Miriama Schniererová: Stále bližšie k nostalgii

Dvadsaťšesťročnú maliarku a pedagogičku, Miriamu Schniererovú, ktorej súčasnú tvorbu možno nájsť na najznámejšej sociálnej sieti pod značkou „Mirindish“, som spoznala v čase, keď odovzdávala súbor plátien k obhajobe bakalárskej práce. Odvtedy sa veľa zmenilo. V Miriaminom osobnom, tvorivom, študijnom i pracovnom živote. K magisterským štátniciam už odovzdávala plátna, ktoré sa od tých z počiatkov štúdia na VŠVU výrazne líšili – technikou, farbami aj témami. Len tá nostalgia v ich akosi pretrváva.

Kedy si sa rozhodla, že nepôjdeš na ekonomickú univerzitu alebo na právo či medicínu, ale chceš študovať umenie?

Od malička som k tomu smerovala. Všetky nástenky v škole som robila ja, :). Zúčastňovala som sa výtvarných súťaží. V deviatom ročníku som vedela, že chcem ísť na umeleckú školu. Nie všetkým z rodiny sa to ale páčilo, lebo budúcnosť slobodného povolania je, ako vieme, tŕnistá.

V nultom ročníku na VŠVU študenti a študentky rotujú po ateliéroch a katedrách, majú stále možnosť zvoliť si namiesto sochárstva fotografiu či šperk. Ako to bolo s tebou a maľbou?

Bolo to príjemné spestrenie, nad fotografiou som miestami fakt uvažovala. Ohromila ma práca v tmavej komore. No keďže som nemala dostatok prác a skúseností s fotením, tak som si povedala, že sa k tomu vrátim neskôr. Myslela som to vážne. Popri maľbe sa teraz naozaj venujem trošku aj fotke.

Maliarka Miriama Schniererová - portrét.

Maliarka Miriama Schniererová – portrét.

Kto najviac ovplyvňoval tvoj štýl – výber motívov, tém, techník?

Spôsob, akým uvažujem, o čo sa zaujímam, aký typ umenia sa mi páči, bol vždy melancholický. Ak mám byť kokrétna v menách umelcov, tak asi: José Parlá, Urs Fischer, Kiki Smith, Damien Hirst, John Stezaker, Josef Bolf a Georges Braque, Kurt Schwitters, Louise Bourgeois.

Ktorí spolužiaci z tvojho ročníka ťa najviac podporili, ovplyvnili?

Asi najsilnešie puto mám s ľudmi ešte so strednej školy, ale je ich zopár aj z výšky. Na maľbe však akoby medzi mladými ľuďmi fungovalo hneď od prváku prehnané sebavedomie a závisť. Introverti, ako ja, to mávali ťažšie. Jasné, že sme sa navzájom ovlyvňovali a ťahali – keď jeden bol pochválený pedagógom, chcel byť aj ten druhý. Stávalo sa dokonca aj to, že ak obrazy dvoch spolužiakov boli blízko seba, farebné ladenie sa prenieslo z jedného do druhého. Ale to skôr nevedomky, náladou.

Ako výrazne vám do tvorby zasahovali pedagógovia? Prof. Csudai aj prof. Fischer sú predsa len silné osobnosti…

Je to ťažké zhodnotiť nezaujato. Každému z môjho ročníka vyhovavalo niečo iné, iný štýl vedenia. Ja som sa jeden čas snažila úplne štylizovať do polohy – vyhovieť pedagógovi, až som sa úplne stratila a zabudla na svoj vlastný prístup. Bolo aj také obdobie, keď som si maľovala svoje veci inštiktívne, vtedajší pedagóg sa s tým vôbec nestotožňoval, ale okoliu sa to veľmi pozdávalo. Paradoxne práve jeden z týchto dvoch profesorov mi raz povedal – nech maľujem to, čo mám rada. Po prestupe do druhého ateliéru sa mi to naplno podarilo zrealizovať.

V roku 2011 som bola zaujatá tvojou výstavou „Životy sna“, kde boli zmapované tri fázy (Night, Forest, Tension theme) tvojho štúdia maľby práve pod taktovkou prof. Ivana Csudaia. Aké motívy prevládali?

Bolo to všetko snové – skryté, tajomné, odohrávajúce sa v prítmí, kde sa začínajú vynárať sny a rôzne postavičky, aby vyvolali emócie. Ale aj pocit opustenosti, mágie, nereálnosti, aby nás zaviedli kamsi inam, než sme zvyknutí. Ulietavala som si už vtedy na opustených domoch, ktoré doteraz prevládajú v mojej tvorbe. Potom sa tam často vyskytovali vlky, srnky, nočné motýle a mesiac.

Pamätám si, že v cykle „Night theme“ prevládala čierna, fialová, oceľovo-modrá farba. Dnes už používaš čiernu veľmi málo. Prečo?

Pravdupovediac netuším, aj keď si to tiež uvedomujem. Tým, ako som dospievala a dozrievala v tvorbe, menili sa aj okolnosti. Rozchody, nové stretnutia, občasné sklamania, aj môj prestup do druhého ateliéru k tomu prispeli. V tom čase som nosila aj veľa čierneho oblečenia. Teraz sa snažím obrazy odľahčiť aspoň tou farbou, keď už tá tema je stále taká depkárska…

Mirindish: Melody has finished.

Mirindish: Melody has finished.

Depka, správne! Tvoje obrazy som vždy označovala zjednodušene ako nostalgické návraty do detstva či temné ohľady za minulosťou. Rozchody, sklamania sa pritrafia. Ale i tak: prečo toľko smútku u mladej baby, ako ty?

Nevnímam to ako smútok, skôr ide o fascináciu časom a priestorom, našou minulosťou. V rámci mojej tvorby pátram, hľadám a nachádzam čas, časové pásma, zanedbané obdobia. V bakalárskej práci ma zaujímal skôr čas, na ktorý si nepamätám vôbec – moje prvé roky života. Pomôckou mi bol rodinný archív a videopásky. V magisterskej diplomovke to už bola rozlúčka s detstvom a nástup dospelosti.

Už sme naznačili isté sklamania, ale aj nové stretnutia, vzťahy. Ako veľmi sa premieta tvoj osobný život do tvojej tvorby?

Maľba je reakciou na moje zažité momenty a spomienky. Je to terapia aj prevencia zároveň. Priznávam, že tie najsilnejšie vplyvy boli a sú tie negatívne pocity, spomienky na čosi zlé a obavy. Preto napríklad už spomenuté opustené domy tak dlho rezonujú v mojej tvorbe. Sú však aj symbolom návratu. Domov, resp. zázemie, útočisko, úkryt je pre mňa veľmi dôležitý.

Vo februári si mala vernisáž k výstave „Stratený čas“ v Galérii Dunaj. Čo majú vybrané obrazy spoločné a v akom období vznikali?

Pokračujem v rovnakej technike, akú som si osvojila na konci štúdia VŠVU. Je tam opäť kopec symbolických výjavov. Niektoré obrazy boli tiež inšpirované barokovou maľbou a zátišiami z onoho obdobia. Memento mori. Preto tie neživé predmety: lebky, kľúče, sviečky. Nemali by sme zabudnúť na našu smrteľnosť, všetci raz musíme zomrieť.

Čo ty považuješ za stratený čas; prečo takýto názov výstavy?

Veľa momentov z každodenného života si nevážime, daný čas premárnime a neskôr ľutujeme, že čas nám pretiekol pomedzi prsty. Vanitas Vanitatum, márnosť nad márnosť. Čas sa nedá pretočiť naspäť, minulosť ostáva uzamknutá za nami bez možnosti návratu či opravy. Stratený čas, ako to naznačujem v mojich najnovších obrazoch, je aj výzvou súčasného života, možno aj prísľubom inej budúcnosti.

V novej tvorbe pracuješ so symbolmi polootvorených dverí, ošúchaných rebríkov či schodov do neznáma, zhrdzavených kľúčov. Čo to všetko znamená?

Stále je tu ten čas. A toto sú amulety minulosti. Dvere, kľučky, kľúče naznačujú prežitý moment – nie vždy s možnosťou k nahliadnutiu či návratu späť v minulosti. Brány, ploty zasa vymedzujú osobný priestor. No a schody sú priesečníkom minulosti aj budúcnosti, predstavujú miesta kdesi na pol ceste – ktoré sme kedysi navštevovali, ale ktoré budeme navštevovať i naďalej.

Mirindish: Where is my shelter.

Mirindish: Where is my shelter.

Samostatná kapitola v tvojej tvorbe sú zvieratá. Najmä mačky, akoby vystrihnuté z egyptskej mytológie. Čo všetko symbolizuje mačka na tvojom najvýraznejšom plátne?

Mačke vyznamné charakteristiky prisudzovali nielen Egypťania. Celé moje detstvo sa spajálo s mačkami, sú pre mňa doslova kultom. Ako strážkyne, sprievodkyne, ochrankyne živých, no najmä mŕtvych ich vnímam aj ja. Denne pozorujem svoju mačku a jej polohy, v ktorých dokáže fungovať. To klbko môže byť interpretáciou kruhu, kolobehu života a smrti.

Vyše roka používaš zaujímavú odlupovaciu metódu. V čom spočíva?

Je inšpirovaná lúpaním starých omietok, koróziou železa, starými fotografiami z 19. storočia. Táto technika umožňuje oddeliť jednotlivé vrstvy akrylu a následne ostrými nástrojmi (rydlom, špachtlou) zobrazovať jemné alebo aj veľkoplošné výjavy. Tri roky som zdokonaľovala túto techniku. Začala som obyčajnými čajovými sviečkami, neskôr som na plátna nanášala mydlá, rôzne laky, patiny. Až neskôr som objavila studený vosk, čo sa mi zatiaľ vo výsledku najviac pozdáva.

Koľko litrov či druhov farby minieš na jeden obraz – v rámci škrabania rydlom pod jednotlivé vrstvy plátna?

Sú to niekedy naozaj litre, :). Ale akosi mi to neprekáža – keď niečo z plátna odstránim, viem, že to dokážem zrecyklovať ešte v inej forme. Práve na spomínanej výstave „Stratený čas“ sa objavili objekty, vymodelované práve zo zvyškov mojich obrazov.

Ako hlboko chceš zájsť? Koľko vrstiev potrebuješ odkryť, keď sa chceš v rámci tvorby dostať osobnému príbehu či spomienke z detstva „pod kožu“?

V rámci tejto techniky postačujú aj dve vrstvy, ale mne to nestačí. Dôležitá je pre mňa hra farieb, farebné kontrasty pastelových a tmavých odtieňov. A celkovo ma práve tá práca odkrývania veľmi baví. Akoby archeologický prístup – niekedy úplne nahodný, inokedy premyslený.

Aký záujem je o tvoje obrazy? Vedela by si zo slobodného povolania umelkyne vyžiť?

Až teraz moje obrazy spoznáva konečne viac ľudí. Snažím sa prezentovať svoju tvorbu na verejnosti a na internete. Cítim sa zrelšie, sebaisto a azda je to aj z mojich obrazov odčítať. V každom prípade si za nimi stojím. Možnosť robiť slobodné povolanie je veľmi fajn. Verím, že ak to robí človek celou svojou dušou a celým svojím úsilím, tak sa z toho dá vyžiť.

Mirindish artWork 2015.

Mirindish artWork 2015.

Popri tvorbe v ateliéri ale predsa len robíš aj čosi iné. Učíš na jednej z bratislavských základných umeleckých škôl. Ako sa ti povolanie pani učiteľky pozdáva?

V podstate len začínam, som teda plná energie. Páčia sa mi reakcie detí a ich vymyslený svet, v ktorom žijú. Vždy sa samej seba pýtam, či aj ja som bola takáto. Učím veľmi šikovné deti, čiže príprava na hodinu spočíva naozaj vo veľmi dôslednej a premyslenej hodine. Inak by ma tie malé príšerky zjedli, :).

Vyrastá ti pod rukami nejaký výrazný talent? O aké druhy umenia majú tvoji žiaci a žiačky najviac záujem?

Myslím, že s niektorými sa ešte v budúcnosti stretnem – možno raz budem v galérii obdivovať výtvory svojich žiakov. Bol by to fajn pocit, zadosťučinenie.

Prenášaš svoje skúsenosti z interakcie s malými deťmi aj domov či do tvorby? Objavia sa u teba časom rodičovské či feministické témy ako napríklad u Lucie Dovičákovej? Urcite je to len otazka casu kedy sa to prenesie..

Zatiaľ nie. Ale vôbec nebudem prekvapená, keď k tomu dôjde. Bolo by to v poriadku. Niekedy sa vieme od detí naučiť viac, než od dospelých.

Koľko stál tvoj najdrahší obraz a na akom najviac zaujímavom mieste visí tvoja maľba?

Najdrahšie obrazy sú tie, ktoré sú nepredajné. Aj ja si pár takých plánujem nechať iba pre seba – pre prípad, že budem mať raz veľký dom. Tie, ktoré boli na predaj, putovali napríklad do Švédska a Anglicka, väčšina si našla majiteľov v Česku a na Slovensku.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Mirindish: Someone has stolen my past.

Kam ďalej sa ako autorka môžeš vyvíjať? Presun k čomusi viac „light“ – k digitálnej maľbe či bytovému dizajnu?

Nad digitálnou maľbou rozmýšľam už dlhšie. Rada by som navrhla a spustila aj aplikáciu v počítačoch a telefónoch, vďaka ktorej by ľudia mohli používať u svojich vlastných fotografií efekty, podobné mojej „odkrývacej“ autorskej technike.

Čo by si chcela v rámci tvorby v roku 2015 stihnúť?

Zorganizovať pár výstav; veľa maľovať. Potom sa učiť nové techniky; začať viac fotiť; robiť keramiku. Rada by som si našla viac času na cestovanie a stretnutia s novými ľuďmi, no aj so svojimi najbližšími. Nepremárniť teda žiaden okamih.

Text: Boba Baluchová (@bobinkha), Foto: Palo Markovič (@palomarkovic) (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 75; 01/2015)

 

Advertisements

Vydať sa za slnkom po Route 66

Všetci moji severoamerickí kamaráti akosi pričasto, s nostalgiou v hlase a iskrou v očiach spomínajú na svoje mladícke výjazdy po legendárnej Route 66. Keďže šoférujem veľmi zriedkavo, nevedela som tej myšlienke (vydať sa na cestu po nekonečnej americkej diaľnici) prísť na chuť. Až keď som začala listovať v Lonely Planet, mi to docvaklo – je to prosto povinná jazda pre nás: mimoamerických. Prehovorila som teda priateľa, aby prenajal Ford Mustang a riskol to so mnou. Bol to road-trip s plánovanými zachádzkami či náhodnými odbočkami, na aký sa nezabúda. Plný všadeprítomných stereotypov a light úsmevov.

