Tri typy podujatí, ktoré budete chcieť navštevovať každý mesiac

Pravdepodobne ste už o týchto podujatiach počuli, niektoré ste aj osobne navštívili a v budúcnosti by ste dokonca na nich radi vystúpili – ako rečníci, rečníčky či hudobné telesá, prezentujúce svoju novú tvorbu. Tri typy eventov, ktoré skrátka nemožno navštíviť len raz. Každý mesiac je totiž ich téma, miesto konania i zostava pozvaných prezentujúcich unikátna, neopakovateľná.

PMMXVII_0825_DSF6786

Všetci poznáme konferenciu TED, kde pozvané osobnosti svojimi vystúpeniami a neskôr videami inšpirujú celý svet. V menších mestách po celom svete potom fungujú jej odnože, dcérske podujatia v podobe TEDx talkov. O júlovom vydaní TEDxBratislava sme priniesli reportáž aj na webe magazínu Inspire.

Úspešne na publikum fungujú aj iné typy eventov, ktoré sa snažia svojím formátom od TED-u odlíšiť. Získavajú na prestíži, popularite a návštevnosti, pretože verných návštevníkov a návštevníčok z mesiaca na mesiac pribúda. Cítia totiž akýsi pocit spolupatričnosti, sociálnej siete, uzavretej komunity – vďaka tomu, že podujatia poznajú, pravidelne sa na ne hlásia a pri troche šťastia (a pozitívnej odozve od tímu organizátorov, zväčša do naplnenia kapacity eventu) sa na ne aj dostanú. Ich slovenské verzie môžete navštíviť a zažiť aj vy.

Creative mornings v 173 mestách

V roku 2008 odštartovala v New Yorku prvé vydanie „CreativeMornings“ Tina Roth Eisenberg. Chcela, aby bolo podujatie zadarmo – prístupné hocikomu, nielen vyvolenej komunite kreatívcov a kreatívkyň. Niektorí ho dodnes označujú za „TED for the rest of us” (TED talk pre nás ostatných). Kreatívne rána môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci, ak si privstanete a týždeň dopredu sa na event prihlásite cez formulár na hlavnej stránke. Ranné podujatie je síce zadarmo, no vždy sa odohráva na inom mieste (raz vo vstupnej hale múzea, inokedy v útulnej kaviarni), preto je kapacita obmedzená. Za odmenu vás ale čaká voňavá káva a prednáška od zaujímavej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

PMMXVII_0825_DSF6780

Podujatie organizujú tímy dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v 173 mestách po celom svete. V Bratislave sa konalo prvé Kreatívne ráno až v roku 2014 a zorganizovali ho kamarátky, zväčša študentky VŠMU. Keďže baby sú momentálne pracovne rozlietané mimo SR, periodicita bratislavských rán už nefunguje na mesačnej báze. Po letnej pauze sa však vráti v plnej sile, dúfajme. V minulosti o svojej tvorbe pútavo hovorili: výtvarník Erik Binder (na tému: láska, nielen k fujare) v Baestro bare; hudobník Jonatán Pastirčák v kaviarni Dobré&Dobre; alebo riaditeľka Slovenského centra dizajnu Mária Rišková na pôde Slovenského múzea dizajnu.

Sofar sounds v 370 mestách

Projekt „Sofar Sounds“ vznikol v rokoch 2009-10 v Londýne. Vraj išlo sprvu o odozvu na neslaný-nemastný koncert, ktorí traja kamoši navštívili. Vytvorili teda komorný event podľa vlastnej predstavy prežívania hudobného zážitku – priamo vo svojej obývačke. A tak je tomu doteraz, len sa licencia eventu a chuť organizovať podobné intímne troj-gigy rozrástla do 370 miest na viacerých kontinentoch. Týždeň dopredu sa na podujatie nahlásite a potom čakáte na notifikáciu mailom či esemeskou so súradnicami miesta konania. Ak ste teda iba návštevníci a návštevníčky. Na event sa môžete tiež prihlásiť ako majiteľ bytu, domu či iného zaujímavého miesta, kde by ste radi koncertný večer zorganizovali. Poprípade to môžete skúsiť ako potenciálny hudobný hosť, člen či členka skupiny a hudbou publiku vyrozprávať svoj príbeh.

15589638_10154220986927404_7280584361106725193_n

Vystúpenia hudobníkov a hudobníčok sa nakrúcajú na kameru a videá sú neskôr zdieľané v rámci globálnej siete Sofar sounds, čo je najmä pre začínajúce kapely výzvou a dobrou propagáciou. Bratislavská verzia sa napríklad od tej aucklandskej (18000 km vzdialenej) líši v dvoch veciach – podujatia sa konajú častejšie vo verejných priestoroch, ako v izbách bytov či rodinných domov, a vystupujú na nich aj veľké mená domácej hudobnej scény. Možno ste zažili niektoré z nich v klube, malom kulturáku či v kine. Skupina Tolstoys, ktorá čoskoro vydáva svoj debut, vystupovala napríklad v Markovi Twainovi (lodi na Dunaji, fungujúcej ako bar najmä počas letných mesiacov). Raper Bene a speváčka Katarína Máliková zasa vystúpili počas Mesiaca fotografie v Galérii 19. Májový „Sofar Sounds Bratislava“ sa dokonca konal na pôde holandskej ambasády a zahrali na ňom: Andrea Bučko, Dalibor Kocian aka Stroon a Jano Kružliak ml.. Asi najviac intímny bol zatiaľ marcový „sofar“ v útulnom byte na Palárikovej ulici, ktorý nafotila šéfredaktorka magazínu Inspire: Veronika Pilátová a vystúpil na ňom napríklad hudobník Jerguš Oravec. Augustové (vraj už plne obsadené) vydanie sa bude konať už o pár hodín (24. 08.) na ďalšom zaujímavom mieste v Bratislave.

