Necíti sa byť ničím výnimočný, rád o sebe hovorí, že je formovaný šťastnými náhodami. K väčšine pracovných projektov (moderovaniu relácií v Rádiu_FM; hraniu vo veľkých speváckych súťažiach či členstvu v kapele Ospalý pohyb) sa vraj len priplietol. Nazvime to: prehnaná skromnosť, alebo skrytý talent. Viac v rozhovore s večne vysmiatym hudobným vizionárom a moderátorom – Palom Hubinákom.
Palo Hubinák – portrét. Foto: M. Mlčúchová
I. Na tému: Práca:
Pred viac ako desiatimi rokmi som s tebou robila veľký rozhovor pre dnes už neexistujúci magazín Zionmag, Čo sa odvtedy v tvojom živote zmenilo (a neuspokojíme sa s odpoveďami typu: všetko alebo veľa)?
Patrilo by sa povedať, že všetko sa zmenilo po príchode mojich dvoch synov na svet, ale nie je to úplne pravda. Môj život je však výrazne farebnejší. Vďaka nim zažívam dovtedy nepredstaviteľné situácie, z ktorých potom čerpám aj pri mojej práci. Čo sa týka profesionálneho pôsobenia, tak v priebehu desaťročia som sa dostal k prácam, o akých som ani nesníval (necítim sa byť totiž v ničom výnimočný, skôr som formovaný šťastnými náhodami).
Pre mnohých výnimočný si. No ja ťa stále ukladám do škatuľky: muzikant, nie moderátor. Čo ťa momentálne živí (a uživí)?
Žijem, ako veľa mojich priateľov, od projektu k projektu. Či už je to práca na albume, filme, reklame, divadle, TV šou; koncertovanie alebo moderovanie. Mení sa to, a hoci sa nerád označujem za moderátora (som skôr človek, s ktorým sa dá porozprávať pri zapnutom mikrofóne), tak momentálne sa vďaka spolupráci s kolegyňou Luciou na programe Popo_FM v Rádiu_FM naozaj najviac venujem moderovaniu. Ale aj toto sa často mení a narúša.
Nejaký čas si pracoval vo veľkom nahrávacom štúdiu (s menami, ako Graus, Zubák, Kachút). Ovplyvnilo toto obdobie nejak tvoj pohľad na zvukovú produkciu?
Toto spojenie s Creative Music House (CMH) stále pokračuje a myslím, že z toho profitujú obe strany. Vďaka CMH som si skúsil hudobné spolupráce, ktoré by ma inak minuli. Ale nemyslím si, že by sa vo mne niečo zásadne zmenilo. Pracoval som na rôznych projektoch s takmer celou hudobnou mainstreamovou špičkou (vrátane mien ako Michal David, Helena Vondráčková, Richard Müller či Lucie Bílá), a paradoxne vďaka nim som viac prísny v hodnotení hudby, ktorú hrávame v Rádiu_FM. Podvedome vyžadujem od našich kapiel rovnaké úsilie a veľmi ma rozčuľuje, keď počujem nedotiahnuté, odfláknuté skladby.
Ani mastering albumov ti nie je cudzí. Dal by si sa na cestu vlastného nahrávacieho štúdia?
Svoje štúdio, samozrejme, mám, no nie je to nič veľké. Viem si doma nahrať veci, ktoré potrebujem pre svoju prácu – viem zmixovať TV film či relácie pre rôzne televízie. Tiež si tam môžem album zmixovať, alebo si len tak brnkať na dáky nástroj. Rád produkujem aj cudzie nahrávky, no netlačím na pílu, nenanucujem sa. Nechcem sa zasa stať obeťou nahrávania všetkého, čo sa dá, len aby som prežil.
Komu si teda naposledy produkoval album, alebo zložil hudbu k textom (Ospalý pohyb teraz nerátajme)?
Robil som skladbu „Príbor“ pre kapelu Saténové ruky, ktorá bola nominovaná aj na ceny Rádiohlavy 2015. Celý album som tuším robil Sabine Křovákovej (debut víťazky Hlasu Československa). Zdá sa ale, že to trochu flákam. No tento rok ma čakajú tri albumy (vrátane prác na debutovom albume tohoročnej Superstar Emmy Drobnej), takže by som to mal napraviť.
Som zvedavá. No vráťme sa k práci v Rádiu_FM. Prečo sa podľa teba z relácie Baláž a Hubinák stal kult?
