Palo Hubinák: Socializačné monštrum na kolobežke

Necíti sa byť ničím výnimočný, rád o sebe hovorí, že je formovaný šťastnými náhodami. K väčšine pracovných projektov (moderovaniu relácií v Rádiu_FM; hraniu vo veľkých speváckych súťažiach či členstvu v kapele Ospalý pohyb) sa vraj len priplietol. Nazvime to: prehnaná skromnosť, alebo skrytý talent. Viac v rozhovore s večne vysmiatym hudobným vizionárom a moderátorom – Palom Hubinákom.

Palo Hubinák – portrét. Foto: M. Mlčúchová

I. Na tému: Práca:

Pred viac ako desiatimi rokmi som s tebou robila veľký rozhovor pre dnes už neexistujúci magazín Zionmag, Čo sa odvtedy v tvojom živote zmenilo (a neuspokojíme sa s odpoveďami typu: všetko alebo veľa)?

Patrilo by sa povedať, že všetko sa zmenilo po príchode mojich dvoch synov na svet, ale nie je to úplne pravda. Môj život je však výrazne farebnejší. Vďaka nim zažívam dovtedy nepredstaviteľné situácie, z ktorých potom čerpám aj pri mojej práci. Čo sa týka profesionálneho pôsobenia, tak v priebehu desaťročia som sa dostal k prácam, o akých som ani nesníval (necítim sa byť totiž v ničom výnimočný, skôr som formovaný šťastnými náhodami).

Pre mnohých výnimočný si. No ja ťa stále ukladám do škatuľky: muzikant, nie moderátor. Čo ťa momentálne živí (a uživí)?

Žijem, ako veľa mojich priateľov, od projektu k projektu. Či už je to práca na albume, filme, reklame, divadle, TV šou; koncertovanie alebo moderovanie. Mení sa to, a hoci sa nerád označujem za moderátora (som skôr človek, s ktorým sa dá porozprávať pri zapnutom mikrofóne), tak momentálne sa vďaka spolupráci s kolegyňou Luciou na programe Popo_FM v Rádiu_FM naozaj najviac venujem moderovaniu. Ale aj toto sa často mení a narúša.

Nejaký čas si pracoval vo veľkom nahrávacom štúdiu (s menami, ako Graus, Zubák, Kachút). Ovplyvnilo toto obdobie nejak tvoj pohľad na zvukovú produkciu?

Toto spojenie s Creative Music House (CMH) stále pokračuje a myslím, že z toho profitujú obe strany. Vďaka CMH som si skúsil hudobné spolupráce, ktoré by ma inak minuli. Ale nemyslím si, že by sa vo mne niečo zásadne zmenilo. Pracoval som na rôznych projektoch s takmer celou hudobnou mainstreamovou špičkou (vrátane mien ako Michal David, Helena Vondráčková, Richard Müller či Lucie Bílá), a paradoxne vďaka nim som viac prísny v hodnotení hudby, ktorú hrávame v Rádiu_FM. Podvedome vyžadujem od našich kapiel rovnaké úsilie a veľmi ma rozčuľuje, keď počujem nedotiahnuté, odfláknuté skladby.

Ani mastering albumov ti nie je cudzí. Dal by si sa na cestu vlastného nahrávacieho štúdia?

Svoje štúdio, samozrejme, mám, no nie je to nič veľké. Viem si doma nahrať veci, ktoré potrebujem pre svoju prácu – viem zmixovať TV film či relácie pre rôzne televízie. Tiež si tam môžem album zmixovať, alebo si len tak brnkať na dáky nástroj. Rád produkujem aj cudzie nahrávky, no netlačím na pílu, nenanucujem sa. Nechcem sa zasa stať obeťou nahrávania všetkého, čo sa dá, len aby som prežil.

Komu si teda naposledy produkoval album, alebo zložil hudbu k textom (Ospalý pohyb teraz nerátajme)?

Robil som skladbu „Príbor“ pre kapelu Saténové ruky, ktorá bola nominovaná aj na ceny Rádiohlavy 2015. Celý album som tuším robil Sabine Křovákovej (debut víťazky Hlasu Československa). Zdá sa ale, že to trochu flákam. No tento rok ma čakajú tri albumy (vrátane prác na debutovom albume tohoročnej Superstar Emmy Drobnej), takže by som to mal napraviť.

