Oscary 2017: Pre ten trapas sa oplatilo v noci nespať

Mnohí predpokladali, že sa 89. ročník cien americkej filmovej akadémie zapíše do histórie spolitizovanými ďakovnými rečami a antitrumpovskými náladami už na červenom koberci. Najviac si však z neho pravdepodobne budeme pamätať trapas pri vyhlásení Ceny pre najlepší film.

Novinársky prejav sa dá písať niekoľkými spôsobmi. Pri postupnom odhaľovaní cien v jednotlivých kategóriách by dávala zmysel chronologická stavba textu. Ale tí, čo v noci nespali a pozerali priamy prenos z odovzdávania Oscarov, aj tí, čo si hneď ráno po zobudení zapínajú Facebook v mobile, už o trapase nedeľňajšej noci vedia. Preto začneme podľa kompozičného postupu obrátenej pyramídy – teda to najdôležitejšie na úvod. Ale oplatí sa prečítať aj poslednú časť, tú o móde na červenom koberci.

Viola Davis in custom colour-blocked Armani

Výnimočný ročník – politika, no najmä nesprávna obálka

Takmer osemdesiatročný Warren Beatty dlho (a správne) váhal, kým meno víťazného filmu v nedeľu v noci vyhlásil. Bolo na ňom totiž meno herečky Emmy Stone z filmu „La La Land“. Uprostred ďakovačky tvorcov tohto najviac favorizovaného filmu, ktorý nakoniec získal sošky v šiestich kategóriách (výprava, kamera, pieseň, hudba, herečka v hlavnej úlohe a réžia), sa však prišlo na to, že Oscar za najlepší film poputuje nakoniec do rúk tvorcov snímky „Moonlight“. Ako inak to nazvať, než trapas? Takéto čosi sa v 89-ročnej histórii odovzdávania týchto cien ešte nestalo, a ak sa aj čerstvý americký prezident dovtedy zdržal svojho povestného tweetovania, komentár k tomuto si podľa mňa nemohol odpustiť.

à propos Donald Trump. Hoci na odovzdávaní osobne prítomný nebol a vraj Oscarov ani nemienil sledovať, jeho činy boli v náznakoch počas slávnostného večera často skloňované. Niektorí herci mali na šatách pripevnené modré stužky a určite mali pripravené v prípade víťazstva aj ďakovné reči, v ktorých by jeho prezidentovanie odsúdili. Škoda, že svoju nomináciu za film Florence Foster Jenkins nepremenila tento rok napríklad Meryl Streep, tá by si na ňom dozaista zgustla. Nielen preto, že ju Trump nedávno označil (pre jej aktivizmus) za najviac preceňovanú herečku všetkých čias. Čo tam po tom, že bola na Oscara nominovaná už dvadsaťkrát…

Preceňovaný muzikál La La Land

Po odovzdávaní Zlatých glóbusov som sa začala úprimne báť, že sa „La La Land” so svojimi štrnástimi nomináciami (a možnými oceneniami) stane i rekordmanom Oscarov a tromfne napríklad taký Titanic. Chápem, prečo sa táto snímka ľuďom páči, no ja som sa v kine na tom pridlhom videoklipe s nádychom jazzy nostalgie za niečím, čo volať späť netreba (iba keby sa v tom chcel človek skryť pred väčšími problémami okolo?) strašidelne nudila. Chcela som o tom aj napísať, ale reportážna recenzia v dailymale.sk bola tak výstižná, že som to už nechcela duplikovať.

V každom prípade favorizovaný film „La La Land“ o vzťahu nádejnej herečky a jazzového klavíristu nakoniec uspel aj u akadémie. Ak ste si túto snímku vybrali pre rande so svojou polovičkou počas sviatku Sv. Valentína (namiesto pokračovania „Päťdesiatich odtieňov sivej“), urobili ste určite lepšie. Na ústrednú dvojicu sa vcelku dobre pozerá a aspoň medzi nimi vidieť náznaky povestnej chémie. Emma Stone nakoniec získala v silnej konkurencii (a tiež vďaka silnému lobbingu) za svoju postavu Cenu pre najlepšiu herečku v hlavnej úlohe. Režisér tohto hudobného filmu, 32-ročný Damien Chazelle, je doposiaľ najmladší režisér, ktorý kedy získal Oscara.