O tom, že máme dákych fanúšikov, sa dozvieme až počas vysielaní mimo štúdia Rádia_FM (na festivale Pohoda, terase rozhlasu, alebo počas špeciálneho moderovania Eurovízie). Ľudia prídu, a je to skvelé. No či možno hovoriť o kulte, tak to skutočne neviem. Skôr ide o zázrak – môcť si každý piatok večer rozprávať slobodne v podstate o čomkoľvek, J. Čudujeme sa s kolegom už dlhé roky, že si nás v piatok večer naladí taký počet poslucháčov. Nedávno sme mali dokonca víziu, že to skúsime urobiť ako TV šou. No jedným z problémov bolo práve to, že onen kult sa údajne nedá preniesť do telky…
Ako prebieha príprava na túto reláciu? Ste dohodnutí na témach či ide o čistú improvizáciu?
Ak máme vymyslené dáke okruhy tém, tak nikdy sa o ne navzájom vopred nepodelíme. Baví nás improvizovať a prekvapovať sa – či už ide o výber hudby, alebo témy do rozhovorov. V tomto smere je vynikajúca aj naša nepravidelná posila: Jurko Malíček. Ten vie skutočne prekvapiť svojím myšlienkovým tokom, čo je pre improvizáciu voda na mlyn.
Ty si ale aj skladateľ zvučiek, džinglov, asi aj výťahovej a supermarketovej podmazovej hudby (bez urážky). Na ktorý takýto počin si najviac hrdý?
Moja hrdosť sa najviac preukáže asi vtedy, keď sa ma syn pri pozeraní telky spýta, či som na tom či onom programe robil, a ja poviem, že áno. Pozrie sa na mňa a na chvíľu pochopí, že to moje sedenie za počítačom má dáky význam. Moja práca je zväčša pre neho len čosi abstraktné. Ale keď vidí zvučku či film, tak to sa dá uchopiť. Z pracovného hľadiska sa mi splnil sen, ktorý som mal od nástupu do rozhlasu, a to: nahrať moju zvučku so symfonickým orchestrom. Minulý rok sa to podarilo a moje zvukové logo Rádia Regina skutočne nahral celý orchester Slovenského rozhlasu.
Vraj majú skladatelia takýchto dielok vcelku dobrú pozíciu v rámci vyplácania tantiémov cez ochrannú spoločnosť SOZA. Je to pravda; ako si na tom?
Áno, bola to pravda a ešte pred pár rokmi som skutočne pocítil odmenu za to, že som spravil zvukový obal rádií či televízií. Potom sa situácia v SOZA dramaticky zmenila a dnes je tá finančná odmena skôr úsmevná.
Palo Hubinák počas koncertu kapely Ospalý pohyb. Foto: M. Mlčúchová
II. Na tému: Hudba:
Tvoja skupina Veneer má v rámci SR azda najvernejších fanúšikov a fanúšičky. Stále čakáme comeback (keď už aj česká skupina EOST ohlásila návrat). Takže?
Ak si na nás ešte niekto spomína, tak to ma, samozrejme, teší. No chcem to dokončiť hlavne kvôli sebe. Je to vlastne moja jediná nočná mora, ktorá ma sprevádza už dlhé roky. Mám doma odložené takmer hotové skladby na celý album a neviem sa odhodlať k finálnemu kroku. Tento rok zatiaľ vyzerá veľmi nádejne, ale už radšej nechcem dávať žiadne sluby.
Bolo by to dnes pre kapelu ťažšie, ako v období, keď ste vydávali prvé nahrávky u veľkej vydavateľskej stajne?
Nemyslím si. Pri debute sme síce cítili, že nejdeme dobyť svet, ale tajne sme v niečo veľké dúfali. Teraz to bude iné. Chceme len spraviť niečo dôstojné a zahrať si spolu pár koncertov. Situácia sa zmenila aj s vydavateľstvami. Vtedy to bol v podstate šprint za major label, ale teraz si to pokojne viem vydať aj sám. Teoreticky by sme si to mali vedieť užiť o niečo viac.
Niekoľko rokov si hrával v úspešnom televíznom projekte Superstar a Hlas Československa. Ako si sa k tomu dostal?
Vďaka spomínanej práci pre CMH a vďaka tomu, že som až prehnane socializačný (podľa kolegu Baláža som socializačné monštrum). Bolo treba niekoho, kto hrá na gitare a kto vie odbúravať stres na pódiu v kapele, resp. v komunikácii so štábom a účinkujúcimi. Náhodou som sa priplietol do cesty a bolo.
Ako je možné, že človek s tak dobrým vkusom počúvajúci (i hrávajúci) skôr „advanced music“, zotrvá v takomto konzumnom prostredí 5 rokov?
Najväčšiu rolu zohralo to, že všetci v tej kapele sme boli dlhoroční priatelia dávno pred tou TV šou. Každý rok sme potom do tohto kruhu nabrali pár daľších ľudí zo štábu či súťažiacich, a tak vznikol pomerne veľký kolektív, v ktorom som sa cítil dobre. Netreba tiež zabúdať, že tieto šou trvajú niekoľko mesiacov a je to v prvom rade práca, za ktorú som platený. Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že z „kultovej“ rádiovej šou by som nevedel uživiť rodinu.