3_Performer_Cell_Phone_Happening-Sofar_Sounds_AKL-May_2017-Photo_Palo_Markovic

PechKucha Night v 1010 mestách

Na Slovensku azda najdlhšie fungujúcim a najviac rozšíreným typom podujatia, zostaveného z krátkych inšpiratívnych prednášok prihlásených rečníkov a rečníčok, je „PechaKucha Night“. V Bratislave ho od roku 2008 organizovalo o.z. Punkt, ktoré stojí napríklad za podujatím „Dobrý trh“. V roku 2016 predalo štafetu, resp. licenciu mladším organizátorkám z OZ Soyart. Okrem hlavného mesta môžete zájsť na „pechakucha“ noc do Nitry, Popradu, Prešova, Trnavy či Žiliny. Organizátorky dokonca spojili sily s kolegami z Brna, Budapešti a Varšavy a snažia sa prepájať aktivity (ako aj prezentácie) v rámci vyšehradského regiónu.

Formát prezentácií (20×20) bol vynájdený dvoma zakladateľmi architektonickej firmy: Klein Dytham Architecture. Prvá PechaKucha Night sa konala v roku 2003 v Tokiu a okamžite sa stal z neformálneho zdieľania kreatívnych nápadov hit na pokračovanie. O desať rokov neskôr vystúpili v rámci jedného večera v bratislavskej Berlinke napríklad novinárka Zuzana Wienk, maliarka Patrícia Koyšová, či galerista Filip Vančo. Bratislavskú PechaKuchu hostil aj filmový klub Nostalgia, klub A4, Stará tržnica či Ekoiuventa pri Slavíne – všetko sú to zaujímavé bratislavské priestory s vlastnou históriou. Jedno z posledných vydaní, konkrétne o sociálnych vedách, sa konalo v spolupráci s Ústavom etnológie SAV v kine Mladosť. Témami nie je teda vždy iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským (hoci možno viac abstraktným) záberom, ako: pamäť, hranice, periféria.

Opäť treba PechaKucha event odlíšiť od formátu TED talkov, s ktorými je neraz porovnávaný. Organizačné tímy prízvukujú, že pokým u TED-u ide o vystúpenia expertov a expertiek, na PechaKucha Night môžu vystúpiť aj bežní ľudia, ktorí sú ochotní podeliť sa s publikom o svoj príbeh. Prezentujúci však musí dodržať časový limit a počet obrázkov – komentuje iba prúd 20 slajdov (na každý z nich má iba 20 sekúnd). Presvedčte sa na vlastné oči, ako človek dokáže vtesnať svoju prácu či životné poslanie do šesť a pol minúty. Možno v niektorom z najbližších vydaní už budete stáť na pódiu a rečniť aj vy.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

(Článok bol pôvodne spracovaný pre magazín Inspire, leto 2017).

Advertisements

Milan Zbořil: Dva roky v malej krajine s veľkými očakávaniami

Na to, aby mohla Moldavská republika vstúpiť do Európskej únie, musí splniť predvstupové požiadavky a kritériá – čo si vyžaduje občiansku zaangažovanosť a jednotnosť v smerovaní krajiny. Pri kolísavej ekonomike, nedostatku pracovných príležitostí a rozporoch v rámci jednotlivých menšín to však nie je jednoduché. Podľa Milana Zbořila, ktorý dva roky v Moldavsku pôsobí a venuje sa občianskym programom aj komunitnému organizovaniu (napríklad v rámci medzinárodnej siete ECON), je to však pre malú krajinu s veľkými očakávaniami každopádne výzva.

Narodil si sa v Československu, rodinu si si založil na Slovensku, momentálne pracuješ v Moldavsku. V čom je život v Kišineve odlišný od toho zvolenského, banskobystrického?

Mesto Kišiňov má oficiálne okolo 700 tisíc obyvateľov, ale v skutočnosti to môže byť až jeden milión. Napriek zániku viacerých závodov po rozpade ZSSR ostáva stále ekonomickým centrom krajiny, kam prichádza veľa ľudí z vidieka za prácou. Je to mesto kontrastov. Na jednej strane: moderné nákupné centrum, pred ktorým sú zaparkované nové autá Porsche, na druhej strane: cesty a chodníky, ktoré akútne potrebujú opravu. V meste sa dá pohodlne nakupovať. Je tu veľké množstvo reštaurácií – takých, kde sa najete za 2 eurá, ale i takých tých tzv. „zapadného“ štýlu. Život tu určite nie je náročný, ale doma si vždy uvedomím – že kvalita života na Slovensku je lepšia.

Ako je to so službami v hlavnom meste?

Horšie. Trolejbusy mestskej dopravy sú zastaralé, vo väčšine obchodov ešte pretrváva sovietsky štýl vzťahu: zákazník-predávajúci, keď predávajúci je pán. Pre chýbajúce osvetlenie je ťažké chodiť po chodníkoch, plných dier a výmoľov….

Mapa Moldavskej republiky.

Pracuješ pre zahraničnú mimovládku. Koľko rokov trvá projekt posilnenia demokratických inštitúcií a podpory občianskej participácie; koľkých ľudí zamestnáva?

Ja som prišiel do Moldavska v septembri 2012. V januári 2013 sme rozbehli hlavnú časť nášho programu s tímom 6 miestnych kolegov.

Ako komunikuješ so svojimi zamestnancami a lokálnymi kolegami – v akých jazykoch?

V angličtine a ruštine. Časť mojich kolegov hovorí po anglicky, s ostatnými hovorím po rusky. S väčšinou aktivistov, s ktorými spolupracujeme, tiež hovorím po rusky (i keď pre mnohých je to tiež druhý jazyk). V Moldavsku, ako aj vo všetkých ostatných bývalých republikách Sovietskeho zväzu, je ruština stále dosť používaným jazykom.

