Palo Čejka je jedným zo šestice vystavujúcich umelcov, ktorých svojské zúčtovanie s dejinami (slovenskej grafiky) predstavila Slovenská národná galéria verejnosti tento rok v júli. Ak ste výstavu diel zástupcov Drsnej školy doteraz nevideli, je najvyšší čas – blíži sa totiž jej finisáž. Nech vás na ňu prilákajú práve Čejkove slová – na adresu svojich spolupútnikov aj vlastnej tvorby.
Ako sa cítiš v novo-sformovanej „skupine“ Drsná škola?
Nepríde mi nová. Pribudli vlastne iba Erik a Emil, ale to sú tiež starodávni kamaráti a kolegovia. Len ten názov je nový.
Ako nazeráš ty osobne na klasickú Brunovského grafickú školu?
Ako dieťa som nemal rád jeho ilustrácie. K jeho „škole” nemám veľmi čo povedať, to by vedeli jeho študenti. Iba mi pripadá, že produkovať zmenšené kópie samého seba nie je pedagogika…
Ako prebiehal tvoj výber diel, resp. koncept zariadenia tebe pridelenej miestnosti v SNG?
Dal som ľuďom zo SNG k dispozícii skoro všetko, čo som našiel. A oni to urobili; vymysleli, aj zavesili.
Prečo si do stredu miestnosti umiestnil svoj pracovný stôl spolu so všetkým tým neporiadkom z ateliéru?
To oni!
Na jednej z tvojich nedávnych výstav bol kurátorom Erik Binder. Čo ťa na ňom baví, čo na ňom obdivuješ?
Baví ma, že je neustále v pohybe. V hocakom zmysle slova, čo ti napadne.
Čo ťa spája s Emilom Drličiakom?
Emil je „tajný zlatý poklad” slovenského umenia, a tým pádom ma s ním vlastne nič nespája… Sme kamaráti.
Najmladší z vašej „skupiny“ je autor veľkorozmerných drevorytov Tomáš Klepoch. Kedy a kde si jeho diela zaregistroval po prvý raz?
Nepamätám sa, či som poznal skôr jeho alebo jeho produkciu. Oboje je manické a vášnivé. Nie je problém oblúbiť si ich.
Juraj Horváth strednú i vysokú školu umeleckú absolvoval v ČR. Ako pozorne sleduješ jeho tvorbu?
S Jurom sa poznám najdlhšie. Myslím, že na tejto výstave je mi najbližší – myslením, štýlom, aj vzormi. Ibaže on je precízny a dôsledný pracant, a ja fušer-povaľač.
Honzu Čumlivskeho si počas vernisáže k výstave Drsná škola nazval obdivne najväčším machrom v knižnom dizajne široko-ďaleko. Prečo?
Robí si skoro ku každej knihe písmo, ilustrácie. Napíše text, mnohokrát sám zmastí aj väzbu. Prečítaš si to, a zistíš, že je nielen super typograf a ilustrátor, ale aj najlepší spisovateľ!
Ako často si doma, v škole či v ateliéri sadáš s rydlom za stôl a tvoríš?
Snažím sa, ale je to bieda. Musím živiť rodinu, nemám moc času nazvyš. Keď som ho mal, preflákal som ho. Teraz, keď som trochu usilovnejší, už ho nie je… Občas si ale trochu času ukradnem.
Ktoré tvoje diela majú politický podtext, resp. fungujú ako priama reakcia na situáciu v spoločnosti?
Zatiaľ žiadne. Nemám chuť pôsobiť priamo. Mojím cieľom je rozprávať historky, ukazovať niečo pekné, pokojné alebo srandovné.
Pôsobíš aj ako pedagóg. Ako k tomu došlo?
To je možno tá moja „politická” misia…
Čo chystáš autorsky do konca roku 2018?
Chcem dokončiť dve rozpracované záležitosti – knihu „Ping-pong Bratislava” a sériu „eko-poľovníckych” grafík.
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič
(Rozhovor bol pôvodne pripravený pre magazín Inspire, október 2017).
rozhovorovo (+/- cestopisovo) 