Seriálový špeciál I: Seriály, ktoré budete chcieť sledovať dokola

Niektoré seriály sú tak dobre nakrútené, že vám ich dej bude vŕtať v hlave aj dlho po skončení a možno sa niekoľko nocí pokojne nevyspíte. I to môže byť jedným zo znakov dobrej televíznej série, ktorú budete chcieť opakovane pozerať. Naviac vždy objavíte čosi nové – skryté súvislosti, nepatrné detaily, odkazy na iné diela.

Podľa čoho rozoznáte dobrý televízny seriál? Aké sú vaše kritériá? Nie vždy sa oplatí riadiť hodnoteniami filmových databáz Rotten tomatoes, IMDb či ČSFD – predsa len môžete mať špecifický vkus. Ak ale pri pomyslení na konkrétny titul máte chuť pozrieť si ho znova, musíte každú jeho novú časť vidieť v týždeň jeho premiéry, ste ochotní predplatiť si televízny kanál či streamovaciu službu, viete si zapamätať dej a ním presvedčiť známych, aby si ho pozreli tiež, je to jasné – ste ním opantaní a patrí teda na zoznam tých najlepších. Ktoré seriály momentálne stoja za opätovné pozretie?

Mýstériá malých mestečiek

Niektoré seriály si musíte pozrieť viackrát po sebe napríklad preto, že autori experimentovali s paranormálnymi javmi, prítomnosťou ľudí z iných svetov a diváckou logikou. Nedovysvetlené záhady ale nikto nemá rád, a preto sa treba k rozuzleniu nejak prehrýzť, hoci na viackrát.

Všetci si pamätáme na kultový mysteriózny seriál z roku 1990: Mestečko Twin Peaks. Dej z pera Marka Frosta a Davida Lyncha, podčiarknutý nezabudnuteľnou hudbou Angela Badalamentiho, vás zavedie do malého mesta, kde agent FBI, Dale Cooper (hrá ho krásavec Kyle MacLachlan), vyšetruje záhadnú vraždu miestnej krásky Laury Palmer. Podozriví sú všetci, vrátane ich najbližších príbuzných a priateľov a na konci dvoch sérií nebudete o veľa múdrejší, ako na ich začiatku. Zo sna vás bude budiť šialený Bob, miznúci Obor či Dáma s polenom. Tento rok v máji sme sa stali svedkami vcelku úspešného oživenia seriálu s mnohými pôvodnými, hoci skoro o tridsať rokov staršími hercami a herečkami.

Hitom minulého roka sa stal scifi-hororový seriál Stranger things, ktorí napísali a vytvorili bratia Dufferovci. Dej sa odohráva v roku 1983, kedy sa tvorcovia seriálu narodili – nič z tohto obdobia si reálne nemôžu pamätať, napriek tomu sú kostýmy a kulisy, ako aj všetky odkazy na populárnu kultúru 80. rokov 20. storočia verné. V malom meste záhadne zmizne 12-ročný Will Byers a jeho zúfalá matka začne po ňom pátrať. Rovnako ho hľadajú aj jeho verní kamaráti Dustin, Mike a Lucas, ktorí v rovnakom čase objavia záhadné dievčatko, ktoré veľa vie, no obáva sa prítomnosti temnej sily, ktorú sama nevedomky privolala. Ak nemáte vhodnú retro náladu, tak si seriál pozrite aspoň pre skvelé detské herecké výkony. Dostane sa vám pod kožu.

V hlavných úlohách samí krásni muži

Nad druhou sériou True Detective z dielne HBO mnohí zlomili palicu a stále nie je jasné, či ešte bude vôbec nejaká tretia séria. Diváci sa nevedeli zbaviť porovnávania s tou prvou, mega-úspešnou – s inými hercami, zápletkou a lokáciou. Nic Pizzolatto nastavil latku privysoko a zjavne nedostatočne vysvetlil, že série budú koncipované nezávisle od seba. Obe sú rovnako dobré, aj keď k hlavným hrdinom vyšetrovateľov (tajomný Matthew McConaughey a predvídateľný Woody Harrelson) z tej prvej nám srdcia akosi viac prirástli. Vyšetrovanie série rituálnych zločinov v okolí Louisiany počas obdobia sedemnástich rokov ich zmenilo na nepoznanie. Aj náš pohľad na kvalitu moderných seriálov, ktoré nemusia byť vôbec preplnené slovami a akciou, a pritom fungujú stopercentne.

