Tri typy podujatí, ktoré budete chcieť navštevovať každý mesiac

Pravdepodobne ste už o týchto podujatiach počuli, niektoré ste aj osobne navštívili a v budúcnosti by ste dokonca na nich radi vystúpili – ako rečníci, rečníčky či hudobné telesá, prezentujúce svoju novú tvorbu. Tri typy eventov, ktoré skrátka nemožno navštíviť len raz. Každý mesiac je totiž ich téma, miesto konania i zostava pozvaných prezentujúcich unikátna, neopakovateľná.

PMMXVII_0825_DSF6786

Všetci poznáme konferenciu TED, kde pozvané osobnosti svojimi vystúpeniami a neskôr videami inšpirujú celý svet. V menších mestách po celom svete potom fungujú jej odnože, dcérske podujatia v podobe TEDx talkov. O júlovom vydaní TEDxBratislava sme priniesli reportáž aj na webe magazínu Inspire.

Úspešne na publikum fungujú aj iné typy eventov, ktoré sa snažia svojím formátom od TED-u odlíšiť. Získavajú na prestíži, popularite a návštevnosti, pretože verných návštevníkov a návštevníčok z mesiaca na mesiac pribúda. Cítia totiž akýsi pocit spolupatričnosti, sociálnej siete, uzavretej komunity – vďaka tomu, že podujatia poznajú, pravidelne sa na ne hlásia a pri troche šťastia (a pozitívnej odozve od tímu organizátorov, zväčša do naplnenia kapacity eventu) sa na ne aj dostanú. Ich slovenské verzie môžete navštíviť a zažiť aj vy.

Creative mornings v 173 mestách

V roku 2008 odštartovala v New Yorku prvé vydanie „CreativeMornings“ Tina Roth Eisenberg. Chcela, aby bolo podujatie zadarmo – prístupné hocikomu, nielen vyvolenej komunite kreatívcov a kreatívkyň. Niektorí ho dodnes označujú za „TED for the rest of us” (TED talk pre nás ostatných). Kreatívne rána môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci, ak si privstanete a týždeň dopredu sa na event prihlásite cez formulár na hlavnej stránke. Ranné podujatie je síce zadarmo, no vždy sa odohráva na inom mieste (raz vo vstupnej hale múzea, inokedy v útulnej kaviarni), preto je kapacita obmedzená. Za odmenu vás ale čaká voňavá káva a prednáška od zaujímavej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

PMMXVII_0825_DSF6780

Podujatie organizujú tímy dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v 173 mestách po celom svete. V Bratislave sa konalo prvé Kreatívne ráno až v roku 2014 a zorganizovali ho kamarátky, zväčša študentky VŠMU. Keďže baby sú momentálne pracovne rozlietané mimo SR, periodicita bratislavských rán už nefunguje na mesačnej báze. Po letnej pauze sa však vráti v plnej sile, dúfajme. V minulosti o svojej tvorbe pútavo hovorili: výtvarník Erik Binder (na tému: láska, nielen k fujare) v Baestro bare; hudobník Jonatán Pastirčák v kaviarni Dobré&Dobre; alebo riaditeľka Slovenského centra dizajnu Mária Rišková na pôde Slovenského múzea dizajnu.

Sofar sounds v 370 mestách

Projekt „Sofar Sounds“ vznikol v rokoch 2009-10 v Londýne. Vraj išlo sprvu o odozvu na neslaný-nemastný koncert, ktorí traja kamoši navštívili. Vytvorili teda komorný event podľa vlastnej predstavy prežívania hudobného zážitku – priamo vo svojej obývačke. A tak je tomu doteraz, len sa licencia eventu a chuť organizovať podobné intímne troj-gigy rozrástla do 370 miest na viacerých kontinentoch. Týždeň dopredu sa na podujatie nahlásite a potom čakáte na notifikáciu mailom či esemeskou so súradnicami miesta konania. Ak ste teda iba návštevníci a návštevníčky. Na event sa môžete tiež prihlásiť ako majiteľ bytu, domu či iného zaujímavého miesta, kde by ste radi koncertný večer zorganizovali. Poprípade to môžete skúsiť ako potenciálny hudobný hosť, člen či členka skupiny a hudbou publiku vyrozprávať svoj príbeh.

15589638_10154220986927404_7280584361106725193_n

Vystúpenia hudobníkov a hudobníčok sa nakrúcajú na kameru a videá sú neskôr zdieľané v rámci globálnej siete Sofar sounds, čo je najmä pre začínajúce kapely výzvou a dobrou propagáciou. Bratislavská verzia sa napríklad od tej aucklandskej (18000 km vzdialenej) líši v dvoch veciach – podujatia sa konajú častejšie vo verejných priestoroch, ako v izbách bytov či rodinných domov, a vystupujú na nich aj veľké mená domácej hudobnej scény. Možno ste zažili niektoré z nich v klube, malom kulturáku či v kine. Skupina Tolstoys, ktorá čoskoro vydáva svoj debut, vystupovala napríklad v Markovi Twainovi (lodi na Dunaji, fungujúcej ako bar najmä počas letných mesiacov). Raper Bene a speváčka Katarína Máliková zasa vystúpili počas Mesiaca fotografie v Galérii 19. Májový „Sofar Sounds Bratislava“ sa dokonca konal na pôde holandskej ambasády a zahrali na ňom: Andrea Bučko, Dalibor Kocian aka Stroon a Jano Kružliak ml.. Asi najviac intímny bol zatiaľ marcový „sofar“ v útulnom byte na Palárikovej ulici, ktorý nafotila šéfredaktorka magazínu Inspire: Veronika Pilátová a vystúpil na ňom napríklad hudobník Jerguš Oravec. Augustové (vraj už plne obsadené) vydanie sa bude konať už o pár hodín (24. 08.) na ďalšom zaujímavom mieste v Bratislave.

3_Performer_Cell_Phone_Happening-Sofar_Sounds_AKL-May_2017-Photo_Palo_Markovic

PechKucha Night v 1010 mestách

Na Slovensku azda najdlhšie fungujúcim a najviac rozšíreným typom podujatia, zostaveného z krátkych inšpiratívnych prednášok prihlásených rečníkov a rečníčok, je „PechaKucha Night“. V Bratislave ho od roku 2008 organizovalo o.z. Punkt, ktoré stojí napríklad za podujatím „Dobrý trh“. V roku 2016 predalo štafetu, resp. licenciu mladším organizátorkám z OZ Soyart. Okrem hlavného mesta môžete zájsť na „pechakucha“ noc do Nitry, Popradu, Prešova, Trnavy či Žiliny. Organizátorky dokonca spojili sily s kolegami z Brna, Budapešti a Varšavy a snažia sa prepájať aktivity (ako aj prezentácie) v rámci vyšehradského regiónu.

Formát prezentácií (20×20) bol vynájdený dvoma zakladateľmi architektonickej firmy: Klein Dytham Architecture. Prvá PechaKucha Night sa konala v roku 2003 v Tokiu a okamžite sa stal z neformálneho zdieľania kreatívnych nápadov hit na pokračovanie. O desať rokov neskôr vystúpili v rámci jedného večera v bratislavskej Berlinke napríklad novinárka Zuzana Wienk, maliarka Patrícia Koyšová, či galerista Filip Vančo. Bratislavskú PechaKuchu hostil aj filmový klub Nostalgia, klub A4, Stará tržnica či Ekoiuventa pri Slavíne – všetko sú to zaujímavé bratislavské priestory s vlastnou históriou. Jedno z posledných vydaní, konkrétne o sociálnych vedách, sa konalo v spolupráci s Ústavom etnológie SAV v kine Mladosť. Témami nie je teda vždy iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským (hoci možno viac abstraktným) záberom, ako: pamäť, hranice, periféria.

Opäť treba PechaKucha event odlíšiť od formátu TED talkov, s ktorými je neraz porovnávaný. Organizačné tímy prízvukujú, že pokým u TED-u ide o vystúpenia expertov a expertiek, na PechaKucha Night môžu vystúpiť aj bežní ľudia, ktorí sú ochotní podeliť sa s publikom o svoj príbeh. Prezentujúci však musí dodržať časový limit a počet obrázkov – komentuje iba prúd 20 slajdov (na každý z nich má iba 20 sekúnd). Presvedčte sa na vlastné oči, ako človek dokáže vtesnať svoju prácu či životné poslanie do šesť a pol minúty. Možno v niektorom z najbližších vydaní už budete stáť na pódiu a rečniť aj vy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Festival Pohoda – po 20 rokoch v relaxačnom móde

Že festival Pohoda už dávno nie je (len) o hudbe, sme si všimli všetci. Tento rok, po veľmi silnom jubilejnom dvadsiatom ročníku, si organizátori aj návštevníci zjavne povedali, že potrebujú zaslúžený relax s nádychom nostalgie – ohliadnutím sa za prvými ročníkmi tohto podujatia. A tak to celé tri dni v areále trenčianskeho letiska naozaj aj vyzeralo. Ku spokojnosti všetkých vekových kategórií.

Veľa známych sa ešte pár týždňov pred začiatkom tohto najväčšieho festivalu s dvadsaťročnou tradíciou dušovalo, že nedajú 89 eúr len za to, aby si mohli pokecať s kamošmi na trenčianskom letisku. V uplynulý júlový víkend sa tam však všetci do jedného i tak objavili a spokojne pokyvkávali hlavami. A hoci sa z roka na rok Pohoda viac a viac transformuje z hudobného eventu na multikultúrne a predovšetkým rodinne orientované podujatie, akceptujeme to bez reptania. Pohodová atmosféra sa predsa nevytráca, a o to ide predsa najviac.

PMMXVII_0708_DSF5696

Pribúda návštevníkov predškolského veku

Hneď v nedeľu ráno sa objavili rebríčky toho naj z Pohody od menej či viac sledovaných názorových vodcov vo vodách slovenského internetu. Hudobných highlightov bolo pomenej, a viac sa objavovali javy, ktorými sa iné festivaly pochváliť nemôžu (recyklovaný riad vo vege-reštaurácii, happy hour v sprchách, pump track pre malých bajkerov, vyberané čokoládové pralinky atď.).

Najväčšou atrakciou bolo pravdepodobne „parkour“ ihrisko zo sena (alebo to bola slama?), kde sa najmenší návštevníci festivalu vedeli zahrať celý deň. Niektoré mestské deti skákali zo stohov možno po prvý raz v živote. Pre tých starších šlo o voňavú nostalgickú spomienku na detské časy, strávené u starkých na dedine. Magickú atmosféru pohody dotváral spln mesiaca na nočnej oblohe – takmer bez hviezd a oblakov (teda: ako kedy). So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov Pohody pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Občas dokonca začujete protesty malých škôlkárov v štýle: „Načo tu hrá tá hudba?“; „Čo to sú za divné zvuky?“ Trošku opovážlivé smerom k hudobnému podujatiu, ale zasa vcelku ospravedlniteľné, :).