Koordinátor siete ECON: Milan Zbořil s jedným zo svojich amerických priateľov a tútorov: Joe Szakosom (Virginia organizing).

Aké sú ciele a priority vášho projektu?

Cieľom je posilnenie demokratických inštitúcií prostredníctvom asistencie politickým stranám – lepšie reagovať na záujmy občanov a podporovať účasť občanov na rozhodovacích procesoch v spoločnosti.

Zaostávajú periférne mestá a vzdialené regióny za hlavným mestom?

Rozdiel medzi hlavným mestom a vzdialenejšími regiónmi je výrazný. Už pár kilometrov od hlavného mesta je vidieť zaostávanie a nedostatok zdrojov v regiónoch. Nedostatok pracovných príležitostí, kvalita života vedie k odchodu mladých ľudí buď do zahraničia alebo minimálne do hlavného mesta: Kišiňova. Podľa oficiálnych odhadov moldavských úradov: z 3,5 milióna obyvateľov Moldavska viac ako 1 200 000 pracuje v zahraničí (najviac v Rusku, ďalej v Taliansku, na Ukrajine či v Rumunsku). Peniaze, ktoré posielajú alebo prinášajú späť do Moldavska, tvoria 1/3 HDP krajiny.

Občas sa v Moldavsku odohrávajú (politické) spory, nielen čo sa týka jazyka, ale aj otázky vplyvu (Rusko vs EÚ). Ako situáciu vníma domáce obyvateľstvo?

Samozrejme sa to ľudí veľmi dotýka. Je to malá krajina bez pracovných priležitostí, veľa ľudí pracuje v zahraničí, a tak sú tu veľké očakávania smerom k iným krajinám. Prieskumy z posledných mesiacov ukazujú mierne väčšiu podporu pre EÚ-smerovanie, ale je to veľmi tesné. Príklon k Rusku má viacero dôvodov – nostalgia za ZSSR, výrazná ruská menšina, vplyv Ruska na verejnú mienku, 700 000 ľudí pracujúcich v Rusku, ale aj obava z toho, že Moldavsko bude len „chudobným pribuzným“ v EÚ-rodine… Skôr mladšia generácia a ľudia v Kišiňove sú pro-EÚ-orientovaní. Veľké očakávania smerujú k parlamentným voľbám, ktoré sa uskutočnia 30. Novembra. Výsledky viac napovedia o ďalšom smerovaní krajiny.

Ako si tieto spory o vplyv či moc vysvetľuješ ty ako Európan, Slovák?

Nie som politológ, takže moje vnímanie treba brať z pozície bežného Slováka, ktorý pracuje a žije dva roky v Moldavsku. EÚ integrácia je založená na hodnotách Európy slobodnej, spolupracujucej (kde sa voľne pohybujú ľudia, tovary). Keďže geograficky Moldavsko v Európe je, je samozrejmé, že dostalo takúto ponuku. Na druhej strane je tu Rusko, ktoré sa po roku 2000 otriaslo z ekonomického prepadu aj z rozpadu ZSSR a začalo bohatnúť vďaka stúpajúcim cenám ropy a plynu. Ruskí politici sa snažia obnoviť geo-politické postavenie Ruska na základoch bývaleho ZSSR – ak už nemožno Sovietsky zväz obnoviť úplne, pokúšajú sa aspoň vytvárať väzby a vzťahy s bývalými členskými krajinami a tak kontrolovať ich obchod, ovplyvňovať život.

Ako ďaleko je Moldavsko od reálneho vstupu do EÚ?

Myslím si, že je to záležitosť minimálne 5 až 10 rokov. Podpora verejnosti nie je jednoznačná, súčasná vláda síce je pro-EÚ-orientovaná, ale s poklesom jej popularity klesne aj podpora EÚ. Súčasná vláda má šancu vyhrať voľby aj koncom novembra, ale musí si udržať voličov a voličky počas celých nasledujúcich 4 rokov. Ďalej musí dôjsť k vyriešeniu vzťahu Moldavska s jeho autonómnymi oblasťami (Podnesterskom a Gagauzskom) – EÚ integrácia by mala byť jednotne podporená, teda aj v ich zaujme. Bez vyriešenia týchto problémov, resp. výziev ostane Moldavsko predo dvermi Európskej únie ešte hodnú chvíľu.

Koordinátor siete ECON, riaditeľ občianskych programov a používateľ metodológie komunitného organizovania v Európe – Milan Zbořil.

Ako sa snažíš ty s vaším projektom podporiť onu spomínanú občiansku zaangažovanosť a účasť na verejnom živote?

Hoci sme zahraničná organizácia, snažíme sa pracovať vo vidieckych oblastiach po celom Moldavsku. Nerobíme veľké tréningy alebo konferencie v drahých hoteloch, ale pracujeme s obyčajnými ľuďmi v ich obciach počas identifikácie a riešenia ich problémov, ktoré vnímajú každý deň a priamo sa ich dotýkajú.

Ako na dané výsledky projektov reaguje lokálna komunita, priami využívatelia pomoci/spolupráce?

Verejnosť je čiastočne skeptická k práci mimovládnych organizácií. Myslia si, že mimovládne organizácie nevyužívajú peniaze, ktoré získavajú zo zahraničia transparentne, resp. že ich využívajú na presadzovanie svojich cieľov.