Novinkou z januára tohto roku je seriál Taboo, vytvorený Tomom Hardym a jeho otcom, a ako už z názvu vyplýva – odkrýva mnohé tabu v nás a okolo nás. V roku 1814 sa zdanlivo mŕtvy syn, James Delaney, vracia do Anglicka po dvanástich rokoch v Afrike, aby so spoločnosťou East India, ako aj so samotnou kráľovskou korunou bojoval o svoje dedičstvo – strategický ostrov Nootka. Hlavná postava bola napísaná na (celoplošne potetované) telo zádumčivému Tomovi Hardymu.

Veľmi dobre sa pozerá nielen na Toma Hardyho, ale aj na Jude Lawa, hoci ten stvárňuje čerstvo zvoleného, mladého a pohľadného pápeža. K seriálu The Young Pope, režírovanému talianskym talentom, Paolom Sorrentinom, si mnohí ešte nenašli cestu – pre kontroverzné scény a vyobrazenie úpadku cirkvi (sporné financovanie, pochybné misionárstvo, pedofíliu). Je to však vizuálny skvost a „food for thought“.

Fikcia príliš blízka realite

Na britský seriál The Night Manager v réžii Susanne Bier (podľa predlohy – špionážnej novely známeho Johna le Carrého) niektorí narazili až potom, čo všetky tri hlavné postavy (Tom Hiddleston, Hugh Laurie a Olivia Colman) dostali za svoje výkony Zlaté glóbusy. Dej je pritom veľmi dôležitý a v neďalekej histórii nie tak nereálny, ojedinelý – z filantropa, pomáhajúceho v humanitárnych krízach, sa totiž vykľuje obchodník so zbraňami, ktorý stojí na strane tých zlých a dané konflikty vlastne svojím podielom živí.

Ešte viac realistický a strašidelný je nórsky seriál Okupácia, ktorý na Slovensku zatiaľ odvysielaný nebol (len v susednom Česku). Ide o fikciu z pera spisovateľa Jo Nesbøa, blízku budúcnosť, no nie nepredstaviteľnú či nezrealizovateľnú. Európska únia sa zmieta v (nielen energetickej) kríze, a tak žiada o pomoc Rusko, aby dohovorilo novej nórskej pro-ekologickej vláde, aby zmenila pohľad na zastavenie ťažby ropy a plynu. Z dohovárania sa vykľuje klasická ruská okupácia Nórska, pričom USA aj zvyšok sveta sa len prizerajú. Dej seriálu zamrazil najmä tých, ktorí už raz čosi podobné zažili a vlastnými rukami na steny budov kedysi písali: „Russians, go home!“.

V najbližších vydaniach magazínu Inspire (na webe či v printe) sa pozrieme aj na seriály, na ktorých pokračovanie všetci netrpezlivo čakáme, ale aj na tie, ktoré svoju produkciu vedeli včas ukončiť. V najlepšom treba prestať…

Autorka textu: Boba Markovič Baluchová, Zdroje fotografií: HBO, FX, Netflix, BBC

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Dária Pecháčová: pre komunitu sú dôležití vytrénovaní lokálni ľudia

Slovenská terénna sociálna pracovníčka Dária Pecháčová pracuje v Keni už niekoľko rokov – ako koordinátorka desiatky sociálnych, zdravotníckych i vzdelávacích projektov VŠ sv. Alžbety. V čom je táto práca tak dôležitá, zaujímavá i nebezpečná, a prečo je dôležité v Nairobi zotrvať?

Vyštudovala si sociálnu prácu na Trnavskej univerzite. Prečo práve tento odbor?
Už na strednej škole ma Afrika ako kontinent zaujímala. V tom období internet ešte nebol u nás ľahko dostupný, no ja si pamätám, ako som si vyhľadávala a čítala články o humanitárnych pracovníkoch a ich práci v rozvojových krajinách. Presne vtedy som sa rozhodovala medzi štúdiom medicíny a štúdiom sociálnej práce. Keďže som chcela pracovať v priamom a dlhodobom kontakte s ľuďmi (teda nielen ich vyšetriť a liečiť, ale byť tam niekde pre nich a pri nich aj neskôr, v ďalších ťažkých životných situáciách), zvíťazila napokon sociálna práca.