US Route 66 (alebo len Route 66) je prezývaná aj ako hlavná ulica Severnej Ameriky. Bola to totiž jedna z pôvodných ciest diaľničného systému USA. Jej základy položili konštruktéri pred takmer deväťdesiatimi rokmi a je dlhá takmer štyritisíc kilometrov. Ťahá sa z Chicaga až do kalifornskej Santa Moniky, alebo presnejšie zo štátu Illinois, cez Missouri, Kansas, Oklahomu, Texas, moje milované Nové Mexiko, Arizonu až po slnečnú Kaliforniu. Vraj o nej v 60-tych rokoch nakrútili dokonca nejaký televízny seriál, ale pozrieť som si ho netrúfla. Pred pätnástimi mesiacmi bolo mojím druhým domovom Chicago, pred piatimi zasa Albuquerque. Takže smer nášho nedávneho road-tripu bol jasný – nie na východ, ale tentoraz na západ: do Los Angeles.

10953286_10152874563327404_2314613121230537341_o

Základom road tripu po Route 66 je dobrá mapa abo rýchle GPS

Pofidérne arizonské motely

Prvou zastávkou bolo mestečko Flagstaff, ktoré nás v mnohom prekvapilo. Predovšetkým malo centrum mesta, hlavnú ulicu, kde sa ľudia do neskorých hodín prechádzali, rozprávali a fotografovali. V Albuquerque som niečo podobné za štyri mesiace pobytu nenašla. Bolo to tiež krásne mesto, ale rozťahané do dĺžky – bez auta tam človek takmer nemohol ani existovať. Flagstaff je ale univerzitné mesto, kde býva kopec študentov z ázijského kontinentu – čomu zodpovedala aj infraštruktúra, kultúra karaoke barov, suvenír obchodov a vývarovní s rezancami.

Mám niekoľko namotávok alebo skôr úchyliek, ktoré mi vo Flagstaffe neboli na obtiaž. Jednou z nich je vypisovanie a posielanie desiatok pohľadníc z každého kúta sveta, tou druhou je pozeranie filmov a seriálov. Užívala som si teda samoobslužnú nočnú službu miestnej pošty – kde stačilo vložiť do stroja hŕstku jednodolárových bankoviek a on vám vypľul požadované známky už aj s dátumom a pečiatkou. O červených svietiacich pútačoch pred barmi, hotelmi a motelmi, ktoré by som mohla pozorovať, fotografovať a udivene pod nimi stáť donekonečna, radšej pomlčím. Dohodli sme sa s priateľom, že navštívime čo najviac tradičných motelov – takých, aké sme vídali vo filmoch z 80-tych rokov. Pár pofidérnych motelov sa na trase po Route 66 ešte zachovalo, ale už sú vybavené wifi a televízorom s predplateným HBO kanálom. Tak aj ja som si po nociach stihla pozrieť pár častí The Knick, True Blood či Boardwalk Empire. Takéto motely mi v Európe fakt chýbajú.

11169583_10152874563032404_6022634385346067038_o

Motely ako z US filmov v každom mestečku pozdĺž Route 66

Do Grand Canyonu len so selfie-stickom

Z geológie mám doktorát, hoci dnes už sa venujem niečomu úplne inému. No bolo by hriechom nezastaviť sa na ceste po Arizone v jednom zo svetových geologických úkazov – v slávnom Grand Canyone. Napriek tomu, že obloha bola zatiahnutá, areál národného parku bol plný turistov. Turistov so selfie-stickmi (a to nielen japonských). Boli sme asi jediná dvojica široko-ďaleko, ktorá si nepotrebovala zabezpečiť fotku s pomocou predĺženej ruky a najnovšieho ajfónu. V každom prípade by sa vo Veľkom kaňone dalo prechádzať celé hodiny. Je to ideálne miesto na školský či rodinný výlet. Veď ide o najznámejšiu úžinu, tvorenú riekou Colorado v severnej Arizone. V minulosti priestor obývali tri veľké kmene pôvodných Američanov. Dneš už stopy po nich môžeme nájsť len v podobe improvizovaných stánkov a obchodíkov s indiánskymi módnymi doplnkami (mokasínami, vestami so strapcami, čelenkami).

grand-canyon-2

Must-watch geologický úkaz: Grand canyon

Hollywoodske filmové premiéry

Pár mojich známych zo Slovenska pri otázke: „Kam by sa radi v USA vybrali?“, volí Kaliforniu a mesto San Francisco možno ešte častejšie ako Los Angeles. Tentoraz sme návštevu Frisca museli z časových dôvodov vynechať. Aj keď bola cesta naším mustangom (bez otvorenej strechy pre časté mrholenie) rýchla a pohodlná, ďalších osem hodín v aute by sme nezvládli. Preto sme sa zamerali len na Los Angeles.

Priznám sa, že hoci ma svet filmu fascinuje, v LA by som nedokázala žiť. Toľko svetiel, sirén áut, vravy, bleskov z foťákov, pozlátka, gýču by ma dohnalo k užívaniu antidepresív alebo aspoň práškov na spanie, a určite k prázdnemu bankovému kontu.

Väčšina ľudí, ktorí smerovali do Griffithovho observatória, si chcela odfotiť nápis: Hollywood z vhodného uhla, keďže bol hneď na kopci oproti. Mňa skôr zaujímali teleskopy a Foucaultovo kyvadlo, ktoré som dovtedy poznala len ako názov knihy Umberta Eca. Na obzeranie honosných víl a megalomanských sídel hollywoodskych celebrít sme našťastie nemali čas, dokonca sa nikde poblízku nenakrúcal žiaden film. Ale ulice a bulváre LA boli hotová masakra.

V každej druhej budove bolo kino a pred ňou červený koberec, na ňom bodyguardi s vysielačkami a stovky fanúšičok – všade sa totiž odohrávala nejaká filmová premiéra. V tom čase boli na spadnutie nové časti seriálu Walking dead, takže po uliciach sa ponevierali najatí študenti herectva v kostýmoch zombíkov.

V Čínskom meste v rámci LA som mala za úlohu kúpiť tradičné cmúľavé cukríky, ktoré vám v priebehu pár minút dokážu vyliečiť boľavé hrdlo, a ktoré sa v Európe nedajú zohnať. Receptúru si netrúfam preložiť a prečítať. V každom prípade čínska štvrť už ani zďaleka nepripomína to, čo bývala kedysi – duch dávno vyprchal, ostali len zlato-červené ornamenty na vstupnej bráne.

10495328_10152874563502404_4629916117654900623_o

Pláž v Santa Monica a americký sen v LAX

Blúdenie po Meste anjelov

Čo ma najviac na presunoch po Los Angeles desilo, boli X-prúdové diaľnice priamo v meste. Hoci ste mali navigačný systém aktivovaný, pričasto vás dokázal uviesť do pomykova – najmä ak ste sa ocitli pod nadjazdom alebo mostom. GPS vás posielala na rôzne miesta, lebo systém nevedel rozpoznať, či ste na moste alebo na ceste pod mostom. Takže sme do Getty galérie hodnú chvíľu blúdili a takmer vchod nenašli. Foto-výstavy však stáli za to. Momentálne je tam rozsiahla výstava československého fotografa Josefa Koudelku (člena skupiny Magnum), tak tam aspoň posielam svojich známych, žijúcich v Kalifornii.

Keď sme chceli zájsť na pláž, nastali problémy s parkovaním. Najprv sme trafili nejaké súkromné parkovisko, kde od nás chceli sto dolárov za hodinu. Ale predsa len sme do Santa Monicy dorazili, dolné končatiny v studenej vode omočili, dotieravé čajky pofotili a našli aj značku, podľa ktorej tam oficiálne končí slávna Route 66. Nakúpili sme magnetky aj pohľadnice a kochali sa pohľadom na rodinky, tlačiace do seba hamburgery od najrôznejších fast-food reťazcov.

10847515_10152874563122404_9186561598524845457_o

Debaty z majiteľmi motelov veľa napovedia o živote v USA

Miesta pre svadobné fotky

Je niekoľko miest v západnej časti USA, kam páry chodia kvôli unikátnym svadobným fotografiám. Určite ste už videli foto-román z biblického miesta Joshua tree alebo z gýčovo pomaľovanej hory Salvation Mountain. No čím ďalej, tým viac sa objavujú aj honosné fotoblogy zaľúbencov v zbohatlíckom mestečku, kde musí mať zastúpenie každá automobilka na svete – Palm Springs. Mali sme obrovské šťastie, že sme tam dorazili počas výročného motorkárskeho festivalu. Toľko stereotypov pohromade snáď ani nemôže existovať. Ako si predstavíte postaršieho fanúšika Harley Davidson a jeho partnerku? Presne tak, ako z filmu. Stánky s občerstvením a tematickým koženo-džínsovým oblečením pripomínali naše východniarske odpusty či jarmoky (a to ozaj bez urážky). Rocková kapela, ktorá sa šla pretrhnúť pre svoje publikum (troch opitých obéznych pánov v rokoch a dvoch policajtov), bola už len bonusom do nášho video-albumu. Všetko bolo tak fotogenické a ozajstné.

boba-route-66

Mustangom naprieč USA – ďalší splnený sen

Bary vystrihnuté z Twin Peaks

Po ceste z Kalifornie do Nového Mexika sme si zvolili systém menších, starších a pomalších ciest – zato s krajšou scenériou: drevennými chatkami či karavanmi v lesoch, obrovskými kaktusmi v údoliach, benzínovými pumpami, obchodmi s muníciou a strašidelnými barmi v tých najmenej prívetivých častiach regiónu.

Vo Phoenixe, ešte v rámci Arizony, sme sa zastavili pozdraviť moju kamarátku Andreu, ktorej otec v ten víkend práve oslavoval 75-te narodeniny, a ktorému bláznivá rodina pripravila prekvapenie v podobe oslavy, pozostávajúcej z 300 hostí, ľúbezných Mariachi serenád a dobrého jedla.

Čo sa týka stravovania, na našej ceste prevládala indická a vietnamská kuchyňa. Americké hranolčeky či burgre sme sa jesť neodvážili. Zato sme ale po ceste domov, do Albuquerque, náhodou natrafili na miesto ako z rozprávky, alebo skôr ako z hororu, či vlastne zo seriálu Twin Peaks. V bare sa motala v pracovnom odeve postaršia pani, počúvajúca lokálnu rádio stanicu, naliala nám kávu z priehľadného čajníka a zohriala čučoriedkový koláč. Presne ten „blueberry pie“, ktorý som toľkokrát doma videla na TV obrazovke.

Unavení po celodenných obiehačkách nákladných vozidiel, trojhodinovej zápche pri výjazde z LA, sme len tak ticho sedeli a usmievali sa. Vôbec nám neprekážalo, že sme ako jediní (možno za ten deň prví) zákazníci sedeli v koženkových boxoch a nad nami sa týčili hlavy vypchatých jeleňov. What a road-trip!

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, jar 2015)

Juraj Demovič: Ceny za dizajn pomáhajú, ale silné portfólio je dôležitejšie

Trnavské grafické štúdio Pergamen získalo od svojho založenia pred dvoma desaťročiami niekoľko dôležitých slovenských i medzinárodných cien za dizajn. Nedávno to bolo Zlato (v rámci Pentawards v Tokiu) za obaly na jogurty pre minimliekareň Malý gazda. O tom, aká cesta vedie k získaniu takéhoto ocenenia (a kvalitných klientov), prezradí viac kreatívny riaditeľ dizajnérskeho štúdia Pergamen: Juraj Demovič.

Víno Terra Parna – dizajn z dielne Pergamenu

Vaše štúdio pozná verejnosť asi najviac vďaka dizajnu obalov Tatratea, detských nápojov Jupík, čajov Mistral Spicy Tea a bagiet Pierre Baguette? Dokáže bežný konzument – obyčajný Slovák oceniť vašu dizajnérsku prácu pri kúpe a spotrebe konkrétneho výrobku?

Snažíme sa robiť veci tak, aby sa páčili aj “obyčajnému” Angličanovi alebo “obyčajnému” Nórovi. Ak sa všetci, ktorí majú na svedomí nejaké vizuálne výstupy, budú odvolávať na bežného konzumenta – obyčajného Slováka, tak budeme žiť vo vizuálnom hnuse ešte dlhé roky. Nemyslím si že „obyčajný“ Španiel má väčšie znalosti z typografie ako obyčajný Slovák, ale ak sa pozrieš na bežné španielske noviny alebo časopisy, tak vidíš obrovský rozdiel oproti Slovensku. Jednoducho sú profesionálne urobené. V minulosti nám jedna mliekáreň odmietla návrhy obalov na nanuky s tým, že sú príliš pekné – že oni potrebujú niečo podobné ako konkurenčná firma XY (teda podobné „dizajnérske dno“). Neviem, prečo by v slovenských obchodoch nemohli byť dobre a pekne zabalené veci.

Kto založil pred 21 rokmi Pergamen a ako sa jeho interné obsadenie i vízia postupne menila?

Pergamen vznikol v roku 1996 ako nástupca miniatúrnej lokálnej reklamnej agentúry Datax (tá vznikla v roku 1993). V tom čase sme sa rozhodli, že namiesto snáh – byť full-servisovou agentúrou, sa budeme sústrediť na grafický dizajn. V začiatkoch sme robili dizajn iba dvaja – ja a Jakub Dvořák. Neskôr k nám do tímu pribudol ďalší spolužiak – Juraj Vontorčík. O desať rokov neskôr sme oslovili Líviu Lorinczovú s návrhom na spoluprácu – jej práce nás totiž zaujali na prieskume VŠVU v Bratislave. Ona nás ako študentka zaregistrovala už na odovzdávaní cien Národnej ceny za dizajn, takže sa to tak nejako dobre prepojilo. 3D-dizajn, resp. priemyselný dizajn má napríklad na starosti Dušan Kutlík.

Juraj Demovič

Juraj Demovič

Kto z vás naozal vyštudoval dizajn a dizajnu sa aj profesne dlhodobo venuje?

Ja, Jakub aj Juraj sme vyštudovaní učitelia Slovenského jazyka a literatúry a výtvarnej výchovy. Takže sa dá povedať, že prvý vyštudovaný grafický dizajnér, ktorý sa k nám pridal, bola vlastne dizajnérka – Lívia, :). Všetko o grafickom dizajne sme sa viacmenej museli naučiť sami – zo zahraničných kníh a časopisov. Veľkým zdrojom informácií v tom čase bola knižnica slovenského Design centra.

Vašim zákazníkom ponúkate dizajnérske riešenia, ktoré im pomáhajú napredovať. Ako prebieha prvý kontakt s potenciálnym klientom?

Najskôr so zákazníkom prediskutujeme zadanie, prípadne ho spolu mierne predefinujeme tak, aby bolo viac inšpiratívne. Je veľmi časté, že zadania obsahujú také tie všeobjímajúce slová, ktoré ale nedokážu byť vodítkom k nejakému nápadu alebo zaujímavému dizajnu. Preto skúšame pomenovať veci inak, aby nám to nejakým spôsobom pomohlo k nájdeniu témy.

Mistral Spicy Tea – dizajn obalov pre Mistral čaje od Pergamenu

Na vašom webe tvrdíte, že za dobrým dizajnom musí byť dobrá idea. Čo to znamená?