Som zvedavá. No vráťme sa k práci v Rádiu_FM. Prečo sa podľa teba z relácie Baláž a Hubinák stal kult?

O tom, že máme dákych fanúšikov, sa dozvieme až počas vysielaní mimo štúdia Rádia_FM (na festivale Pohoda, terase rozhlasu, alebo počas špeciálneho moderovania Eurovízie). Ľudia prídu, a je to skvelé. No či možno hovoriť o kulte, tak to skutočne neviem. Skôr ide o zázrak – môcť si každý piatok večer rozprávať slobodne v podstate o čomkoľvek, J. Čudujeme sa s kolegom už dlhé roky, že si nás v piatok večer naladí taký počet poslucháčov. Nedávno sme mali dokonca víziu, že to skúsime urobiť ako TV šou. No jedným z problémov bolo práve to, že onen kult sa údajne nedá preniesť do telky…

Ako prebieha príprava na túto reláciu? Ste dohodnutí na témach či ide o čistú improvizáciu?

Ak máme vymyslené dáke okruhy tém, tak nikdy sa o ne navzájom vopred nepodelíme. Baví nás improvizovať a prekvapovať sa – či už ide o výber hudby, alebo témy do rozhovorov. V tomto smere je vynikajúca aj naša nepravidelná posila: Jurko Malíček. Ten vie skutočne prekvapiť svojím myšlienkovým tokom, čo je pre improvizáciu voda na mlyn.

Ty si ale aj skladateľ zvučiek, džinglov, asi aj výťahovej a supermarketovej podmazovej hudby (bez urážky). Na ktorý takýto počin si najviac hrdý?

Moja hrdosť sa najviac preukáže asi vtedy, keď sa ma syn pri pozeraní telky spýta, či som na tom či onom programe robil, a ja poviem, že áno. Pozrie sa na mňa a na chvíľu pochopí, že to moje sedenie za počítačom má dáky význam. Moja práca je zväčša pre neho len čosi abstraktné. Ale keď vidí zvučku či film, tak to sa dá uchopiť. Z pracovného hľadiska sa mi splnil sen, ktorý som mal od nástupu do rozhlasu, a to: nahrať moju zvučku so symfonickým orchestrom. Minulý rok sa to podarilo a moje zvukové logo Rádia Regina skutočne nahral celý orchester Slovenského rozhlasu.

Vraj majú skladatelia takýchto dielok vcelku dobrú pozíciu v rámci vyplácania tantiémov cez ochrannú spoločnosť SOZA. Je to pravda; ako si na tom?

Áno, bola to pravda a ešte pred pár rokmi som skutočne pocítil odmenu za to, že som spravil zvukový obal rádií či televízií. Potom sa situácia v SOZA dramaticky zmenila a dnes je tá finančná odmena skôr úsmevná.

Palo Hubinák počas koncertu kapely Ospalý pohyb. Foto: M. Mlčúchová

II. Na tému: Hudba:

Tvoja skupina Veneer má v rámci SR azda najvernejších fanúšikov a fanúšičky. Stále čakáme comeback (keď už aj česká skupina EOST ohlásila návrat). Takže?

Ak si na nás ešte niekto spomína, tak to ma, samozrejme, teší. No chcem to dokončiť hlavne kvôli sebe. Je to vlastne moja jediná nočná mora, ktorá ma sprevádza už dlhé roky. Mám doma odložené takmer hotové skladby na celý album a neviem sa odhodlať k finálnemu kroku. Tento rok zatiaľ vyzerá veľmi nádejne, ale už radšej nechcem dávať žiadne sluby.

Bolo by to dnes pre kapelu ťažšie, ako v období, keď ste vydávali prvé nahrávky u veľkej vydavateľskej stajne?

Nemyslím si. Pri debute sme síce cítili, že nejdeme dobyť svet, ale tajne sme v niečo veľké dúfali. Teraz to bude iné. Chceme len spraviť niečo dôstojné a zahrať si spolu pár koncertov. Situácia sa zmenila aj s vydavateľstvami. Vtedy to bol v podstate šprint za major label, ale teraz si to pokojne viem vydať aj sám. Teoreticky by sme si to mali vedieť užiť o niečo viac.