Čo ťa motivovalo k vycestovaniu na africký kontinent?
Vtedy i dnes to všetko vnímam ako akési moje poslanie, nie zamestnanie. Keď sa mi po 2. ročníku štúdia na Trnavskej univerzite naskytla možnosť absolvovať 3-mesačnú stáž v Keni, neváhala som a šla som na pohovor. Stáž ma utvrdila v mojej predstave, že to je naozaj tá správna cesta, ktorou sa chcem uberať. A tak som už od roku 2009 nepretržite v Keni.

Ako vyzerá tvoj klasický pracovný deň v Nairobi?
Je ho veľmi ťažké opísať, pretože každý môj deň je iný. Momentálne pracujem ako terénna pracovníčka pre VŠ sv. Alžbety a s kolegami koordinujeme v Nairobi desať projektov. Nikdy neviem, čo všetko sa v hlavnom meste zomelie a čo nás teda po ceste do všetkých našich centier pre kenské deti a mládež v daný deň čaká. Nemám ani fixnú pracovnú dobu, pretože sa skôr prispôsobujem tomu, čo projekty potrebujú – vrátane skorých rán, neskorých nocí či víkendov. Ale nesťažujem sa. Nevedela by som skončiť o 16. hodine a do večera sedieť s vyloženými nohami. To nie som ja…

Dária Pecháčová a terénna sociálna práca v Keni.

Koľko (časovo ohraničených) rozvojových projektov si vlastne doteraz koordinovala?
Najprv som v roku 2009 deväť mesiacov pôsobila ako terénna pracovníčka Trnavskej univerzity v Keni. Práve sme dokončovali dva anti-malnutričné projekty, ktoré postupne prechádzali pod správu VŠ sv. Alžbety. Od mája 2010 pracujem pre projekty VŠ sv. Alžbety a žiaden z vtedajších projektov sme nezatvorili, nezrušili.

Niektoré rozvojové projekty sú po 2 rokoch fungovania (a financovania z programu podpory Slovak Aid) samoudržateľné – lokálna komunita preberie zodpovednosť za pokračovanie aktivít. Akú máš ty s tým skúsenosť – ako to prebieha u vás?
Prvý projekt, financovaný zo Slovak Aid, nám končí v októbri 2013. Dve naše rehabilitačné centrá: dievčenské centrum Bl. Zdenky Schellingovej a chlapčenské centrum St. Kizito a St. Gianna Beretta bol osobne otvoriť slovenský veľvyslanec v Keni. Čo sa týka zodpovednosti prevzatia projektu, je miestna komunita pripravená. Máme v kenskom tíme vytrénovaných profesionálov – v zdravotníckej, sociálnej aj v akademickej oblasti. Snažíme sa minimalizovať našu prítomnosť a zasahovanie do chodu vecí, aby si uvedomovali svoju zodpovednosť. Otázka samofinancovania je však zložitejšia. Po dvoch rokoch spolupráce je ťažké stopercentne tvrdiť, že miestna komunita bude schopná projekt financovať.

Ako lokálni ľudia reagujú na pomoc teba a tvojich kolegov?
Reagujú zväčša pozitívne a sú skôr vďační. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí chcú systém zneužiť, ale tých vedia našťastie naši miestni kolegovia v teréne hneď identifikovať a zastaviť. Snažíme sa o to, aby tú priamu pomoc, povzbudenie, radu nedostávali od nás – slovenských tereňákov, ale práve od svojich vlastných ľudí. Máme preto všade miestnych zamestnancov a kolegov, ktorí projektové aktivity realizujú.

Aké projekty momentálne koordinuješ a v čom sú ich špecifiká, že ich VŠ sv. Alžbety stále financuje a podporuje aj z vlastných financií, darov?
Ja mám na starosti najmä detské rehabilitačné centrá pre chlapcov a dievčatá z ulice, ďalej základnú internátnu školu pre deti z ulice a deti zo sociálne slabých rodín. Robím od terénnej sociálnej práce cez inštitucionálnu sociálnu prácu až po priamu prácu s detskými klientmi. Tiež som supervízorkou vysokoškolského projektu pre študentov zo slumu. Čo všetky tie projekty spája, je asi cieľová skupina príjimateľov pomoci – „deti z ulice“, ktorým ponúkame lepšie šance na život a prežitie (dôstojné bývanie, stravu, ošatenie, vzdelanie). Bez finančnej podpory organizácie zo Slovenska by tento typ podpory nebolo možné realizovať a deti by zostali, resp. sa vrátili k nebezpečnému životu na ulici.