Máme radi na pohľad jednoduchý dizajn, ktorý nie je iba kompozičným cvičením, ale má v sebe nejaký vtip, nápad. Sú to veci, ktoré dokážu posunúť dizajn ďalej. Pri tvrdom alkohole s názvom Tatranský čaj (TatraTea) to bola napríklad myšlienka: „keď čaj, tak termoska“. Pri ovocných nápojoch Jupík to bol nápad s malými deťmi v maskách zvieratiek. Pri obaloch na bagety to bol nápad: vytvoriť novú značku s novým menom Pierre Baguette. A tak vznikla postavička sympatického chlapíka s bagetou…

Kedy padne posledné slovo, ako viete, že viac náčrtov už nebude, že toto je finálny dizajn?

Je to kombinácia dvoch vecí. Samozrejme, ide o termín odovzdania návrhu a presvedčenie, že v tom, čo už máme hotové, sú dobré nápady, ktoré nepodliezajú našu latku a spĺňajú zadanie, resp. ho posúvajú ešte ďalej.

Pergamen tím s Red Dot oceneniami.

Pergamen tím s Red Dot oceneniami.

Do súťaže Red Dot Design Awards, zvanej aj “dizajnový Oscar“, bolo prihlásených spolu vyše 7000 projektov z takmer 50 krajín. Vaše dva výrobky uspeli v kategórii Komunikačný dizajn. Prečo?

Je to skôr otázka na porotu tej-ktorej súťaže. Ak niečo prihlasujeme do súťaže, tak do takej, kde je silná konkurencia a s výberom ocenených prác z minulých ročníkov sa dokážeme vo veľkej miere vnútorne zhodnúť. Najviac ma v súťažiach baví možnosť porovnávať našu prácu s prácou výborných zahraničných štúdií, ktorých práce poznáme a máme radi.

Na svojom konte má Pergamen spolu už „5 červených bodíkov“ (red dots) z Berlína a na PentaAwards v Tokiu sa vám podarilo získať dve ocenenia. Aký význam majú pre vás taketo ocenenia? Viac prestíže, viac zákazníkov, viac záväzkov?

Ocenia z dizajnérskych súťaží nám, samozrejme, pomáhajú, ale silné portfólio považujem za dôležitejšie. Takže prestíž možno. Ale záväzok? Hm, až tak vážne sa neberieme.

Keď si porovnáme obaly na jogurty pre minimliekareň Malý gazda: predtým a potom, je tam vidieť obrovský rozdiel. Ako ste dospeli k takejto nádhernej forme?

Dostali sme od zákazníka voľnú ruku a jediným obmedzením bol aktuálny tvar skla a uzáveru. Ďalším limitujúcim faktorom bol nízky produkčný rozpočet, takže bolo treba vymyslieť dizajn etikiet tak, aby nebolo potrebné označovať príchute jednotlivých jogurtov fotografiou alebo ilustráciu ovocia. Navrhli sme to tak, aby sme všetko vybavili iba farebným kódovaním logotypu a papierového pásika. Inšpiráciou bolá stará fotografia chlapca, ktorý kŕmi malú ovečku. Trocha sme sa trápili s tvarom etikety, ktorý stále ako-keby išiel proti tvaru skla. Nakoniec sme sa rozhodli pre kombináciu transparentnej etikety na skle a papierovej na uzáver.

Oceňovaný dizajn obalov pre jogurty Malý gazda.

Máte slušnú základňu zákazníkov v oblasti potravinárstva a vinárstva. Čím to je?

Zrejme je na Slovensku viac výrobcov potravín a nápojov, ktorí potrebujú svoj produkt pekne zabaliť, než výrobcov topánok alebo príborov.

Na svojom konte máte aj ocenenie „Najkrajšie knihy Slovenska“. V minulosti ste veľa knižného dizajnu navrhli pre Edition ryba, Vydavateľstvo Rak. Milovníci kníh boli očarení vaším prevedením Satinského knihy „Expedície“. Dnes vidieť váš rukopis na severských kriminálkach, vydaných v Česku. S ktorým vydavateľstvom by ste si priali dlhodobo spolupracovať (a prečo)?

Nemám vysnívaného konkrétneho vydavateľa kníh. Snom je skôr to, aby sme mohli robiť s vydavateľmi, ktorí sa nesnažia vydať knihu s čo najnižšími produkčnými nákladmi, ale venujú jej produkcii primeranú starostlivosť. A, samozrejme, vydavajú zaujímave tituly… Spomenul som si vlastne ešte na jedno drobné želanie: Potešilo by ma, keby tlačiari orezávali knihu podľa orezových značiek, nie od oka. Stalo sa nám už dvakrát, že práve knihy, ktorým sme venovali veľa času a energie, v podstate zničila obsluha rezačky…

Dizajn knihy Expedície od Jula Satinského.

Dizajn knihy Expedície od Jula Satinského.

Obaly pre vinárstva sú pre Pergamen asi zvláštnou kapitolou. Karpatská perla a Terra Parna boli pre mňa absolútni víťazi medzi etiketami vín na prvý pohľad. Mohol by si pripomenúť ich príbeh, resp. nápad, podľa ktorého vznikol obaly pre tieto vinárstva vznikli?

Dizajny etikiet pre obe vinárstva, Karpatská Perla aj Terra Parna, majú v sebe ten (na pohľad extrémne) jednoduchý nápad. V prípade Karpatskej perly išlo o to, že ak Perla, tak bodka. Z toho neskôr vyšla jednoduchá formulácia: „dobré víno a bodka“. V prípade Terra Parna to bol nápad – pozrieť sa na ich Vinohrady cez Google Maps. Na etikete vlastne rozpoznáte mapu tohto vinohradu. Dá sa povedať, že s touto etiketou nám pomáhali satelity, :).

Do vášho portfólia oceňovaných produktov pribudlo Chateau Rúbaň. Ako ste postupovali pri tvorbe tohto obalu?

Obec Rúbaň sa nachádza v jednom z najlepších vinohradníckych rajónov na Slovensku (Strekovský vinohradnícky rajón). Preto sme hľadali témy, ktoré nejakým spôsobom súvisia s regiónom, s krajinou okolo obce. Z viacerých verzií sme (spolu so zákazníkom) zvolili cestu ilustrácií s nízko položeným horizontom rovinatej krajiny. Každá odroda má svoju vlastnú ilustráciu, takže keď sa postavia všetky odrody vedľa seba, vznikne veľká panoráma južanskej rovinatej krajiny so zvieratami, ovocnými stromami, stavbami… Rozpovedaný príbeh.

Dizajn pre vinárstvo Rúbaň.

Oceňovaný dizajn pre Chateau Rúbaň.

Ty sám piješ víno, alebo čosi tvrdšie (napríklad tatranské čaje so „space“ lookom – takisto z vašej dizajnérskej produkcie)?

Keďže sme zatiaľ robili iba pre samých dobrých vinárov, tak si rád dám víno od našich zákazníkov – s našimi etiketami.

Koľko ľudí momentálne pracuje v Pergamene a aké pozície by ste ešte chceli obsadiť?

V súčasnosti nás je deväť. Premýšľame nad tým, že by sme v budúcnosti vytvorili jedno, možno dve stále stážistické miesta. V rámci nich by sa v trojmesačných intervaloch mohli striedať talentovaní a šikovní študenti, ktorí by mohli pracovať na zaujímavých projektoch a nie iba variť kávu, prípadne obsluhovať skener. Veď aj na oceňovaných džúsoch Jupík s nami pracovala Rio Ruskin, stážistka z Anglicka, ktorá bola u nás v Pergamene dvakrát po tri mesiace.

Rad fliaš Tatratea / Tatranský čaj – dizajn opäť z dielne Pergamenu.

Ako je to u vás s nechcenými zákazkami (napríklad taká politická kampaň, bilbordy pre finančných žralokov)? Kedy si v tíme poviete – že „do tohto nejdeme“?

Politickí a finanční žraloci sa nám vcelku vyhýbajú, takže takéto dilemy neriešime. Je dosť možné, že žijeme v inom akváriu (bez zlatých rybičiek).

Text: Boba Baluchová, Foto: http://www.pergamen.sk, Jakub Dvořák, Palo Markovič (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 74/2014)

Milan Zbořil: Dva roky v malej krajine s veľkými očakávaniami

Na to, aby mohla Moldavská republika vstúpiť do Európskej únie, musí splniť predvstupové požiadavky a kritériá – čo si vyžaduje občiansku zaangažovanosť a jednotnosť v smerovaní krajiny. Pri kolísavej ekonomike, nedostatku pracovných príležitostí a rozporoch v rámci jednotlivých menšín to však nie je jednoduché. Podľa Milana Zbořila, ktorý dva roky v Moldavsku pôsobí a venuje sa občianskym programom aj komunitnému organizovaniu (napríklad v rámci medzinárodnej siete ECON), je to však pre malú krajinu s veľkými očakávaniami každopádne výzva.

Narodil si sa v Československu, rodinu si si založil na Slovensku, momentálne pracuješ v Moldavsku. V čom je život v Kišineve odlišný od toho zvolenského, banskobystrického?

Mesto Kišiňov má oficiálne okolo 700 tisíc obyvateľov, ale v skutočnosti to môže byť až jeden milión. Napriek zániku viacerých závodov po rozpade ZSSR ostáva stále ekonomickým centrom krajiny, kam prichádza veľa ľudí z vidieka za prácou. Je to mesto kontrastov. Na jednej strane: moderné nákupné centrum, pred ktorým sú zaparkované nové autá Porsche, na druhej strane: cesty a chodníky, ktoré akútne potrebujú opravu. V meste sa dá pohodlne nakupovať. Je tu veľké množstvo reštaurácií – takých, kde sa najete za 2 eurá, ale i takých tých tzv. „zapadného“ štýlu. Život tu určite nie je náročný, ale doma si vždy uvedomím – že kvalita života na Slovensku je lepšia.

Ako je to so službami v hlavnom meste?

Horšie. Trolejbusy mestskej dopravy sú zastaralé, vo väčšine obchodov ešte pretrváva sovietsky štýl vzťahu: zákazník-predávajúci, keď predávajúci je pán. Pre chýbajúce osvetlenie je ťažké chodiť po chodníkoch, plných dier a výmoľov….

Mapa Moldavskej republiky.

Pracuješ pre zahraničnú mimovládku. Koľko rokov trvá projekt posilnenia demokratických inštitúcií a podpory občianskej participácie; koľkých ľudí zamestnáva?

Ja som prišiel do Moldavska v septembri 2012. V januári 2013 sme rozbehli hlavnú časť nášho programu s tímom 6 miestnych kolegov.

Ako komunikuješ so svojimi zamestnancami a lokálnymi kolegami – v akých jazykoch?

V angličtine a ruštine. Časť mojich kolegov hovorí po anglicky, s ostatnými hovorím po rusky. S väčšinou aktivistov, s ktorými spolupracujeme, tiež hovorím po rusky (i keď pre mnohých je to tiež druhý jazyk). V Moldavsku, ako aj vo všetkých ostatných bývalých republikách Sovietskeho zväzu, je ruština stále dosť používaným jazykom.

Koordinátor siete ECON: Milan Zbořil s jedným zo svojich amerických priateľov a tútorov: Joe Szakosom (Virginia organizing).

Aké sú ciele a priority vášho projektu?

Cieľom je posilnenie demokratických inštitúcií prostredníctvom asistencie politickým stranám – lepšie reagovať na záujmy občanov a podporovať účasť občanov na rozhodovacích procesoch v spoločnosti.

Zaostávajú periférne mestá a vzdialené regióny za hlavným mestom?

Rozdiel medzi hlavným mestom a vzdialenejšími regiónmi je výrazný. Už pár kilometrov od hlavného mesta je vidieť zaostávanie a nedostatok zdrojov v regiónoch. Nedostatok pracovných príležitostí, kvalita života vedie k odchodu mladých ľudí buď do zahraničia alebo minimálne do hlavného mesta: Kišiňova. Podľa oficiálnych odhadov moldavských úradov: z 3,5 milióna obyvateľov Moldavska viac ako 1 200 000 pracuje v zahraničí (najviac v Rusku, ďalej v Taliansku, na Ukrajine či v Rumunsku). Peniaze, ktoré posielajú alebo prinášajú späť do Moldavska, tvoria 1/3 HDP krajiny.

Občas sa v Moldavsku odohrávajú (politické) spory, nielen čo sa týka jazyka, ale aj otázky vplyvu (Rusko vs EÚ). Ako situáciu vníma domáce obyvateľstvo?

Samozrejme sa to ľudí veľmi dotýka. Je to malá krajina bez pracovných priležitostí, veľa ľudí pracuje v zahraničí, a tak sú tu veľké očakávania smerom k iným krajinám. Prieskumy z posledných mesiacov ukazujú mierne väčšiu podporu pre EÚ-smerovanie, ale je to veľmi tesné. Príklon k Rusku má viacero dôvodov – nostalgia za ZSSR, výrazná ruská menšina, vplyv Ruska na verejnú mienku, 700 000 ľudí pracujúcich v Rusku, ale aj obava z toho, že Moldavsko bude len „chudobným pribuzným“ v EÚ-rodine… Skôr mladšia generácia a ľudia v Kišiňove sú pro-EÚ-orientovaní. Veľké očakávania smerujú k parlamentným voľbám, ktoré sa uskutočnia 30. Novembra. Výsledky viac napovedia o ďalšom smerovaní krajiny.

Ako si tieto spory o vplyv či moc vysvetľuješ ty ako Európan, Slovák?

Nie som politológ, takže moje vnímanie treba brať z pozície bežného Slováka, ktorý pracuje a žije dva roky v Moldavsku. EÚ integrácia je založená na hodnotách Európy slobodnej, spolupracujucej (kde sa voľne pohybujú ľudia, tovary). Keďže geograficky Moldavsko v Európe je, je samozrejmé, že dostalo takúto ponuku. Na druhej strane je tu Rusko, ktoré sa po roku 2000 otriaslo z ekonomického prepadu aj z rozpadu ZSSR a začalo bohatnúť vďaka stúpajúcim cenám ropy a plynu. Ruskí politici sa snažia obnoviť geo-politické postavenie Ruska na základoch bývaleho ZSSR – ak už nemožno Sovietsky zväz obnoviť úplne, pokúšajú sa aspoň vytvárať väzby a vzťahy s bývalými členskými krajinami a tak kontrolovať ich obchod, ovplyvňovať život.

Ako ďaleko je Moldavsko od reálneho vstupu do EÚ?

Myslím si, že je to záležitosť minimálne 5 až 10 rokov. Podpora verejnosti nie je jednoznačná, súčasná vláda síce je pro-EÚ-orientovaná, ale s poklesom jej popularity klesne aj podpora EÚ. Súčasná vláda má šancu vyhrať voľby aj koncom novembra, ale musí si udržať voličov a voličky počas celých nasledujúcich 4 rokov. Ďalej musí dôjsť k vyriešeniu vzťahu Moldavska s jeho autonómnymi oblasťami (Podnesterskom a Gagauzskom) – EÚ integrácia by mala byť jednotne podporená, teda aj v ich zaujme. Bez vyriešenia týchto problémov, resp. výziev ostane Moldavsko predo dvermi Európskej únie ešte hodnú chvíľu.

Koordinátor siete ECON, riaditeľ občianskych programov a používateľ metodológie komunitného organizovania v Európe – Milan Zbořil.