Neplánované stretnutia tretieho druhu

Na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete. Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokázala dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad bezkofeínovú zmrzlinu a/alebo kávu z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál spraví každému dobre. Najmä po výdatnom obede, keďže na Pohode bolo i tento rok o pestrý výber jedál (aj pre problémové brušká a vege-bio-raw nálady) postarané. Indické wrapy, japonské rameny, sójové guláše, domáce makovo-višňové štrúdle, aj kalorickejšie špeciality: nivové langoše, grilované oštiepky či zemiakové placky chutili skvele.

Stalo sa vám, že ste mali v mobilnej Pohoda appke starostlivo vyklikané „must watch“ kapely, ale polovicu z nich ste nakoniec akosi vidieť nestihli? Pravdepodobne áno. Pravdepodobne vám pôvodné plány zhatili všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia tretieho druhu. Kamaráti, ktorých ste nevideli večnosť, ale v hovore ste plynule dokázali nadviazať na témy spred desiatich rokov, akoby to bolo včera. Pohoda nie je o párminútových liftových rečiach, ale o niekoľkohodinových nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera.

Na Pohode luxusne ako u kohosi doma na návšteve

Pohoda je známa svojimi pozitívnymi vibráciami – nikde ani tento rok neboli žiadni agresívni (alkoholom zmorení) ľudia či najatí trollovia. Organizátori starostlivo dbali na pokoj a poriadok v areále; príslušníci polície sa pri kontrole dokladov pri výjazde z letiska správali prívetivo, rovnako aj dobrovoľníci či taxikári. Parkovací systém fungoval dobre, triedenie odpadu treba ešte docvičiť. O bonusoch typu: keramické toalety (s tematicky potlačeným toaletným papierom), opaľovacie krémy či zubné pasty zadarmo sa azda už ani netreba zmieňovať. Na tento luxus sme si pri festivale Pohoda prirýchlo zvykli. Letisko vám potom pripomína skôr príjemnú návštevu príbytku dávneho kamaráta, ako miesto festivalu pod holým nebom.

Každoročne by ste mali navštíviť aj kreatívnu zónu, ide totiž o dôstojnú výstavu malieb, hoci na kamenných hranoloch, ktoré o pár dní skončia pod zemou. A nejde len o diela začínajúcich umelcov – študentov VŠVU, ale o veľké mená, ako napríklad Marek Ormandík. V Literárnom stane Martinusu sa takisto premleli tisícky návštevníkov Pohody. A nielen preto, že sa potrebovali skryť pred dažďom. Zaujímali sa o kvalitnú literatúru, ktorú si vo farebných plátených taškách (k nákupu zdarma) mohli odniesť so sebou. Ak, samozrejme, nebola už vypredaná – ako v prípade novinky Ruzká klasika, ktorá bola po čítačke Dana Majlinga beznádejne rozchytaná.

Mimovládková pasáž, Kaviareň Dobrá krajina a Nay tanečný dom bývajú už tiež neoddeliteľnou súčasťou Pohody. Tento rok napríklad potešil nielen ženské pohľady a hip-hopové duše: Break dance Battle, najmä jeho víťazné tanečné skupiny – Cool2Rock a HastaLaMuerte.

Hudba skôr pre oči, ako uši

Bolo by ale vhodné spomenúť aj pár top vystúpení tohto ročníka Pohody, aj keď nie každá vydarená „performance“ sa rovná hudobnému koncertu (a naopak). Hneď v prvý večer festivalu urobili šou pre masy týpci z Nórska: Ylvis. Shoegaze legenda Slowdive takisto potešila svojich verných fanúšikov, ktorí ostali priklincovaní pod pódiom aj počas zvukovkovej výplne medzi vystúpeniami v podobe moderovania Braňa Jobusa a hrania hitov z jeho projektu Abusus. Pre ľudí, čo vyrastali na hudbe Sonic Youth, bol koncert Thurstona Moorea povinnou jazdou. Rovnako si beznádejní romantici i veční cynici, ktorí mladosť prežili v zajatí gitár, pochvaľovali vystúpenia Marka Lanegana a The Jesus and Mary Chain.

Piatkový deň patrilo hlavné podium samým babám – raperke M.I.A., R’n’B dive Solange a majsterke prerábok a „sounds like“ hitov Birdy. Hoci ani jedna z nich osamote ničím špeciálnym neohúrila trenčianske letisko, ide o skvelý Girl power koncept zo strany organizátorov Pohody. Na svoje si prišli aj priaznivci elektronickej hudby (i vzácne prežívajúceho žánru D’n’B) vďaka Beardymanovmu ansámblu a jeho encklopedickej prezentácii všetkých existujúcich štýlov; triu Electro guzzi, ktoré svoje vystúpenie umne obohatilo o dychovú sekciu; a algorytmickému Squarepusherovi – osamote či v jeho druhom (menej hlučnom) akustickom projekte.

World music scéna ponúkla návštevníkom kolumbijský projekt Pixvae, ktorý vás prinútil usmievať sa a dokonca tancovať salsu – vďaka pohľadným speváčkam s výbornými hlasmi a neprepočuteľnému basovému saxofónu. Silný osobný príbeh jedného z najvýraznejších headlinerov Pohody, Benjamina Clementinea, akoby nahrával do karát OZ Proti prúdu (a predaju pouličného časopisu Nota Bene). Kiežby každý príbeh týpka z ulice dopadol takto zvukomalebne a úspešne.

Slovenská scéna: rovnako dôležitá ako svetoví headlineri

Michal Kaščák nezabúda pri porade s dramaturgami festivalu a zostavovaní programu ani na svojich kamarátov a slovenskú hudobnú scénu. Našťastie si popri tradičnej Pare, Polemicu či Billy Barmanovi mohli návštevníci pozrieť aj koncerty zástupcov z menej komerčne úspešných štýlov. Nesklamal Pišta Kráľovič so svojím elektronickým triom Nvmeri, ani jazzová speváčka Zuzana Mikulcová, ktorá v týchto dňoch finišuje s fundraisingom k vydaniu albumu, ponúkajúcom presahy aj do iných, menej klasických žánrov. Tisícky ľudí si v sobotu poobede naplno užívali reunion trnavskej kapely Hudba z Marsu, ako aj našlapanú koncertnú podobu nového EP Domáce potreby od rapera Veca s kapelou.

Koncerty legiend MCh band, Tony Ducháček a Garage, Laura a její tygři, Bez ladu a skladu aj Auktyon našťastie nepotvrdili obavu, že ide iba o zombies kapely, obyčajný flashback a nostalgiu za prvými ročníkmi Pohody. Išlo o výbornú príležitosť najmä pre mladšie ročníky – vypočuť si, na čom fičali ich rodičia.

Niektoré slovenské médiá už vo štvrtok v noci pasovali za vrchol festivalu koncertné prevedenie platne tria Lasica, Satinský, Filip – Bolo nás jedenásť. Zo všetkých AllStars bandov festivalu to bolo vskutku najväčšie prekvapenie. A aj tí, ktorí ťažko niesli prítomnosť Doroty Nvotovej na pódiu, zotrvali – rozcítený Milan Lasica ich presvedčil o tom, že ide o skvelú nadčasovú platňu s dodnes platnými textami. Je tam totiž vo viacerých významových rovinách skryté všetko, čo sa snažia vštepiť do hláv dnešným mileniálom osvietení učitelia na školách, aj o čom sa mladých snažili presvedčiť hostia v diskusných stanoch počas 21. ročníka festivalu Pohoda.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

 

Výber rečníkov TEDxBratislava začína už výberom členov tímu konferencie

Zaujímalo vás niekedy, ako prebieha výber, ako aj príprava rečníkov a rečníčok na konferenciu TEDxBratislava? Prinášame pár detailov zo zákulisia konferencie priamo od držiteľa licencie TEDxBratislava, tlmočníka a kouča – Rastislava Geschwandtnera.

rasto

 

Ako prebieha výber rečníkov a rečníčok na TEDxBratislava?

Už do samotného tímu TEDxBratislava sa snažíme vyberať ľudí, ktorí majú rôznorodé záujmy. Nejde teda primárne o ich zručnosti, ale oblasti záujmu, čo je zárukou toho, že nominujú na rečníkov a rečníčky zaujímavých ľudí. Ja sa zaujímam napríklad o vzdelávanie, no za pár rokov by som nomináciami dozaista vyčerpal svoje tipy z daného okruhu. Zároveň sledujeme médiá; všetko, čo sa deje okolo nás a aj ľudia zvonku nám môžu posielať svoje návrhy na osobnosti, ktoré by chceli v Bratislave vidieť a počuť.

Čo hľadáte ako prvé: zaujímavé témy alebo konkrétnych rečníkov a rečníčky?

Robíme aj jedno, aj druhé. Buď si najprv povieme, že nás zaujíma nejaká konkrétna téma a potom doma alebo vo svete hľadáme vhodného človeka; alebo natrafíme na niekoho konkrétneho, kto robí niečo veľmi špecifické a pokúsime sa ho osloviť s ponukou vystúpenia na našom evente. Takto sme napríklad vďaka Denníku N objavili antropologičku Veroniku Rybanskú, ktorá skúmala, ako deti v SR a na Vanuatu odolávajú pokušeniu. Už o pár dní vystúpi u nás na konferencii v SND.

Vyberáte si aj takých ľudí, čo už vystúpili na TEDx v okolí?

Snažíme sa hľadať a ponúkať čosi nové, jedinečné. Teda zvyčajne neoslovujeme tých, ktorí v minulosti na podobnom type konferencie, či už TED alebo TEDx doma alebo v zahraničí, vystúpili. V porovnaní s Viedňou či Budapešťou, ktoré uprednostňujú „talky“ v angličtine (viac svetové), my sa snažíme prinášať viac témy pre naše lokálne publikum.

Koľko tipov ste zvažovali tento rok?

Z vyše sto návrhov sme tento rok vybrali štrnásť rečníkov a rečníčok (plus dve umelecké vystúpenia), rozdelených do štyroch tematických sekcií, ktoré si budete môcť pozrieť a vypočuť v SND už 2. júla– súhrnne pod názvom Straty a nálezy.

Ako prebieha konkrétna príprava vybraných rečníkov a rečníčok?

Príprave vystupujúcich ľudí venujeme veľa času a energie, to nemožno podceniť. Lebo niekedy môžete mať aj sľubného rečníka s kvalitným backgroundom, no nemusí byť z toho zákonite aj dobré TEDx vystúpenie. Mnohí pedagógovia, či vedci sú síce zvyknutí rečniť na verejnosti, no v inom časovom limite a pred iným typom publika. Preto sa ich snažíme naviesť správnym smerom, lebo náš TEDx formát už poznáme a vieme, čo funguje na prítomných (vrátane osobného príbehu, ktorý vedeckú komunitu zväčša nemusí zaujímať). Po prvotnom ozrejmení si koncepcie TEDx konferencie príde rečník so svojím prvým konceptom, na ktorý my dávame spätnú väzbu a postupne to spoločne cizelujeme do finálnej fázy.