Nedávno slovenský veľvyslanec v Keni Dr. Michal Mlynár uviedol pre jednu spravodajskú televíziu, že voda je jednou z kľúčových otázok prežitia pre kenských ľudí. Tvoj tím však paradoxne s predkladaným projektom v rámci Výzvy Slovak Aid 2013 neuspel. Čím to bolo spôsobené?
Možno sa projekt netrafil do priorít v rámci tohtoročnej výzvy, alebo bola veľká konkurencia medzi projektmi ostatných škôl a mimovládok, neviem. Sama si to neviem vysvetliť. Projekt podávala skúsená slovenská firma, ktorá v Keni už v minulosti studne vŕtala pre komunitu Masajov v Kajiado, dokonca vďaka podpore Slovak Aid. Prijímateľmi pomoci by v tomto prípade bolo päťsto detí zo základnej internátnej školy, no i samotná komunita s viac ako 10 000 obyvateľmi. V období sucha sa musí voda kupovať a dovážať z najbližšej dediny – asi 20 km vzdialenej. Jeden úsek cesty je asi 6 km dlhý, nespevnený, prašný; naviac v období dažďov pre cisternu úplne neprejazdný. Studňu tam potrebujú ako soľ. Čo iné by mohlo byť v tejto situácii efektívnejšie?

Pôsobíš v hlavnom meste Kene v Nairobi. V odbornej obci, venujúcej sa rozvojovej spolupráci, zaznievajú hlasy – že viac, ako na pomoc SR v Nairobi, by sa mali univerzity a mimovládky sústrediť na vidiecke oblasti. Zdieľaš podobný názor?
Problémy v hlavnom meste sú stále obrovské. Súvisí to najmä s rastúcou urbanizáciou v Keni – denne sa do Nairobi sťahujú stovky ľudí z vidieka. Je to neskutočné mesto kontrastov – na jednej strane blahobyt vo obrovských vilách a na druhej strane veľká chudoba v slumoch. Chápem rozhodnutia našich mimovládok – ísť po príčine toho, prečo sa ľudia sťahujú z vidieka, dať im šancu na dôstojný život v rodnom regióne a tým zastaviť migráciu. Absolútne s tým súhlasím a držím organizáciám prsty. No nemôžeme sa všetci zo dňa na deň presunúť na vidiek a zabudnúť na problémy (ich riešenie, ale i prevenciu) v hlavnom meste…

Akú spätnú väzbu ste dostávali od detí ulice po ich včasnom podchytení a umiestnení do resocializačných centier? Ako výrazne sa menili ich životy pred vašimi očami?
Keď prijmeme dieťa do detského rehabilitačného centra, ten prvý moment je naozaj silný a zapamätateľný. Dieťa príde vo veľmi zanedbanom stave, nevie čítať, písať a často nepozná základné hygienické návyky. Prvé stretnutie so zubnou kefkou a pastou, pravidelné umývanie sa, či chodenie na toaletu sa deje až u nás. Dokonca niektoré deti (najmä chlapci) k nám prídu v prvý deň ešte aj pod vplyvom nejakej omamnej látky, najčastejšie lepidla. Prvých šesť mesiacov v centre je asi najťažších – ako pre nich, tak aj pre nás (slovenských a najmä miestnych sociálnych pracovníkov, ktorí sú s deťmi nepretržite). Po dvoch rokoch sú však deti samostatné – dokážu si sami variť, upratovať, majú vyvinutý zmysel pre zodpovednosť, dokážu písať, čítať, počítať.

Dária spolu s deťmi z resocializačného centra na výlete.