Favorizovaná bola aj nemecká snímka „Toni Erdmann“, ale nakoniec uspel ako Zahraničný film „Klient“ („The salesman“) iránskeho režiséra Asghara Farhádího. Ten sa odovzdávania nemohol, resp. ani nechcel zúčastniť práve pre imigračný výnos amerického prezidenta, zakazujúci vstup do USA občanom vybraných moslimských krajín. Je to však druhý a dôležitý (nielen politicky motivovaný) Oscar pre Farhádího. Určite si z filmových klubov pamätáte jeho prvú Oscarom ovenčenú snímku „Rozchod Nadera a Simín“.

Aj ne(d)ocenené snímky stoja za pozornosť

Prekvapilo ma, že úplne naprázdno vyšli snímky „Skryté čísla“ („Hidden Figures“), „Lion“ či „Hell or High Water“. Keď ich budú dávať v kine blízko vás, určite si na ne zájdite. Stoja za pozretie, aj nejaké to verejné ocenenie.

To isté platí aj o inteligentnej sci-fi snímke o prvom kontakte s inými civilizáciami: „Arrival“ („Prichádzajúci“). Hneď by som si to pozrela znova, lebo mám niekoľko nezodpovedaných otázok a tešilo ma, že celý dej tvorcovia postavili na minulosti a budúcnosti hlavnej predstaviteľky (ženy, partnerky, matky, no v prvom rade vedkyne). Zároveň sa zaobišli bez prítomnosti všelijakých tých zelených postavičiek ufóncov.

Ak ste si mysleli, že v počte nepremenených nominácií bol do minulého roka najväčší smoliar Leonardo di Caprio, tak sa mýlite. Rekordman v nepremenených nomináciách je jednoznačne (teda až do tohto roka) Kevin O´Connell. Svoju 21. nomináciu konečne prelomil v kategórii Mix zvuku vo filme Mela Gibsona „Hacksaw Ridge“.

Umelci afroamerického pôvodu konečne viditeľní

Tento rok by sme mohli povedať, že v rámci nominácií sa konečne viac zviditeľnili ženy-autorky, no ešte viac tvorcovia a tvorkyne afroamerického pôvodu, čo je nesmierne dôležité. Viola Davis získala zlatú sošku za svoj herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme „Fences“ (kiežby sme mali možnosť pozrieť si niekde aj jej divadelnú verziu). V tejto kategórii boli nominované herečky afroamerického pôvodu vlastne tri z piatich.

Mahershala Ali je ďalší z hercov afroamerického pôvodu, ktorý tento rok získal Oscara ako Najlepší herec vo vedľajšej úlohe v snímke „Moonlight“. Je zároveň prvým muslimom, ktorý kedy vyhral Oscara. Snímka o dospievaní afroamerického geja v Miami premenila nakoniec tri nominácie na zlato (vrátane adaptovaného scénára a už spomínaný najlepší film, hoci s príchuťou chaosu so zámenou obálok).

Svadobné inšpirácie na červenom koberci

Z ostatných ocenení odovzdávacieho ceremoniálu spomeniem už len mená v dvoch kategóriách. Najlepším celovečerným animovaným filmom sa stal „Zootropolis“ („Zootopia“), kde je slovenský trailer prekvapivo chytľavejší ako ten pôvodný. V konkurencii Moany, Kuba a ďalších detských snímok však obstál a vyhral zaslúžene. Najlepším dokumentom sa stal film „O. J. Made in America“azda najdlhší film, aký bol kedy nominovaný na Oscara (7 hodín a 47 minút, uff).