Koľko ľudí z bratislavského tímu vedie rečníkov a rečníčky k finálnej prezentácii a akým spôsobom?

Na koučovaní sa podieľa väčšina tímu. Fyzicky by jeden človek nezvládol všetkých rečníkov. Zväčša dvaja členovia tímu pracujú s konkrétnym vystupujúcim človekom, pričom ten, kto rečníka oslovil, s ním pracuje najužšie.

Koľko stretnutí a revízií TEDx talku pripadá na jedného rečníka či rečníčku?

Je to veľmi individuálne, pričom záleží aj od dostupnosti – či sa stretávame osobne v SR, alebo na diaľku cez Skype. Niekedy sa to podarí už po dvoh koučovacích stretnutiach a potom si už len vymieňame cez email slajdy prezentácie. Minulý rok sa nám ale stalo, že na jedného rečníka pripadlo aj jedenásť stretnutí s revíziami prezentácie. Vždy sa však snažíme o to, aby si rečník za prezentáciou stál, bol s ňou stotožnený a šlo v prvom rade o výsledok jeho práce. Ak vystupujúci veria obsahu prezentácie, sú na pódiu (na pôde SND) viac sebavedomí a cítiť to z ich prejavu.

Ako sa pracovalo s vlastnou rodinou (s dcérou ako rečníčkou v rámci TEDxBratislava 2015)?

Ja som, popravde, nebol pri nominácii a výbere týchto dvoch tínejdžeriek. Bola to trochu náhoda, že do konceptu daného ročníka bol začlenený návrh zaradiť prezentáciu Montessori vzdelávania v SR. Keďže moja dcéra (Pavla Geschwandtnerová) a jej spolužiačka (Tereza Rebeka Koreňová) sú prvými absolventkami Montessori vzdelávania v SR, boli oslovené a výzvu prijali. A pripravili si to viacmenej samé, nenechali sa veľmi koučovať (najmä nie mnou).

Ktoré z vašich TEDxBratislava talkov a videí patria za tú sedemročnú existenciu konferencie v SR k tým najúspešnejším (najviac sledovaným)?

Dve videá od nás prebral i samotný TED a zverejnil ich na svojich stránkach. Prvé bolo video britského filozofa Stephena Cavea z roku 2013 o mechanizmoch popasovania sa ľudstva so smrteľnosťou a smrťou má cez dva milióny pozretí. Ďalšie úspešné video je spred roka v podaní Moshe Syzfa o epigenetike – spôsobe, akým naše telo mení osud, zapísaný v našej DNA.

Máš aj ty za sebou nejaký typ koučingového tréningu – ako pripravovať vystupovanie ľudí na verejnosti, ako pracovať s vystupujúcimi osobnosťami?

Bol som na veľkom TEDe a počúval som skúsenosti organizátorov iných TEDx eventov. Tam som si uvedomil, ako je dôležitá príprava rečníkov. Keďže už dvadsať rokov pracujem ako tlmočník (vo firme entia.sk), na dennej báze mám možnosť sledovať prejavy ľudí, s ktorými počas práce prídem do styku. Veľkou školou je aj sledovanie TEDx talkov zo zahraničia a analyzovanie daných vystúpení. Dôkazom toho, že to robíme asi dobre, sú ponuky od našich komerčných partnerov a sponzorov, ktorí nás ako koučov prizývajú na ich interné eventy (napríklad nedávna O2 konferencia atď.).

Koľko rečníkov a rečníčok tento rok koučuješ ty sám?

Napriek tomu, že som držiteľom licencie TEDxBratislava, pred pár rokmi som sa stiahol do pozície pozorovateľa a veľa aktivít prenechávam na kolegov z tímu. Časovo príprava jedného ročníka zaberá viac ako polroka intenzívnej práce. Keďže všetci sme dobrovoľníci a celé podujatie organizujeme vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu, robiť to dlhodobo je veľmi náročné. Tento rok teda koučujem len dve rečníčky: jazykovedkyňu Luciu Molnár Satinskú a permakultúrnu dizajnérku Patríciu Černákovú. Pozoroval som a pripomienkoval aj prípravu terénnej sociálnej pracovníčky Ivety Chovancovej z OZ Odyseus a mikrobiológa Slava Epsteina. Ich vystúpenia vrele odporúčam. Viac tipov na tohtoročné vystúpenia a zdôvodnenia výberu rečníkov a rečníčok od kolegov z TEDxBA tímu nájdete na našej stránke TEDxBratislava.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: TEDxBratislava

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

V Bhutáne sa človek nenudí, ale medituje

Ako asi vyzerá štúdium v Bhutáne, kde funguje zatiaľ len jedna jediná univerzita s deviatimi fakultami, rozosiatymi po celej krajine, pričom v hlavnom meste Thimphu je ich len pár? Výnimočne, veľmi upokojujúco a najmä fotogenicky. Už samotná Prírodovedecká fakulta so sídlom uprostred svahu nad mestečkom Lobesa, blízko údolia rieky Puna Tsang Chu je toho dôkazom.

Študovať na Katedre rozvojových štúdií na Palackého univerzite v Olomouci sa oplatí z niekoľkých dôvodov. Môžete sa raz stať humanitárnymi alebo rozvojovými pracovníkmi, a meniť tak svet k lepšiemu: reagovať na potreby núdznych, odovzdávať svoje „know-how“, a tým im účinne pomáhať. Ešte predtým však začnete premýšlať v globálnych súvislostiach a nie len sa bifľovať z poznámok na skúšky. Budete vedení k diskusiám s mojimi skvelými kolegami (stále vcelku mladými pedagógmi) o témach, ako: migrácia, potravinová bezpečnosť, ekologická ťažba surovín v rozvojových krajinách, prepojenie športu a rozvoja, boj s podvýživou alebo udržateľné lesné hospodárstvo. A hlavne: budete nútení vycestovať do zahraničia – na študijný pobyt či pracovnú stáž (vďaka programu Erasmus+, ktorý stále veľa mladých nepozná a nevyužíva).

Nakoniec sa o pár rokov stretneme napríklad v takom Bhutáne, kde má naša katedra s Royal University of Bhutan veľmi dobrú spoluprácu. Niekoľko ľudí od nás tam už bolo v rámci medzinárodnej kreditovej mobility Erasmus+ a veľmi si pobyt pochvaľovalo. Začnite si to predstavovať.

Visutý most cez rieku Mo Chhu - ženská rieka

Silno zakorenené dobrovoľníctvo

Možno vás prekvapí, že skoro v každom údolí v rámci Bhutánu sa nachádza nejaká pevnosť (Dzong). Tá plnila a plní úlohu administratívnu (sú tam dodnes kancelárie miestnej samosprávy), ale i duchovnú (sú tam často významné chrámy a kláštory). Ak radi fotografujete, vo svojom albume budete mať desiatky miest, kde sa možno zastaviť, pomeditovať a načerpať pozitívnu energiu. Sú upokojujúce, zároveň veľmi fotogenické.

Tamojšia príroda na vás tiež urobí mimoriadny dojem. Bhutánčania to s jej ochranou myslia naozaj vážne. Bude to asi tým, že sú na nej bytostne závislí (pestovanie a predaj ryže, plus ovocia a zeleniny), ale hlavne svojou príslušnosťou k náboženstvu, teda k buddhizmu. V súčasnosti má Bhután zalesneného 74 % územia a veľkú časť krajiny tvoria oblasti s vysokým stupňom ochrany.

Už len napríklad také sadenie stromov, organizované Prírodovedeckou fakultou v Lobese, je so svojím rituálom doslova udalosťou roka. Zapojení sú všetci – dobrovoľne, odhodlane. Nie náhodou je služba verejnosti a dobrovoľníctvo v Bhutáne silno zakorenená. Preto sa študenti a študentky, ale aj ostatní obyvatelia mesta pravidelne zúčastňujú na rôznych komunitných a environmentálnych aktivitách (ku Dňu Zeme a podobne).

stánok so zeleninou a ovocím pozdĺž cesty z Thimphu do Lobesy

Kde sa po škole zamestnať

Skôr či neskôr sa vám stane, že vás miestni ľudia, ktorí si veľmi vážia zahraničné návštevy, oblečú do tradičných šiat. Opäť doslova rituál, opäť veľmi fotogenický. Mužský odev je gho a ženský se skladá z dvoch častí: horného dielu (gho) a dolného dielu (kira). Ako suvenír si možno prinesiete domov šál kamni, pričom ženská verzia (rachu) je trochu menšia, farebnejšia a so vzorovaním.

Hoci sa mladí ľudia počas štúdia tematicky zameriavajú napríklad na biodiverzitu, manažment vodných zdrojov, spotrebu palivového dreva na úrovni domácností, neznamená to hneď, že si v danej oblasti nájdu aj dobre platenú prácu.

Štát je v krajine hlavný zamestnávateľ, preto niet divu, že študenti a študentky po promóciách chcú väčšinou do štátnej služby. Na druhej strane je ťažké sa tam dostať – sitom rôznych celoštátnych testov a výberových riadení prejdú len tí najlepší.

So zamestnanosťou by sa to malo v blízkej budúcnosti ale zlepšiť. Bhután totiž patrí medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky sveta. Práve preto si počas svojich potuliek po krajine ani neuvedomíte, že sa nachádzate v krajine s nižšími príjmami (kedysi nazývanej ako rozvojová).

Jeden z chrámov neďaleko Lobesy

Cestovanie v období dažďov

Cestovať po Bhutáne je vcelku náročné – ide často o skúšku odvahy a zvýšenie adrenalínu (v žiadnom prípade nie o nudu). Je to dané všadeprítomnými vysokými pohoriami a hlbokými údoliami, zlou infraštruktúrou, ale napríklad aj takým obdobím dažďov.

Cesty sú vyasfaltované len veľmi sporadicky, čiže sa skôr pripravte na „bahnitý tankodrom“, navinutý v prudkom svahu. Je to nebezpečná kombinácia – vzhľadom k stometrovým zrázom a neexistencii zvodidiel. Dopravné nehody sú v období dažďov na dennom poriadku, časté sú tiež zosuvy pôdy. Potom vás neprekvapí, že taká cesta z mestečka Lobesa do Thimphu (hlavného mesta, vzdialeného len asi 60 km), trvá aj stodvadsať minúť. Aspoň máte čas na premýšlanie – o tunajšom živote, o prírode, o viere.