Niekoľko rokov si hrával v úspešnom televíznom projekte Superstar a Hlas Československa. Ako si sa k tomu dostal?

Vďaka spomínanej práci pre CMH a vďaka tomu, že som až prehnane socializačný (podľa kolegu Baláža som socializačné monštrum). Bolo treba niekoho, kto hrá na gitare a kto vie odbúravať stres na pódiu v kapele, resp. v komunikácii so štábom a účinkujúcimi. Náhodou som sa priplietol do cesty a bolo.

Ako je možné, že človek s tak dobrým vkusom počúvajúci (i hrávajúci) skôr „advanced music“, zotrvá v takomto konzumnom prostredí 5 rokov?

Najväčšiu rolu zohralo to, že všetci v tej kapele sme boli dlhoroční priatelia dávno pred tou TV šou. Každý rok sme potom do tohto kruhu nabrali pár daľších ľudí zo štábu či súťažiacich, a tak vznikol pomerne veľký kolektív, v ktorom som sa cítil dobre. Netreba tiež zabúdať, že tieto šou trvajú niekoľko mesiacov a je to v prvom rade práca, za ktorú som platený. Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že z „kultovej“ rádiovej šou by som nevedel uživiť rodinu.

Čo ťa šoubiz, točiaci sa okolo týchto speváckych súťaží, naučil?

Počas hrávania v týchto šou sme zahrali niečo okolo 600 skladieb. Je to obrovské číslo a pre mna veľká škola. Samozrejme, že nie s každou skladbou som vnútorne stotožnený. Ale spravím, čo je treba. Ak si k tomu prirátaš, že na pódiu stojíš vedľa skvelých muzikantov, ako: Štefan Bugala, Michal Bugala, Juraj Gregorík či Pavol Bartovič, tak zrazu si v zajatí obrovského prúdu hudby, z ktorého sa ti nechce von. Čo skladba, to iný štýl, a všetko musí znieť dobre a uveriteľne. Keď s kapelou plynule prejdeš z Michaela Jacksona do výborne zahranej Metallicy, tak si naozaj na fajn mieste a nie je dôvod mať zlý pocit.

Pred rokom ťa však pribrala za člena trochu iná skupina – Ospalý pohyb. Ako k tomu došlo?

Na festivale Pohoda v stane Rádia_FM sme s kolegom Balážom v pauzách v rámci živého vysielania púšťali reprodukovanú hudbu. Napadlo mi namiesto pozerania sa na seba počas pustenej muziky ju na pódiu priamo tvoriť. Donútil som ho sadnúť si za bicie po pätnástich rokoch, prizvali sme pár kamarátov a nacvičili niekoľko cover-verzií. O rok sme to skúsili zas a podarila sa celkom úspešná vec, keď si s nami zaspieval Alex Kapranos z Franz Ferdinand. Posilnený úspechom sa kolega Baláž rozhodol neodložiť bicie a chcel hrať práveže viac. V minulosti hrával v Ospalom pohybe, tak zavolal Maťkovi Burlasovi – či by to opäť nedali dohromady. Ten prekvapivo súhlasil a súhlasil aj ďalší stabilný člen: Peťo Zagar. Napriek tomu, že sú na Slovensku desiatky lepších gitaristov, ako ja, zavolali mňa. Dobré rozhodnutie!

Martin Burlas je predsa len trošku nepredvídateľná postavička. Dochádzalo v štúdiu k hádkam či rozchodu vízií pri nahrávaní?

Ospalý pohyb je opäť skôr hobby, ako niečo pracovné, a tak nie je miesto pre dáke zvady. Ak sa objaví občas nezhoda, je to asi aj generačný problém – veď Maťko má o dvadsať rokov viac, ako ja. Zasmejeme sa a pokračujeme v našom hudobnom nariekaní. Prekvapivo som tam ja za toho, kto dbá na presnosť, detaily a Maťko je za punkera, :).

Ako by si zadefinoval poslucháčsku základňu Ospalého pohybu?

