Boba Markovič Baluchová je rozvojová novinárka a pedagogička. Venuje sa mediálnemu zobrazovaniu globálnych tém a dobrovoľníctvu v krajinách s nižšími príjmami. Pracovala pre Rozvojový program OSN, slovenské mimovládky aj univerzity. Momentálne žije striedavo na Slovensku a na Novom Zélande, kde s manželom vychovávajú niekoľkomesačnú dcérku Tove Tui. Pre naše „Stretnutia“ si zaspomínala na svoje stredoškolské časy, strávené na Gymnáziu P. O. Hviezdoslava (GPOH).
Na čo prvé si spomeniete pri zmienke o našom gymnáziu?
Často si v mysli vybavujem samotnú budovu gymnázia a v nej knižnicu s povinným čítaním, učebňu chémie, zamknutú skriňu s krojmi na medziposchodí, ranné sedenie na skrinke na topánky pred našou triedou či presuny na telesnú výchovu cez pol mesta. Pamätám si mená a tváre všetkých učiteľov a učiteliek, ako aj veľa z ich hodín. Bavilo ma chodiť po chodbách a obzerať stovky mien pod fotkami na vystavených tablách. Naše tam nevisí, lebo bolo neprenosné – vyrobené priamo na výklad kníhkupectva Alter Ego. S tablom sa mi v hlave okamžite vybavuje aj príprava na našu stužkovú slávnosť. Bola jedinečná v mnohých ohľadoch. Mali sme vyše osem čísel v rámci večerného programu, pričom každý zo spolužiakov účinkoval aspoň v dvoch častiach. To sa dovtedy nepodarilo žiadnej triede.
Čím bolo pre Vás dôležité naše gymnázium?
Ak má človek v úmysle študovať na vysokej škole, najlepšia voľba v rámci prípravy na ňu je práve gymnázium, a tak som to brala. Keď som mala pätnásť, bolo pre mňa a mojich rovesníkov nemysliteľné cestovať na mládežnícke výmeny či študijné cesty už počas strednej školy. Takisto sme seminárne práce, rozbory diel a eseje písali ručne na liňajkový papier (málokto mal doma počítač). Dnes je všetko vďaka internetu jednoduchšie, môžete svoje schopnosti rozvíjať kdekoľvek, realizovať sa na blogu (pritom nemusíte odísť z Tatier do hlavného mesta). Potrebný všeobecný rozhľad som teda získala na gymnáziu.
So spolužiačkami Danjelkou a Miriam počas výroby maturitného tabla pred kežmarským kníhkupectvom Alter Ego (jar 1997).
Čo vám dalo (a čo naopak vzalo)?
Dalo mi hlavne kopec času na premýšľanie o tom – čo v živote chcem, a čo, naopak, nechcem robiť. Už na základnej škole som so sestrami nahrávala rozprávky ako improvizované rozhlasové hry na kazeťák a dobrovoľníčila som v DFS Maguráčik (trénovala v soboty mladšie deti). Na strednej škole som chcela moderovať v rádiu, nakrúcať dokumentárne filmy, pomáhať núdznym v odľahlých kútoch sveta. Máločo z toho som vtedy v Kežmarku mohla zrealizovať. Každý sen aj predsavzatie som si ale nakoniec splnila. Hoci niektoré až po desiatich či pätnástich rokoch od maturity. Keď sledujem dnešné aktivity GPOH na Facebooku, teším sa, že dnešní študenti a študentky sa tam môžu realizovať viac, ako my kedysi – ich časopisecká tvorba či príspevky do ZUČ-ky sú výborné. Pre početné tréningy a vystúpenia s FS Magura som síce zanedbala štúdium cudzích jazykov, ale inak malo štúdium viac príjemných stránok, ako tých nepríjemných.
Pomohlo vám vo vašej neskoršej kariére amatérske písanie počas strednej školy?
Áno. Mala som dar reči aj improvizácie, cvičila som si argumentačné schopnosti, písala rada básne aj eseje. Aj keď som nikdy nebola typ človeka, čo sa dokáže niečo nabifľovať naspamäť (ani báseň „Mor ho“!), našťastie som sa vždy vedela zo všetkého „vykecať“. Aj to mi jasne naznačovalo, že skôr či neskôr skončím pri novinárčine.
Kedy ste si uvedomili, že vaša životná cesta povedie práve takým smerom?