Moja organizácia tým, že neposkytuje finančné granty, ale zapája verejnosť do aktivít od samostého začiatku, dá ľuďom pocítiť – že sa zúčastňujú celého procesu. Budujeme miestne skupinky aktivistov, postavené na transparentnosti a otvorenej komunikácii so samosprávou a verejnosťou. Počet skupín, s ktorými pracujeme, postupne narastá. Na začiatku programu sme my vyberali miesta, kde budeme pracovať. Teraz sa nám ozývajú sami ľudia z rôznych miest, že počuli o našej práci a boli by radi, ak by sme aj im pomohli v ich lokálnych komunitách. To je pre rpojekt dobrý výsledok, spätná väzba.

Text: Boba Baluchová (rozvojová analytička, novinárka, pedagogička), Foto: archív Milan Zbořila

Adri Totiková – večne nespokojná režisérka

Vraj je na slovenské pomery veľmi náročná či dokonca prísna. Lebo neznáša neprofesionalitu, lenivosť a nezáujem – na javisku, pred kamerou, kdekoľvek. Možno práve preto je vo svojom veku tam, kde je – divadelná režisérka: Adriana Totiková.

Ako v hlave mladého dievčaťa z Humenného skrsne myšlienka  pokoriť umelecky hlavné mesto?

Celé detstvo aj obdobie dospievania som v sebe niesla túžbu stať sa umelkyňou. Už len to slovo ma fascinovalo. No nedokázala som ho ani nahlas vysloviť. Pri tej predstave som však prežívala niečo medzi obrovskou rozkošou a utrpením.

Prečo si si zvolila najprv estetiku a slovenčinu na Univerzite Komenského, až potom divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU?

Som z Humenného a v čase môjho dospievania sa hlásiť na VŠMU bolo niečo ako hriech alebo bláznovstvo. A okrem toho som bola vždy tak trošku bifľoška – zaujímalo ma politické dianie na Blízkom Východe, rovnako ako dôsledky križiackych výprav alebo rozdelenie atmosféry. Túžila som po klasickom vzdelaní, chcela som niečomu rozumieť. VŠMU som si potom vyslovene vychutnávala. Už som mala oddreté dejiny filozofie, literatúru aj psychológiu a mohla sa venovať špecifikám dramatického umenia.

Na Východe republiky máš rodičov a brata. Často sa vraciaš domov?

Moje milované Humenné ako aj moja rodina sú trvalým zdrojom inšpirácie. Často svojim hercom rozprávam alebo hrám postavy aj postavičky z Východu, temperamentné zážitky alebo priamo napodobňujem mojich blízkych. Pre divadlo je užitočné, ak pochádzate z kraja, kde sa stretáva niekoľko rôznych jazykov či nárečí, kultúr, tradícií a pováh. Mamka ja šarišanka, otec rusín, vyrastala som na Zemplíne – čo viac dodať. Žarty si však robím zo všetkých rovnako a z našej “čudnej rodinky” najviac.

Koľko rôznych tvorivých polôh máš?

Moji priatelia zvyknú hovoriť o mojich štyroch základných podobách. Režisérka, herečka, učiteľka a riaditeľka. Na jedného človeka celkom dosť! Na VŠMU ma ironicky prezývali “Riaditeľka Domu kultúry”. Tak možno na dôchodku budem v malej zapadnutej obci šéfovať starému kulturáčiku a budem pozývať progresívnych mladých umelcov, aby rozvírili hladiny vidieka, začali medzigeneračný dialóg. Ale osobne sa najviac cítim ako komediantka – ako človek, ktorý pozoruje svet a transformuje ho do príbehov, ktoré sú groteskné. Snažím sa rozprávať o živote a svete okolo, akokoľvek pateticky to môže znieť… S humorom sa dá rozprávať aj o tých najsmutnejších osudoch.

V koľkých divadlách sa hrávajú tvoje hry pre dospelých či pre deti?

Inscenácie pre dospelých uvádza Divadlo Aréna, Mestské Divadlo Žilina, Štúdio 12, Ostravské divadlo Silesia a pre deti som vytvorila niekoľko inscenácií v Bábkových divadlách v Žiline aj Bratislave. Dôležité je aj naše nezávislé divadlo TUŠ, s ktorým realizujeme rôzne koprodukčné a komunitné projekty. Teraz prežívam výnimočne vzrušujúce obdobie, lebo chystáme novú provokatívnu inscenáciu pre Divadlo Aréna. Ten moment hľadania tém a príprav je veľmi podnetný.

Ako sa vlastne skúša také predstavenie  ako prebieha to režírovanie a práca na textoch s hercami?

Kým sa dostaneme k práci s hercami, sú tam mesiace príprav, samoštúdia z problematiky, ktorá sa hry týka. Ide o odborné konzultácie, potom: režijno-dramaturgická, výtvarná koncepcia a najma hodiny strávené v divadle, pri počítači, v kaviarnňach, knižniciach, v obchodoch so stavebnými materiálmi, listovanie v časopisoch, počúvanie hudby. Neskôr už výrobné porady, hľadanie spolutvorcov, výber a obsadenie, plán propagácie a veľa iného. Keď sa začína skúšať, mám pocit, že viem všetko. Po prvých hodinách zistím, že neviem nič, a že musím často na mieste improvizovať. To objavovanie, keď sa niečo prvýkrát udeje na javisku, keď je tam záblesk života, je úžasné. Potom zas prichádza fáza stagnácie, keď je to všetko nanič. Následne si začnem uvedomovať, že ma tlačí termín a na depky nie je čas. Keď sa hľadisko naplní, ľudia si v očakávaní šuškajú, zhasne svetlo a na javisku sa zrodí vlastný svet – na všetko zabudnem a som šťastná.

Režisérka Adriana Totiková pred skúškou v Divadle Aréna.

S kým chceš v budúcnosti pracovať? Vysnívaný scenárista či herečka?

