo sa týka hudobných spoluprác: ja hrám len s mojím bratom. Lepšieho gitaristu nepoznám!

Tvoje posledné diela sa nie náhodou venujú rocku a rock’n’rollu. Na ktorý portrét si obzvlášť hrdý?

Bíleho Idola mám celkom rád, :).

Bíly Idol, 29,7 x 21 cm, akryl na kartóne, 2016

Koľko do roka namaľuješ obrazov a kde to doma uskladňuješ?

Nerátam ich. Môže to niekto skúsiť spraviť na mojej tumblr stránke (janhrcka.tumblr.com), ale ani tam vlastne nie je všetko. Sám na sebe badám, že minulý rok som viac ako inokedy maľoval menšie formáty. Asi je to aj tým, že teraz mám doma komornejší ateliér.

Aký je záujem o tvoje obrazy v SR / ČR? Kto ich má vo svojej zbierke najviac?

Snažím sa žiť iba z toho. Dá sa to. Záujem je väčší u nás, v SR. Najviac mojich obrazov majú doma (neprekvapivo) punkrockeri. A moja mama, :).

Koho máš na stene doma ty?

Doma mám Ruda Filu. Potom celú BAndu. Aj Paťu Koyšovú a kopec ďalších súputníkov z VŠVU.

Láska je v tvojom živote dôležitá. Tvoja partnerka je tvoja veľká opora, múza i fanúšička. Môžeme u teba časom čakať na plátnach aj dáke rozcitlivené partnerské či rodičovské motívy?

Romanku mám v repertoári tiež. Keď sa zadarí a nevyzerá ako zombie, môže sa to chápať aj ako rozcitlivené, :).

V krcme - Srdcové eso, 80 x 50 cm, akryl na jutovine, 2014

Aké plány máš ako autor, slobodný umelec na rok 2017?

Počas zimy (január-marec) prebiehala sólo prezentacia s názvom „Just 13“ v Ateliéri XIII na Panskej v Bratislave. V apríli boli v galérii Sumec vystavené moje obrazy ešte zo školských čias. Aj niektoré doposiaľ nevystavené! A na leto chystám jedno prekvapenie. To ale ešte nechcem prezradiť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Ján Hrčka, Evička Korbeľ, Martina Ivičič, archív Jána Hrčku (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jar-leto 2017)

  1. V Bhutáne sa človek nenudí, ale medituje Leave a reply
  2. Sestry Wegartové: Stále platí slogan “Forma je dočasná, kvalita je stála” Leave a reply
  3. Lindauerove maľby národnými pokladmi Leave a reply
  4. Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (2. časť) Leave a reply
  5. Brown girl a rozvírená hladina hudby iného ostrova Leave a reply
  6. Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (1. časť) Leave a reply
  7. Kiwi life = aj život medzi zemetraseniami Leave a reply
  8. Mineralóg Peter Bačík: Teším sa na vzorky hornín z Mesiaca a Marsu Leave a reply
  9. Kiwi life: O Aucklande iba v dobrom Leave a reply