Spomenieš nejakú „success story“ – pozitívne prebiehajúci/zakončený príbeh klienta či klientky z vášho rehabilitačného centra?
Náš najstarší chlapec, Joseph, skončil minulý rok strednú školu a dnes pracuje v slume Lunga-Lunga ako komunitný sociálny pracovník s HIV-pozitívnymi ľuďmi. Prácu si našiel sám. Sme naďalej v kontakte – často chodieva do centra robiť ostatným deťom prednášky. Iný chlapec zasa študuje na najlepšej štátnej strednej škole (Maranda High School), je momentálne v druhom ročníku a patrí medzi najlepších študentov. Takisto máme prváčku na najlepšej štátnej dievčenskej strednej škole (Starehe girls), ktorá vďaka svojim vynikajúcim výsledkom na základnej škole dostala vládne štipendium a študuje v podstate zadarmo. Títo mladí ľudia nás navštevujú a rozprávajú sa s ostatnými deťmi v centrách, snažia sa ich motivovať. Je to najlepšia spätná väzba.

Ktorý problém v Keni je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť, veľkosť rodiny, nezamestnanosť, extrémna chudoba, hlad atď.) a vplýva negatívne aj na vaše projekty?
Pri deťoch z ulice je to vždy začarovaný kruh. Vezmeme dieťa do centra, kde dostane šancu na lepší život a chopí sa jej. Medzitým sa jeho matke, ktorá žije stále na ulici, narodí ďalšie dieťa a o rok ďalšie. Dievčatá, ktoré na uliciach zostávajú (pretože sa im nenaskytne šanca na resocializáciu, umiestnenie do centier), rodia ako 15-ročné. Teda ide o ďalšie a ďalšie deti, ktoré končia opäť na ulici. Väčšina organizácií, pracujúcich s touto cieľovou skupinou, zlyháva práve na reintegrácii detí po rehabilitačnom programe. Teda po dvoch alebo troch rokoch života v centre ich nemajú kam umiestniť (zväčša pre nedostatok financií), a tak deti končia opäť na ulici…

Hoci pracuješ na projektoch vyše 5 rokov, tvoja osoba sa doteraz nestretávala s extrémnou medializáciou. Všetko však zmenilo jedno konkrétne vydanie relácie Modré z neba? Ako tvoje vystúpenie v TV hodnotíš spätne?
Snažila som sa reprezentovať organizáciu, pre ktorú pracujem. Najlepšie, ako som vedela. Typ či charakter relácie mi neprislúcha hodnotiť.

Ako táto relácia pomohla vašim projektom v Keni?
Táto relácia pomohla najmä projektu, fungujúcemu na princípe adopcie kenských detí na diaľku. Pomohla nájsť adoptívnych rodičov – „sponzorov“ pre deti z našich centier. Tie môžu vďaka finančnej podpore zo SR chodiť do školy. Vďaka odvysielaniu tejto relácie sa viac ľudí z celého Slovenska zaujíma o rozvojové aktivity VŠ sv. Alžbety.

S akým typom reakcií si sa stretla? Kto a prečo hodnotí danú reláciu a tvoje vystúpenie negatívne?
Stretla som sa s pozitívnymi, aj s negatívnymi reakciami. Tie pozitívne, samozrejme, prišli najmä z kruhu rodiny a priateľov. Niektorí mohli lepšie pochopiť, čo to v tom Nairobi naozaj robíme. Tie negatívne reakcie prišli skôr od „kolegov z branže“, teda od ľudí z iných slovenských rozvojových organizácii. Oni tento typ medializácie hodnotili negatívne – viedli sa potom diskusie o etickosti či neetickosti danej relácie v súvislosti s tzv. „rozvojovou pornografiou“. Najviac takýchto hlasov sa ku mne dostalo paradoxne od ľudí, ktorí v Keni nikdy dlhodobo nepôsobili, teda ani problémy tejto krajiny a fungovanie organizácií v nej nemôžu poznať do detailov. Škoda, že sa nik nespýtal aj na náš názor – keď už sme boli hlavnými protagonistami onej relácie a zažili sme samotné nakrúcanie, aj videli zostrihaný výsledok v televízii. Treba si zjavne uvedomiť, že aj v tomto odvetví práce (a získavaní financií na fungovanie) existuje medzi mimovládnymi organizáciami a ich členmi silná konkurencia, názorový nesúlad, rivalita, aj agresivita…

Máš na starosti aj projekt Dobrota sv. Alžbety, zameraný na adoptovanie si kenských detí slovenskými rodičmi na diaľku. Koľko máte detí momentálne v programe, resp. koľko ich bolo pred a po odvysielaní spomínanej relácie v TV Markíza?
Určite sa ten počet zdvojnásobil a všetky deti, ktoré nemali predtým „sponzorov“, dnes adoptívnych rodičov zo SR majú a môžu chodiť spokojne do školy.