Buď sú to pamätníci starých nahrávok, alebo ľudia, ktorí prahnú po niečom dospelejšom. Nehráme nič komplikované, ale asi by sme neboli s tými skladbami prilíš uveriteľní, keby sme mali osemnásť rokov. Takto stoja na pódiu štyria ujovia, ktorí neskáču, vydávajú málo tónov a jeden z nich opakuje, že „krv je červená…“. Z tých pár koncertov ale môžem povedať, že zažívam mierne déjà vu. Opakuje sa totiž situácia, ktorú som zažil už s Veneerom – opäť väčší úspech a odozva je v Česku.

Palo Hubinák počas moderovania v Rádiu_FM. Foto: M. Mlčúchová

III. Na tému: Trnava vs Bratislava:

Bývaš v Trnave, pracuješ v Bratislave. Presťahovať sa nemieniš. Na vlak sa presúvaš cez celé mesto na kolobežke. Prečo tá kolobežka?

Nebaví ma cestovať autom, zároveň ale nebývam blízko stanice. MHD tu nestojí, taxík je mi hlúpe volať, pešo nie vždy stíham. Skúsil som teda kolobežku. Jazdím na nej takmer denne už tri roky a som spokojný. Mám za sebou jeden pád a viacero zábavných príhod. Inak počasie mi pomáha – počas zimy som tak celkom hojne využíval tento prostriedok.

Akú najbizarnejšiu situáciu si zažil počas týchto presunov?

Rád spomínam na asi sedemdesiat-ročnú pani na kolobežke, ktorá na mňa mrkla, keď sme sa míňali. Tiež bolo vtipné stretnúť dve deti, ktoré ma zastavili s tým, či nedáme závod. Ešte stále sa mi zdá zábavné presviedčať ľudí o tom, že jazdím na tej kolobežke z Trnavy až do Bratislavy a vďaka tomu mám tak skvelo vypracovaný zadok, :).

Svojich kamarátov a kamarátky na sociálnej sieti Facebook častuješ príhodami zo svojich každodenných ciest vlakom na trati TT-BA a späť. Naozaj je to už na knižku statusov. Čo s tým, resp. kedy ju vydáš?

Je to povzbudzujúce, a to až do takej miery, že som skutočne začal pomýšľať nad písaním. S kamarátkou sme dokonca dali dohromady námet na komediálny rozhlasový seriál. Aj sme spravili pilot, no zistili sme, že to je pre nikoho. Dnes má v rádiu väčší priestor dopravný servis, ako humor. Ale vydanie knihy si viem predstaviť tiež, no až keď sa nájde niekto, kto mi ukáže, že to má zmysel. Sám na to nestačím.

Istá skupina ľudí ťa už považuje za verejne známu osobu (možno až celebritu). Ako to vnímajú tvoje deti?

Minulý týždeň sa mi stalo, že sme boli so starším synom v Bratislave a prišla za mnou nejaká slečna s prosbou o spoločnú fotku. Tak sme sa odfotili. Hugo nechápal, prečo sa chce niekto cudzí so mnou fotiť. Aj keď som mu to vysvetlil, tak krútil hlavou (že načo). Toto bol asi môj najväčší celebritný zážitok, :).

Aké výchovné metódy používaš na svojich synov?

Moja manželka je učiteľka so zameraním pre deti so špeciálnymi potrebami. Ona je tá, ktorá vie, čo a ako treba. Nemá to ľahké, pretože so mnou má doma v podstate tri deti… Keď budeme spolu robiť takýto rozhovor o ďalších desať rokov, tak už budem vedieť presne, kde a aké chyby som spravil, :).

Aká hudba znie doma, čo si spievate? Nejaké rockové kvalitky, alebo Spievankovo, Fíha tralala a nejaké mainstreamové odrhovačky?

Starší syn hrá na bicie. To je presne ten nástroj, ktorému nerozumiem (veľa hluku). Ten už prináša hudbu domov a veru nie vždy som šťastný. Naposledy priniesol dáku kapelu, ktorá ukradla gitarový riff od Blur zo skladby „Song 2“. Bol ohromne nadšený. Keď som mu pustil originál, tak krútil nosom – zdalo sa mu to dáke divné. Čo sa týka hudby, bude to s ním ešte náročné… Mladší syn má dva roky a pri ňom som skutočne šťastný, keď zaspieva kúsok „Prší, prší“.

Boli už tvoje deti na Pohode či inom hudobnom festivale s tebou?