Mala som a mám šťastie na veľmi talentovaných kolegov a spolupracovníkov. Zatiaľ som veľa robila s mladými a láka ma dostať šancu pracovať so strednou aj úplne najstaršou generáciou našich tvorcov v SR. Ale mám aj bláznivé sny – povedzme režírovať Leonarda di Capria, asistovať Soderbergovi?! Určite by som chcela robiť viac interdisciplinárnych projektov so slovenskými výtvarníkmi, hudbníkmi a tanečníkmi. Chýba nám doma akési neformálne umelecké centrum, kde by sme sa stretávali, zoznamovali a vymýšľali projekty. Ale možno len nechodím do správnych krčiem, alebo sa hanbím…

S kým (akým typom ľudí) sa ti robí najlepšie a naopak najhoršie?

S kolegami sa vždy smejeme, že keď raz o mne vyjde monografia, bude sa volať “Večne nespokojná režisérka”. Vraj som na slovenské pomery veľmi náročná či dokonca prísna. Ale ja zúfalo neznášam neprofesionalitu, laxný prístup, lenivosť a nezáujem. Žial, so všetkým sa stretávam takmer denne. Pracovníci, ktorí by vám mali byť nápomocní, sú znechutení, spomalení a nič sa im nechce. Hoci nechcem krivdiť všetkým… Zamestnanci umeleckých inštitúcii, nielen technickí, ale aj umeleckí, nie sú motivovaní. Ani finančne, ani spoločensky. Tak robia do výšky platu. Je potom veľmi ťažké všetkých presvedčiť, že spoločnými silami vytvoríte niečo hodnotné. Osobne odmietam žiť v marazme a dennodennom sťažovaní sa, preto najradšej pracujem s ľudmi, ktori v sebe majú chuť, optimizmus a vnútornú zodpovednosť.

Ktorú hru by si chcela režírovať, resp. do ktorej adaptácie by si sa rada pustila (a prečo)?

Akosi som sa ešte nedopracovala ku klasike, robím veľa súčasných textov. Takže sa teším raz aj na Shakespeara, Čechova, Moliéra. Možno je to dobre – budem zrelšia, keď sa s nimi budem pasovať. Keďže som vo vnútri romantička, tak ma zaujímajú príbehy veľkej lásky, osudovosti… Práve s dramaturgičkou Zuzanou Šajgalíkovou pracujeme na adaptácii jedného slávneho historického románu, takže aj tá klasika si už ku mne nachádza cestu (a ja k nej).

Ktorého zahraničného autora či autorku by si predstavila slovenskej diváckej obci?

Na Slovensku máme niekoľko vynikajúcich dramaturgov, ktorí sledujú aktuálnu svetovú tvorbu a v predstavovaní súčasných kvalitných autorov vôbec nezaostáme. Nám sa napríklad podarilo uviesť hru Petra Quiltera vo svetovej premiére. Myslím si však, že slovenský divák je zaťažený skôr na samotný príbeh a herecké obsadenie, než na autorov či režisérov.

Ktoré ocenenie za divadelnú prácu už máš doma a ktoré chceš získať?

Cením si, keď za mnou príde niekto, koho si vážim a pogratuluje mi, či pochváli detail. Ako napríklad pán Vajdička, Klimáček, Feldek, Porubjak – tie momenty si pamätám do detailov a sú to také duševné ocenenia. Teším sa aj z nominácie na Dosky, a tešia ma ceny pre kolegov a kolegyne. Talentovanej Ivane Kubáčkovej cena Dosky v inscenácii “Taká fajn baba”, ktorú som režírovala, zmenila profesionálny život!

Ako prepájaš divadelnú skúsenosť s iným umením, napríklad s filmom?

S filmármi sa najmä kamarátim. Teraz sa síce na FTF VŠMU v ročnom špecializačnom kurze dovzdelávam, ale ešte stále som zelenáčka, začiatočnícka. Film ma fascinuje pre jeho trvácnosť a úplne iný spôsob rozprávania.

Adri Totiková sa popri divadle možno odhodlá aj pre film.

Môžeme očakávať, že raz urobíš sama film?

Nechajme sa prekvapiť. Som rada, že sa slovenskí filmári rozbehli – od seriálových placov utekajú na filmovačku, robia filmy na “pankáča”, zadarmo a snažia sa ich dostať do kinodistribúcie, alebo aspoň na internet. A pomaličky sa do kín vracajú aj diváci. Práve pripravujeme film podľa mojej divadelnej komédie “Tie roky 90te” – prináša to veľa tvorivého napätia, frustrujúcich stavov, ale aj toto všetko nás ženie dopredu.

Je rivalita medzi režisérmi výrazná? Pociťuješ dáke náznaky i ty?

Režiséri nebojujú o titulky v časopisoch, takže napätie či závisť nie sú také evidentné ako u hercov a herečiek. Napriek tomu tu rivalita je a vyplýva z jediného – nedostatku príležitostí a práce. Keď sa dozviete, že ďalšiu sezónu v nejakom divadle režíruje ten a tá – je jasné, že vy sa tam už nezmestíte. Ak sa aj realizujete v divadle, nemáte celkom z čoho žiť, a tak v duchu závidíte tým, čo sa do divadla nedostali a robia komerciu. Tí zas majú peniaze, ale chcú robiť umenie. Jednoznačná tenzia. Žijeme si tu v spleti harmonickej pretvárky a premiérových gratulácií. Kritika zoči-voči je omnoho vzácnejšia a hodnotnejšia, než usmievavé trasenie rúk.

Aké máš reakcie na šteklivé predstavenie “Ráno po”, ktoré predstavilo Divadlo Aréna?

