Tentoraz nepôjde o štandardnú reportáž z mestského festivalu Waves Bratislava v tretej osobe. Je totiž pretkaná kopou spomienok, postrehov a prianí. Ale tak to asi pri opise hudobného zážitku býva.
Tento text je tak trochu venovaný Jurajovi Kušnierikovi, ktorý nás 13. novembra predčasne opustil a ktorý bol povestný svojimi láskavými recenziami. O videnom či počutom často písal, že je to “výborné”. Aj Shooty deň po jeho smrti spomenul, že „jeho zhovievavosť k všelijakým diletantom, nad ktorými by ostatní mávli rukou“, tu bude chýbať. Pokúsim sa teda dnes opomenúť negatíva, a vyzdvihnem len pozitíva, ktorých v prípade showcase festivalu Waves Bratislava bolo dostatok.
Piatok o dosť lepší, ako sobota
Začiatkom októbra sa v desiatke klubov a koncertných priestorov v bezprostrednej blízkosti bratislavského Námestia SNP predstavilo takmer sto hudobníkov a hudobníčok, a niekoľko z nich o takých päť-desať rokov už Tibor Holoda nebude môcť zaplatiť a dotiahnuť do SR – budú totiž ako veľké hviezdy brázdiť mesiace po viac lukratívnych destináciách. Teraz sme si ich však mohli dosýta užiť, dokonca sa ich dotknúť či stretnúť neskôr na parkete počas vystúpení iných domácich či zahraničných hudobníkov, hudobníčok. Väčšina projektov má na svojom konte možno len jeden album alebo pár songov na Spotify, ale ich kariéra je nasmerovaná k úspechu. Dramaturgovia Waves Central Europe na to skrátka majú nos, resp. dobré ucho.
Celkovo musím povedať, že festivalový piatok bol pre mňa viac prekvapivým a na nové mená štedrým, ako sobota – ale to som už možno len veľmi rozmaznaná zahraničnými festivalmi. Pred desiatimi rokmi som kapelu Ohm Square hltala plnými dúškami, bavila ma ich hravosť a internacionálny prejav – aj vďaka prenikavej osobnosti britskej speváčky Charlie One. V Ateliéri Babylon o 20:00 zahrali výber toho najlepšieho, čo majú na svojom konte a v trojici predstavili aj nové nahrávky. Títo pionieri českej elektroniky zahrali zmesku štýlov do tanca, no parket sa v ten večer len zahrieval. Takže som sa skôr len tak pohupávala na lepkavej podlahe a spomínala na to, aký bol Čechťák kedysi fešák.
Festival dvojčlenných projektov
V bare KC Dunaj sa toho odohralo prekvapivo veľa. Išlo vždy o jedno až dvojčlenné multi-inštrumentalistické projekty. O 22:00 ma vizuálne i zvukovo bavilo duo Joy Wellboy. Hypnotická muzika, plná nápaditých melódií a refrénov! Bruselské multi-kulti duo sa vraj nedávno vrátilo z road tripu po Kalifornii, kde robilo krátke filmy a k tomu náležitý soundtrack. Exotická speváčka, podobajúca sa nielen vizážou na Lauren Hill či Macy Grey, a gitarista, čierna ovca mekky country v Nashville, ponúkli publiku čosi, čo v SR chýba. Hravosť a presnosť zároveň. Zvukár sa moc nenatrápil – pri upravovaní výšok na svojom ipade (bezdrátovo prepojenom s mix pultom mimo očného dosahu na pódium) sa spokojne usmieval. Ak ste ich nestihli naživo, vypočujte si ich albumovú mantru na Soundcloude.
O niečo neskôr v Urban House hrala moja obľúbenkyňa, Never Sol, ktorej mnohí hudobní kritici predpovedajú zaujímavú kariéru. Minulé leto som po prepočutí jej dvoch piesní: „Lay down“ a „Run with the Wolves“ automaticky vedela, že mi tento štýl smutňákovských balád pre klavír a spev bude sedieť. Album „Under Quiet“ som cez iTunes kúpila bez zaváhania a dosť často ho počúvam. Chcela som Saru vidieť aj naživo (z jednoduchého videoklipu s Janom P. Muchowom som bola ohúrená, no možno len zo mňa kričala závisť). Priestor kaviarne, kde sa ľudia prišli hlavne najesť a porozprávať, bol však pre intímny koncert tohto českého talentu nedôstojný. No mňa i tak dojal – Never Sol láme srdcia, a dobre tak!