Dária Pecháčová ako terénna sociálna pracovníčka v Nairobi.

V čom môže byť práca terénnej pracovníčky v kenskej metropole nebezpečná?
Ako som už spomínala, Nairobi je obrovské mesto, plné kontrastov. S tým súvisí aj bezpečnostná situácia – je tu vysoká kriminalita. Ako terénni pracovníci máme pravidlá, ktoré musíme rešpektovať – snažíme sa nejazdiť sami vo večerných hodinách autom, dbáme na bezpečnosť v dome (máme nočného strážnika, psov, vždy zamykáme všetky zámky). Keď tu človek robí terénnu sociálnu prácu, väčšinou sa pohybuje v slumových oblastiach alebo okrajových častiach Nairobi. Vždy je vhodné chodiť so skupinkou miestnych ľudí, byť vhodne (nie provokatívne) oblečený, nemať so sebou cenné veci…

Vyzerá to tak, že z Kene sa tak skoro nehodláš vrátiť domov. Čo by ťa prinútilo opustiť nadobro africký kontinent a odísť späť do Európy?
Hmm, momentálne som v Nairobi spokojná. Vrátiť sa by ma prinútila momentálne iba nejaká negatívna rodinná udalosť, ale na to nechcem myslieť… Práca s deťmi ma absolútne napĺňa, naše projekty mi prirástli k srdcu.

Text: Boba Baluchová, Foto: archív D. Pecháčovej, Dobrota sv. Alžbety (Rozhovor pôvodne publikovaný na stránke ProHuman; august 2013)

Kristína Baluchová: Nie si sto-eurovka, aby si sa každému páčila

V živote mojej najmladšej sestry nebolo všetko nalinkované tak, ako poznáme z pesničky Dieťa z dobrej rodiny v podaní Mariky Gombitovej. Postupka „škola, klavír, balet, nemčina” je dnes pretransformovaná do podoby: práca, kniha, práca, možno ďalšia kniha a rodina. Alebo naopak.

I. Rodina

Premýšľala si niekedy nad tým, že by si nemala dve sestry, bola by si jedinou dcérou svojich rodičov? Aké by to bolo?

Nerada skĺzavam do dumania „čo by bolo keby…“; trošku to možno zaváňa aj nejakou karmou. Hlasujem jednoznačne za sestričky!

Všetci členovia a členky našej rodiny sa narodili kdesi inde, v inom meste? Ako teba poznačilo detstvo v Kežmarku? V dobrom i zlom.

Milujem to mesto. A čím menej času tam trávim, tým viac! Zaznelo to síce ironicky, ale myslím to vážne. Kežmarok, to je mágia; má pre mňa veľmi výrazný rys východoslovesnkého melancholického mestečka, kde sa Vám však tá melanchólia páči. Dospievanie práve tam ma veľmi poznačilo. Často zvažujem, aké by to bolo, keby som tam ostala žiť. Vždy, keď prídem do Kežmarku, je mi síce zima, ale vnútri teplo.

Čo môže robiť tínejdžerka v meste, kde je v rámci Slovenska azda najviac barov a sekáčov na meter štvorcový?

Táto otázka je zároveň aj odpoveďou, nie?

Keď si mala osemnásť, čo si chcela zo všetkého najradšej robiť? Študovať, cestovať, pracovať…?

Cestovať. Moja „otvorená myseľ“ však nebola vždy taká, aká je v súčasnosti. Vôbec som nemala také ambície a plány, ako dnes… a keby mi niekto povedal, ako sa zmení môj život v priebehu desiatich rokov, čo všetko uvidím a odžijem, prepokladám, že by sa to mohlo odohrávať iba v nejakom z tých spomínaných barov…

Štúdium angličtiny a matematiky ťa nenapĺňalo, manažment tiež nebol správnou voľbou, splnilo očakávania štúdium psychológie?