Oscarovská noc bez celebrít na červenom koberci by nebola kompletnou udalosťou. V najbližších týždňoch sa na stránkach obrázkových magazínov budete kochať róbami prítomných dám a trendov na najbližšiu plesovú či svadobnú sezónu (objavilo sa totiž prekvapivo veľa šiat v bielych, zlatých a krémových tónoch s volánmi alebo štrasami). Výraznou farbou a odhalenými plecami v šatách od Armaniho ma ohúrila už spomínaná majiteľka Oscara: Viola Davis.

Ďalšia ocenená herečka, Emma Stone, pôsobila pred fotografmi rovnako nežne a zvodne, ako v ocenenom muzikále. Mohli za to čiastočne jej zlaté vlasy, sčesané nabok a zlaté šaty so strapcami od Givenchy. Svojou jednoduchosťou i dĺžkou ma zaujali šaty Naomie Harris, nie náhodou šlo o premiéru na červenom koberci v podaní Rafa Simonsa, už pre značku Calvin Klein. Aby som ale nevynechala pánov, spomeniem aspoň dvoch talentovaných fešákov – Riza Ahmeda v Ermenegildo Zegna Couture obleku a o dve dekády staršieho, no stále sexy Cpt Fantastica: Vigga Mortensena v obleku od Dior Homme.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: AP

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, zima-jar 2017).

Advertisements

Lindauerove maľby národnými pokladmi

Gottfrieda (pôvodne Bohumíra) Lindauera – maliara z Plzne – v Európe nepozná takmer nik, no v zemi Aotearoa (po maorsky Nový Zéland) sa mu vzdávajú pocty, ako máloktorému Európanovi. Jeho obrazy maorských náčelníkov – v tradičných odevoch, s ozdobami, zbraňami a tā moko tetovaním na tvári – berú pôvodní obyvatelia ako svoj národný poklad a zvyčajne nedovolia, aby opustili krajinu. Výnimku urobili len v roku 2015 pre výstavu v jeho rodnej Plzni, aj to pod podmienkou, že tam olejomaľby odprevadia so všetkými poctami, ktoré im a ich autorovi prináležia.

Potomkovia portrétovaných vodcov kmeňov, ktorých Lindauer poznal počas svojho pobytu na Novom Zélande v 19. storočí, k nemu pristupujú, ako by bol stále medzi živými (hoci je už 90 rokov pochovaný v meste Woodville). Svojím spôsobom žijú i tí, ktorých tento muž kedysi namaľoval. V uplynulých štyroch mesiacoch sme celú zbierku mali možnosť vidieť v Auckland Art Gallery, kde bolo zadarmo verejnosti predstavených vyše sto malieb pod názvom Maorské portréty. Každý deň bola galéria preplnená turistami, no najmä domácimi, ktorí hrdo deťom ukazovali svojich prapradedkov.

Výstave predchádzala výzva v miestnej tlači, ktorá apelovala na verejnosť, aby prehrabali skrine svojich starých rodičov a oprášili Lindauerove plátna, o ktorých sa predpokladá, že stále niekde existujú. Zo zdrojov galérie vieme, že len portrét matky s dieťaťom na chrbte “Heeni Hirini and Child” bol namaľovaný tridsať-krát. Kurátori dnes, žiaľ, disponujú iba dvanástimi verziami.

2017-lindauer-install

Takisto sa pátralo po portréte Lindauerovho partóna Henryho Partridgea, ktorý maliarovi zadával zákazky celých štyridsať rokov a sám vlastnil sedem desiatok jeho diel. V roku 1915 celú kolekciu maorských portrétov daroval miestnej galérii s podmienkou, že obyvatelia vyzbierajú 10 000 libier na podporu Belgian Relief Fund (čo bola otázka pár týždňov). Partridge totiž videl utrpenie belgických utečencov, utekajúcich pred nemeckou armádou počas 1. Svetovej vojny. Občianska povinnosť i obdivuhodné humanitárne gesto zároveň.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Auckland art gallery (Publikované v časopise Týždeň, február 2017)