Čo ťa šoubiz, točiaci sa okolo týchto speváckych súťaží, naučil?
Počas hrávania v týchto šou sme zahrali niečo okolo 600 skladieb. Je to obrovské číslo a pre mna veľká škola. Samozrejme, že nie s každou skladbou som vnútorne stotožnený. Ale spravím, čo je treba. Ak si k tomu prirátaš, že na pódiu stojíš vedľa skvelých muzikantov, ako: Štefan Bugala, Michal Bugala, Juraj Gregorík či Pavol Bartovič, tak zrazu si v zajatí obrovského prúdu hudby, z ktorého sa ti nechce von. Čo skladba, to iný štýl, a všetko musí znieť dobre a uveriteľne. Keď s kapelou plynule prejdeš z Michaela Jacksona do výborne zahranej Metallicy, tak si naozaj na fajn mieste a nie je dôvod mať zlý pocit.
Pred rokom ťa však pribrala za člena trochu iná skupina – Ospalý pohyb. Ako k tomu došlo?
Na festivale Pohoda v stane Rádia_FM sme s kolegom Balážom v pauzách v rámci živého vysielania púšťali reprodukovanú hudbu. Napadlo mi namiesto pozerania sa na seba počas pustenej muziky ju na pódiu priamo tvoriť. Donútil som ho sadnúť si za bicie po pätnástich rokoch, prizvali sme pár kamarátov a nacvičili niekoľko cover-verzií. O rok sme to skúsili zas a podarila sa celkom úspešná vec, keď si s nami zaspieval Alex Kapranos z Franz Ferdinand. Posilnený úspechom sa kolega Baláž rozhodol neodložiť bicie a chcel hrať práveže viac. V minulosti hrával v Ospalom pohybe, tak zavolal Maťkovi Burlasovi – či by to opäť nedali dohromady. Ten prekvapivo súhlasil a súhlasil aj ďalší stabilný člen: Peťo Zagar. Napriek tomu, že sú na Slovensku desiatky lepších gitaristov, ako ja, zavolali mňa. Dobré rozhodnutie!
Martin Burlas je predsa len trošku nepredvídateľná postavička. Dochádzalo v štúdiu k hádkam či rozchodu vízií pri nahrávaní?
Ospalý pohyb je opäť skôr hobby, ako niečo pracovné, a tak nie je miesto pre dáke zvady. Ak sa objaví občas nezhoda, je to asi aj generačný problém – veď Maťko má o dvadsať rokov viac, ako ja. Zasmejeme sa a pokračujeme v našom hudobnom nariekaní. Prekvapivo som tam ja za toho, kto dbá na presnosť, detaily a Maťko je za punkera, :).
Ako by si zadefinoval poslucháčsku základňu Ospalého pohybu?
Buď sú to pamätníci starých nahrávok, alebo ľudia, ktorí prahnú po niečom dospelejšom. Nehráme nič komplikované, ale asi by sme neboli s tými skladbami prilíš uveriteľní, keby sme mali osemnásť rokov. Takto stoja na pódiu štyria ujovia, ktorí neskáču, vydávajú málo tónov a jeden z nich opakuje, že „krv je červená…“. Z tých pár koncertov ale môžem povedať, že zažívam mierne déjà vu. Opakuje sa totiž situácia, ktorú som zažil už s Veneerom – opäť väčší úspech a odozva je v Česku.
Palo Hubinák počas moderovania v Rádiu_FM. Foto: M. Mlčúchová
III. Na tému: Trnava vs Bratislava:
Bývaš v Trnave, pracuješ v Bratislave. Presťahovať sa nemieniš. Na vlak sa presúvaš cez celé mesto na kolobežke. Prečo tá kolobežka?
Nebaví ma cestovať autom, zároveň ale nebývam blízko stanice. MHD tu nestojí, taxík je mi hlúpe volať, pešo nie vždy stíham. Skúsil som teda kolobežku. Jazdím na nej takmer denne už tri roky a som spokojný. Mám za sebou jeden pád a viacero zábavných príhod. Inak počasie mi pomáha – počas zimy som tak celkom hojne využíval tento prostriedok.
Akú najbizarnejšiu situáciu si zažil počas týchto presunov?
Rád spomínam na asi sedemdesiat-ročnú pani na kolobežke, ktorá na mňa mrkla, keď sme sa míňali. Tiež bolo vtipné stretnúť dve deti, ktoré ma zastavili s tým, či nedáme závod. Ešte stále sa mi zdá zábavné presviedčať ľudí o tom, že jazdím na tej kolobežke z Trnavy až do Bratislavy a vďaka tomu mám tak skvelo vypracovaný zadok, :).