Miestni ľudia sa húfne venujú národnému športu: lukostreľbe. Tí menej majetní majú v obľube aj hádzanie šípiek do terča. Ak máte radi štipľavé jedlo, tak toho si tu užijete do sýtosti. No hlavne si poriadne oddýchnete, navýšite si počet „friends“ na Facebooku o bhutánsku mládež a chtiac-nechtiac urobíte tisíce fotografií, ktoré budú hýriť zelenými farbami a nekonečným pokojom.

Text: Boba Markovič Baluchová, Petr Pavlík, Foto: Petr Pavlík (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jar-leto 2017)

Rádio_hlavy 2016: Ktorá Katarína toho poberie viac?

Ocenenie Slávik sa týka interprétov, ktorých tvorba sa hrá prevažne v komerčných rádiách. A hoci majú Radio_Head Awards podtržník v názve, čo jasne naznačuje, že ide o ceny jedného okruhu verejnoprávneho rozhlasu, ide o udalosť celej slovenskej alternatívnej scény. Ktoré mená by mohli v marci na odovzdávaní Rádio_hláv najviac zarezonovať?

Sú medzi nami takí, ktorí v tejto tak ojedinelej a tak potrebnej súťaži nerozdávali hlasy podľa príslušnosti k fanklubu konkrétnej speváčky či kapely, ale naozaj sa v 1. kole prehrabávali longlistami a svedomite si tie desiatky nahrávok (ak ich doteraz nepoznali z éteru) vyhľadali a prepočuli. Ak ste na to nemali čas či nervy, v 2. kole vám hlasovanie zaberie len pár minút.

Naviac si ako darček môžete stiahnuť domácu kompiláciu Rádia_FM: „Počúvaj, čo chceš“. Nájdete tam piesne od víťazov Rádio_hláv z minulosti: novinky od Bulp alebo B-Complex, live skladbu Korben Dallas z festivalu Pohoda 2016, ale aj spoluprácu Saténových rúk a Katarzie: „Nesmej sa mi“. Ak ste ešte nepočuli nové skladby od hard’n’heavy miláčikov – Čad, tak na kompilácii nájdete jednu z nich: „Metalové kladivá“.

Katarzia
Album roka v rukách Slnko records

Druhým najčastejším slovným spojením počas odovzdávacieho ceremoniálu, bude (hneď po názve cien: Radio_Head Awards) Slnko records. Toto vydavateľstvo sa objavuje v takmer každej kategórii a je vlastne úplne jedno, či budú nominácie premenené na ceny, alebo nie. Pre mňa je kolektív okolo Šiny už teraz pomyselným víťazom Rádio_hláv. Pred pár dňami „slnkáči“ oslávili šestnásť rokov existencie s úctyhodným počtom vyprodukovaných albumov: 89.

Nominácie v kategórii Album roka sú vyvážené, čiže o víťazovi, resp. víťazke rozhodne miera oddanosti fanúšikov. Najsilnejšie fankluby majú Katarzia a Billy Barman, ktorí v týchto dňoch dokonca vyrážajú na spoločné turné „Veľký čínsky tour“. Našťastie je tu potom ešte obdobná cena – Cena kritikov: Album roka a o nej už rozhodnú porotcovia z radov hudobných publicistov, ktorí by mali mať čo-to napočúvané a vedia si zdôvodniť kvalitnú nahrávku. Tam by pozlátená šoška týpka s rádiom namiesto hlavy mohla ísť do rúk Kataríny Málikovej, poprípade ostrieľaného tria Longital, ktorí neprodukujú schematický pop s chytľavými refrénmi, ale experimentujú nadžánrovo (od folklóru k folku, world music).

Vzhľadom na minuloročné skvelé koncerty doma aj v zahraničí, by som toto ocenenie dopriala aj slovenským predstaviteľom shoe-gaze žánru – The Ills a ich albumu „Ornamental or Mental“. Bez vokálov to ale ide o niečo ťažšie…

Singel roka v znamení: menej je viac

V kategórii Singel roka platí: menej je viac. Preto z longlistov do 2. kola hlasovania postúpili skupiny a interpréti, ktorí nemali nasadených viacero svojich singlov. Projekty, ako: Fvlcrvm, Buy her sugar, Barbora Bloom, Genius Locci, Keosz, Moja Reč neuspeli azda práve preto, že všetci mali v hre až tri single zo svojich albumov a práve na nich sa rozdrobila sila fanúšikovskej základne.

Kedysi bola v rámci Rádio_hláv odovzdávaná aj cena Koncertná kapela za daný rok – túto kategóriu by som pokojne do Radio_Head Awards vrátila. Rovnako tak by som pridala kategórie nové: Obal roka; Zvuk, resp. produkcia, ale aj Hudobný klip roka. Aj slovenskí umelci si totiž čoraz viac dávajú aj na vizuálnej stránke ich hudby a autori niektorých art-workov na CD-nosičoch či platniach by si zaslúžili pozornosť.

Kategóriu Hudobný klip nespomínam náhodou. Prepája sa mi totiž čoraz viac s cenou pre Singel roka. Veľa z nás (laických poslucháčov i hudobných kritikov) je založených vizuálne, teda lepšie si tvorbu zapamätáme cez videné, ako cez počuté (čo nemusí byť na škodu). Singel „Linda“ od skupiny Para, rovnako aj pieseň „Sloboda“ od Billy Barman som zaregistrovala až po tom, ako moji známi zdieľali ich hudobné videá na sociálnych sieťach. To isté platí aj o „shareovaní“ záznamu z vystúpenia Katarzie na hrade Devín. Refrén zo singlu „Milovať s hudbou“ sa vám musel dostať do hlavy, aj keď ste mali v úvode isté (terminologicko-technologické, resp. generačné) zábrany.

Katarina Malikova

Viac folklóru medzi nováčikmi na scéne

Možno to spôsobila povolebná kríza identity a hľadanie, resp. navracanie sa ku koreňom u mnohých Slovákov a Sloveniek, ale v nahrávkach u nováčikov na domácej scéne sa minulý rok objavovali (viac ako inokedy) výrazné prvky folklóru i celé ľudové melódie. Popularita a mimoriadna sledovanosť Tv šou „Zem spieva“ je už len akýmsi vyústením spomínaných nálad. Ako dlhoročná folklóristka to, samozrejme, oceňujem – ak tam nie je cítiť kalkul.

V 1. kole Rádio_hláv som hlasovala za novinky od Sisy Feher a Ivany Mer (obe vydávajú, ako inak, u Slnko records). Žiaľ, ani jedna sa do 2. kola nedostala. Je tam však ich kolegyňa, tohtoročná najsilnejšia predstaviteľka fúzie folklóru a elektroniky – Katarína Máliková s debutom „Pustvopol“, ktorý má celoplošne výborné ohlasy. Nielen doma. Autorka v rozhovoroch spomína, že to mala byť najprv nahrávka šanzónov. Kto vie, ako by znel úryvok textu „keď mi z loďky vidno iba chrbát“ v inom žánrovom prevedení…

Držala som prsty aj sesterskému duu – Genius Locci, ktoré už niekoľko rokov sledujem a ich hravosť ma napĺňa optimizmom. Škoda, že debut „Genius Locci presents Presence“ (a hneď dvojalbum!) neprišiel o pár rokov skôr. Niektoré skladby totiž už akoby stratili na svojej sviežosti, prítomnosti a nadobudli patinu minulosti.

V kategórii Objav roka som musela asi najviac gúgliť. Niektoré mená som poznala z Demovnice, iné názvy mi pripomínali všetko možné, len nie názov kapely. V 1. kole som dala hlas skupine Impreus, v 2. kole to bolo ešte ťažšie. Nakoniec som to poňala v duchu slov z prvého odseku – „pro-folklórne“ a hlas šiel skupine Ľudové mladistvá.

skupina Longital

Žánrové ceny v rukách porotcov

Už pred rokom som čitateľov a čitateľky magazínu Inspire upozorňovala na novinky a zmeny v hlasovaní v rámci žánrových cien Radio_Head Awards. Na Rádiu Devín ste si dokonca mali možnosť v polovici februára vypočuť diskusiu o Rádio_hlavách z pohľadu odborníkov / porotcov v rámci kategórií: klasická, džezová a experimentálna hudba. Nikdy nie je na škodu vypočuť si, čo títo ľudia oceňujú na hodnotených albumoch a na základe čoho rozhodnú o víťazovi.

Každoročne silné zastúpenie je v kategóriách Jazz, Klasická hudba, Hard & Heavy. Dve želiezka v ohni má v kategórii Electronická hudba aj Experimentálna hudba bývalý kolega – hudobník Stroon so svojou nahrávkou „Solar Preludes“. V kategórii Hip-hop / Rap / R’n’B sa nachádza aj EP veterána na slovenskej hip-hop scéne –Brančiho Kováča (aka Vec): „Domáce potreby“. Zvláštne, že platňa sa objavuje len v žánrovej kategórii.

V kategórii World Music / Folk sa objavuje už spomínaný album „Divoko“ od Longital. Je tam tiež „Pustvopol“ od Kataríny Málikovej, čím si autorka vyslúžila najväčší počet nominácií. Slnko records ponúka nominované albumy na stiahnutie zadarmo, alebo s výraznou zľavou – tak sa do odposluchu a následného hlasovania pustite – podporte slovenskú hudbu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Ondrej a Naďa Koščíkovi

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, jar 2017).

Hudba iného ostrova, alebo: hudobníčky Stredozeme (2. časť)

Pokračujem vo výčte najviac zaujímavých ženských zjavov a hlasov Stredozeme, ktoré sa oplatí poznať, prepočuť si ich hudbu a možno i navštíviť ich koncerty. Tu je ponuka dvoch ženských hudobníčok maorského pôvodu, ktoré stoja za pozornosť v európskych, a teda aj slovenských končinách.

Anna Coddington sa nevzdáva

Anna Coddington je prvou maorskou speváčkou, na ktorú by som vás rada upozornila. Výzorom mi trošku pripomína Zdenku Prednú. Až sa mi nechte veriť, že má čierny pás v karate. Nechcem ju ale porovnávať, ani škatuľkovať. Zaujíma ma jej hlas a texty. Na bicie začala hrať v jedenástich rokoch, na gitare v štrnástich a v mladosti založila niekoľko projektov. Spoluhráč z kapely Handsome Geoffery, Aidee Walker, ktorý sa neskôr stal filmovým režisérom a hercom, má na svedomí veľkú časť jej videoklipov. Pred niekoľkými týždňami bol zverejnený ďalší z nich –k piesni „Without fight“.

Netreba sa vzdávať, prízvukuje v spomínanej piesni. Na Novom Zélande to platí dvojnásobne. Tu sa vryjete ako hudobník či hudobníčka do povedomia poslucháčov až po dvoch-troch albumoch. Treba teda vydržať a veľa koncertovať po ostrovoch.