Ako sa snažíš ty s vaším projektom podporiť onu spomínanú občiansku zaangažovanosť a účasť na verejnom živote?

Hoci sme zahraničná organizácia, snažíme sa pracovať vo vidieckych oblastiach po celom Moldavsku. Nerobíme veľké tréningy alebo konferencie v drahých hoteloch, ale pracujeme s obyčajnými ľuďmi v ich obciach počas identifikácie a riešenia ich problémov, ktoré vnímajú každý deň a priamo sa ich dotýkajú.

Ako na dané výsledky projektov reaguje lokálna komunita, priami využívatelia pomoci/spolupráce?

Verejnosť je čiastočne skeptická k práci mimovládnych organizácií. Myslia si, že mimovládne organizácie nevyužívajú peniaze, ktoré získavajú zo zahraničia transparentne, resp. že ich využívajú na presadzovanie svojich cieľov.

Moja organizácia tým, že neposkytuje finančné granty, ale zapája verejnosť do aktivít od samostého začiatku, dá ľuďom pocítiť – že sa zúčastňujú celého procesu. Budujeme miestne skupinky aktivistov, postavené na transparentnosti a otvorenej komunikácii so samosprávou a verejnosťou. Počet skupín, s ktorými pracujeme, postupne narastá. Na začiatku programu sme my vyberali miesta, kde budeme pracovať. Teraz sa nám ozývajú sami ľudia z rôznych miest, že počuli o našej práci a boli by radi, ak by sme aj im pomohli v ich lokálnych komunitách. To je pre rpojekt dobrý výsledok, spätná väzba.

Text: Boba Baluchová (rozvojová analytička, novinárka, pedagogička), Foto: archív Milan Zbořila

V Albuquerque – bez auta ani na krok

V Albuquerque, takmer hlavnom meste Nového Mexika, som sa ocitla tak trochu náhodou. V hlave som ho mala zafixované len cez pieseň od Neila Younga a cez seriál Breaking Bad. Moja mamina toho o ABQ (alebo Burque, ako Albuquerque skrátene a familiárne nazývajú domáci) vedela z filmov a kníh omnoho viac a hneď po mojom príchode sa pýtala na slnkom zaliatu púšť, pohorie Sandia mountains, rieku Rio Grande a ložiská zlata. Lebo takto nám bol Divoký Západ vykresľovaný vo westernoch.

1495193_10152507026122404_2180779432743753660_o

V historickom Starom meste Albuquerque

Hľadať márne centrum mesta

Hoci mekka umenia, galérií a aukčných spoločností: Santa Fe je oficiálnym hlavným mestom Nového Mexika, nepôsobí tak. Keď sa pred rokmi mestské zastupiteľstvo rozhodovalo, či postaviť väznicu, alebo univerzitu – Santa Fe si vybralo väznicu (jednu z najkrutejších v USA, stačí si pozrieť film Natural born killers). Takže Albuquerque je viac živé, univerzitné mestečko, počtom obyvateľstva podobné Bratislave. Akurát je budované viac do šírky, ako do hĺbky – je rozťahané a nevyhnutne vás donúti kúpiť alebo prenajať si automobil. Bez auta sa tu (hlavne cez víkendy) nedá fungovať.

Ak dáte miestnym známym otázku: „kde sa možno ísť poprechádzať“, istotne znervóznia. Takých miest je totiž v ABQ žalostne málo. Je tu: turisticky obľúbená časť Nob Hill, možno down-town (ak máte radi umenie a kultúru), up-town (ak máte radi nakupovanie, shopping centrá a multi-kulti reštaurácie), alebo potom mesto v meste – zakonzervované historické mini-centrum pre turistov: Historic Old Town. Tam som zbehla aj ja, keď som chcela nakúpiť suveníry pre blízkych: lapače snov, odznaky, magnetky (všetko tematicky s kostlivcami – v rámci osláv Dia de Los Muertos, novomexickej verzie Dušičiek), tričká s obrazmi cukrových lebiek, korále z pomaľovanej kukurice. Na najviac predávané produkty: mokasíny s korálikmi, vzorované kožené čižmy, kovbojské klobúky či oceľové pracky na opasky si naozaj netrúfnem.

10749908_10152507025687404_8700619485424457971_o

Novo-mexický kočovný život, pojazdná reklama na všetko.

Pred konzumom sa neuchránite

Ak naskočíte do lokálneho autobusu č. 66, končiaceho na hlavnej vlakovej a autobusovej stanici v centre ABQ, do minúty si spravíte obraz o rôznych typoch ľudí (vystrihnutý akoby z TV seriálu Breaking Bad, alebo zo starších amerických filmov): výrazne potetované a zároveň extrémne obézne osoby s pollitrovkou koly v ruke; staručkí vojenskí veteráni v šiltovkách a obnosených kabátoch trpiaci samomluvou; bývalí motorkári s dlhými fúzami a džínsovými vestami; mladí hip-hopperi s nohavicami stiahnutými nebezpečne pod zadok, a aj na drogách či alkohole závislé indivíduá… Snažím sa nesúdiť, len pozorovať. A občas podať krátky (trošku stereotypný) report blízkym doma cez skajp.

Bez fotiek či videí bolo napríklad ťažké opísať akciu, nazývanú „Black friday“. Čierny piatok by si naozaj zaslúžil zvláštny foto-blog. Také sa totiž často v Európe nevidí. Pravá americká nátura, odkrytá počas nákupnej horúčky – každoročne po Vďakyvzdaní. Vidíte ľudí, stanujúcich a neskôr stojacich v kilometrových radoch pred nákupnými strediskami, čakajúcich na výpredaj (elektronika za štvrtinu ceny). Policajné správy hovoria o niekoľkých ušliapaných ľuďoch v honbe za lacnou telkou, o bitkách či dokonca streľbe na parkovisku pre ten ktorý akciový výrobok. Domáci si ani akoby nevšimli, že v novembri prebehli voľby a Republikáni sa cítia byť opäť na koni. Voči politike sú už asi imúnni, pohltil ich konzum. A teraz ruku na srdce: nakoľko sa ich ne)záujem o politiku líši od toho nášho?

10687891_10152507025822404_2605995247043405465_o

Počas čili sezóny: červené a zelené čili na každom kroku.

Stereotypy sa núkajú na každom kroku

Nech sa akokoľvek snažíte vyhnúť stereotypom, predsudkom a generalizácii, stále vás má čo udivovať. Nielen v Albuquerque sú ľudia naučení stáť disciplínovane v radoch, v žiadnej kúpelni nesmejú chýbať malé uteráčiky na tvár a papierové vreckovky v škatuliach. O všade-zapnutej klíme, kockách ľadu v každom nápoji, diet coke vo väčšine chladničiek, populárnom kréme do kávy (a donutkách – precukrovaných šiškách k tomu) a všeobecne o fast-food obľube sa radšej nebudem rozpisovať. OK, v Novom Mexiku sa na tanieri objavia často namiesto burgrov s hranolčekmi aj tradičné tacos, špenátová quesadilla či syrová enchilada s kopcom fazuliek a najmä čili papričiek.

A propos, chile alebo čili. Najčastejšie kladenou otázkou v Novom Mexiku je: „Red or green?“ – či si dáte v rámci menu: červené alebo zelené čili. Ročne sa lokálne vyprodukuje takmer 80 000 ton čili, pričom ročný obrat predstavuje okolo 350 miliónov dolárov. Čili podporuje trávenie, ničí baktérie, štartuje metabolizmus a spaľuje kalórie. Povinne treba vyskúšať! Príležitostí na oslavy je v ABQ dostatok: každý mesiac nejaká fiesta, výročie, sviatok (čiže nielen Vďakyvzdanie môže nakopnúť domáce obyvateľstvo k prejedaniu sa).

Na jednej ulici objavíte oproti sebe dve konkurujúce si kaviarne s „originálnym“ pumpkin spice latté a čučoriedkovým koláčom. O pár kilometrov ďalej spozorujete päť rovnako orientovaných predajní (ponúkajúcich matrace alebo záhradnícky tovar, PC hry, ale aj zbrane či strelivo, alkohol, poprípade tematické cetky (k Halloweenu, k Vianociam či iným sviatkom).

1403124_10152507026377404_7630501958267088899_o

Famózna Balloon fiesta v Albuquerque

Stovky balónov na oblohe

V Albuquerque svieti slnko 310 dní v roku, takže bez slnečných okuliarov a opaľovacieho krému sa nevyplatí ísť obdivovať jedinečnú ABQ oblohu (úžasne modrú, takmer bez oblakov). Výškových budov v ABQ zrátate na prstoch jednej ruky. Vraví sa, že domy musia byť nízke (zväčša omietnuté v štýle stucco), aby nepokazili výhľad na pohorie Sandia. Pravda je ale taká, že len chýba kvalitný stavebný materiál, odolajúci častým zemetraseniam.

Minimálne raz do roka je o nátresk turistov a turistiek v Burque postarané, počas októbrovej Balloon fiesty – festivalu teplovzdušných balónov. Ťažko si viete predstaviť chladné októbrové ráno, kde za spevu americkej hymny a prítomnosti tisícok ľudí vzlietne na oblohu takmer päťstvo balónov rôznych tvarov a farieb. Fotogenická nádhera, podporujúca lokálnych turizmus.

Dobrovoľníčila som na TEDxABQ evente a lokálni spíkri ma prekvapili svojou jedinečnosťou a suverenitou. Pamätám si napríklad vystúpenie uvedomelého dochôdcovského páru, ktorý vybudoval svojskú kaviareň na lokálnej farme. Zvláštnosť je v tom, že si k sebe nepustia na návštevu nikoho na aute, ale len na bicykli.

Bicyklovanie je v Albuquerque (20. najviac „bike-friendly“ meste spomedzi všetkých amerických veľkomiest) mimoriadne obľúbené – nielen u študentov a študentiek UNM, Bike Burque organizátorov či lokálnych aktivistov. Je naozaj skvelé stráviť víkend na bicykli, mieriac napríklad na štýlové farmárske trhy v centre mesta.

1669861_10152522944642404_7564779599357169413_o

Postavy a tváre Rail Yards market-u

Kultúra, resp. Pop-kultúra

Keď sa niekam vyberiete pešo, a nebodaj v sukni, buďte si isté že 9 z 10 mužov na vás čosi zakričí zo svojho trucku na obrovských kolesách. Treba si však z pobytu v ABQ pamätať to pozitívne. Ako sa s vami napríklad ľudia snažia komunikovať a zistiť, „kde leží ta Czechoslovakia a prečo sa tam hovorí po rusky“; alebo aká bohatá je ponuka miestnych divadiel s kvalitnou americkou produkciou. Živé koncerty sú na každotýždennej báze v príjemných kluboch, no zväčša pre žiadne publikum a prázdny parket, pričom skôr ide o tvrdý rock či hypnotický hip-hop, než o klasické country, ktoré by sme uprostred púšte stereotypne očakávali.

O ABQ sa nielen filmoví kritici či producenti zmieňujú ako druhom Hollywoode. A naozaj sa kopec filmových produkcií sústreďuje práve do Albuquerque. Stačí spomenúť filmové hity ako „My Little Miss Sunshine“, „Sunshine Cleaning“ či „The Avengers“. O TV seriále Breaking Bad, ktorý nedávno pozbieral všetky možné Emmy awards, sa azda ani netreba zmieňovať. Ľudia z celého sveta sem putujú nielen na Breaking Bad fan festival, ale len tak – po stopách seriálových hrdinov (navštíviť miesta, kde sa nakrúcalo).

V meste možno naozaj stretnúť kopec ľudí od filmu. Moja kolegyňa si napríklad v lete neodpustila status na facebooku, hovoriaci o tom, ako na pedikúre stretla dobre zamaskovanú Emily Blunt. Oplatí sa sem zavítať – nech už je motív vašej návštevy akýkoľvek. Minimálne to ostré slnko a čili papričky vám spravia náladu.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire; jeseň 2014)

Nová tvár Bukurešti podľa “stand-up vedkyne” Rucsandry Pop

Je na plný úväzok matkou a autorkou divadelných hier. Po materskej „dovolenke“ sa chce vrátiť do práce (späť do víru komunikácie a marketingu) a  dokončiť doktorát v Bukurešti. Položartom o sebe hovorieva, že je „stand-up vedkyňa“ – keďže robí veci inak, ako by sa očakávalo. Študovala literatúru v Brašove, žurnalistiku v Bratislave, sociológiu a kultúrnu antropológiu vo Varšave. Vo svojom voľnom čase usporadúva čítania poézie, konferencie a podujatia, ktoré doteraz v rámci kultúrnej scény chýbali. Výnimočná umelkyňa – Rucsandra Pop.

Je ľahké byť matkou v Bukurešti (čo sa týka pohybu v príjemnom prostredí, načerpania energie, dýchania čerstvého vzduchu, seba-realizácie)?

Keď som sa presťahovala z Brašova naspäť do Bukurešti, desil ma ten hluk, preplnenosť ľuďmi tam vonku. Po rokoch som si našla vlastné oázy v meste. Ak stojíte na jednom z hlavných bulvárov: Magheru – sledujete bukureštiansky chaos v plnom prúde. Ak však odbočíte správnym smerom, môžete nájsť tie najviac očarujúce a pokojné miesta, kúzelné uličky, zelené parky a pokoj v nich. Ísť s kočiarom po chodníkoch, kde vám zavadzajú nelegálne zaparkované autá – to už je iný príbeh. Povedzme to takto: Bukurešť nie je naj baby-friendly miesto na Zemi!

Ak si chcete zamilovať Bukurešť, musíte nájsť správne vodítko. Pre mňa ako dramatičku je to nevyčerpateľný zdroj spletitých príbehov a inšpirácií. Keďže som zaťažená na históriu – potrebovala som najprv pochopiť všetky vrstvy tohto veľkomesta. Štýlová spodná bielizeň pochádza z čias, keď Bukurešť nazývali Malým Parížom; tie škaredé sivé šaty na nej boli darom od tatíčka Ceauşescu; nuž a tie vyblýskané cetky, vysoké podpätky – to už je kapitalistický doplnok k tomu celému. A na vrchole toho všetkého by mal byť ešte nejaký orientálny gýč. Stačí takýto opis?

V roku 2009 som žila v Bukurešti aj ja (vtedy som ťa vlastne stretla). Dnes toto rumunské veľkomesto takmer nespoznávam. Vidím obrovský rozdiel medzi „vtedy a dnes“. Vieš opísať, v čom nastala tá pozitívna zmena mesta?

Bukurešti sa aj napriek ekonomickej kríze v posledných rokoch darilo. Ľudia sa o svoje mesto začali zaujímať, nakoniec v sebe objavili občianskeho ducha. Najviac viditeľným dôkazom boli pouličné protesty z jesene 2013, keď obyvateľstvo demonštrovalo proti ťažbe zlata v Rosia Montana (v transylvánskom banskom revíri). Nešlo teda o tému zvýšenia platov či dôchodkov, ale o životné prostredie. Bolo úžasné vidieť 15 000 ľudí, pochodujúcich v uliciach Bukurešti bez politického programu, ale s pocitom občianskej zodpovednosti.