Boli a dokonca nie raz. Starší Hugo už tuším trikrát a mladší Krištof raz. Nerozumiem ešte úplne presne, čo na festivale Huga baví (moje vysielanie videl len málokedy), ale vždy tam chce ísť. Minulý rok odišiel počas koncertu Björk do stanu .týždňa, kde boli naši priatelia. Keď sme ho tam potom našli, naháňal po poli hrabošov s Jurkom Kemkom a Pištom Hríbom. Chalanisko sa nestratí.

Na čo sa najviac tešíš z doteraz zverejneného programu festivalu Pohoda?

Som zvedavý na PJ Harvey. Už som ju síce naživo videl, ale táto dáma strieda polohy. Pokojnejšiu s dravou. Tú pokojnú som zažil a bola fajn, ale niečo mi hovorí, že tento rok by to mohol byť veľký rokec. Podľa všetkého by sme mali opäť vysielať s kolegom Balážom, čo je pre mňa veľká radosť. Tento rok tam chcem zavolať práve speváčku z toho „iného“ sveta. Hrávam totiž občas so spomínanou víťazkou Superstar Emmou Drobnou v kvartete (ona spieva, Štefan Bugala hrá na vibrafón, Juro Zaujec na akustickú gitaru a ja krútim na krabičkách podklady) a mám z nej veľmi dobrý pocit. Chcel by som, aby sme spolu zahrali zopár prerábok aj v rámci nášho BH Bandu.

Aký album ťa najviac oslovil v roku 2015 a na aký album by si nás upozornil v roku 2016?

Aj keby David Bowie nezomrel, stále by bol „Blackstar“ pre mňa veľmi silným albumom – počúvam ho teraz snáď najviac. Na slovenskej scéne fandím kapele Gwerkova. Páči sa mi ich krehkosť. Na jeden album, ktorý vyjde v roku 2016, sa mi azda už podarilo upozorniť. Rád zažívam prekvapenia, takže snáď tento rok…

Text: Boba Markovič Baluchová Foto: Martina Mlčúchová (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire – jar/leto 2016).

Maroš Hečko: Ani Rimbauda nemiloval každý

Okrem maľby a sochy zakúsil azda všetky druhy umenia. Na slovenské pomery veľa píše a produkuje. Poznať ho možno z hudobných projektov Free Faces, Bezmocná hŕstka a Home Made Mutant. Sám o sebe tvrdí, že je taký podomácky vyrobený hudobník. Maroš Hečko.

Keď stretnem človeka, ktorý prežil nielen detstvo, ale i mladosť v minulom režime (naviac v Bratislave), vždy sa musím opýtať – aké to bolo. Tak ako si bol na tom ty?

Bol som v kruhu rodiny, ktorá bola početná. Veľa času som trávil v záhrade pri Kocmundovi, v Karpatoch a mal som šelesť, ktorý mi spôsoboval zlyhania tela. To mi bránilo byť naplno na ihrisku a behať za loptou. Ale možno preto som mal už v piatej triede prvú kapelu s Romanom Galom.

V čase Zamatovej revolúcie si mal už dvadsaťdva rokov, bol si dospelý. Ako si pád komunizmu vnímal a čo sa v tebe samotnom zmenilo?

Na Kolibe vo filmových ateliéroch to vrelo. Tam som bol od augusta zamestnaný. Začal štrajk hercov a my sme mali v procese výroby hraný film Dušana Hanáka Súkromné životy. Zastavila sa výroba. Vo veľkej zasadačke sa každý deň schádzali všetci filmári, v tej dobe zamestnaní v ateliéroch, a viedli sa naozaj horkokrvné diskusie. Pamätám sa na vyjadrenia Sláva Luthera a Dušana Trančíka, ktorí sa postavili na stranu študentov. A potom som sa zúčastnil prvého veľkého mítingu na SNP. Bolo veľmi chladno a Kňažko žiadal dav, aby vytvoril koridor. To bolo posledný raz, čo som sa zúčastnil.

Ako toto zlomové obdobie ovplyvnilo tvoju hudobnú či filmársku tvorbu?