Jej nový, v poradí tretí album „Luck/Time“ je výsledkom tvrdej štvorročnej práce a nahrávania v štúdiu The Attic u nej doma. Ten kus šťastia za všetok ten čas stál, ako vyčítať už aj z názvu. Platňa je veľmi homogénna a možno tam nájsť niekoľko silných (súčasných či budúcich) singlov: „Release me“, „Apples“, „Lantern“.

 Anna_Coddington-Foto_Archiv_spevacky 2

Aaradhna – viac, ako farba pleti

Druhou maorskou speváčkou, ktorú dnes stihnem spomenúť, je Aaradhna, vlastným menom Aaradhna Jayantilal Patel. Narodila sa na Novom Zélande, no jej otec pochádza z Indie a mama z pacifickej Samoy. Má tridsaťtri rokov a s maminou spievala tradičné samojské piesne od svojich jedenástich rokov.

Debutovala pred dvanástimi rokmi so singlom „Getting Stronger”, ktorý sa stal hitom číslo jeden v národnej hitparády. V roku 2013 získala ocenenie „Album roka“ v národných hudobných cenách (v tej komerčnej verzii ocenení), ale platňa „Treble & Reverb” nebola len komečne úspešná, ale aj kritikmi ospevovaná.

Aaradhna-Foto_Archiv_spevacky

Štvrtý album „Brown Girl“ vyšiel toto leto, a ako titulná pieseň, tak aj celý album o rasizme v jej domovine. „I’m more than the color of my skin,“ spieva vo svojej piesni. Platňa sa vyšplhala na popredné miesta hitparád doma, ale napríklad aj v takom Švajčiarsku. Na novembrovom odovzdávaní už niekoľkokrát spomenutých Vodafone NZ Music awards sa vzdala ceny za hip-hopový album s vysvetlením, že by nemala byť umiestnená do tejto kategórie len preto, že je Maorka. Ona totiž nie je raperka, ona je speváčka. Tento Aaradhnin čin naštartoval v krajine verejnú diskusiu o témach, ktorých sa dotkla a o ktorých treba hovoriť nahlas.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: archívy speváčok (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, zima 2016)

Kiwi life: O Aucklande iba v dobrom

Šesť mesiacov života na novom mieste (na opačnom konci sveta, kde sa i voda točí opačne, ako v Európe) možno nestačí na obsiahlu objektívnu reportáž. Ale niekedy človeku stačí týždeň, aby vycítil – či v danom meste ostať chce, alebo zvolí rýchly presun inam. Do Aucklandu som sa zamilovala po prvom víkende, takže odchod na Nový Zéland (kiwiland) zatiaľ neľutujem.

pmmxvi_0204_dsf7986
Naša nepísaná emigračná dohoda s manželom znela už niekoľko rokov rovnako: keď sa Európa totálne zblázni, odídeme žiť na jeden z dvoch bezproblémových a zatiaľ stále bezpečných ostrovov – na Island alebo Nový Zéland. Pred trištvrte rokom zaujímavá pracovná pozícia pre môjho muža rozhodla za nás. Nový Zéland (domovinu vzácneho vtáčika, zvaného kiwi, ktorý nevie lietať, no zato rýchlo uteká) a predovšetkým Auckland teda predstavujem známym už hodnú chvíľu na sociálnych sieťach ako môj nový domov.

Všetkým by som rada dopriala ten pocit bezpečia a spokojnosti, keď môžete denne pozorovať slobodu, toleranciu a koexistujúci mix náboženstiev, etník, národností, komunít a kultúr. Svoj odchod zatiaľ neľutujem, „home-sick“ riešim online vykecávkami s blízkymi a chcem sa aspoň raz do roka kvôli škole, práci, rodine a Pohode vracať na Slovensko. Dva dlhé lety (z Aucklandu do Viedne cez Dubaj) sa dajú vcelku zvládnuť.

pmmxvi_0214_dsf8047Kríza bývania jediným problémom

V Aucklande žije skoro jeden a pol milióna obyvateľov z celkovej novozélandskej populácie (4,5 milióna). Desať percent rezidentov v tomto rýchlo sa rozvíjajúcom meste predstavujú pôvodní maorskí obyvatelia. Čo je zaujímavé (nie však prekvapujúce), sčítanie ľudu z roku 2013 naznačilo, že štvrtina Aucklanďanov je ázijského pôvodu (hlavne z Číny). Trúfam si povedať, že dnes to môže byť pokojne aj polovica.

Čínski investori sa snažia skupovať nehnuteľnosti v meste, čo sa nepáči domácim, ale nič sa nedá robiť. „Housing crisis“ bola pálčivým (hoci jediným vypuklým) problémom tohto rýchlo rastúceho mesta už dávno – nemožno z vysokých cien nájmov a nedostatku bytov viniť čínske rodiny, či výmenných študentov alebo cudzincov, čo sem zavítajú v rámci programu „Work & Travel“ len na rok. Treba sa pozrieť do vlastných radov – prečo napríklad miestni majitelia stavebných firiem, vlastniaci celé obytné bloky a rezidencie, patria medzi najbohatších ľudí.

bazar-s-hudobninami-pred-zatvorenim-foto-palo-markovicMesto, zaberajúce takmer celý severný ostrov

Hlavné mesto kiwilandu je síce Wellington, no všetko dôležité sa momentálne deje v Aucklande. Práve tu sa snažím hľadať paralely aj odlišnosti s mojím rodiskom. Je to 2-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava, kedysi označované za Sydney pre začiatočníkov. Už teraz zaberá značnú časť severného ostrova. Žiaľ, nemáme tu metro a kopcovitý terén, ako aj časté dažde neprajú rozmachu transportu bicyklami. Každý sa tu preto presúva pohodlne svojím vlastným autom, testujúc pevné nervy v pravidelných zápchach každé ráno a každý večer, o piatku a nedeli nehovoriac.

Užívam si vždy presuny kompami (motorovými loďkami), ktoré nevnímam ako mestskú dopravu, ale vždy ako poldňový výlet za krásnym výhľadom na celé mesto (z Devonportu) alebo za filmovým zážitkom do art-kina (v Northcote). Ešte stále sa zo situácií a výjavov teším ako turistka, nie ako rezidentka – domáci sa na mne vcelku bavia; im sa zdá všetko už trochu všedné, samozrejmé. Nech!

otvorena-ulica-k-road-a-jej-navstevnici-foto-palo-markovic
Čo vám z kiwi vecí ako prvé cinkne do nosa

Hneď po prvej prechádzke mestom ma udivilo pár vecí, ktoré som na Slovensku, resp. v rodnej Bratislave nikdy nepozorovala. Napríklad všadeprítomné oranžovo-biele cestné kužely, naznačujúce opravu cestnej komunikácie alebo novú stavbu v okolí. Alebo drevené domy, v ktorých nie sú radiátory a okná majú len jednu vrstvu skla. Akoby tu ľuďom nikdy nebola zima. Vraj im ani nie je, hoci ja by som mohla tvrdiť niečo iné.

Manželovi kolegovia nám často vravia, že ak tu prežijeme v zdraví prvú zimu, bude už len dobre. Tak prežívam a čakám – vlhká, veterná a podnechtová zima je tu totiž počas horúceho slovenského leta. Má to jednu výhodu, počas Vianoc tu budem dni tráviť na rozhorúčenej piesočnej pláži, natretá opaľovacím krémom s ochranným faktorom 50 a pozorujúca na doskách po stojačky pádlujúcu maorskú mládež. Toľko k počasiu a zámene ročných období.

V letnom období mi z času na čas na pleci pristane neobyčajne veľký motýľ, alebo farebný hmyz, na ktorého meno neviem prísť. Šum mora sa tu mieša so spevom cikád, štebotom vtáčkov a občasným zatrúbením zaoceánskeho parníka z prístavu. Zhlboka dýcham, oči a uši mám v pozore – aby mi nič neuniklo. Žiadne chytanie Pokémonov či čumenie do mobilu sa nekoná – aj tak je tu o pol dňa viac, ako na Slovensku (nikto z blízkych nie je online)!

nedelny-trh-v-takapune-foto-palo-markovic
Vaše kroky vás vždy dovedú na pláž

Nech sa rozbehnete ktorýmkoľvek smerom, vždy sa dostanete k moru, na pláž – čo viac si možno želať? Niektoré štvrte mi tu neobyčajne voňajú čistotou a zeleňou, lebo aj uprostred mesta nájdete dostatok parkov so storočnými košatými stromami, kam sa dá zájsť na piknik či spraviť pár zdravotných cvikov taj-či alebo jogy cez obedovú pauzu. Najradšej mám cestu do Meyers parku, lebo prv musím prejsť retro-pasážou St. Kevins arcade, kde sa chtiac-nechtiac vždy zastavím v niektorom z vintage obchodov alebo antikvariátov a vždy odtiaľ odídem minimálne s pár pohľadnicami.

Všetky malé deti tu robia mlynské kolesá – v supermarketoch, na pláži či na prechode pre chodcov. Je to akoby nejaký insajderský rituál na vyjadrenie toho, že im je dobre. Nielen v lete majú tieto decká, ale aj dospeláci bosé nohy a naboso si lobzujú po centre. Už som to aj ja raz vyskúšala, ale to preto, že sa mi zlomil na topánke podpätok… Je tu kopec náboženských obcí a cirkví, pričom všade sú vítaní ľudia z LGBTQI+ komunity (čo by sa u nás na Slovensku nestalo, a ešte dlho nestane, žiaľ).

aucklandsky-duhovy-pochod-foto-palo-markovic
Pochody a masové stretnutia v uliciach

Vo februári som v Aucklande zažila niekoľko podujatí, venovaných LGBTQI+ komunite – vyjadrujúc tak plnú podporu a solidaritu s týmito ľuďmi. Dúhový pochod sa odohrával niekoľko metrov od nášho domu, na Ponsonby road, a zúčastnili sa ho stovky ľudí. Čo je dôležité, boli zastúpené všetky firmy, založené a fungujúce na Novom Zélande (vrátane zamestnancov národných aerolíniek, hasišov, policajtov, zdravotníkov či lokálnych politikov). Mladé páry s deťmi to brali ako rodinný event, kde sa nik necítil ohrozene či nepohodlne. A tak to má byť.