Pozorovať možno i zmenu životného štýlu – stále viac ľudí používa bicykle a motorky ako každodenný dopravný prostriedok – do práce, do školy, pre zábavu. Pred piatimi rokmi by to bola na našich cestách jasná samovražda. Čoraz viac ľudí beháva – maratónsky beh medzi mojimi známymi už nie je žiadnou výnimočnosťou. Ľudia sa chcú cítiť dobre v meste, v ktorom žijú – tak sa podľa toho i správajú. To však neznamená, že sa v meste nedejú aj negatívne veci, ako bezhlavé búranie historických budov s cieľom vytvoriť modernejšie stavby. Mestská rada nielen že súhlasí s týmto typom agresie, ale niekedy ho sama iniciuje.

Je v meste dosť príležitostí pre street-art, komunitnú prácu, urban spaces, verejné diskusie a podobné aktivity?

Áno. V posledných rokoch tu rástli umelecké galérie a tvorivé priestory ako huby po daždi. Rok 2009 bol významným posunom v myslení. Mnoho ľudí prišlo o prácu vo firmách, alebo sa jednoducho rozhodli skončiť a nasledovať svoj sen. Pre mnohých bolo priestorom pre sebarealizáciu práve umenie. Mesto bolo plné príležitostí pre takéto myslenie a konanie. Veď aj my sme vtedy zorganizovali prvú TEDx konferenciu v Bukurešti.

Ďalšia vec je, že ľudia majú menej peňazí, takže aj cestujú menej ako pred krízou. Keďže potom zákonite trávia viac času doma – potrebujú si tu vytvoriť tvorivý priestor. Podobne zmýšľajúci jedinci dali hlavy dohromady, plánujú spoločne konferencie, diskusie, založili huby, urban spaces, zdieľanie priestorov.

Spomeň, prosím, nejaké konkrétne zaujímavé miesto, so svojimi aktivitami či projektmi.

Keď som sa v lete 2012 vrátila z USA, kolega mi spomenul skupinku architektov, ktorí sa starajú o krásny dom, čo bol takmer na spadnutie. Ten dom si pomaly opravujú, žijú v ňom, tvoria. Myslela som, že pôjde o klasický squat, ale i tak som za nimi zašla. Zistila som, že boli úspešní v komunikácii s pôvodným majiteľom (aristokratom, žijúcim v zahraničí), ktorý im budovu povolil obývať a používať. Priestor sa postupne zmenil na alternatívne kultúrne centrum, kde som neskôr naštudovala a predstavila dve z mojich divadelných hier. To je v skratke konkrétny príbeh o mieste, zvanom Carol 53, s pozitívnym priebehom či so šťastným koncom. V skutočnosti však šlo o viacfázový, komplikovaný projekt, zahrňujúci verejné debaty o obývaní opustených budov, squattingu a sociálnej architektúre.

Rucsandra Pop - rumunská dramatička, cestovateľka a novinárka.

Rucsandra Pop – rumunská dramatička, cestovateľka a novinárka.

Kultúrne centrum namiesto opustenej budovy na spadnutie. Výborný nápad. Existujú aj iné podobné „success stories“?

Stáva sa z toho trend – ľudia obsadzujú verejné alebo nevyužité súkromné priestory s účelom ich alternatívneho využitia. Veľa žúrov sa odohráva práve v starých palácoch alebo opustených historických budovách. Napríklad jedna z najštýlovejších novoročných osláv sa konala v starej budove Národnej knižnice – obrovskom paláci v centre mesta – momentálne bez využitia.

Ďalším projektom, ktorý mám rada, je Lorgean theater – divadlo, vyybudované na ploche bytu o rozlohe 32 metrov štvorcových. Najprv šlo len o výstrelok vlastníka bytu, spisovateľa Jean Lorin Steriana, ktorý pozval svojich priateľov, aby hrali u neho doma. Ako publikum si prizval známych i neznámych ľudí. Projekt začal rásť a tento rok v apríli mohli ľudia navštíviť domácky divadelný festival HomeFest (vyše dvadsať tanečných a divadelných predstavení) priamo v domácnostiach po celom meste. Obyvatelia Bukurešti boli radi, že môžu hostiť umenie priamo v ich obývačke.

Tvoje dve divadelné hry zožali v Rumunsku slušný úspech. Na čom pracuješ teraz (ak dieťa a písanie dizertačky dovolí)?

Hra „Oracol“ (one-woman show o bezpodmienečnej láske) má za sebou už 40 repríz v ôsmich mestách po celom Rumunsku. Druhá hra „Talk to the Bomb“ sa hráva stále v Bukurešti. Ide o ľúbostný trojuholník dievčaťa a dvoch chlapcov, ktorí sa stretli vo Vama Veche v roku 2001, tesne pred pádom dvojičiek. Hra je o strate nevinnosti a o tom, že niekedy nie sme schopní dialógu, čo spôsobuje, že si ubližujeme navzájom. Najnovšia hru „Huevos Congelados“ práve skúšame. Bude mať premiéru o pár týždňov…

Keď si chceme urobiť názor na daný národ či kultúru, často sa pýtame na lokálnych názorových vodcov či vodkyne. Vymenuj, prosím, zopár svojich obľúbených rumunských hýbateľov či hýbateliek (umenia)?

Pokúsim sa vymenovať pár Rumunov či Rumuniek, ktorí sú dôležití pre našu kultúru a mohli by byť zaujímaví rovnako pre cudzincov. Ako prvú spomeniem Alexandru Pirici, ktorá má výborný medzinárodný ohlas v týchto dňoch. Ide o performerku, ktorá je napríklad zodpovedná (spolu s Manuelom Pelmusom) za koncept rumunského pavilónu na Benátskom bienále v minulom roku. Urobili retrospektívu predchádzajúcich prehliadok – zopakovali tie najslávnejšie umelecké diela len pomocou tiel kolegov-umelcov. Stojí za to si vygúgliť fotky či videá z tohto eventu. Tá žena je múdra, odvážna, nápaditá, politicky angažovaná vo svojej tvorbe.

Z hudobnej scény ani neviem, čo skôr vybrať, odporučiť, pretože je veľmi bohatá. ‘Karpov not Kasparov‘ je projekt, ktorý ma oslovil pre svoju hru na bubny a vintage syntetizátory. Potom asi ‘Shukar Collective‘, čo najprv začalo ako jam-session miestnych DJs s rómskymi hudobníkmi. Dnes je z toho parádna, no i kontroverzná fúzia, keďže niektorí ľudia sú zástancami toho, že rómska hudba má ostať pôvodná bez prímesí (kdesi na vidieku, mimo mesta), a nie zhybridizovaná (v preumelkovaných hipsterských podnikoch).

Žiješ posledné roky písaním hier. Čo by si odporučila z oblasti filmu a divadla?

Ako prvý sa mi pri zmienke o divadle vybaví Eugen Ionesco. Mŕtvy, ale stále geniálny. Je synonymom absurdného divadla – nik by ho z konverzácie o histórii európskeho divadla nemal vylúčiť. Čo sa týka filmu, rumunskú novú vlnu netreba predstavovať. Režiséri ako Cristi Puiu, Radu Jude, Corneliu Porumboiu či Cristian Mungiu sú medzinárodne uznávaní, a zdá sa, že rumunský filmový priemysel v týchto rokoch ožíva.

Rucsandra Pop sleduje z hľadiska svoju divadelnú hru.

Rucsandra Pop sleduje z hľadiska svoju divadelnú hru.

A čo rumunská literatúra – ktorá vlna stojí za prevetranie, prelistovanie?

Generácia 80. rokov bola silná, no nedocenená. Alexandru Musina, Ioan Flora, Andrei Bodie, George Craciun a Mircea Nedelcu – všetci zomreli, bohužiaľ, v posledných rokoch. Svoju profesiu si ctili a mali talent. Dúfam, že verejnosť ich krásne slová čoskoro objaví a docení.

Aký je najväčší rozdiel medzi tvojím životom a životom tvojich rodičov (odhliadnuc od posunu v IT, technologických inováciách) ?

Rozdiel je obrovský. Môj otec pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. Narodil sa vo chvíli, keď začala vojna. Hoci bol vychovávaný k vyznávaniu istých hodnôt, k fungovaniu v určitom životnom štandarde (takmer celá jeho rodina hovorila po francúzsky na dennej báze), skoro celý svoj život prežil v komunistickom režime – bez jedla či s prísunom nekvalitnej potravy, bez možnosti cestovať. My sme sa narodili do tohto šedivého, smutného života, kde nám chýbalo takmer všetko, no dospeli sme v období, keď je naopak: možné mať všetko. A ešte viac. Moji rodičia mňa a mojich bratov vychovávali takým spôsobom, aby sme nezabúdali na minulosť a vážili si naozaj dôležité veci. Spomedzi slovies „byť“ a „mať“ moji rodičia vždy uprednostňovali sloveso „byť“. Naučili ma robiť to isté. Takže hlavný rozdiel nespočíva v množstve vecí, ktoré si môžeme kúpiť, ale v tom, že (na rozdiel od našich rodičov) máme slobodu cestovať a môžeme nahlas vyjadriť svoj postoj. Nemusíme mať dlhodobo z ničoho strach – na to zabúdame príliš často…

Čo je najväčším problémom pre ľudí (vo veku medzi 30 a 40), tvoriacich a zaujímajúcich sa o umenie v Bukurešti ?

Najväčším problémom pre umelcov a umelkyne je nedostatok kultúrnych manažérov, producentov, produkčných a fundraiserov. Ako umelkyňa musím príliš veľa vecí robiť sama a na vlastnú päsť. Keby som mala pomoc od kohosi vyškoleného a odovzdaného, mohla by som realizovať svoje projekty oveľa rýchlejšie. Terajšia nová generácia kurátorov a galéristov začala robiť celkom dobrú prácu. Odvetvie módy má v posledných rokoch takisto úspech a rozkvet. Stále viac svetových hviezd (Madonna, Beyoncé či Jenifer Lopez) nosia oblečenie z ponuky rumunských návrhárok, ako je Mária Lucia Hohan a Andreea Badala. Ale v oblasti múzických umení je všetko stále dosť chaotické. Stále nám chýbajú ľudské zdroje, pričom pripomínam, že peniaze nám nechýbajú peniaze (stačí o ne vhodne zažiadať).

Stále však hovorím o nezávislej scéne. To, čo sa deje na politickej scéne, to je jeden smutný vtip. V posledných mesiacoch sa na poste ministra kultúry vystriedali zo traja-štyria ľudia – politickí nominanti, ktorí o danej oblasti nemajú šajnu. Najväčšou katastrofou bola demolácia Rumunského kultúrneho inštitútu – inštitúcie, ktorá desaťročia robila Rumunsku v zahraničí dobré meno.

Čo by mali zainteresovaní, zodpovední reprezentanti urobiť lepšie či inak v tvojom meste (v oblasti cestovného ruchu, infraštruktúry, miestnej politiky, spoločenského života atď.)?

Ajaj, o tom by sa dalo hovoriť celé hodiny – čo spraviť inak či zlepšiť v našom meste. Najdôležitejšie je mať aktívnu a silnú občiansku spoločnosť, ktorá by tlačila na politikov, a rozvíjala predstavu, ako má Bukurešť vyzerať. Mesto by malo byť navrhnuté podľa potrieb a snov svojich obyvateľov, nie podľa nejakej politickej agendy. Keď domáci pochopia, že len svojou láskou môžu utvárať svoje mesto, bude Bukurešť naozaj lepším miestom pre život i tvorbu.

Takže máš rada Bukurešť, alebo ako?

Toto mesto mám natrvalo v mojej krvi. Keď žijete v zahraničí a veľa cestujete, získate inú perspektívu a zbavíte sa miestnych komplexov. Bukurešť nie je raj na zemi, ale má mnoho pozitív, pre ktoré sa tu oplatí žiť. Ani tá obávaná kriminalita nie je v Bukurešti tak vysoká, ako v iných metropolách. Veľa vecí tu chýba, ale to nám zároveň dáva podnet k zamysleniu, experimentovaniu. Takže odpoveď znie: áno, svoje mesto mám rada – pre jeho skrytú poéziu. Ale niekedy je od lásky len krôčik k nenávisti. Čiže, ako sa na Facebooku uvádza: „it’s complicated“, :).

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Rucsandry Pop (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Renáta Ormandíková: Navštívte výklad môjho mikro-sveta

Keď mi chcú kamarátky urobiť radosť nejakým módnym doplnkom, vždy idú „na istotu“ – do unikátneho obchodíku „Krása vesmírna“ v centre Bratislavy. Lebo tam sú tie najfarebnejšie a najšialenejšie veci pohromade. Vitajte vo svete umelkyne Renáty Ormandíkovej.

Na strednej aj vysokej škole si študovala textilnú tvorby. Aká bola úroveň tohto odboru pred 20-30 rokmi?

Tak to sa mi ťažko hodnotí. Po prvé: je to už tak dávno, vlastne je to premlčané… Po druhé: spomienky si človek uloží asi iba tie pekné (to zlé sa snaží vytesniť). Mňa zastihlo obdobie, keď prišiel pedagóg: Karol Pichler, tým nastali aj nové méty a obzory. Ale ani “staré štruktúry” neboli na škodu – poctivo nás naučili všetky textilné techniky, čo dodnes využívam.

Tvoj manžel, Marek Ormandík, je známy výtvarník. Pomýšľala si niekedy aj ty presedlať na maľbu, grafiku či fotku (ak áno, prečo)?

Pôvodne som si prihlášku poslala na ŠUP-ku – na grafiku – veď som pekne kreslila. Ale komisia dospela k záveru, že som talentovaná, ale na textil. Takto mi chtiac-nechtiac zadali moju budúcu cestu. Maľujem i ja, no veľmi popisne a dekoratívne, čiže to nevyzerá až tak dobre, ako expresívne diela môjho manžela. Ale občas mu pomôžem, keď potrebuje dozdobiť pozadie na svojej maľbe.

Pre ktoré filmy či divadelné hry si vytvorila kostýmy? Na čom (akom umeleckom projekte) by si chcela raz spolupracovať?

Pracujem pre moje obľúbené divadlo GUnaGU. Myslím, že som za posledné roky (okrem pár výnimiek) „robila“ všetky ich predstavenia. Majú radi moje kostýmy aj mňa. A ja zas ich, všetkých! Robila som aj na kostýmoch do filmu „O dve slabiky pozadu“ s režisérkou Katkou Šulajovou. Bola to vďačná robota – hlavná postava sa veľa prezliekala a mala som dosť voľnú ruku v realizácii – mohla som byť kreatívna. Kým som neotvorila obchodík „Krása vesmírna“, živili ma reklamy, teda kostýmovanie do reklamy.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 1

Máš dvoch synov. Jeden sa už maľbe (ale i hudbe) venuje, na druhého to časom možno príde tiež. Ako deti vychovávate/vediete k umeniu?