“Ráno po” má podtitul “Sex, láska, rodina – bez facebooku” a vymyslel ho riaditeľ Juraj Kukura. Sexualita je tu prostriedok komunikácie. Akokoľvek odviazane či provokatívne sa postavy hry správajú, všetci túžia po láske, stabilite a v konečnom dôsledku po súžití v rodine. Zaujímavé sú aj reakcie publika. Často sú mladé páriky pobúrené a staršie dámy v rukavičkách sa uvoľnene zabávajú. To ma presvedčilo o tom, že ani k divákom sa nedá pristupovať stereotypne. V inscenácii hrajú skvelí herci, hľadisko je plné, smiech sa ozýva až na chodbu. Teším sa, keď môžem prinášať radosť a smiech a súčasne hovoriť, čo trápi moju generáciu dnes. Osamelosť.

Robila si aj pre rozhlas aj pre televíziu. Nevyhnutné “chlebovice” pre seriály ťa nezlákali?

Chcela by som celoročne “robiť umenie”. Potom sa pozriem do peňaženky a revem pri kamarátkach – produkčných, že sa na to všetko môžem vykašlať, chcem robiť komerciu, a už konečne nebývať v podnájme. Po chvíli ma to prejde a už zasa riešim – akú ďalšiu závažnú tému chcem transformovať do javiskovej podoby. Zatiaľ sa každý tvorca na voľnej nohe (nielen divadelník či filmár), snaží nájsť mieru medzi účtom v banke a osobnou sebarealizáciou. Ja som momentálne duchovne veľmi naplnená, takže by sa pokojne zišla aj dáka chlebovica…

Pôsobila si aj v Poľsku. V čom je slovenské divadlo, resp. naša divadelná škola odlišná od tej v Poľsku? 

Máme veľa spoločného. Slovenskí aj poľskí herci hrajú na javisku celou svojou dušou, aj telom – je to živelné, nie chladné intelektuálne herectvo. Divadlo má však v Poľsku (oproti nám) neuveriteľnú tradíciu. Je to pre nich rituál, kultúrne dedičstvo. Do Poľska chodím naberať inšpiráciu aj odvahu. Poliaci skúšajú nové formy – mali a majú reformátorov. Môj vzťah sa tam (počas dlhodobej stáže) natoľko prehĺbil, že som z poľštiny začala prekladať hry a scenáre.

Aký máš tajný, ešte nesplnený sen v oblasti divadla?

Jednoduchý! V krásnom divadle (plnom nadšených spolupracovníkov) vytvoriť silnú inscenáciu o nejakom aspekte života, na ktorú sa nebudú dať zohnať lístky na dva roky dopredu, keďže bude beznádejne vypredaná. A ešte napísať hru, ktorú preložia do 25 jazykov a ja potom budem cestovať po svete na premiéry.

Si mladá režisérka i pedagogička. Máš doktorát z estetiky, stále na sebe pracuješ. Čo si možno predstaviť pod hereckým coachingon?

Keďže mám v sebe istý rozpor medzi režisérkou a herečkou, neuveriteľne ma baví práca s hercami – začala som sa intenzívnejšie venovať vedeniu herca. Aj niektoré moje inscenácie sú vyslovene herecké. Strávila som nejaký čas na otvorených hodinách v legendárnom Actors studio v New Yorku, začala mapovať prácu hereckých coachov, ktorí hercov pripravujú na rolu. Niektorí sa zaoberajú prácou s jazykom, akcentami, hlasom, a ďalší sa venuju samotnej hereckej tvorbe. Takže i ja hercom dávam informácie, aj kladiem otázky, usmerňujem ich a provokujem do ďalšieho skúšania. Je to aj otázka osobného rozvoja herca-herečky.

Čo robíš cez prázdniny, teda vtedy, keď nerežíruješ (napríklad cez Vianoce)? Aké máš ty (talentovaná žena na slovenskej divadelnej scéne) vlastne záľuby?

Keď nerežírujem, zbieram inšpiráciu. Rozprávam sa s babkou, ktorá celý život prežila na ukrajinskej hranici, alebo s ľudmi na Východe – o práci vo fabrike na mäso. Cestujem sama po svete, vypomáham v rodinnej firme, navštevujem známych aj rodinných priateľov. Počúvam ich…

Koľko percent je v tvojich úspechoch talentu, koľko percent úsilia a koľko Božieho riadenia?

Nad percentuálnym zložením som nikdy nepremýšľala, ja som skôr “zlomkový typ”. Verím, že v mojom životnom smerovaní je aj riadenie zhora, ale asi aj istý dar a veľmi veľa osobného úsila a trpezlivosti. Občas ma chytí sebaľútosť, že nič nemám zadarmo… A je tam ešte jeden aspekt – výchova mojich rodičov a možnosť sebarealizácie, ktorú mi dopriali. Nikdy som nemusela byť gazdinka v kuchyni, ani som doma veľmi neupratovala, ale mala som vlastnú izbu – polepenú inšpiračnými obrázkami, ďalej písací stôl, magnetofón, lampu, knižky a možnosť zatvoriť si dvere. To napomohlo môjmu smerovaniu.

Aký máš rituál pred premiérou? Vzývaš na pomoc Ježiška, Panenku Máriu, kričíš, alebo napäto vyčkávaš?

Pred premiérou som vždy neuveriteľne nervózna. Je lepšie, keď na mňa nikto nehovorí. Viem, že “dielo je dokonané”, ale špecifickosť divadla spočíva aj v tom, že sa deje tu a teraz, naživo. Nie je to ako s obrazom či filmom, ktory prídu diváci obdivovať. Divadlo je a nie je hotové zároveň. Viete, že ste spravili najviac, čo sa dalo, ale teraz sa musíte spoľahnúť na hviezdy. Dá sa však prežiť všeličo veselé… Pri premiére môjho bakalárskeho projektu “Hamlet”, z druhej strany javiska napríklad vŕtali do steny. Na nakrúcaní záznamu inscenácie “Tie roky 90te” zasa odišla elektrina a my sme divákov aj kamery museli poslať domov; Na verejnej generálke “3 000 ľudí” sa stratil herec, lebo sa išiel bicyklovať. Na jednu premiéru prišiel napríklad zhulený zvukár a na ďalšiu zasa skoro žiaden nedorazil. Takže ak tŕpnem, tak pre tieto svojské osudové okolnosti a záležitosti, :). Akosi nikdy neriešim, či sa to bude páčiť, či to diváci ocenia, či ich to osloví, alebo nie. To totiž riešim tri mesiace pred premiérou – každý Boží deň, keď inscenáciu pripravujem a skúšam.