O tri mesiace neskôr sa v centre odohralo iné podujatie, podobné Dobrému trhu. Išlo o iniciatívu, posúvajúcu cyklo-dopravu do popredia vďaka spolupráci mimovládneho sektora s tým vládnym. S aktívnou účasťou dopravného podniku AT a mestského zastupiteľstva AC bola 1. mája na celý deň uzavretá jedna z najväčších ulíc Aucklandu – Karangahape (skrátene K road). Tento event pešo či na bicykli, s deťmi aj so zvieratkami navštívilo 30 tisíc obyvateľov, čo je obrovský úspech. Nechýbali improvizované ihriská, koncertné pódiá a stánky s kávou a vegánskym jedlom pred obchodmi.

miestny-cistic-topanok-ako-celebrita-aj-atrakcia-foto-palo-markovic
V každom susedstve farmársky trh

Nie je tajomstvom, že domáci ľudia v minulosti trpeli závislosťou od alkoholu. V tomto období sa to pre rôzne prevenčné programy o trochu zlepšuje, ale stále môžete vidieť cez víkendy (počnúc stredou) na chodníkoch a lavičkách prevažne v letnom období kopec ľudí, zmaľovaných pod obraz Boží. S drogami je to ešte o čosi komplikovanejšie – keďže je sem ťažké prepašovať prirodzene dopestované látky, sú domáci odkázaní na syntetiku – metamfetamín, zvaný „P“. Toto svinstvo poznačilo stovky domov v Aucklande, čo sa prejavuje aj na príkladoch (i tak ojedinelej) kriminality v meste a vykrádania benzínok či obchodov s alkoholom. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy…

Aby som ale lokálnych ľudí nevykreslila v zlom (lebo o Aucklande skutočne len v dobrom!), robia s podporou mestského zastupiteľstva kopec koncertov či premietaní v parkoch zadarmo, veľa komunitných programov pre rôzne cieľové skupiny a každé susedstvo má svoj farmársky trh. V našej štvrti máme populárny Grey Lynn market, ale my ostávame verní nedeľňajšiemu trhu na pláži v Takapune, kde vždy pookrejeme a odsledujeme nejaký zaujímavý výjav (o ktorý sa zväčša postarajú vystupujúci hudobníci). Ak máte prebytok energie, je ho naozaj kde zužitkovať.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o
Profitovať z popularity Stredozeme

Nie je tajomstvom, že celý kiwiland, zvaný právom aj Stredozem, momentálne žije z turizmu a filmového priemyslu. Keď som sa snažila previazať môj európsky výskum s tým novo-zélandským, padala mi sánka – na nejednej z katedier mediálnych štúdií sa stále zaoberajú vplyvom nakrúcania trilógie Pána prsteňov na miestny život (či už v oblasti turizmu alebo filmárskeho povolania). Už sa teším, čo to s domácimi spraví, keď sa sem presunie celá produkcia so zámerom nakrútiť hneď dve pokračovania Avatara.

Ak nájdem dosť odvahy, obehnem pár castingových spoločností a oprášim svoje herecké umenie z čias základnej školy. Ryšavé dlhovlásky so šikmými očami a špicatými ušami sa môžu vždy hodiť… Len sa musím začať lepšie stravovať a odhodlať sa plávať na otvorenom mori. Inak dopadnem ako miestne baby, ktoré pre obľubu fritovaných jedál dosahujú už v tínejdžerskom veku úctyhodných konfekčných veľkostí.

sloboda-vyjadrovania-aj-orientacie-foto-palo-markovic
Toast s avokádom ku každej káve

Na genetiku sa (ani u maorských báb) nemožno vyhovárať – lokálna produkcia jabĺk, kiwi či avokád predsa priamo navádza na zdravú výživu. Zdravá nátierka z avokáda sprevádza nielen u hipsterov pravidelný rituál pri pití kávy – nie len tak obyčajného latté, ale typickej novozélandskej „flat white“ (na rozdiel sa ma ale nepýtajte!).

Čerstvé ryby a morské plody sú súčasťou denného menu nielen v ázijských reštauráciách. Veľmi populárne sú tu ústrice. Každodennému grilovaniu na balkónoch či v neďalekých parkoch tiež ešte celkom nerozumiem, ale možno to doslova považovať za národný šport (skoro ako loptovú hru rugby, plavbu na waka kanojkách a sprievodný rituálny tanec Haka).

Keďže poľnohospodárstvo (výroba mlieka a chov oviec) na celom Novom Zélande, nielen v okolí Aucklandu upadá, z farmárov sa stávajú prenajímatelia filmových lokácií alebo turistickí sprievodcovia Hobitím mestečkom.

Našťastie sa tu konečne začína venovať väčšia pozornosť IT technológiám. Často sa nám stáva, že lokálni ľudia nemajú šajn o firme Serato (ktorá prispela k nášmu odchodu zo Slovenska). Pritom je čisto novozélandská, venuje sa vývojárstvu audio softvéru pre profesionálnych DJ-ov a hudobníkov a zamestnáva skoro dvesto ľudí v centre Aucklandu. Na Slovensku ju väčšina DJ-ov a hudobných producentov dôverne pozná. Čo sa vám prvé v mysli vybaví, keď sa spomenie kiwiland? Mám pár svojských vecí na zozname, ale o tom až v ďalšom čísle Inspire.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Článok bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire, jeseň 2016)

Jubilejná Pohoda v podrepe a s bozkom pre Borisa

Nech si hejtuje ktokoľvek o čomkoľvek, dvadsiata Pohoda bola v mnohom výnimočná a vydarila sa. Vegetariánskeho jedla bolo dostatok, splachovacie toalety fungovali, zapršalo len raz a aj taxíky sa držali odporúčaných cien.

Toľko k logistike festivalu. Čo sa týka sociálnych väzieb a socializačných momentov: Stretla som menej známych ľudí, ako som si priala, a videla menej koncertov, ako som plánovala. Dokonca som ani poriadne nevidela tradičné festivalové zvieratká, lebo chrústy sa návštevníkov a návštevníčok zľakli hneď vo štvrtok, v piatok zutekali aj hraboše poľné – po tom, čo obhrýzli sestre celú piknikovú deku (myslela si, že to niekomu z kamošov vibruje mobil, ehm).

pohoda family

Tento rok som pre chorobu napríklad vynechala všetky čítačky či diskusie v preľudnených krytých stanoch. Teda okrem tej, na ktorej som sama vystupovala – v stane ZSE / Živica som totiž prítomným hovorila o tom, ako možno spoločnosť meniť a zmeniť metódou komunitného organizovania. O tom by som aj so zápalom pľúc vedela mudrovať celé hodiny. No a o čom / o kom inom je tá Pohoda, ak nie o komunite, podobnom vkuse i zmýšľaní a o komunitnej spolupatričnosti?

Ale naspäť k hudbe: Vynechať koncert PJ Harvey v prvý večer sa skrátka nedalo. Veľa ľudí v publiku očakávalo rock’n’rollovú šou, kde bude Polly Jean behať v minišatách a s povestnou gitarou Gibson Firebird namiesto saxofónu. Nestalo sa tak, no nuda to tiež nebola. Dostať toľko slávnych mužov z hudobnej kariéry PJ Harvey na jedno pódium (a na trenčianske letisko) sa rovná doslova zázraku – boli sme pri tom. Zvuk skvelý, nasadenie grandiózne; veď Community of Hope.

Zvláštne je, že všetky speváčky, ktorých vystúpenia som tento rok na Pohode videla, komunikovali s publikom v húpavom podrepe – akoby posilňovali už i tak dosť vypracované stehná. Xenia Rubinos v Europa stane to skúsila hneď v prvej piesni, v RBMA stane jedinečná Sevdaliza zvyšovala frekvenciu týchto cvikov zasa ku konci svojej šou. Ak by mala na festivale svoj vlastný merch so športovým oblečením, asi by som neodolala. Tancovala skvele asi dva metre odo mňa tak, ako som čakala. A aj keď nebola dostatočne nasvietená, udržovali sme spolu aký-taký očný kontakt. Pravdepodobne pre svoju dĺžku vlasov (porovnateľnú s tou jej) som si vyslúžila dokonca pieseň s venovaním, ako inak – o láske. Túto iránsko-holandskú divu chcem vidieť opäť naživo stoj-čo-stoj. Ako aj ďalšieho Iránca: Ash Kooshu! Jeho produkcia mi pripomenula nostalgickú londýnsku klubovú scénu, ktorá sa už dnes hľadá ťažko.

13686547_10153787858197404_6059449651554660205_n

Ak ste mali chuť na latinské tanečky, mexická skupina Sonido Gallo Negro ponúkla náladu spagetthi westernov, na akú sa len tak nezabúda. Ani regíčko, ani obľúbená dychovka Miša Kaščáka, ale divoká cumbia. Len ste museli mať v Nay tanečnom dome na sebe málo oblečenia a dobrú tanečnú obuv. Nie takú, akú mala speváčka temnej rockovej kapely Savages. Na takých podpätkoch by som nezvládla chodiť, nieto vyše hodiny suverénne kráčať po pódiu, teasovať bubeníčku a liezť po zábradlí medzi fanúšikov a fanúšičky. Bola to sila!

Psychedelické japonské čudo: Shibusa Shirazu Orchestra som videla iba cez telefón vďaka živému prenosu z letiska. Ale vcelku mi to stačilo k záveru – že išlo o najväčšiu haluz jubilejného ročníka festivalu. Principál v slipoch, komiksová speváčka, mímovia na rebríkoch, tanečnice v županoch, mávajúce publiku banánmi, hráč na teremin – akoby náhodne odchytený na letisku cestou z Japonska do Európy atď. atď. Nádherné počúvanie a pozeranie. Ten papierový mega-drak nad hlavami ľudí – to už bol len taký fotogenický bonus.

České trio Midi Lidi sa vydávalo celý svoj koncert za skupinu Zrní. Pokojne by sisvoju šou mohli chalani strúhnuť v betónovej Garáži, kde by Petr Marek svojimi pohybmi, no predovšetkým svojimi modrými trenkami ešte viac rozčuľoval frajerov svojich početných fanúšičiek. Tie sa potom museli udobrovať bozkami pre Borisa pod minaretom…

Text: Boba Markovič, Foto: RBMA stage

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2016).

Palo Hubinák: Socializačné monštrum na kolobežke

Necíti sa byť ničím výnimočný, rád o sebe hovorí, že je formovaný šťastnými náhodami. K väčšine pracovných projektov (moderovaniu relácií v Rádiu_FM; hraniu vo veľkých speváckych súťažiach či členstvu v kapele Ospalý pohyb) sa vraj len priplietol. Nazvime to: prehnaná skromnosť, alebo skrytý talent. Viac v rozhovore s večne vysmiatym hudobným vizionárom a moderátorom – Palom Hubinákom.

palo-hubinak-ako-moderator-popo_fm-v-lete-2015-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák – portrét. Foto: M. Mlčúchová

I. Na tému: Práca:

Pred viac ako desiatimi rokmi som s tebou robila veľký rozhovor pre dnes už neexistujúci magazín Zionmag, Čo sa odvtedy v tvojom živote zmenilo (a neuspokojíme sa s odpoveďami typu: všetko alebo veľa)?

Patrilo by sa povedať, že všetko sa zmenilo po príchode mojich dvoch synov na svet, ale nie je to úplne pravda. Môj život je však výrazne farebnejší. Vďaka nim zažívam dovtedy nepredstaviteľné situácie, z ktorých potom čerpám aj pri mojej práci. Čo sa týka profesionálneho pôsobenia, tak v priebehu desaťročia som sa dostal k prácam, o akých som ani nesníval (necítim sa byť totiž v ničom výnimočný, skôr som formovaný šťastnými náhodami).