Už na základnej škole som chcela robiť novinárčinu a filmové umenie, ale vedela som, že ma tam hneď po gympli nevezmú. Patrila som medzi deti z takzvaného „populačného ročníka“ (v rokoch 1979 sa narodilo extrémne veľa detí – bolo treba pre ne za totality zriadiť viac škôl; vyučovanie prebiehalo v dvoch smenách; medzi deckami bola vysoká súťaživosť; ponuka študijných odborov nestíhala pokryť veľký dopyt atď.), čiže mi bolo jasné, že uspieť v prijímačkách či talentovkách bude pre polosirotu z kežmarského gymnázia takmer nemožné. Mala som však vybudovanú sebadisciplínu, bola som cieľavedomá a vedela som čakať. A ten správny moment neskôr prišiel…
Najprv som ale vyštudovala environmentálnu mineralógiu na Univerzite Komenského (výsledky môjho doktorátu z mineralógie prašných spadov v ovzduší sú dodnes unikátne), popri tom som dobrovoľníčila v študentskom rozhlase – v Rádiu TLIS ako redaktorka a moderátorka. Potom som chcela popularizovať prírodné vedy v médiách, rozhlasová skúsenosť ma správne nakopla. Už s istými skúsenosťami som sa teda dostala na žurnalistiku na Univerzite Komenského. Neskôr sa k audio rozmeru pridalo aj video záber a ja som vyštudovala aj dokumentárny film na VŠMU. Všetko na seba logicky nadväzovalo, žiaden rok štúdia nevyšiel nazmar… Dodnes sa médiám venujem prakticky i teoreticky, dokonca vedecky a pedagogicky. Mediálna gramotnosť je dnes (v čase, keď sú sociálne siete plné propagandy, poloprávd, konšpiračných teórií a falošných správ) potrebná viac, ako kedykoľvek predtým. Som rada, že prostredníctvom môjho OZ DocUnion a blogu Media About Development zvyšujem povedomie a pridávam ruku k dielu.
Počas svojho workshopu zodpovednej rozvojovej žurnalistiky na Univerzite Palackého v Olomouci (jeseň 2015).
O čom píšete na blogovej platforme Media About Development?
Pred svoju profesiu – novinárka – pridávam vždy hrdo ešte adjektívum: „rozvojová“. Aby bolo jasné, akým témam sa primárne venujem a že globálne problémy, resp. výzvy zobrazujem zodpovedne, eticky a komplexne. A o tom píšeme aj na webe Media About Development – zodpovedne, eticky a komplexne o medzinárodnom rozvoji, o situáciách, udalostiach a ľuďoch v krajinách s nižšími príjmami, ako aj o potrebe efektívnej rozvojovej spolupráce v týchto štátoch. Ak vás zaujímajú témy, ako: znižovanie chudoby, boj s podvýživou, posilňovanie postavenia žien, udržateľný životný štýl, zavítajte na našu stránku či Facebook fanpage.
Vymenili by ste vaše terajšie povolanie novinárky a pedagogičky za niečo iné?
Nie. Hoci by som v ďalšom živote rada do svojho portfólia pridala ešte medicínu… Po tridsiatke som totiž ako terénna pracovníčka vycestovala do Kene, kde sme sa s kolegami pokúsili znižovať detskú úmrtnosť v regióne Kwale v rámci konkrétneho projektu rozvojovej spolupráce. Boj s podvýživou a zhodnotenie potrieb lokálnej komunity mi naznačoval, že v teréne je potrebných viac lekárov a lekárok… Celé štúdium medicíny by som sama už nezvládla, tak som aspoň absolvovala manažment vo verejnom zdravotníctve. Zároveň dokončujem výskum na Univerzite Palackého v Olomouci so zameraním na mediálne zobrazovanie dobrovoľníctva v krajinách s nižšími príjmami, ktoré boli v minulosti označované ako: rozvojové či treťosvetové.
Ak sa mi dizertačnú prácu podarí budúci rok obhájiť, pripíšem si na svoje konto desiaty vysokoškolský titul. Ale pre titul by to človek robiť nikdy nemal. Ja sa takmer dvadsať rokov pohybujem v akademickom prostredí a učenie, ako aj učenie sa ma mimoriadne baví. Novinárčinu by som teda za nič nevymenila, ale rada k nej pridávam ďalšie skúsenosti i vedomosti z iných odborov. Medziodborovosť je náročná, ale potrebná.