Nechcem znieť negatívne, ale ani toto štúdium ma celkom neuspokojilo. Ja som si predstavovala, že univerzita poskytuje ľuďom pôdu na kreatívne myslenie, realizovanie sa. Pri psychológii však rozhodol dôležitý, odlišný ukazovateľ; danú profesiu bez vzdelania vykonávať nemožno.

Kristína Baluchová počas krstu jej prvej knihy v Nu Spirit clube.

II. Práca, práca, práca

Koľko tvojich spolužiakov a spolužiačok pokračuje v rámci praxe s psychológiou? Aké sú možnosti na Slovensku?

Väčšina ľudí pracuje v komerčnej sfére, napríklad marketingu či HR. Toto je na tom odbore výhodou, že sa môžeš „upichnúť“ de facto hocikde. Čo sa týka klinickej praxe, situácia reflektuje celkový stav slovenského zdravotníctva, takže nad tým radšej nebudeme strácať čas.

Pracovala si ako psychologička v stupavskom zariadení, kde sú “odložení” starí ľudia s vážnami psychickými poruchami. Ako možno zvládnuť tento typ práce?

No, úprimne Ti poviem, nie je to najveselšia práca, akú si vieš predstaviť. Niekto by možno spochybnil aj jej zmysel. Ja si však myslím, že tam vidíš, koľko zmôže mikrosekundový úsmev, dotyk, pohľad. Mne veľmi pomáhal zvládať záťaž skvelý kolektív, ktorý nielen „zahojil“ ťažšie dni, ale vnúkol i predmet bezodnej inšpirácie. Pociťujem veľkú úctu voči ľuďom v pomáhajúcich profesiách.

Čím ťa dokážu prekvapiť alebo odzbrojiť tvoji pacienti a pacientky?

Hm, samozrejme záleží, o čom/kom sa chceme rozprávať. Veľmi ma však dojíma bezprostrednosť, a niekedy nespútaný vtip (pacientka na gerontopsychiatrickom oddelení, prudko nahlas: Kristííínka, už ste si tu teda našli toho milenca???)

Nepozoruješ na sebe, že občas aj tebe “prepína”, že by si potrebovala radu od psychológa či psychologičky?

Nikdy som nepracovala ako psychologička na plný úväzok, a ani sa na to nechystám, lebo na to nemám. Možno aj z načrtnutých dôvodov. Diplomaticky však odpoviem, že existujú psychohygienické praktiky, ako s tým „naložiť“.

Vo svojich 21 rokoch si začala pracovať ako letuška pre najznámejšiu (dnes už neexistujúcu) low-costovú leteckú spoločnosť u nás. Čo pre teba SkyEurope znamenalo?

Lásku nebeskú! Ako píšem v mojej knižnej prvotine, ta práca vniesla do môjho života ľahkosť, krásu, nespútanosť, slobodu, vzduch… taký, akého sa na povrchu zeme nenadýchaš.

Veľa ľudí si myslí, že práca letušky nie je náročná. Aké klišé, stereotyp ťa pobavil v tejto súvislosti najviac?

Ja si pripadám ako jehovistka, keď niekomu osvetlujem zákulisia tejto profesie. Poriadne ma pobavila historka od mojej kolegyne, ktorej bývalý spolužiak z VŠ letel na mojej linke. S tou kolegynkou sa podobám, ale on jej to hneď objasnil: „Áale, veď to nemôže byť Alenka, veď ona má vysokú školu!“ 🙂

S akými pocitmi si sa pripravovala na štart? Bol nejaký rituál, kúzlo, modlitba?

Na to sú postupy, niet priestor pre nič iné.

Práca v leteckom priemysle je tak trochu diagnózou – aké choroby z povolania si na sebe pozorovala po rokoch ty?

Kratší by bol zoznam tých, ktoré som nespozorovala. Sama som sa musela zasmiať, keď som posledne letela do Rigy, a “musela“ som vedúcej kabíny v AirBaltic vysvetlovať, že aj JA mám typovku na tento aeroplán, a koľko som na ňom nalietala..

Kristína Baluchová počas podpisovania knižiek pre budúcich čitateľov a čitateľky.

III. Knižný debut

Lietanie je závislosťou alebo skôr diagnózou. Aké piesne, filmy, knihy s „leteckou“ tematikou máš najradšej?