Pre mnohých výnimočný si. No ja ťa stále ukladám do škatuľky: muzikant, nie moderátor. Čo ťa momentálne živí (a uživí)?

Žijem, ako veľa mojich priateľov, od projektu k projektu. Či už je to práca na albume, filme, reklame, divadle, TV šou; koncertovanie alebo moderovanie. Mení sa to, a hoci sa nerád označujem za moderátora (som skôr človek, s ktorým sa dá porozprávať pri zapnutom mikrofóne), tak momentálne sa vďaka spolupráci s kolegyňou Luciou na programe Popo_FM v Rádiu_FM naozaj najviac venujem moderovaniu. Ale aj toto sa často mení a narúša.

Nejaký čas si pracoval vo veľkom nahrávacom štúdiu (s menami, ako Graus, Zubák, Kachút). Ovplyvnilo toto obdobie nejak tvoj pohľad na zvukovú produkciu?

Toto spojenie s Creative Music House (CMH) stále pokračuje a myslím, že z toho profitujú obe strany. Vďaka CMH som si skúsil hudobné spolupráce, ktoré by ma inak minuli. Ale nemyslím si, že by sa vo mne niečo zásadne zmenilo. Pracoval som na rôznych projektoch s takmer celou hudobnou mainstreamovou špičkou (vrátane mien ako Michal David, Helena Vondráčková, Richard Müller či Lucie Bílá), a paradoxne vďaka nim som viac prísny v hodnotení hudby, ktorú hrávame v Rádiu_FM. Podvedome vyžadujem od našich kapiel rovnaké úsilie a veľmi ma rozčuľuje, keď počujem nedotiahnuté, odfláknuté skladby.

Ani mastering albumov ti nie je cudzí. Dal by si sa na cestu vlastného nahrávacieho štúdia?

Svoje štúdio, samozrejme, mám, no nie je to nič veľké. Viem si doma nahrať veci, ktoré potrebujem pre svoju prácu – viem zmixovať TV film či relácie pre rôzne televízie. Tiež si tam môžem album zmixovať, alebo si len tak brnkať na dáky nástroj. Rád produkujem aj cudzie nahrávky, no netlačím na pílu, nenanucujem sa. Nechcem sa zasa stať obeťou nahrávania všetkého, čo sa dá, len aby som prežil.

Komu si teda naposledy produkoval album, alebo zložil hudbu k textom (Ospalý pohyb teraz nerátajme)?

Robil som skladbu „Príbor“ pre kapelu Saténové ruky, ktorá bola nominovaná aj na ceny Rádiohlavy 2015. Celý album som tuším robil Sabine Křovákovej (debut víťazky Hlasu Československa). Zdá sa ale, že to trochu flákam. No tento rok ma čakajú tri albumy (vrátane prác na debutovom albume tohoročnej Superstar Emmy Drobnej), takže by som to mal napraviť.

Som zvedavá. No vráťme sa k práci v Rádiu_FM. Prečo sa podľa teba z relácie Baláž a Hubinák stal kult?

O tom, že máme dákych fanúšikov, sa dozvieme až počas vysielaní mimo štúdia Rádia_FM (na festivale Pohoda, terase rozhlasu, alebo počas špeciálneho moderovania Eurovízie). Ľudia prídu, a je to skvelé. No či možno hovoriť o kulte, tak to skutočne neviem. Skôr ide o zázrak – môcť si každý piatok večer rozprávať slobodne v podstate o čomkoľvek, J. Čudujeme sa s kolegom už dlhé roky, že si nás v piatok večer naladí taký počet poslucháčov. Nedávno sme mali dokonca víziu, že to skúsime urobiť ako TV šou. No jedným z problémov bolo práve to, že onen kult sa údajne nedá preniesť do telky…

Ako prebieha príprava na túto reláciu? Ste dohodnutí na témach či ide o čistú improvizáciu?

Ak máme vymyslené dáke okruhy tém, tak nikdy sa o ne navzájom vopred nepodelíme. Baví nás improvizovať a prekvapovať sa – či už ide o výber hudby, alebo témy do rozhovorov. V tomto smere je vynikajúca aj naša nepravidelná posila: Jurko Malíček. Ten vie skutočne prekvapiť svojím myšlienkovým tokom, čo je pre improvizáciu voda na mlyn.

Ty si ale aj skladateľ zvučiek, džinglov, asi aj výťahovej a supermarketovej podmazovej hudby (bez urážky). Na ktorý takýto počin si najviac hrdý?

Moja hrdosť sa najviac preukáže asi vtedy, keď sa ma syn pri pozeraní telky spýta, či som na tom či onom programe robil, a ja poviem, že áno. Pozrie sa na mňa a na chvíľu pochopí, že to moje sedenie za počítačom má dáky význam. Moja práca je zväčša pre neho len čosi abstraktné. Ale keď vidí zvučku či film, tak to sa dá uchopiť. Z pracovného hľadiska sa mi splnil sen, ktorý som mal od nástupu do rozhlasu, a to: nahrať moju zvučku so symfonickým orchestrom. Minulý rok sa to podarilo a moje zvukové logo Rádia Regina skutočne nahral celý orchester Slovenského rozhlasu.

Vraj majú skladatelia takýchto dielok vcelku dobrú pozíciu v rámci vyplácania tantiémov cez ochrannú spoločnosť SOZA. Je to pravda; ako si na tom?

Áno, bola to pravda a ešte pred pár rokmi som skutočne pocítil odmenu za to, že som spravil zvukový obal rádií či televízií. Potom sa situácia v SOZA dramaticky zmenila a dnes je tá finančná odmena skôr úsmevná.

palo-hubinak-vo-svojom-hudobnom-zivle-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas koncertu kapely Ospalý pohyb. Foto: M. Mlčúchová

II. Na tému: Hudba:

Tvoja skupina Veneer má v rámci SR azda najvernejších fanúšikov a fanúšičky. Stále čakáme comeback (keď už aj česká skupina EOST ohlásila návrat). Takže?

Ak si na nás ešte niekto spomína, tak to ma, samozrejme, teší. No chcem to dokončiť hlavne kvôli sebe. Je to vlastne moja jediná nočná mora, ktorá ma sprevádza už dlhé roky. Mám doma odložené takmer hotové skladby na celý album a neviem sa odhodlať k finálnemu kroku. Tento rok zatiaľ vyzerá veľmi nádejne, ale už radšej nechcem dávať žiadne sluby.

Bolo by to dnes pre kapelu ťažšie, ako v období, keď ste vydávali prvé nahrávky u veľkej vydavateľskej stajne?

Nemyslím si. Pri debute sme síce cítili, že nejdeme dobyť svet, ale tajne sme v niečo veľké dúfali. Teraz to bude iné. Chceme len spraviť niečo dôstojné a zahrať si spolu pár koncertov. Situácia sa zmenila aj s vydavateľstvami. Vtedy to bol v podstate šprint za major label, ale teraz si to pokojne viem vydať aj sám. Teoreticky by sme si to mali vedieť užiť o niečo viac.

Niekoľko rokov si hrával v úspešnom televíznom projekte Superstar a Hlas Československa. Ako si sa k tomu dostal?

Vďaka spomínanej práci pre CMH a vďaka tomu, že som až prehnane socializačný (podľa kolegu Baláža som socializačné monštrum). Bolo treba niekoho, kto hrá na gitare a kto vie odbúravať stres na pódiu v kapele, resp. v komunikácii so štábom a účinkujúcimi. Náhodou som sa priplietol do cesty a bolo.

Ako je možné, že človek s tak dobrým vkusom počúvajúci (i hrávajúci) skôr „advanced music“, zotrvá v takomto konzumnom prostredí 5 rokov?

Najväčšiu rolu zohralo to, že všetci v tej kapele sme boli dlhoroční priatelia dávno pred tou TV šou. Každý rok sme potom do tohto kruhu nabrali pár daľších ľudí zo štábu či súťažiacich, a tak vznikol pomerne veľký kolektív, v ktorom som sa cítil dobre. Netreba tiež zabúdať, že tieto šou trvajú niekoľko mesiacov a je to v prvom rade práca, za ktorú som platený. Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že z „kultovej“ rádiovej šou by som nevedel uživiť rodinu.

Čo ťa šoubiz, točiaci sa okolo týchto speváckych súťaží, naučil?

Počas hrávania v týchto šou sme zahrali niečo okolo 600 skladieb. Je to obrovské číslo a pre mna veľká škola. Samozrejme, že nie s každou skladbou som vnútorne stotožnený. Ale spravím, čo je treba. Ak si k tomu prirátaš, že na pódiu stojíš vedľa skvelých muzikantov, ako: Štefan Bugala, Michal Bugala, Juraj Gregorík či Pavol Bartovič, tak zrazu si v zajatí obrovského prúdu hudby, z ktorého sa ti nechce von. Čo skladba, to iný štýl, a všetko musí znieť dobre a uveriteľne. Keď s kapelou plynule prejdeš z Michaela Jacksona do výborne zahranej Metallicy, tak si naozaj na fajn mieste a nie je dôvod mať zlý pocit.

Pred rokom ťa však pribrala za člena trochu iná skupina – Ospalý pohyb. Ako k tomu došlo?

Na festivale Pohoda v stane Rádia_FM sme s kolegom Balážom v pauzách v rámci živého vysielania púšťali reprodukovanú hudbu. Napadlo mi namiesto pozerania sa na seba počas pustenej muziky ju na pódiu priamo tvoriť. Donútil som ho sadnúť si za bicie po pätnástich rokoch, prizvali sme pár kamarátov a nacvičili niekoľko cover-verzií. O rok sme to skúsili zas a podarila sa celkom úspešná vec, keď si s nami zaspieval Alex Kapranos z Franz Ferdinand. Posilnený úspechom sa kolega Baláž rozhodol neodložiť bicie a chcel hrať práveže viac. V minulosti hrával v Ospalom pohybe, tak zavolal Maťkovi Burlasovi – či by to opäť nedali dohromady. Ten prekvapivo súhlasil a súhlasil aj ďalší stabilný člen: Peťo Zagar. Napriek tomu, že sú na Slovensku desiatky lepších gitaristov, ako ja, zavolali mňa. Dobré rozhodnutie!

Martin Burlas je predsa len trošku nepredvídateľná postavička. Dochádzalo v štúdiu k hádkam či rozchodu vízií pri nahrávaní?

Ospalý pohyb je opäť skôr hobby, ako niečo pracovné, a tak nie je miesto pre dáke zvady. Ak sa objaví občas nezhoda, je to asi aj generačný problém – veď Maťko má o dvadsať rokov viac, ako ja. Zasmejeme sa a pokračujeme v našom hudobnom nariekaní. Prekvapivo som tam ja za toho, kto dbá na presnosť, detaily a Maťko je za punkera, :).

