Vždy sa smejem na tom, ako turistickí sprievodcovia dokážu opísať obyčajné miesta neobyčajnými sloganmi, nabudiť ich príťažlivosť rôznymi prirovnaniami. Kenské mesto Malindi nazývajú malým Milánom, švédsky Göteborg malým Londýnom, rumunskú Bukurešť malým Parížom. K čomu by sa dala prirovnať Bratislava, netuším. Veľké Kocúrkovo, možno…
Keď som sa v júni po piatich mesiacoch práce v rozvojovej krajine na týždeň ocitla doma, všetko mi bolo vzácne a postihla ma neuveriteľná nostalgická nálada i prílišná zhovievavosť. Len som krútila hlavou, krčila plecami počas rýchlych presunov pod zemou (podchodmi s tematicky gýčovou graffiti-výzdobou) či nad zemou (v bludisku „kreatívne“ ponatieraných novozateplených panelákov).
Moje mesto má závideniahodnú polohu v Európe; je z neho naskok do Brna, Viedne i Budapešti. Tento potenciál ale zostáva nevyužitý. Turista si historické centrum obehne za pár hodín. Na letisku mu predtým vodič MHD vynadá, prečo nehovorí po slovensky; vzápätí dostane od revízora pokutu, lebo nemal zakúpený vhodný lístok. Ak sa do centra pobral nešťastník z niektorej z hlavných staníc, asi sa sem už nikdy nevráti. Ktokoľvek sa odhodlá navštíviť našu metropolu, bude mu bohato stačiť jeden víkend (aj s miestnym sprievodcom a zachádzkami na Devín či do Čunova). Naviac má náhodný pocestný malú šancu natrafiť na miesto, kde sa môže najesť a napiť aj v neskorých večerných hodinách. Ak ho teda nechceme poslať na Obchodnú ulicu. Horšie je, že podobný „gastro-caching“ zažívajú aj domáci.
Spomínam si, ako sa k nášmu stolu v jednej reštaurácii došuchtal čašník (ktorý sa zjavne hanbí za svoju prácu) s výrazom: „Pýtajte si!“. To mi pripomenulo školský bufet na Prírodovedeckej fakulte a rozosmiala som sa. Keď o pár minút neskôr, asi 15 cm od nás, ten istý chlapík pustil na zem pollitrák piva a ani ho nenapadlo skontrolovať zákazníkov (ten pohľad venoval svojim obliatym adidaskám), museli sme so sestrami tomuto výjavu zatlieskať. Možno ale súdiť celé mesto podľa služieb v gastronómii, podľa kultúry prípravy jedál a stravovania sa? Podľa toho, čo som doteraz zažila, viem, že áno. Ale ja som doma vždy viac zhovievavá; mám chuť na bryndzové halušky.
Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, august 2013)
rozhovorovo (+/- cestopisovo) 