Text: Boba Baluchová, Foto: Sean Grimaldi (rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 70/2013)

Bratislava – zhovievavo k rodnému mestu

Vždy sa smejem na tom, ako turistickí sprievodcovia dokážu opísať obyčajné miesta neobyčajnými sloganmi, nabudiť ich príťažlivosť rôznymi prirovnaniami. Kenské mesto Malindi nazývajú malým Milánom, švédsky Göteborg malým Londýnom, rumunskú Bukurešť malým Parížom. K čomu by sa dala prirovnať Bratislava, netuším. Veľké Kocúrkovo, možno…

Plutošop a Dobrom trhu

Keď som sa v júni po piatich mesiacoch práce v rozvojovej krajine na týždeň ocitla doma, všetko mi bolo vzácne a postihla ma neuveriteľná nostalgická nálada i prílišná zhovievavosť. Len som krútila hlavou, krčila plecami počas rýchlych presunov pod zemou (podchodmi s tematicky gýčovou graffiti-výzdobou) či nad zemou (v bludisku „kreatívne“ ponatieraných novozateplených panelákov).

Moje mesto má závideniahodnú polohu v Európe; je z neho naskok do Brna, Viedne i Budapešti. Tento potenciál ale zostáva nevyužitý. Turista si historické centrum obehne za pár hodín. Na letisku mu predtým vodič MHD vynadá, prečo nehovorí po slovensky; vzápätí dostane od revízora pokutu, lebo nemal zakúpený vhodný lístok. Ak sa do centra pobral nešťastník z niektorej z hlavných staníc, asi sa sem už nikdy nevráti. Ktokoľvek sa odhodlá navštíviť našu metropolu, bude mu bohato stačiť jeden víkend (aj s miestnym sprievodcom a zachádzkami na Devín či do Čunova). Naviac má náhodný pocestný malú šancu natrafiť na miesto, kde sa môže najesť a napiť aj v neskorých večerných hodinách. Ak ho teda nechceme poslať na Obchodnú ulicu. Horšie je, že podobný „gastro-caching“ zažívajú aj domáci.

Spomínam si, ako sa k nášmu stolu v jednej reštaurácii došuchtal čašník (ktorý sa zjavne hanbí za svoju prácu) s výrazom: „Pýtajte si!“. To mi pripomenulo školský bufet na Prírodovedeckej fakulte a rozosmiala som sa. Keď o pár minút neskôr, asi 15 cm od nás, ten istý chlapík pustil na zem pollitrák piva a ani ho nenapadlo skontrolovať zákazníkov (ten pohľad venoval svojim obliatym adidaskám), museli sme so sestrami tomuto výjavu zatlieskať. Možno ale súdiť celé mesto podľa služieb v gastronómii, podľa kultúry prípravy jedál a stravovania sa? Podľa toho, čo som doteraz zažila, viem, že áno. Ale ja som doma vždy viac zhovievavá; mám chuť na bryndzové halušky.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič (Publikované v časopise Týždeň, august 2013)

 

 

Pišta Vandal von Čad: Čas na prácu by sa mal hľadať, čas na vzťahy musí byť vždy!

Štefan Chrappa, na sociálnych sieťach a v umeleckých kruhoch známy ako Pišta Vandal z Čadu, má dobre našliapnutú kariéru – ako hard-rockový hudobník, knižný vydavateľ, spisovateľ, prekladateľ, moderátor (a donedávna i pedagóg). Ako skoro hrozí vyhorenie či ďalší progres?

I. Oddelenie hudba

Kedy (a prečo) si začal hrať v skupine Čad?

Skupinu sme založili v roku 1994, keď som sa vymanil z pazúrov smrti. So spolužiakmi – Kostičkom a Tichonovom, ktorí pri mne stáli v kritických chvíľach, sme kúpili bubny a gitary a začali sme hulákať. Boli to perfektné roky. Kapelu som túžil mať od detstva. Už v piatej triede na základke sme si s kamošom skladali pesničky, on mal synťák Casio, ja zase plno streštených nápadov. Potom v siedmej triede sme s iným kamarátom založili skupinu Treskot. To sme palicami trieskali po plechových sudoch v „kudibóre“ – drevárni. Vedľa mala babka kurín, a keď sme spustili, tak všetky sliepky preleteli za plot a nechceli sa vrátiť nazad, dokonca pár dní neznášali vajcia. Radšej sme to zabalili.

Všetci vašu hudbu označujú za žáner: metal. Je to tak?

Je to extrémny hardcore alebo ripcore – teda punk, dotiahnutý výrazom do krajnosti. Metal je priveľmi dogmatický a často nemá nadhľad. Laici to nerozoznávajú. Počujú rachot, tak ich nechávame v tom, že je to metal. Niekto dokonca hovorí o heavy metale, to je najsmiešnejšie. Keď silou-mocou metal, tak TURBO METAL!

V rámci tvorivej schizofrénie pokračujete v rovnakej zostave, ale pod hlavičkou Vandali. Prečo?