Obe naše deti sa nejako vychovávajú sami. Sme veľmi dobrí a benevolentní rodičia. Keďže ja nemám obrovské sabavedomie, snažím sa natlačiť aspoň do staršieho syna Michala trošku drzosti a sebavedomia – aby sa mu v tomto svete darilo. Študuje v Prahe, ľudia ho môžu registrovať aj ako hudobníka (projekt Prezident Lourajder). Mladší syn Max už mal (ako 10-ročný) za sebou prvé výstavy, teraz sa však venuje hlavne počítačovému svetu (ako jeho rovesníci). Snažíme sa, aby mali rozhľad – berieme ich na výstavy, veľa cestujeme, Marek kupuje stále nové knihy o umení…

Manželova tvorba sa objavuje v knižných publikáciách aj na plagátoch. Kde sme mohli verejne (okrem obchodíku) vidieť tvoju tvorbu?

Moju tvorbu vidieť denne na ulici, a tak to má byť. Keď vidíš pohľadnú babu s originálnymi náušnicami či náhrdelníkom – to je moja prezentácia, to ma teší. Mala som ale aj pár výstav, kde som prezentovala hlavne väčšie veci – objekty, interiérové doplnky.

Obchodík “Krása vesmírna” existuje už šesť rokov (a vraj sa bude sťahovať do nových priestorov). Ako sa mu darí? Akú klientelu si za tie roky vytvoril?

Je to neuveriteľné, ale 1. apríla oslávil obchodík, resp. značka šiesty rok existencie. Dala som si záväzok pre rok 2014, že si nájdem nový priestor. Môj sen bol výklad. A to sa mi aj podarilo – 5. mája som otvorila „Krásu vesmírnu“ na Panskej ulici v úplnom centre Bratislavy. Do predošlého priestoru za mnou chodili väčšinou tí istí klienti. Teraz dúfam, že ma nájdu, resp. objavia už konečne aj ľudia z iných kútov sveta.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 2

Chodia si do Krásy vesmírnej ľudia plniť svoje fantázie/vízie, či dvíhať sebavedomie?

Každý, kto chodí ku mne do obchodíka, je pozitívne naladená individualita. Ženy sú väčšinou odvážne, nekonvenčné a nezávislé. Rady sa od ostatných žien v kolektíve chcú odlišovať a chcú nosiť originálne šperky. Ak treba, vyrobím im šperk podľa ich priania či nálady. Ak netreba – objavia a obľúbia si niečo z mojej fantázie. Dôležitá je spokojnosť konkrétnej nositeľky.

Prečo sa mnohí ľudia boja nosiť originálne až extravagantné výrobky: šperky, doplnky?

Myslím, že je to spojené s minulosťou. Naše mamy nechodili výrazne vyzdobené, necestovali, nemali chuť, ani silu parádiť sa (česť výnimkám). Čize ani obecenstvo nebolo vytrénované, aby prijalo niečo výnimočné, extravagantné. Stále ešte musíme zbierať odvahu, aby sme vyštartovali do ulíc našich miest ozdobené originálnymi šperkami a doplnkami, zároveň sa cítili sebaisto, jedinečne a sexi.

Jeden z najtalentovanejších hercov súčasnosti Gael Garcia Bernal bol z tvojho tvorivého priestoru unesený. Ako prebiehalo vaše stretnutie (a pochvala)?

Tak to bol veľký zážitok. Gael bol v Bratislave s manželkou ako hosť na jednej slovensko-mexickej svadbe. Kamarátka ho priviedla do môjho obchodíku a ja som stratila reč. Bol milý, všetko sa mu páčilo – nakúpil, dostal aj darčeky, vyfotili sme sa. Môžem raz o tom rozprávať vnúčatám, hurá.

Ak hovoríme o výrobkoch z tvojej ponuky – napadne mi otázka: Dá sa na Slovensku užitým umením uživiť? Dá sa na ňom zbohatnúť?

Nedá. Som rada, keď som na nule a nie v mínuse. Zaplatím nájom, účty, náklady, a je to. S nejakým zbohatnutím to nevyzerá veľmi reálne – nie v tomto živote, J

Pre niekoho je tvoja tvorba nenositeľný objekt na hranici gýču, pre niekoho zasa vystihnutá osobnosť v jednom jedinečnom kúsku. Ako reaguješ na negatívne reakcie?

Práveže nijako. Nepotrebujem sa brániť, obhajovať. Milujem gýč – rôzne trblietky, čipky, ale aj trpaslíkov, jeleňov, kačky, kvetiny… Čo narobím? Je to vo mne. Nie som vyslovene minimalisticky naladená. Skôr naopak.

Raz som ostala stáť zamrznutá pred výkladom jednej galérie, kde ma hypnotizoval rozprávkový výjav bábiky – sediacej na obrovskom svietivom snehobielom jeleňovi. Bola to tvoja tvorba, či? Z akej série?

Moja tvorba je často o spomienkach. Vynárajú sa mi v hlave situácie z detstva. Hrám sa s tým a posúvam príbeh ešte ďalej. Táto konkrétna inštalácia bola k dvoj-výstave (mňa s mojou sestrou) v galérii čIN-čIN. Sestra dlhodobo žije v Záhrebe, tak sme si aspoň takto svojsky spolu zaspomínali. Ona obrazmi, ja objektmi.

Renata Ormandikova v Krase vesmirnej - fotil Palo Markovic 3

Aká je tvoja najšialenejšia (už zrealizovaná) kreácia?

Myslím, že asi obštrikovaný automobil do reklamy, ktorý naozaj jazdil po celom meste. To bol ozaj šialený projekt, ktorý sa mi podarilo zrealizovať za 1 týždeň. Okrem honoráru som dostala aj masáž rúk. Veru, zaslúžene!

Čipky, pierka, priadza od výmyslu sveta. S akými materiálmi pracuješ a aké produkty tvoríš najčastejšie?

Pracujem naozaj so všetkým dohromady, nevyhľadávam konkrétny materiál. Rada recyklujem a posúvam objekty do iného života, do iných svetov. Škoda niečo vyhodiť, keď sa to dá využiť na krásny šperk či objekt. Práve šperkom sa venujem najviac, tie sa aj najviac predávajú. S jeleňmi je to horšie, 🙂

Na moju extravagantnú čierno-červenú pierkovanú čelenku s obperličkovaným Salvadorom Dalím od teba sa ma ľudia často pýtajú. Aký svoj vlastný výtvor nosíš najčastejšie ty (a tvoja rodinka)?

Kým boli chlapci menší, nosili moje diela – svetre, čiapky. Teraz dávaju prednosť iným materiálom, vzorom a strihom – nič sa nedá robiť. Manžel nosí moje brošne, väčšinou mu ku každej jeho výstave nejakú tematickú vyrobím. Ja svoje šperky nosím často – hlavne náhrdelníky. Náušnice nosím teraz pomenej, lebo jazdím na skútri a helma mi na ne tlačí. Alebo opačne?

10321775_864510600232665_3648196957846305529_o

 V tvojej tvorbe sa často objavujú obštrikované a obháčkované bábiky. Občas pôsobia strašidelne. Prečo tento motív, téma, nápad?

Čo iné v dievčenskom svete, ako bábika? Páčia sa mi – najmä ich rôzne „výrazy“ tvárí, očí, vlasov. Je to taký výskum osobnosti v továrni masovo vyrobenej, no predsa vždy unikátnej plastovej ženičky. Na mne je – čo ďalej s ňou, ako ju zdokonaliť či inak upraviť.

Žiješ a tvoríš v hlavnom meste. Ako sa ti páči Bratislava (čo sa týka umenia a kultúry)? Čo v nej chýba?

Keď odcestujem mimo Slovenska, som zväčša všade očarená – čerpám inšpiráciu, energiu, nové nápady. Je to úžasné, koľko aktivít a zážitkov prežijem mimo svojho bydliska. Ale Bratislava je stále moje obľúbené, trošku prispaté, no so mnou pevne späté mesto.

Často s manželom chodíte za oddychom i inšpiráciou do Paríža. Ako do seba absorbuješ tvorivé nálady, súčasné umenie tam? Stále je Paríž mekkou umenia?

Ako som už spomínala, cestovanie milujem. Je veľmi inšpirujúce – na chvíľu odísť, načerpať energiu na nové nápady, novú tvorbu. Paríž s mužom milujeme, nakazili sme už aj synov.

Čo ťa čaká v rámci tvorby najbližšie? Na čo originálne by si nás chcela nalákať?

Rada by som vás nalákala, teda skôr pozvala do mojich nových priestorov, do novej „Krásy vesmírnej“. Určite trafíte! Výklad vás zavedie do môjho mikro-sveta. Nečaká ma do konca roka žiadny zväzujúci dedlajn, čiže mám voľné ruky, otvorenú myseľ –môžem tvoriť, čo chcem, kedy chcem. Umelec či umelkyňa si nič lepšie (ako slobodu v tvorbe) nemôže priať.

Text: Boba Baluchová / @bobinkha, Foto: Palo Markovič / @palomarkovic (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 72/2014)

Rucsandra Pop: I love Bucharest for its hidden poetry (interview)

She is a full time mother and a writer of theater plays. In few months (after maternal leave) she’ll go back to work (the area of communication and marketing) and she’d finish her PhD.-thesis. She jokes about herself saying that she is a stand-up scientist, because she does things differently. She studied literature in Braşov (Romania), journalism in Bratislava (Slovakia), sociology and cultural anthropology in Warsaw (Poland) and she had been also a Fulbright visiting scholar at Indiana University in the US. In her spare time, she organized poetry readings, conferences and all sort of events that were missing in the cultural scene at a given time. Rucsandra Pop.

B: What’s going on in your busy life of drama writer?

R: One of my plays is called ‘Oracol’ (The Oracle), and it is a one woman show, about unconditional love. It had the premiere in 2011, when I was in the US, and ever since we had over 40 shows in 8 cities all over Romania.

The second play is called ‘Talk to the Bomb’ and is about a love triangle (a girl and two boys) who meet in Vama Veche, on Romanian sea side, in 2001 just before 9/11. The play is about the loss of innocence and about the fact that men and women are sometimes incapable of dialogue and this is the main reason they hurt each other. At a bigger scale, the same thing can be said about two different cultures, and this is why 9/11 has such a strong impact on the lives of the three characters. ‘Talk to the Bomb’ had the premiere in 21.12.2012, as we wanted to celebrate with this play the much expected end of the world.

A third play that I wrote – called ‘Huevos congelados’ – is now being rehearsed and is going to have the premiere this summer.

B: You are finishing your study. What is the topic of your PhD.-thesis?

R: Next year I should finish my PhD in Anthropology and Folklore. My topic is the biography of my grandfather – Mihai Pop – who was an important folklorist with a very interesting life and career, both locally and internationality. He was a man of many disciplines – he started with linguistics, moved on to sociology, ethnomusicology, to later discover the folklore, the semiotics and finally the anthropology. In the 30s, he studied in Prague where he met the famous Czech and Russian structuralists. Then during the Second World War he was a cultural attaché in Bratislava, during the First Slovak Republic. He actually finished his PhD at Academia Istropolitana in Bratislava in 1942. He was a true Central European citizen and he later became a specialist in the area.

B: Why have you chosen this topic?

R: I like to say that the topic has chosen me more than I chose it – one day I discovered what a fabulously interesting guy my grandfather was and I wanted to share his story with the rest of the world. In reality, it was a bit more than that. Mihai Pop lived for 93 years and he was professionally active during 70 years, browsing one war, a few major shifts in the political regimes and crossing a few major disciplines. He was a socratic personality having the gift of inspiring people around him and the ability to unite the east with the west. He was in touch with many important scholars of his times – from Claude Levi-Strauss, to the linguist Roman Jakobson and Umberto Eco, then a young semiotician. I followed on his footsteps and got full with his story that I now want to share. I think that there is a lot to learn about history and life just by looking at his biography.

Central University Library in Bucharest.

Bucharest: Central University Library.

B: How ordinary people can understand this topic and your choice?

R: I do hope the ordinary people will understand my topic. I think of the final product more as a book than just a PhD paper – just for a scientific audience. My aim is to write the interesting biography of a Romanian intellectual who had a fascinating life and who lived during the 20th century very aware of what was going on this planet. After all he spoke eleven languages and he could also read between the lines. Romanians have a fascination with the interwar generations of intellectuals but they know too little about them. I’m digging for more. My grandfather was part of that generation, but he was not among the stars. Bringing him – and others like him – into the spotlight can give us a better understanding of our recent history.

B: Could you estimate the influence of your research on Romanian culture, education, art-science?

R: I think that my way of conducting and presenting my research is out of the box. And this is because I’m not a real academic. I’m first of all a story teller and I also have a marketing background that forces me to give interesting presentations. I also follow Ted.com. Actually, together with a group of friends we organized in 2009 the first TEDx conference in Bucharest. I think academics that are boring for their public are old fashioned. I sometimes joke about myself saying that I am a stand-up scientist, because I do things differently. And this could be sometimes disturbing for more traditional professors. I don’t disregards methodology and theory – I just try to do things more engaging for the others and I strongly believe the new generation is looking for a re-fresh. And I don’t wait to have resources in order to start a project – I work with what I have at a given moment.

B: Can you work on your projects without dependence on money from various foundations’ funding?

R: I started this project on my own and then I went back to school, because I felt I needed more information and more discipline. But you can see in the way I work that I keep the freedom to follow my passion and share it with the others, I don’t hunt academic titles. My project is an open project, I look for enthusiastic young people to come and work with me. And they do. Research is hard work, but it should also be fun. I also think that my studies abroad changed my way of doing things. I am a Romanian that had access to the Francophone and the American education system. And I feel those influences in the way I work, in the books I read. From the American school I’ve learn academic writing, an art that is neglected in Romania. I try to share this knowledge with the people who are as enthusiastic about their work as I am about mine.

Rucsandra Pop - Romanian journalist, drama writer and 'stand-up scientist'.

Rucsandra Pop – Romanian journalist, drama writer and ‘stand-up scientist’.

B: You are also mother. Do you have time for cultural events during maternal leave?

R: Up to now I was “forced” to make time at least for the cultural events that I generated. I don’t go every time one of my plays is staged. But sometimes I am needed to be the sound engineer or to help in any other way. When you are an independent artist, you cannot say I’m the writer I don’t get involved. You are an active part of the team. Now, as the summer is here and the baby is older I’ve promised myself to attend other events as well. Most of the times together with the baby. I take my son with me whenever I can. Not only because I’m still breastfeeding but I want him to experience all sorts of things, not just live in a bubble.

B: Is it easy to be (to move, to breathe, to create) a mother in Bucharest?

R: In my opinion the best description of Bucharest was given by a French traveler a few centuries ago. He said: Here we are at the gates of Orient where everything is taken easy. Bucharest is an easy town after you have managed to tame the beast. In my first years in Bucharest I was terrified by how crowded and crazy and noisy it was. Now I have my own oases in the city. If you are on Bulevardul Magheru – one of the main boulevards – Bucharest is chaos in full swing. If you move in the right direction you can find the most charming and quiet places and magic little streets.

To love Bucharest you have to know Bucharest or to find the right guide. For me as a writer this convoluted city is a continuous source of inspiration. First of all I am passionate with history – and to love this city you have to understand all the layers. The fancy underwear comes from the times it was called the little Paris, the gray ugly dress was a gift from Daddy Ceausescu, and the high heels and that bling-bling – is the capitalist make up. And on top of all that you have the Oriental kitsch, the sweet smell of the Turkish shawrma (shaorma).