Svojich kamarátov a kamarátky na sociálnej sieti Facebook častuješ príhodami zo svojich každodenných ciest vlakom na trati TT-BA a späť. Naozaj je to už na knižku statusov. Čo s tým, resp. kedy ju vydáš?
Je to povzbudzujúce, a to až do takej miery, že som skutočne začal pomýšľať nad písaním. S kamarátkou sme dokonca dali dohromady námet na komediálny rozhlasový seriál. Aj sme spravili pilot, no zistili sme, že to je pre nikoho. Dnes má v rádiu väčší priestor dopravný servis, ako humor. Ale vydanie knihy si viem predstaviť tiež, no až keď sa nájde niekto, kto mi ukáže, že to má zmysel. Sám na to nestačím.
Istá skupina ľudí ťa už považuje za verejne známu osobu (možno až celebritu). Ako to vnímajú tvoje deti?
Minulý týždeň sa mi stalo, že sme boli so starším synom v Bratislave a prišla za mnou nejaká slečna s prosbou o spoločnú fotku. Tak sme sa odfotili. Hugo nechápal, prečo sa chce niekto cudzí so mnou fotiť. Aj keď som mu to vysvetlil, tak krútil hlavou (že načo). Toto bol asi môj najväčší celebritný zážitok, :).
Aké výchovné metódy používaš na svojich synov?
Moja manželka je učiteľka so zameraním pre deti so špeciálnymi potrebami. Ona je tá, ktorá vie, čo a ako treba. Nemá to ľahké, pretože so mnou má doma v podstate tri deti… Keď budeme spolu robiť takýto rozhovor o ďalších desať rokov, tak už budem vedieť presne, kde a aké chyby som spravil, :).
Aká hudba znie doma, čo si spievate? Nejaké rockové kvalitky, alebo Spievankovo, Fíha tralala a nejaké mainstreamové odrhovačky?
Starší syn hrá na bicie. To je presne ten nástroj, ktorému nerozumiem (veľa hluku). Ten už prináša hudbu domov a veru nie vždy som šťastný. Naposledy priniesol dáku kapelu, ktorá ukradla gitarový riff od Blur zo skladby „Song 2“. Bol ohromne nadšený. Keď som mu pustil originál, tak krútil nosom – zdalo sa mu to dáke divné. Čo sa týka hudby, bude to s ním ešte náročné… Mladší syn má dva roky a pri ňom som skutočne šťastný, keď zaspieva kúsok „Prší, prší“.
Boli už tvoje deti na Pohode či inom hudobnom festivale s tebou?
Boli a dokonca nie raz. Starší Hugo už tuším trikrát a mladší Krištof raz. Nerozumiem ešte úplne presne, čo na festivale Huga baví (moje vysielanie videl len málokedy), ale vždy tam chce ísť. Minulý rok odišiel počas koncertu Björk do stanu .týždňa, kde boli naši priatelia. Keď sme ho tam potom našli, naháňal po poli hrabošov s Jurkom Kemkom a Pištom Hríbom. Chalanisko sa nestratí.
Na čo sa najviac tešíš z doteraz zverejneného programu festivalu Pohoda?
Som zvedavý na PJ Harvey. Už som ju síce naživo videl, ale táto dáma strieda polohy. Pokojnejšiu s dravou. Tú pokojnú som zažil a bola fajn, ale niečo mi hovorí, že tento rok by to mohol byť veľký rokec. Podľa všetkého by sme mali opäť vysielať s kolegom Balážom, čo je pre mňa veľká radosť. Tento rok tam chcem zavolať práve speváčku z toho „iného“ sveta. Hrávam totiž občas so spomínanou víťazkou Superstar Emmou Drobnou v kvartete (ona spieva, Štefan Bugala hrá na vibrafón, Juro Zaujec na akustickú gitaru a ja krútim na krabičkách podklady) a mám z nej veľmi dobrý pocit. Chcel by som, aby sme spolu zahrali zopár prerábok aj v rámci nášho BH Bandu.
Aký album ťa najviac oslovil v roku 2015 a na aký album by si nás upozornil v roku 2016?
Aj keby David Bowie nezomrel, stále by bol „Blackstar“ pre mňa veľmi silným albumom – počúvam ho teraz snáď najviac. Na slovenskej scéne fandím kapele Gwerkova. Páči sa mi ich krehkosť. Na jeden album, ktorý vyjde v roku 2016, sa mi azda už podarilo upozorniť. Rád zažívam prekvapenia, takže snáď tento rok…
Text: Boba Markovič Baluchová Foto: Martina Mlčúchová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).
Kríza bývania jediným problémom
Mesto, zaberajúce takmer celý severný ostrov
rozhovorovo (+/- cestopisovo) 