Bol som obklopený filmármi a výtvarníkmi. Pomáhal som Lacovi Terenovi viesť Galériu M+; založili sme spoločnosť Flugcojg hilm s Milkom, Semjanom a Štrbom a robili dokument o Andy Warholovi s názvom AW v M. Bolo to pre nové múzeum v Pittsburgu, ktoré založil Andyho brat. Písal som poviedky, ale ani jedna nebola o novembri a dokončovali sme so Semjanom scenár Na krásnom modrom Dunaji, ktorý mal ísť o rok do výroby. Potom som sa odsťahoval do Prahy a začal robiť v reklame. O politiku som sa nezaujímal. Bolo oveľa viac zaujímavých vecí v mojej vlastnej komunite a celospoločenský život si išiel svojou cestou.

Existovala aj možnosť, že pred- či krátko po- Novembri 1989 opustíš našu krajinu a skúsiš šťastie v zahraničí?

Využil som šancu ísť do Ameriky a odtiaľ som odletel do Austrálie. Hneď v januári 1990. V Austrálii som pracoval na farme, zarobil pár peňazí a ďalej cestoval. Chcel som tam ostať, lebo doma by som musel ísť na vojnu. Z toho som mal hrôzu – nosiť sapík a počúvať nejakých vypatlancov, ako na teba revú povely bez akéhokoľvek významu. Otec mi ale volal do Washingtonu, že som prešiel konkurzom na speváka Vojenského umeleckého súboru. Vedel som, že tam budem s kamarátmi (napríklad s Romanom Harvanom), tak som si to išiel odkrútiť. V tom čase bolo lepšie mať vojnu za sebou. Na vojne sme založili Bezmocnú hŕstku.

Kedy si si uvedomil, že tvojím poslaním, diagnózou, životnou cestou, výhovorkou, východiskom z tvorivého pretlaku, možno únikom či čímkoľvek iným bude práve nálepka: umelec?

Netuším. Písal som od malička. Prvý dobrodružný román som napísal v štvrtej triede na ZŠ. Našiel som ho pred časom pri upratovaní a nasmial som sa na ňom. Zlom ale nastal, keď som sa dostal na VŠMU. Vtedy to začali brať vážne aj moji rodičia. Dovtedy to vnímali ako moje pubertálne vyčínanie. Dnes je to plnokrvná realita. Treba vedieť zabojovať a zmeniť osud. Ja som mal byť vraj inžinier.

V roku 1993 sa v slovenských kinách objavuje nepochopený či skôr nedocenený film „Na krásnom modrom Dunaji“ režiséra Štefana Semjana, kde si pracoval na scenári (vraj ste len rok makali na dialógoch). O čom chcel NKMD byť a o čom nakoniec (po zásadnom strihu) bol?

Je to film, ktorý hovorí o ľahkovážnosti tej doby – neochote zobrať na seba zodpovednosť. Je to film o hochštaplerstve; odkladaní dôležitých vecí na inokedy; o nezáujme o politické zlomy, ktoré nastali po rozklade republiky; o prázdnote, ktorú v ňom predznamenáva a ktorá sa dostaví o desiatku rokov neskôr. Na druhej strane je o krásnych silných priateľských väzbách. Brali sme to ako individuálnu jazdu vo svojom priestore, ktorý sme neboli ochotní nikomu predať (na rozdiel od reálneho majetku nášho štátu). Niektorým z nás sa to podarilo udržať doteraz, niekoho zožrala tá doba ako masomlejn.

Čas veľa vecí vyrieši a vylieči. Inspire oslavuje 10. výročie, tento váš film vznikol pred dvoma desiatkami rokov. Myslíš, že dnes by mu divácka obec rozumela inak (či lepšie)?

Z dnešného pohľadu je ten film reflexiou doby očami jednej generácie. Je úprimný, odžitý, na nič sa nehrá. Tá hravosť, ktorú niektorí ľudia nepochopili a zatracovali, bola skutočná, nie strojená. Debil rídky nádherný je reálna postava. A na to sa ľudia s ironickým úškrnom pýtajú dodnes, lebo tomu nerozumejú. Veľa ľudí nechápe poéziu toho filmu a nemám im to za zlé. Ani Rimbauda nemiloval každý. Ale Semjan je básnik, ktorý vložil do „Dunaja“ celé svoje srdce a je to tam cítiť.

Nakrútili by ste NKMD dnes inak? Ktoré scény by ste krátili a ktoré pridali či viac do hĺbky rozviedli?