Keď sa snúbi PJ Harvey s Mercury Rev
Vrchol večera pre mňa (a myslím, že i pre väčšinu slovenských hudobných nadšencov i nadšenkýň) nastal po polnoci v Poľskom inštitúte. Tento priestor nemal žiadnu chybu, hoci by si človek myslel, že zvuk tu nebude bohvieaký – pre veľké okenné tabule. Nebol tu ani bar, čiže počas koncertu neštrngali mince a poháriky, nevrčal kávostroj či chladiaci box, ako v polovici iných priestorov v ten večer.
Publikum totálne na hodinu stíchlo hneď krátko po nástupe slovinských fúrií, zvaných All Strings Detached. Svojím nasadením, zložením hudobných nástrojov a dvoma geniálne zladenými hlasmi nás preniesli medzi idoly mladosti. Baby zneli bezchybne a opojne ako bohyne. Môj muž to trefne opísal slovami: „when PJ Harvey meets Mercury Rev“. Nebolo to však tínejdžersky uvzdychané, vystrašené a uvrešťané (to si dramaturgovia festivalu uchovali pre pár čísel v KC Dunaj). Jana Beltran a Vesna Godler sú zrelé ženy-rockerky, ktoré predstavujú poctivú rockovú muziku s textami, plnými úprimných citov. Tieto Slovinky opantajú Európu very soon.
Sobota v znamení hudobných istôt
Nasledujúci večer sme sa vybrali do Starej tržnice, ktorá bola vyhradená hip-hopu. Český projekt WWW možno radiť do kategórie experimentálneho rapu, ale s výrazným presahom. Najmä textovým. Kto z vás by si nepamätal absurdný, no tak pravdivý popevok: „Karamel je cukr, co se už neuzdraví!“ V angličtine by to už toľko nefungovalo, a jeden z pôvodných členov skupiny – výtvarník i textár Lubomír Typlt si to uvedomuje. Manželská dvojica (Ondřej Sifon Anděra a Milesa Zrnic Anděra) pracuje s češtinou veľmi svojsky – rázne a originálne.
Ktorý je váš obľúbený kúsok z albumov „Neurobeat“ alebo „Tanec sekyr“? Na domovskom labeli a vydavateľstve BiggBoss si môžete dopriať k Vianociam hudobné darčeky od WWW, ale aj novú Typltovu monografiu s názvom „Tikající muž“. Vystúpenia WWW vo dvojici či s rôznymi hosťami vždy veľmi rada navštívim, lebo nikdy to nevypáli rovnako. Len toho mladíckeho beatboxu a tradičného pohybu rukou po imaginárnej platni by mohlo byť menej. Je to sexy, ale i childish, :).
Samé pozitíva, až na zvukárov
Waves Bratislava je mladším súrodencom Waves Vienna. Nie je to však len mestský festival (kapiel pred svojím reálnym výslním) pre bratislavskú omladinu, čo rada víkendy trávi po kluboch. V publiku sa pohybovali aj rodičia týchto mladých a kopec turistov, turistiek. Kto má šancu za pár dní vidieť toľko novej muziky na vyše desiatich miestach – zažiť za jeden večer štyri až šesť dobrých koncertov? Zohnať toľko kvalitných zvukárov počas jednej noci je však v Bratislave stále problém. Ukázalo sa to napríklad na vystúpení kapely Nvmeri, ktorú som vlastne ešte nikdy nevidela zahrať dobre nazvučený koncert, hoci spev Pištu Kráľoviča a melodické linky znejú v rádiu skvele.
Nebudem však na záver negatívna, sľúbila som pozitívny sumár festivalu. Účasť dosiahla číslo šesťtisíc, to znamená, že naše hlavné mesto naozaj žilo muzikou celý jeden víkend. Prechody medzi priestormi ma vôbec neotravovali, počas chôdze z klubu do klubu ste si vyvetrali hlavu, stretli pár známych (skoro ako na Pohode) a vytvorili si mini-recenziu na každé videné vystúpenie. Teším sa na budúci ročník.
Text a foto: Boba Markovič Baluchová (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2015)
rozhovorovo (+/- cestopisovo) 