Ako by si zadefinoval poslucháčsku základňu Ospalého pohybu?

Buď sú to pamätníci starých nahrávok, alebo ľudia, ktorí prahnú po niečom dospelejšom. Nehráme nič komplikované, ale asi by sme neboli s tými skladbami prilíš uveriteľní, keby sme mali osemnásť rokov. Takto stoja na pódiu štyria ujovia, ktorí neskáču, vydávajú málo tónov a jeden z nich opakuje, že „krv je červená…“. Z tých pár koncertov ale môžem povedať, že zažívam mierne déjà vu. Opakuje sa totiž situácia, ktorú som zažil už s Veneerom – opäť väčší úspech a odozva je v Česku.

palo-hubinak-pocas-vysielania-popo_fm-foto-martina-mlcuchova

Palo Hubinák počas moderovania v Rádiu_FM. Foto: M. Mlčúchová

III. Na tému: Trnava vs Bratislava:

Bývaš v Trnave, pracuješ v Bratislave. Presťahovať sa nemieniš. Na vlak sa presúvaš cez celé mesto na kolobežke. Prečo tá kolobežka?

Nebaví ma cestovať autom, zároveň ale nebývam blízko stanice. MHD tu nestojí, taxík je mi hlúpe volať, pešo nie vždy stíham. Skúsil som teda kolobežku. Jazdím na nej takmer denne už tri roky a som spokojný. Mám za sebou jeden pád a viacero zábavných príhod. Inak počasie mi pomáha – počas zimy som tak celkom hojne využíval tento prostriedok.

Akú najbizarnejšiu situáciu si zažil počas týchto presunov?

Rád spomínam na asi sedemdesiat-ročnú pani na kolobežke, ktorá na mňa mrkla, keď sme sa míňali. Tiež bolo vtipné stretnúť dve deti, ktoré ma zastavili s tým, či nedáme závod. Ešte stále sa mi zdá zábavné presviedčať ľudí o tom, že jazdím na tej kolobežke z Trnavy až do Bratislavy a vďaka tomu mám tak skvelo vypracovaný zadok, :).

Svojich kamarátov a kamarátky na sociálnej sieti Facebook častuješ príhodami zo svojich každodenných ciest vlakom na trati TT-BA a späť. Naozaj je to už na knižku statusov. Čo s tým, resp. kedy ju vydáš?

Je to povzbudzujúce, a to až do takej miery, že som skutočne začal pomýšľať nad písaním. S kamarátkou sme dokonca dali dohromady námet na komediálny rozhlasový seriál. Aj sme spravili pilot, no zistili sme, že to je pre nikoho. Dnes má v rádiu väčší priestor dopravný servis, ako humor. Ale vydanie knihy si viem predstaviť tiež, no až keď sa nájde niekto, kto mi ukáže, že to má zmysel. Sám na to nestačím.

Istá skupina ľudí ťa už považuje za verejne známu osobu (možno až celebritu). Ako to vnímajú tvoje deti?

Minulý týždeň sa mi stalo, že sme boli so starším synom v Bratislave a prišla za mnou nejaká slečna s prosbou o spoločnú fotku. Tak sme sa odfotili. Hugo nechápal, prečo sa chce niekto cudzí so mnou fotiť. Aj keď som mu to vysvetlil, tak krútil hlavou (že načo). Toto bol asi môj najväčší celebritný zážitok, :).

Aké výchovné metódy používaš na svojich synov?

Moja manželka je učiteľka so zameraním pre deti so špeciálnymi potrebami. Ona je tá, ktorá vie, čo a ako treba. Nemá to ľahké, pretože so mnou má doma v podstate tri deti… Keď budeme spolu robiť takýto rozhovor o ďalších desať rokov, tak už budem vedieť presne, kde a aké chyby som spravil, :).

Aká hudba znie doma, čo si spievate? Nejaké rockové kvalitky, alebo Spievankovo, Fíha tralala a nejaké mainstreamové odrhovačky?

Starší syn hrá na bicie. To je presne ten nástroj, ktorému nerozumiem (veľa hluku). Ten už prináša hudbu domov a veru nie vždy som šťastný. Naposledy priniesol dáku kapelu, ktorá ukradla gitarový riff od Blur zo skladby „Song 2“. Bol ohromne nadšený. Keď som mu pustil originál, tak krútil nosom – zdalo sa mu to dáke divné. Čo sa týka hudby, bude to s ním ešte náročné… Mladší syn má dva roky a pri ňom som skutočne šťastný, keď zaspieva kúsok „Prší, prší“.

Boli už tvoje deti na Pohode či inom hudobnom festivale s tebou?

Boli a dokonca nie raz. Starší Hugo už tuším trikrát a mladší Krištof raz. Nerozumiem ešte úplne presne, čo na festivale Huga baví (moje vysielanie videl len málokedy), ale vždy tam chce ísť. Minulý rok odišiel počas koncertu Björk do stanu .týždňa, kde boli naši priatelia. Keď sme ho tam potom našli, naháňal po poli hrabošov s Jurkom Kemkom a Pištom Hríbom. Chalanisko sa nestratí.

Na čo sa najviac tešíš z doteraz zverejneného programu festivalu Pohoda?

Som zvedavý na PJ Harvey. Už som ju síce naživo videl, ale táto dáma strieda polohy. Pokojnejšiu s dravou. Tú pokojnú som zažil a bola fajn, ale niečo mi hovorí, že tento rok by to mohol byť veľký rokec. Podľa všetkého by sme mali opäť vysielať s kolegom Balážom, čo je pre mňa veľká radosť. Tento rok tam chcem zavolať práve speváčku z toho „iného“ sveta. Hrávam totiž občas so spomínanou víťazkou Superstar Emmou Drobnou v kvartete (ona spieva, Štefan Bugala hrá na vibrafón, Juro Zaujec na akustickú gitaru a ja krútim na krabičkách podklady) a mám z nej veľmi dobrý pocit. Chcel by som, aby sme spolu zahrali zopár prerábok aj v rámci nášho BH Bandu.

Aký album ťa najviac oslovil v roku 2015 a na aký album by si nás upozornil v roku 2016?

Aj keby David Bowie nezomrel, stále by bol „Blackstar“ pre mňa veľmi silným albumom – počúvam ho teraz snáď najviac. Na slovenskej scéne fandím kapele Gwerkova. Páči sa mi ich krehkosť. Na jeden album, ktorý vyjde v roku 2016, sa mi azda už podarilo upozorniť. Rád zažívam prekvapenia, takže snáď tento rok…

Text: Boba Markovič Baluchová Foto: Martina Mlčúchová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Waitangi: miesto s dôležitou históriou

Každoročne v prvý júnový pondelok Nový Zéland oslavuje štátnym sviatkom a zároveň vítaným predĺženým víkendom narodeniny kráľovnej. Málokto tuší, že jej skutočné narodeniny pripadajú na 21. apríla. Hlavne, že je voľno a oficiálne sa otvára lyžiarska sezóna.

12792134_1062328883824794_6993924642846902164_o

Keďže Nový Zéland patrí do Britského spoločenstva národov, kráľovná Alžbeta II. je hlavou krajiny. No skôr symbolicky. Chod vlády je doménou nie práve obľúbeného premiéra Johna Keya. Aby turista, ekonomický migrant či kiwi-obyvateľ pochopil úlohu Veľkej Británie vo fungovaní tejto nekonfliktne a takmer bezproblémovo fungujúcej ostrovnej krajiny, musí aspoň raz v živote navštíviť Waitangi – miesto na severe Severného ostrova. Predĺžený júnový víkend sme pre tento účel využili aj my a vydali sa do Zálivu ostrovov (Bay of Islands).

Autobusom sme najprv ušli pred neutíchajúcim dažďom z Aucklandu do Paihie – mestečka, pripomínajúceho slovenský Senec so svojimi vodnými plochami a návalom turistov. Odtiaľ sme sa kompou vybrali do niekdajšieho hlavného mesta Russell, ktoré je dnes miestom, kam by sme šli prežiť pokojnú starobu alebo vychovávať svoje deti ako budúcich olympionikov vo vodných športoch.

Najdôležitejším miestom, ktoré by mal v tejto oblasti človek navštíviť, je Waitangi. Práve tam sa formovala história národa. V 30. rokoch 18. storočia sa na Novom Zélande objavovalo viac a viac migrantov, novousadlíkov z Britského kráľovstva. Pôdu (najmä jej vlastníctvo) však Briti chápali inak, ako maorskí náčelníci (pôvodní obyvatelia). Prišelci si ju chceli skúpiť, vlastniť a využívať individuálne, kdežto domáci zastávali názor – že pôda patrí všetkým, kmene ju môžu slobodne obývať a obrábať. Bolo otázkou času, kedy dôjde k diskusii a nejakej dohode, aby sa predišlo konfliktom (či prípadnému zabratiu územia Francúzmi alebo Američanmi).

Dokument z Waitangi je zakladajúca listina, oficiálne podpísaná 6. februára 1840 zástupcami britskej koruny a piatimi stovkami maorských kmeňových vodcov. Dodnes sa však objavujú výčitky smerom k Britom, ktorí niektoré formulácie z dokumentu nedostatočne preložili a zle interpretovali z angličtiny do maorčiny. Slovo ‘sovereignty’ (nadvláda) bolo preložené ako ‘governance’ (dozor), čo je veľký posun vo význame. Anglická verzia listiny ďalej Maorom garantovala ‘undisturbed possession’ (nenarušované vlastníctvo) ich nehnuteľností, zatiaľ čo maorská verzia hovorila o garantovaní ‘full authority‘ (úplnej autority) nad ich hmotnými i nehmotnými pokladmi.

Viac o interpretáciách tohto dôležitého dokumentu, ako aj ďalšej spoločnej koexistencii a medzikultúrnej výmene medzi Britmi a Maormi, možno nájsť v múzeu vo Waitangi (Waitangi Treaty Grounds), na ktorého fungovanie prekvapivo neprispieva štát. Váš príspevok v podobe zaplatenia vstupného (40 dolárov) pripadne priamo lokálnej komunite, spravujúcej rozľahlý pozemok s múzeom. Územie sprvu slúžilo desiatky rokov od podpísania dôležitého dokumentu ako poľnohospodárska pôda – miestne kmene u vlády nenachádzali podporu v snahe zachovať toto historicky dôležité miesto, maorské obyvateľstvo na kúpu zeme nemalo peniaze. Miestom pre múzeum sa Waitangi stalo až pred 84 rokmi, keď pozemok zakúpil manželský pár a daroval ho národu. Kiežby sa podobne osvietených manželských párov našlo viac a na všetkých kontinentoch.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, jún 2016)