Ja osobne by som na svojom živote nešiel nič meniť. Čo som posral je posraté a čo som urobil dobre zostane tiež na svojom mieste. A víziu zajtraška si chránim lepšie ako pred tromi rokmi. Za Semjana hovoriť nemôžem.

Chcel si ešte niekedy neskôr s rovnakým tímom nakrútiť ďalší film?

Chodievam k Štefanovi a hľadáme príbeh Na krásnom modrom Dunaji po 20 rokoch. Miloval som sedenia s týmto človekom. S ním sa dá o filme baviť celé dni, nie hodiny – bez prestávky, na jeden záťah, s fľašou borovičky a presúvaním sa z krčmy do krčmy (keď skončíte nad ránom na Hlavnej stanici a čudujete sa s tým oparom v očiach, či ste sa náhodou neocitli v Chartúme). Neviem, či z toho niečo bude, ale vôbec ma to netrápi. S niektorými ľuďmi mám silné väzby a stačí mi iba to, že som s nimi.

Maroš Hečko s kolegami počas nakrúcania filmu Kandidát.

V roku 2013 mal veľmi dobrú návštevnosť dobre-načasovaný film „Kandidát“ podľa tvojej (a Michala Havrana) knižnej predlohy. Reakcie filmovej kritiky sú rozporuplné. Čo sa vám týmto filmom podarilo a čo celkom nie?

Podarilo sa rozprúdiť diskusiu a tá bola po dlhom čase naozaj okolo slovenského filmu veľká. Ľudia to rozoberali, tešili sa, ale aj pľuli… Všetko, ako má byť. Podaril sa mi aj husársky kúsok, že som do výroby zobral 11 študentov z VŠMU. V štábe boli tri generácie filmárov. To bol úžasný pocit – na záverečnom žúre! Dokázali sme mať radosť z toho, že sme všetci pri vzniku toho filmu, a aj to prežiť celé bez straty priateľstva (lebo peňazí bolo málo a hrozí to pri každej slovenskej produkcii, nielen filmovej). To, čo je smutné, je, že sa nám nepodarilo získať Oscara.

Fanúšikovia a fanúšičky celebritného projektu „Free faces“ si ťa pamätajú ako zdatného speváka a svojského pódiového lídra. Prečo sa v dobre naštartovanom koncepte dlho nepokračovalo?

To už tak chodí. Manželstvá vznikajú a potom prichádzajú rozchody, ťažkopádne rozvody. Túžba po niečom inom… My sme boli všetci štyria hľadači. Na ten projekt som odjakživa pozeral ako na čas, strávený s najlepšími priateľmi. A nebol som profi hudobník ako oni. To bol tiež asi dôvod, prečo vznikol Home Made Mutant. Tam patrím, som taký podomácky vyrobený hudobník.

Free Faces, Home Made Mutant, Bezmocná hŕstka. Ktorý názov je Ti najviac priliehavý a ktorá formácia Ti je najviac blízka?

Každý z týchto projektov má pre mňa svoje čaro. Ani jeden by som nevyzdvihoval nad tie ostatné. Nádherné príbehy, zapísané v mojom rodokmeni.

Odvrátil si sa od zabehnutých značiek (vydavateľské stajne a distribučné spoločnosti sú asi silné slová) a vytvoril si si vlastný priestor pre tvorbu a prezentáciu: Bizarrepublic. Jednoduché rozhodnutie?

Bizarná krajina vznikla hlavne kvôli situácii na trhu. Nebolo kde nosiť bláznivé a experimentálne ladené projekty – neexistovali tu producenti, ktorí by vsadili na taký model a naplno sa pustili do jeho architektovania. Tak sme to urobili vo virtuálnom priestore. Slogan bol: Virtuálny priestor s reálnymi ľuďmi. Malo to aj svoj biznis plán. Dokonca sme vytvorili aj ambasádu a mali vlastnú vlajku. Portál Bizarnej republiky sa dostal v roku 2000 do holandskej knihy: 100 najlepších webov sveta. Myslím si, že tím tvorili šikovní, schopní ľudia.

Nasledoval vznik serveru Azyl, kde sa hromadila prevažne pôvodná hudba tvojich kamarátov a zaujímavé krátke filmy. Je dôležité nezlomiť sa a vydržať. Tak ako sa darí Azylu dnes?