As a mother, that’s a completely different story – yes, Bucharest does have a few nice parks, but no sidewalks to go with the stroller on, as most of the sidewalks are occupied by illegally parked cars. So, I would say that Bucharest is not the most baby-friendly place on Earth.

B: Which Romanian cities do you like besides Bucharest?

R: I grew up in Brasov and I think this is one of the most beautiful cities in Romania. I hate the weather there, but that’s a different story. Brasov is a bit like Bratislava. It has a very Central European look and feel. So does Sibiu, which is smaller but much more exciting from cultural point of view than Brasov. They are both old German burgs, but during communism Brasov suffered a Stalin kind of mutation. Inspired by the Big Russian Brother, Ceausescu has brought here people from a much poorer part of Romania to work in the recently opened factories. And this sort of social engineering makes Brasov a lazy town culturally speaking. Fortunately it has lovely surroundings, as it’s in the middle of the mountains. Another magic place is Sighisoara, an old medieval town, it looks a bit like Prague in miniature. There are many other special places, the most exotic being the Danube Delta.

Romania: the culture.

B: Have you ever considered emigration to another country or continent (and why)?

R: I lived in three different countries for one year: Slovakia and Poland when I was younger and United States recently. And I’ve traveled a lot in the last 15 years. I think that our generation is lucky – unlike the generation of our parents. For us emigration is a strong term as we have the freedom to experience the world. I consider myself a citoyenne du monde and up to now whenever I had the mood and the opportunity I moved around.

B: What is the difference between Bucharest and Bratislava, Vienna, Budapest, London or Paris?

R: I love this question, because I love all these cities in a totally different way. London and Paris are Capitals with a big C – full of opportunities, but expensive and demanding. You have to give them your time, your ambition and your heart. They will eat them all. Plus your money. If you’re willing to give all that, you can blend in.

Bratislava, Vienna, Budapest is the Central European golden trio. Vienna and Budapest are more voluptuous and more luxurious, but they have a history of nationalism and xenophobia that is re-bursting these days. They are great places to visit – great food, great art, great sites but as an outsider is not easy to find your place there on long term. At least this is my feeling. Bratislava might not be as fancy at the first glance, but the people have the hearts big as a bus. You could be adopted in no time, with one important condition – to learn the language. Bratislava is small and easy and charming.

Bratislava and Bucharest have at least one thing in common – they are nicer when you explore them with a local than with a tourist guide in your hands. I hate tourist guides anyhow, but in Bucharest they won’t help you. The coolest places will never be on the Lonely Planet. Bucharest is to smell and taste and love. But in order to love it you have to come with an open heart.

Bucharest and its architecture.

Bucharest: the architecture.

B: I used to live in Bucharest in 2009. I can see huge difference between ‘then & now’. Can you see and also describe the improvement / movement / significant change of your (capital) city?

R: I think that in spite of the crises, Bucharest has flourished in the last few years. People took over the city in many ways, they have finally discovered the civic spirit. The most obvious sign were these year street protests against the gold exploitation in Rosia Montana (an old gold mine in Transylvania). People were out on the street for weeks in a row for a greater good that was not bigger salaries or pensions. It was nice to see 15.000 people marching on the streets of Bucharest with no political agenda, but with a civic responsibility.

I think people realize more and more that the city is theirs to play in. And you can see that lately there are many events that happen in the streets. The traffic is stopped by the authorities and the pedestrians take over. One of the major changes in terms of life style is that more and more people are using the bikes as an everyday means of transportation or just for recreation. Five years ago riding a bike in the Bucharest traffic was suicidal. Now it’s less and less so. And this can be coupled with the fact that people started to jog quite a lot. I have many friends running marathons, and this was not so a few years back. People seem to love themselves and their city more.

There are also bad things happening and one of them is the continuous destruction of old historical buildings in order to build more modern stuff. The city council not only that agrees with this type of aggression, but it sometimes generates it.

B: Are there more opportunities for street art, community work, urban spaces, open public discussion?

R: Oh, yes. In the last few years the art galleries and artistic spaces appeared like the mushrooms after the rain. 2009 was a year of major shift in mentality. Many people lost their corporate jobs or they just quit and decided to follow their dream. For many of those people the space of self realization was art. As a consequence, the city flourished with opportunities created by these people or by the ones who were already in the game. Also, some companies started to talk to these people and help them manifest themselves. I’m glad the companies understood that the target and their needs are changing.

Another thing is that people have less money than when the economy was booming, so they travel less and then, spending more time home, they feel the need to create here creative spaces, they become more aware of their own town. To make things you need help from the others, so people get together, they plan and they do stuff.

B: Can you name some of interesting activities, unique projects or places (where you would like to go if you had time & energy)?

R: Back in the summer of 2012, when I just came back from US, a colleague from work told me about this group of friends, mainly architects, who took over an old and very beautiful house that was almost destroyed. They were living there and fixing the house in the mean time. I went to meet them. I thought that this was a squat, but they told me that they talked to the owner – a member of an old aristocratic family, who recently got his house back. But he was living abroad and he didn’t have time to take care of this property. So, he decided after a while to allow the young architects to live in his house. They started to repair the house step by step and they transformed it in an underground cultural center – so it became a squat with the approval of the owner. I staged there two of my plays.

This is the story of this place – called Carol 53 – in short. But in reality there were many phases, that include public debates about housing and squatting and social architecture.

Rucsandra Pop is watching her own play.

Rucsandra Pop – watching her own play.

B: Cultural center instead of abandoned building. What a nice idea! Are there other similar stories?

R: I can say that this is a trend – people occupying public or private unused spaces. The young generation organizing all sorts of events in transitioning spaces. Many parties are happening in old palaces or historical building that are being not used for their initial purpose. For example the coolest New Year party took place in the old National Library, a huge palace downtown – that for the moment is empty.

Another project that I love and I see as representative for Bucharest these days is lorgean theater, a theater that was opened in a 32 square meters apartment. It started in 2009 as a joke of the owner of this apartment, the writer Jean Lorin Sterian who invited his friends to perform in his home and he invited both friends and strangers as audience. The project grew organically and this year in April the first domestic theater festival took place. During HomeFest over 20 dance and theater performances took place in homes around the city. Random people were excited to have the opportunity of hosting art in their living rooms.

B: What is the most important difference between your life and lives of your parents (regardless to IT or technology innovation)?

R: The difference is huge: my father for example came from an old noble family. He was born just when the war started. He was raised with some values and living standards (almost all his family spoke French on daily basis) and he spent almost all his life during the communist regime – with no food or with very bad food, with no opportunity to travel and a gray life. We were born in this gray/sad life missing almost anything and became adults in times when one can have everything. And more. Of course, our parents educated us in such a way that we are aware of the past with all its layers and we appreciate the really important things. Between the verb to be and to have, my parents always valued the verb to be. And they taught us to do the same. So, I think the major difference doesn’t lay in the amount of things we can buy, but in the fact that, unlike our parents, we have the freedom to travel and express ourselves. The freedom of not being permanently afraid. But we forget this too often. The gadgets and devices come with that freedom as well.

B: What is the biggest difficulty for people interested in art (in age between 30 & 40) in Bucharest?

R: In my view, the biggest difficulty for artists is the lack of cultural managers, producers and fundraisers. As an artist I have to do too many things on my own and I know that if I had the help of a trained and engaged person, I could grow my projects much faster. The only domain that now doesn’t have only artists but also starts to have an infrastructure is the applied arts. In the last few years there is a new generation of curators and galleries doing a pretty good work. Fashion has also grown enormously in the last years. More and more top stars – like Madonna, Beyonce and Jenifer Lopez are wearing clothes made by Romanian designers like Maria Lucia Hohan and Andreea Badala. But in the field of performing arts everything is still chaotic. We still lack specialists. I don’t say that we’re missing money, because I know that the money is out there you just have to have the time to apply, ask or beg for them. For me the human resource is still a problem. I am at a level where I know that if I want to do more with my theater productions I need a manager. And I cannot find this manager yet. And I kind of know everybody who knows everybody in this city.

My analysis refers more, of course to the independent scene. What happens at the political level is a joke. In the last few months we had 3 or even 4 Ministers of Culture – all politically appointed and all of them missing the point. There is a great scene that the politicians do not understand. The biggest disaster was the demolition of Romanian Cultural Institute – an institution that for some ten years was representing very well Romania abroad and which was destroyed for political reasons.

Bucharest: the reconstruction.

B: What should have been done better in this city (tourism, infrastructure, local politics, community life)?

R: As for what should have been done better in this city – this is a question with a ten pages answer. But to cut it shortly I think the most important thing is to have an active and powerful civil society that would impose on politicians their idea of what the city should be. A city should be designed according to the needs and dreams of its inhabitants, not according to some political agenda. When the bucharestoise will understand that only their love can shape the city, Bucharest will be a better place. Until then we will keep accusing the politicians, that they take the wrong decisions, or we will blame each other that we’re parking illegally and throwing trash on the streets.

B: Do you love Bucharest overall (why)?

R: Even though I grew up in Brasov, I was born in Bucharest and my family has been here for a couple of centuries. This city is in my blood. I’ve also lived abroad and when traveling and living someplace else you get perspective and get rid of the local complexes. Bucharest is not the heaven on earth but it has many features that make it a nice city to live in. For example, one thing that Romanians don’t appreciate is that the crime rate is very low in Bucharest compared with other big cities. It’s also a very effervescent city – some call it the new Berlin – and I partially agree with this. There are many thing lacking but this gives you, the citizen, the freedom to invent them, to experiment. You just need lots of energy to fight or avoid the system that is not going to help you. So, the answer is: yes, I love it, for its hidden poetry. But sometime this love turns in a love-hate relationship. As Facebook would put it: it’s complicated.

Prepared by: Boba Baluchova; Photo: Palo Markovic & Rucsandra Pop (archive)

Starobylý Zanzibar – ostrov Freddieho Mercuryho

Návšteva Zanzibaru bola odjakživa na mojom cestovateľskom „must-visit“ zozname. Pracovné povinnosti na africkej pevnine sa však hromadili a takmer hrozilo, že ani toto leto tento jedinečný ostrov nenavštívim. Nakoniec sa však mraky neprajných udalostí rozplynuli a tak som si už v auguste spokojne vykračovala po starobylom Kamennom meste a nakupovala TtingaTinga plátna i hudobné nástroje – ako klasická turistka.

971479_10151764907432404_966834314_n

Výhľad na Kamenné mesto zo striech jedného zo sultánskych palácov, dnes hotelov

Kresťania verzus Moslimovia

Zo začiatku nešlo všetko tak, ako som si vysnívala. Pár týždňov pred naším príletom na Zanzibar, poliali dvaja neznámi muži na motorke dve britské turistky kyselinou. Nikto nič nevidel, ale viedli sa polemiky o čoraz viac napätých vzťahoch medzi Kresťanmi a Moslimami. Predsa len je zanzibarská populácia na 99 % moslimská. Nie náhodou si treba preto dávať počas pobytu pozor na prejavy na verejnosti, ako aj štýl odievania. Pre tielko (obnažujúce ramená) a krátke nohavice (ukazujúce kolená) vás miestne ženy (zahalené v 40-stupňových horúčavách od hlavy po päty v tradičných čiernych bui-buioch, tzv. Ninja style) môžu prepichnúť pohľadom či urieknuť. To, že takáto komplikovaná situácia škodí turizmu – ako dôležitému zdroju obživy – azda ani netreba zmieňovať.

Zanzibar (hlavný ostrov Unguja a menšie pridružené ostrovy) v podobe konštitučnej monarchie nadobudol nezávisloť od Britského impéria v roku 1963. Už o mesiac neskôr bola na Zanzibare krvavá revolúcia s tisíckami obetí, čo viedlo ku vzniku republiky. O rok neskôr sa ostrov Zanzibar spojil so štátom Tanganika (krajina na africkom kontinente) a vznikla tak Tanzánia. Ostrov má istú autonómnosť, ale ako samostatná krajina by na poli zahraničnej politiky a ekonomiky asi neustál. Všade možno počuť prevažne swahilčinu a arabčinu. A ak sa miestnych opýtate na históriu Zanzibaru, dozviete sa korenisté historky – ktoré učebnice neuvádzajú.

1395971_10151764908067404_569758252_n

Voľnočasové aktivity lokálnych detí a mládeže

Popularizátorka swahilčiny a arabčiny v Európe

Najviac o histórii Zanzibaru a živote niekoľkých sultánov sa možno dozvedieť z knihy Sayyidy Salme – dcéry zanzibarského Sultána Saida a kaukazskej konkubíny Jilfidan. Brat ju naučil čítať a písať, strieľať či jazdiť na koni (u ženy toho obdobia – nevídané zručnosti). S mužom svojich detí opustila Afriku a usadila sa v Európe, kde ako prvá žena vyučovala arabčinu a swahilčinu. Pre finančné problémy (majetkové nezrovnalosti na Zanzibare) v roku 1886 vydala v Nemecku knihu: „Memoirs of an Arabian Princess from Zanzibar“, ktorá bola neskôr preložená do viacerých jazykov. Zaujímavo opisuje svoju matku (ako nepeknú ženu s dlhými vlasami), pričom ona sama na fotografiách v historickom múzeu vyzerá ako vlasatý Vladimír Putin.

Tažko povedať, kto stojí za stredovekou swahilskou kultúrou Zanzibaru – či Peržania, Arabi, alebo nejaký pôvodný africký národ. Jedno však vieme. Vasco de Gama priniesol svoj európsky vplyv v roku 1498 a najbližšie storočia bolo na ostrove čoraz viac počuť portugalčinu (o výraznom vplyve Britov či Nemcov nateraz pomlčíme). Zanzibar je neslávne známy pre svoju otrokársku históriu. Práve s rozvojom ománskeho sultanátu vzrástol aj obchod s otrokmi (Bantu) – práve na Zanzibare boli títo neslobodní ľudia z Východnej Afriky, určení na tažkú manuálnu prácu v neľahkých podmienkach, predávaní a odtiaľ ďalej presúvaní loďami medzi africkými, arabskými a európskymi otrokármi.

1391606_10151764908142404_947256286_n

Fotogenické momenty všade na Zanzibare

Prírodné výjavy všetkých farieb na plátne

Našťastie je Zanzibar pre turistov a turistky zaujímavý aj pre pozitívne kultúrne či umelecké skvosty, nielen pre svoju otrokársku minulosť. Oplatí sa navštíviť napríklad zanzibarský medzinárodný filmový festival, alebo hudobné eventy, kde možno počuť tradičnú domácu hudbu taraab. V každom druhom obchode so suvenírmi si môžete kúpiť drevené masky (určené pre najrôznejšie rituály); obrázky mohutných drevených brán s orientálnymi vzormi a originálnym pozláteným kovaním (vraj ochrana proti slonom); alebo jednoduché hudobné nástroje – podobajúce sa na stredoamerickú marimbu (ktoré vraj pod názvom balafon so sebou prenášali práve otroci z afrického kontinentu).