Mojou jednotkou je Roald Dahl, samozrejme neobídeme ani Exupéryho.

Po 6 rokoch lietania so SkyEurope (SEA) si napísala o svojej skúsenosti knihu. Aká bola prvotná myšlienka, prečo si sa do písania pustila?

Vznikol dokument, objasňujúci „story“ okolo SkyEurope. Vždy som chcela písať, a až po páde SEA mi docvaklo, že ak o niečom, tak o lietaní. Zároveň to mala byť taká pocta, očista, vďaka.

V priebehu roka sa obsah knihy obmenil do súčasnej podoby (jeden z jej krstných otcov poznamenal, že vlastne si hneď napísala knihy dve). V čom boli zásadné rozdiely?

Prvotina bola faktografický dokument, na ktorom participovalo mnoho ľudí – kolegovia, novinári, iní odborníci, ba dokonca jeden cestujúci. Dvojka je malý román…

Mnoho nevybavených cestujúcich v období krachu SkyEurope nevedelo tejto spoločnosti prísť na meno. Pochopí čitateľská obec na základe dovetku v tvojej knihe lepšie okolnosti, za akých došlo k ukončeniu činnosti frmy?

Dúfam. Preto tam ten dovetok je.

Knihe niektorí intelektuálne-založení ľudia vyčítajú to, že vyšla v Evitapress. Čitateľky, zvyknuté na produkciu tohto vydavateľstva, tam zasa nemuseli nájsť to, čo očakávali. Aké máš na knihu odozvy?

„Trudno skazať, lehko dogadaťsja“. Bolo mi jasné, do čoho idem; aj preto si myslím, že táto kniha je akýmsi míľnikom. Stavím sa o čokolvek, že si ju kúpilo veľa mužov, a aj sa im páčila. A mrzí ma, ak ju niekto odsúdi kvôli „pôvodu“. Tak povedzme, že môže byť aj takým malým testom na predsudky. V psychoterapii je jedno pekné príslovie, ktoré hovorí, že „nie si sto-eurovka, aby si sa každému páčil/páčila“, tak sa tým snažím riadiť.

Začiatkom jesene si sa držala na najvyšších priečkach predajnosti hneď v troch obchodných reťazcoch s knihami. Pôsobí tento fakt nejako na teba?

Áno, užívam si zhýralý nočný život plný literárnych večierkov! J Ale nie, nezmenilo sa nič; pracujem, čítam, píšem, snívam, a bojujem ďalej.

Kniha Lietam v tom tiež (LVTT) bola v októbri v bratislavskom Nu spirite pokrstená kerozínom. Prečo si si vybrala letecké palivo?

Keď knižka o lietaní, tak „se vším všudy“, nie? Išlo o zásielku priamo z Bruselu, od bývalého kolegu. Zvyšok mám ešte stále doma, tak môžem natankovať –napríklad nejaké modely, ehm…

Myslíš, že bude nasledovať ďalšia kniha? Máš v hlave nejakú tému, ktorú potrebuješ dať zo seba von?

Nejde ani o potrebu „dať zo seba von“. Pri LVTT som si uvedomila, ako veľmi ma to baví. Nechcem písať kvôli nejakej očiste, to som si odkrútila pri prvotine, stačilo. Chcem tvoriť. A, áno, súbor s názvom „kniha 2“ už figuruje na ploche môjho PéCé!

Ktorého spisovateľa alebo spisovateľku si vážiš najviac? S kým by si chcela sedieť za jedným stolom napríklad na knižnom veľtrhu vo Frankfurte či v Boloni?

Nereálne, nereálne – E.M.Remarque, Sylvia Plathová. Nereálne, reálne – Milan Kundera, Jan Pelc, Josef Formánek (aspoň toho posledného, plííz!).

A ktorého by si si najradšej zobrala za muža?

Haha! No skôr-spomínaného Roalda Dahla asi, lebo bol aj veľký fešák, a pilot!

Keby si sa mohla vrátiť o desať rokov späť, čo by si asi robila, kde by si bola? Bola by to opäť psychológia, angličtina, lietanie, písanie, alebo radšej ten „klavír, balet a nemčina“?

First choice! Do baletu a klavíru budem nútim moju dcéru…

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 62/2011)