Darí sa mu tak, že dokončuje druhý celovečerný projekt, ďalšie dva sú vo vývoji. Realizujeme to, čo som chcel vždy robiť najviac: hrané filmy pre kiná.

Produkuješ mnohožánrové hudobné a filmové projekty. Koho by si pod hlavičkou Azyl music rád privítal a vydal? Nehrozí akési vyhorenie?

Vyhorenie hrozí stále. Život je plný malých smrtí, keď sa treba pozviechať a znovu naštartovať svoj strojček. Vydavateľstvo Azyl music bude produkovať aj naďalej len mojich kamarátov – nebaví ma s hudbou tvoriť biznis plány. Z tejto činnosti by som mal rád len také malé potešenie. Stačí ten pocit, že si vydal album a na Vianoce ho podaroval kamarátom a rodine.

Maroš Hečko a jeho rôzne úlohy počas nakrúcania filmu Kandidát.

Minulý rok si sa stal šéfom jedného z okruhov RTVS. Aké zmeny si do fungovania (a počúvanosti) Rádia FM priniesol?

Urobili sme v Rádiu FM niekoľko úprav programu, hlavne vo večerných slotoch od ôsmej do desiatej. Stúpla nám počúvanosť. Zmena prichádza aj v odovzdávaní cien RadioHead Awards. Tento rok to bude celovíkendová prezentácia slovenskej hudby. Dva dni bude festival v Slovenskom rozhlase, potom slávnostný ceremoniál v Starej tržnici.

Raz za čas sa objaví diskusia o zrušení tohto okruhu, poprípade o zlúčená Rádia FM s Rádiom Devín atď. Ako reaguješ na takéto pokusy?

To sú marketingové ťahy a konšpiračné teórie… Keď som nastúpil do rádia, jeden pán mi silou mocou chcel nanútiť teóriu, že Rádio FM má do pol roka zaniknúť a prejsť na internet – ja mám byť bielym koňom tejto operácie. Zdá sa, že opak je pravdou. Rozšírili sme vysielanie o nové programy a nič nezrušili.

Pred pár mesiacmi si navštívil Kambodžu a Vietnam. Prečo práve tieto krajiny?

Robil som obhliadky na jeden dokumentárny projekt a chcel som si po tom šialenom roku 2013 úplne vyvetrať hlavu – najlepšie v krajinách, v ktorých som nikdy nebol, na ktoré som sa skoro vôbec nepripravoval. Aby ma to poriadne vyfackalo a prebralo k novému písaniu. A to sa aj stalo.

Čo ťa v nich teda prekvapilo?

Veľa vecí. Ale asi najviac to, že budhizmus tam môžeš hľadať už iba s lupou.

Dopisoval si na ceste svoj (autobiografický) román. Kedy s ním pôjdeš von a o čom / o kom bude?

Skôr by som povedal, že je to príbeh fiktívneho hrdinu, silne štylizovaný denník siedmich dní (od Pondelka do Nedele), ktorý zachytáva človeka po ťažkom rozchode s milovanou osobou. Ako v jednom starom trubadúrskom verši: Odísť znamená vždy trochu umrieť. Takže to asi je aj o umieraní, zároveň silne autobiografické. A kedy s ním chcem ísť von? On už je vonku. Zo mňa.

Doteraz si bol silný a skúsený najmä v poviedkach. Román je iný level, veľká výzva. Čo zaujímavé si naposledy čítal?

Čítam veľa, hlavne posledné tri roky – čo som sa rozišiel so ženou po pätnásťročnom vzťahu. Je zvláštne, že človek začne alebo prestane robiť isté veci, keď sa s niekým spojí a vytvorí s ním vzťah. To isté platí aj o rozchode. Niečo odíde a niečo príde. V mojom prípade prišli znovu knihy. Začal som po dlhom čase veľa čítať a písať.

Môžeme v našom teritóriu a aktuálnom ovzduší hovoriť o napredovaní slovenskej kultúry?

Bez napredovania by sme boli mŕtvi.

Čo chceš v najbližších piatich rokoch stihnúť?

Nezomrieť.

Text: Boba Baluchová, Foto: Peter Krchnavý (rozhovor bol pôvodne uverejnený v magazíne Inspire 71/2014)