Terénna práca v organizácii Media literacy project v Novom Mexiku (jeseň 2014).
Ktorá vášeň u vás prepukla skôr: cestovateľská alebo tá žurnalistická?
Obe išli spolu ruka v ruke. Vďaka programu Erasmus+ som precestovala skoro celú Európu; mládežnícke výmeny a osobnostné tréningy sú vskutku obohacujúce a odporúčam ich každému mladému človeku zažiť čím skôr – pokojne už počas strednej školy. Gymnázium do vás naleje vedomosti, program Erasmus+ (napríklad prostredníctvom populárnej EDS – európskej dobrovoľníckej služby) vám núka zručnosti, ktoré sa vám v budúcnosti zídu a budete sa na cudzích ľudí z iných kultúr či prostredí pozerať viac otvorene, ústretovo a tolerantne.
Počas základnej a strednej školy som nemala šancu veľa cestovať, o to viac som to využila počas vysokoškolských štúdií. Pričom sam sa len tak neflákala v turistických rezortoch, ale snažila sa rozprávať s miestnymi ľuďmi a zaznamenať ich príbehy. Vo svojom štúdiu aj v práci sa primárne zameriavam na krajiny s nižšími príjmami, a hoci by ste sa čudovali – niektoré takéto republiky sa stále nachádzajú aj na európskom kontinente.
Pobudla som okrem Európy chvíľu skoro na každom kontinente. Dobrovoľníčila som v Rumunsku, stážovala v Írsku, Chicagu aj Novom Mexiku, pracovala som v Keni a v Indii, môj výskum bol tiež realizovaný v Ugande, Arménsku, Gruzínsku, Moldavsku či v Čiernej Hore. V každej z týchto krajín sa dala prepojiť mediálna produkcia s rozvojovou problematikou tak, aby čitateľskú obec inšpirovala k dobrovoľníctvu či k podpore rozvojovej spolupráce Slovenska v menej rozvinutom regióne.
Čo považujete za najväčší zážitok z vašich doterajších ciest?
Bolo ich niekoľko, ale asi najviac čerstvý je z októbra minulého roku, keď sa mi v aucklandskej nemocnici narodila dcéra. Pôrod na Novom Zélande prebieha úplne inak, ako v slovenských podmienkach, ale mám na to iba dobré spomienky. Rada by som túto skúsenosť spracovala do novinárskeho celku, ale dávam si s tým načas. Pár týždňov to asi ešte potrvá…
Okrem života v Keni a na Novom Zélende často spomínam aj na pobyt v Indii, keďže tam som robila výskum, týkajúci sa zabezpečenia bezpečnej vody a sanitácie vo vidieckych oblastiach. Človek v Európe si nevie predstaviť život bez pitnej vody z kohútika či splachovacieho záchoda. V mnohých oblastiach Indie to však nie je samozrejmosťou a predovšetkým ženy a deti tým veľmi trpia. Cestovanie vlakom, práca v teréne, medzikultúrne dialógy bol náročné psychicky i fyzicky. Neviem, či by sa každý dal na podobnú cestu a výskum…
Počas terénnej rozvojovej práce v Keni: komunikácia s komunitnými pracovníkmi aj s matkami, klientkami nutričného centra v rámci kwalskej nemocnice (leto 2013).
Akú novinársku radu by ste dali mladým žurnalistom z nášho gymnázia?
Užívajte si život (stredoškolské časy), no neflákajte to. Viac ako na zbieranie dobrých známok a bifľovanie sa zamerajte na kvalitné zdroje overených informacií a vždy hľadajte v témach súvislosti, prepojenia, pôvodcu problémov. Nehaste v texte iba požiar, ale choďte aj po tom, čo ho spôsobilo – kde a prečo vzbĺkla iskra, a ako tomu do budúcna predchádzať. Veľa čítajte a videné či odpočuté príbehy z vášho okolia si zapisujte do zošita či do poznámok v mobile ako potenciálne témy do článku či scenára. No hlavne sa pokúste vycestovať na študijný pobyt do zahraničia už pred osemnástkou (my sme tú možnosť nemali). Prajem vám to!
Text: Baša Vojtičková, Foto: Palo
(Rozhovor bol spracovaný pre časopis Stretnutia, január/február 2018).
rozhovorovo (+/- cestopisovo) 