Mňa naviac zaujali plátna, vystavené na chodníkoch po celom starobylom Stone town – divokými farbami a zobrazovanými prírodnými výjavmi sa na seba nápadne podobajúce. Išlo o stýl maľby TingaTinga, ktorý pred niekoľkými desaťročiami do dokonalosti rozvinul tanzánsky maliar Edward Said Tingatinga. Sýto-zelené papagáje, ružové slony, oranžové opice – zasadené mozaikovito do drobunko vybodkovaných stromov sa nedajú na ulici prehliadnuť. Mnoho kvalitných východoafrických umelcov i pouličných maliarov sa hlási ku škole TingaTinga a na objednávku turistov či turistiek vyrába dennodenne desiatky rovnakých plátien. Netreba preto za toto umenie platiť príliš veľa – môže sa stať, že váš obraz nebude ani náhodou originál…

1422441_10151764907577404_502547117_n

Testovanie lokálnych olejov a medicín počas Spice tour

Povečerať v oblakoch a zbierať vzácne korenie

Keď potrebujete dovolenku v štýle ničnerobenia – relaxu a vylihovania pri pobreží Indického oceánu, Zanzibar je tým najlepším miestom. Piesčité pláže nie sú preplnené luďmi, neotravujú vás tam „beach-boys“ s ponukami najrôznejších služieb. V prípade záujmu môžete absolvovať plavby loďkami za rôznymi dobrodružstvami, vodnými športami či prírodnými krásami. Pre tých, ktorí nie sú fanatici a fanatičky do potápania a šnorchlovania, sú pripravené iné atrakcie –živá hudba, lokálne rybie trhy, tajné gay-bary s podobizňami najznámejšieho rodáka zo Zanzibaru – speváka Freddieho Mercuryho, poprípade morské špeciality v luxusných reštauráciách na terasách striech historických budov, často bývalých sultánskych palácov. A potom už len výjazdy na tradičné riasie farmy, kokosové či koreninové plantáže.

Ani ja som si „Spice tour“ – koreninovú cestu po súkromnej zanzibarskej farme nenechala ujsť. Všetko ukázané a zozbierané som si ako malé zvedavé dievčatko fotografovala, odkladala do kornútka z palmového lístia, ovoniavala, híkala a kýchala. Sprievodcovia nám ukázali viac, ako desiatku druhov korenia či unikátnych  aromatických plodín – ako čo rastie, zbiera sa a používa v potravinárskom, farmaceutickom či kozmetickom priemysle – koriander, kurkuma, klinčeky, dorian, muškátový orech, škoruca, plody kávové aj kakaové, a, samozrejme: korenie čierne, zelené i biele. Pre niektoré koreniny som nedokázala nájsť ani slovenský názov. Keď som videla, ako náročne (ručne!) sa kvety vanilky opeľujú – dvakrát som si rozmyslela, či budem doma týmto voňavým korením nabudúce plýtvať.

Môj súkromný Ježiško mi splnil jeden sen predčasne už v lete. Dúfam, že na mňa nezanevrie po preštudovaní si ďalších destinácií z môjho „must-visit“ zoznamu. Ako výhovorku používam domnienku, že medzi mojich predkov dozaista patrili Milan Rastislav Štefánik a Móric Beňovský. Inak by tie  plány moje okolie nevedelo pochopiť a akceptovať… Takto to ide ľahšie!

560046_10151764907527404_8197007_n

Muškátový orech a jeho tajomstvá – odhalené počas Spice tour

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Reportáž publikovaná v magazíne Inspire, zima 2013)

Chicago, Detroit, New York… Za kúskom sna naprieč USA

V posledných rokoch často počuť zovšeobecnenie: „Severo-Američanov prestal zaujímať okolitý svet – čoraz viac sa preto sústreďujú na svoju vlastnú realitu, na pomoc samým sebe.” Treba však občas ukázať pozitívnu tvár USA – keď už sa mnohí tak radi a často vydávame za veľkú mláku realizovať svoje sny.

Pred nejakým časom som do Inspire písala článok o tom, ako a kam sa môj život (novodobej travellerky a neo-nomádky) uberá. Netušila som, že do roka a do dňa budem zakúšať cesty a pobrežia amerického kontinentu. Presun z afrického na americký kontinent nebol však tak jednoduchý, ako som čakala – najmä čo sa týka uvažovania a hodnotenia situácií okolo seba. Najprv som celé mesiace bojovala s podvýživou v Keni a potom som zbadala alarmujúcu vzorku populácie štátu Ohio (ale i ďalších štátov: Illinois, Michigan, Indiana či Columbia) s nadváhou a obezitou. Dala by som rada všetkým tým ľuďom facku a potom prednášku o správnej výžive! Alebo v opačnom poradí. Ale oni skôr potrebujú pomocnú ruku a pevnú vôľu, ich vlastnú.

po-rieke-uprostred-chicaga

Po rieke uprostred Chicaga

Veľká zastávka v Chicagu

Mojím snom bolo: naučiť sa od dobre zabehnutej mimovládnej organizácie stratégiu – ako pomôcť zraniteľným skupinám a sociálne vylúčeným ľuďom, a nazrieť do tajov komunitného organizovania, ktoré je v USA tak úspešné. Teda ak sa snažíte o nejakú sociálnu zmenu vo svojom okolí na lokálnej alebo národnej úrovni. Pred rokmi sa tejto metóde práce s ľuďmi úspešne venoval aj americký prezident Barack Obama. Absorbovala som toho do seba kvantá informácií, urobila desiatky rozhovorov. No s implementáciou naučeného doma na Slovensku to bude pekne ťažké.

Najviac času z mojej dvojmesačnej cesty po USA som strávila v Chicagu a verte, že sa mi tam sprvu moc nechcelo. Hoci sa snažím na všetko pozerať s otvorenou mysľou a bojovať proti stereotypom, na Chicago som sa predsa len pozerala s predsudkami a dešpektom. Asi preto, že je to druhé najvačšie poľské mesto na svete a je tam kopec Slovákov (ktorí tu makajú v kuchyniach reštaurácií od svitu do mrku, len aby si po návrate domov, kdesi pod Tatry kúpili ten vytúžený domisko a veľké auto). Zároveň sa všetky mafiánske historky odohrávali a odohrávajú v Chicagu – silnej bašte Demokratov, kde si starosta myslí, že je viac ako Obama aj Boh.

Ale Chicago je metropola, kde sa nakrútilo azda najviac apokalyptických filmov a kde môžete vidieť naživo všetky americké hudobné hviezdy, ktoré Slovensko sotva navštívia (Sarah Jarosz, Fiona Apple, Punch brothers). Veľa ľudí mi cez emaily odporúčalo, kam sa ísť pozrieť, ktoré múzeum nevynechať (každá menšina a etnická komunita tam má svoje múzeum). Kamaráti-výtvarníci mi v inboxe nechávali závistlivé odkazy – ako veľmi by teraz chceli obdivovať tú výnimočnú architektúru Chicaga, Upper Wacker Drive aj temnejšiu Lower Wacker Drive, a všetky tie unikátne mrakodrapy (s príbehom bohatej americkej rodiny v pozadí). Vtedy som si uvedomila jedinečnosť tohto multi-kulti mesta (a keď som prišla do New Yorku – už mu nevedela prísť na chuť).

dominanta-chicaga

Dominanta Chicaga

Umenie a kultúra za veľkou mlákou
Keď hovorím o umení, ako prvé musím spomenúť to s pohyblivými obrázkami. A prekvapivo ma prenasledujú skôr seriály, ako filmy – v spojitosti s USA. Priznám sa, že seriál „Sex v meste“, odohrávajúci sa prevažne v New Yorku a odkrývajúci príliš veľa z milostných životov štvorice atraktívnych tridstiatničiek, som nikdy nesledovala. Ale nikdy netreba hovoriť nikdy! Hneď po návrate do SR som tento ženský seriál (s uvoľnenými dialógmi, zväčša na účet mužov) zaradila do kategórie: pozreté (aj keď s podtitulom: „guilty pleasure“). Sledovať opäť všetky tie zákutia, návštevy manhattanských podnikov, ktoré som naživo videla i ja, bolo vskutku príjemné.

Keď som pred rokmi sledovala iný (omnoho viac realistický a krutý) seriál „The Wire“, želala som si, aby život afro-amerických detí takto nevyzeral i v realite. Ale on taký je. Spojené štáty sú možno krajinou neobmedzených možností, vysnívanou destináciou ľudí z Východnej Európy či Latinskej Ameriky. Ale fakt, že sa v niektorých štvrtiach (nielen Chicaga či NY) za bieleho dňa strieľajú pre drogy násťročné deti, skrátka nepustí. Decká majú sedieť v školských laviciach, a nie sa (pre časté a dlhé suspendovanie za hocakú malichernosť) poflakovať v „bad neighborhoods“. Mimovládky, politici i médiá denne riešia otázky: ako dostať deti z ulíc naspäť domov; ako nepokračovať v zatváraní škôl; ako zvýšiť minimálnu mzdu; ako pomôcť s bývaním celým početným (nielen latino) rodinám bez domova.

komunitne-organizovanie-v-chicagu

Komunitné organizovanie v Chicagu

Závidenia-hodné filmy a divadelné hry

Tento rok o prestížne oscarovské ocenenie bojuje niekoľko skvelých amerických filmov. A aj keď si myslím, že vo všetkých kategóriách by mal jednoznačne vyhrať geniálny skvost Steve McQueena „Dvanásť rokom otrokom“ (povinná jazda pre všetky školy ako prevencia pred novodobým otrokárstvom a násilím, pachaným na ľuďoch na základe rasy), sú tu aj ďalšie pozoruhodné snímky. Pre úžasný herecký výkon Matthewa McConaugheya ma zaujal v jednom z new-yorských filmových klubov film „Dallas buyers club“ – o vyrovnávaní sa rodeo-maniaka a kovboja s ochorením AIDS v Texase v 80-tych rokoch minulého storočia. Spomenúť musím ešte minimálne tieto tri (o nevydarených plneniach snov): „Špinavý trik“ o šikovných pôžičkových podvodníkoch, „Her“ o tragickom zaľubení sa do umelej inteligencie operačného systému, či beznádejný príbeh nedoceneného folkového speváka „Inside Llewyn Davis“.

V Chicagu je jedna ulica, plná divadiel, pripomínajúca Broadway. Tam som stihla vidieť aspoň dva muzikály „Once“ a „We will rock you“. Ceny lístkov sú na slovenské pomery privysoké, ale tak keď je človek raz za život za veľkou mlákou, nemôže skrbliť – musí si zažiť tú pravú divadelnú atmosféru. A to sme si presne s partnerom povedali, keď sme vysolili 300 dolárov za beznádejne vypredané predstavenie „The Book of Mormom” (ktorej podtitul: “the best show of Broadway” skutočne neklamal). Parodovanie žánru i témy amerického misionárstva v Afrike predčilo všetky očakávania!

To isté môžem povedať aj o ďalšom predstavení “Sleep no more” – o interaktívnom divácko-hereckom prepojení a prežívaní príbehu Shakespeareovho padlého hrdinu v legendárnom dome v centre NY, upravenom na temné divadlo. Ide o komerčne úspešný každo-nočný experiment na viacerých poschodiach manhattanskej budovy, kde publikum v maskách mlčky naháňa hlavné postavy z izby do izby a užíva si pocity objavovania, tajomna, odhaľovania.

vyhlad-na-ny

Výhľad na Veľké jablko: New York

Čo na USA nenávidíme a čo milujeme

Ak by som mala generalizovať, tak k mínusom radím prehnanú ostrahu pred číhajúcim terorizmom na miestach, kde to ozaj nie je nutné. Napríklad keď ma pri vstupe na Sochu slobody prešacovali asi trikrát a nechceli pustiť ďalej preto, že mám v taške dve mandarínky a jedno jablko. Aj slávny Coney island zíval prázdnotou a depresiou (len občas to zachránili ruské dvojice, na diaľku preukazujúce svoj hrdý pôvod a okukujúce ruiny niekdajšieho zábavného parku). Suspendovanie násťročných zo škôl pre nepodstatné veci už nejdem ďalej rozvíjať. Všadeprítomní rovnako-vyzerajúci hipsteri a prehnane drahé blšáky vo Williamsburgu boli potom skôr už na smiech, ako na kritiku. Hoci to v New Yorku nebolo až tak citeľné, v Tolede či v Chicagu som spozorovala, že ľudia tu nemajú čas oddychovať. Za prácou cestujú (s mobilom a kávou v ruke) aj pár hodín ráno čo ráno, a večer zasa putujú vyšťavení naspäť (s hamburgerom, predstavujúcim večeru, kolou a opäť mobilom v ruke).

K plusom napríklad New Yorku (aj keď opäť nenápadne opakujem, že Chicago ma oslovilo viac) patrí určite doprava metrom. Ani nie tak pre jeho dostupnosť, ako pre nádhernú hudbu, ktorá sa na vás vyrúti z každej zastávky. Naozaj tam možno počuť najlepších hudobníkov sveta. Gastronomické orgazmy som síce neprežívala, ale mala som si ako pescatariánka stále z čoho vyberať – ázijská, aztécka, a neviem-ešte-aká kuchyňa bola vždy nablízku. Vo Washingtone, D.C. ma zasa prekvapilo, že všetky velikánske múzeá a galérie (vďaka niekdajšej iniciatíve jednej filantropickej rodine) boli pre verejnosť zdarma. Boli plné, pulzovali stále umením a životom.

Nikdy v živote som si nič nekúpila v McDonalde (načo som veľmi hrdá), no na Starbucks som si zvykla šialenou rýchlosťou (asi preto, že v SR zatiaľ nie je). Dvakrát denne „káva so sebou“ v ruke, obrovské noviny (Chicago Tribune alebo The New York Times) pod pazuchou a prechádzka popri rieke – to bol môj rituál. Išlo to šialene do peňazí, ale niekedy seba-kontrola akosi nefunguje. Domáci vravia, že napríklad „v NY si zaplátíš aj za vzduch, ktorý dýchaš (nielen za wi-fi pripojenie)“.

Pumpkin spice latté bola moja niekoľko-týždňová závislosť (v skutočnosti ide o kávu, posypanú zmeskou voňavých korenín za 5 dolárov). Ale v čase Halloween je skrátka všetko iné, viac sentimentálne. Preto sa nečudujem, že som sa dala nahovoriť na výjazd na tekvicovú farmu, vyrezávanie geometrických tvarov do oranžovej hmoty, ako aj tancovačky v kostýme počas dušičkovskej noci. Zvláštne je, že v roku 2013 sa po sto rokoch dátumovo aj oslavami pretla Chanuka (židovský Sviatok svetiel) so severoamerickým sviatkom Vďakyvzdanie a vznikla tak Thanksgivukkah. Oficiálne sa tým začala predvianočná nákupná sezóna, no moja nákupná horúčka (v second handoch aj vo výpredajoch) sa vôbec neprejavila. Aj keď som si k letenke späť priplatila o jednu batožinu viac, domov sa šlo s prázdnym kufrom. Asi už ozaj doma všetko mám)e. O jeden splnený sen naviac.

v-new-yorskom-vintage-shope

Vintage obchod v srdci New Yorku

Text: Boba Baluchová, Foto: Boba Baluchová a Palo Markovič (Reportáž bola publikovaná v magazíne Inspire, zima 2013)