Mali sme pretlak nápadov melodickejšieho charakteru a ľahších textov, ktoré sa nedali použiť v tvorbe skupiny ČAD. Nechceli sme ich zahodiť, tak sme urobili Vandalov, nech je zábava. Vydali sme tri albumy a nejaké single.

Pomohla vám v presadení sa na domácej scéne cena Radio_head award?Ako?

Podľa toho, čo rozumieš pod pojmom: domáca scéna. Lebo naša scéna je scéna extrémnej hudby. Na nej sme za tie roky rešpektovanou kapelou. Radio_head awards oceňujú „alternatívne“ zoskupenia, a ľudia, ktorí sledujú túto scénu, nemali o nás poňatia. Vďaka Rádiohlavám spoznali ČAD a trochu aj „našu“ extrému scénu a filozofiu D.I.Y. – urob to sám.

Odohrali ste úspešné turné v Brazílii. Ako vám rozumelo publikum, keď nespievate po anglicky?

My sme hovorili po slovensky, oni po portugalsky a predsa sme si rozumeli. Lebo porozumenie nie je o rovnakom jazyku, ale o rozmýšľaní a cítení na rovnakých vlnách. Okrem toho, iba Američania si myslia, že sa angličtinou dorozumejú na celom svete, ale to je blbosť.

Na jeseň sa chystáte do Brazílie opäť. Aké sú ďalšie hudobnícke plány? Nový album?

Nový album skupiny Vandali, brazílske turné a okrem toho veľa koncertov na Slovensku a v Česku. Bez koncertov by to nemalo zmysel. Koncerty sú výlety s pridanou hodnotou hluku a reštauračnej stravy! Nie je vylúčené, že sa niečo z toho nepodarí, ale tak to už býva.

Koľko koncertov ročne odohráte v SR a ČR? Ako vás vnímajú fanúšikovia/fanúšičky?

Ani to nerátame, ale asi okolo štyridsať. Predtým sme viac koncertovali s Vandalmi, ale teraz klasický punk zdochol, má útlm. Lepšie sa darí nekompromisnej značke ČAD. Máme taktiku, že sa nikam nevtierame. Hráme len tam, kde nás pozvú. V inom prípade si ťa nevážia ani organizátori, ani ľudia pod pódiom.

Dokázali by ste sa hudbou živiť (brať ju ako platené zamestnanie)?

Som vďačný, že sa hudbou živiť nemusím a úprimne dúfam, že sa ňou ani nikdy živiť nebudem. Všetci, ktorí sa hudbou živia, majú existenčné problémy (výnimky len potvrdzujú pravidlo). Pre nás je hudba priateľstvo, výlety a relax. V neposlednom rade ukája naše exibicionistické pudy 🙂

Aký žáner okrem hard-rocku, metalu, punku a rockenrollu by si ešte vyskúšal (a založil kvôli tomu novú kapelu)?

Láka ma dychovka – ale taká divoká. Ako keď by si muziku z Kusturicovych filmov zmiešala s vagónom plným šrotu a vystrelila to celé do vesmíru. Tak by tá dychovka mala znieť. Už nejaký čas dávam dokopy rokenrolový muzikál, tak dúfam, že ho raz dotiahnem.

Čo si púšťaš v aute, keď ideš do práce zo Sv. Jura do Bratislavy?

Liturgické spevy pravoslávnej cirkvi v cirkevnej slovančine. To je šleha. Hlavne od Rachmaninova a potom od Čajkovského. Liturgia sv. Jána Zlatoústeho, to je koncentrovaná krása, sila a hĺbka. Inak počúvam rádio.

Akú hudbu neznesieš (nikdy by si si ju dobrovoľne nepustil)?

Neznášam moderný metal, kde sa strieda tvrdý spev/rev s melodickým spevom. To ma vytáča do nepríčetnosti.

Kto ťa kedy žiadal o spoluprácu z domácich „hviezd“ (lichotivú či absurdnú)?

Hviezdy žiadne, iba kamoši. Pre nich robím veci rád (texty, hosťovanie na nahrávkach, cover verzie…) Aby som nezabudol, priebežne ma/nás oslovujú vyslanci zo zástupu lúzrov. Chcú využiť to málo, čo vieme. Myslia si, že preskočia rieku, no pravda je taká, že ju musíme všetci poctivo prebrodiť. Inak to nestojí za nič.

Pišta Vandal promuje OZ Pluto.

II. Oddelenie vydavateľstvo

Ako sa darí vydavateľstvu Limerick? Kupujú si ľudia hudbu cez internet?

Korporácie mrnčia, že ľudia hudbu nekupujú a je to zrejme pravda. Scéna, v ktorej sa pohybujeme, má veľkú výhodu – rozmer solidarity. Ľudia si tvoju nahrávku kúpia, lebo je to otázka cti a chcú ťa podporiť. Samozrejme, sú aj takí, ktorí si to stiahnu, ale aj to kapele prospieva. Spravili sme takú priekopnícku vec na Slovensku – dali sme naše CDčka za dobrovoľnú cenu. Ak niekto cíti, že by mal za CD dať 30 centov, tak dá 30 centov, ak niekto chce dať 25 eur, tak dá 25 eur. Zasa je to len o tom, že chceš podporiť kapelu. Odkedy to tak robíme, predávame stovky nahrávok. Nie je v tom žiaden veľký biznis, ale náklady sa vracajú. A to je dobre.

Vo vašom vydavateľstve vydávate aj knihy. Ktorá sa najlepšie predáva?

Sústredíme sa hlavne na knihy. Neprekonateľným titulom v rámci predaja je „Havinkovo hovienko“. To je knižka pre deti a je úplne super. Veľmi dobre sa predáva kniha Lucie Piussi – „Život je krátky“.

Na akej ďalšej svojej knihe momentálne pracuješ?

Len tak pre radosť dávam dokopy zbierku básní. Bude sa volať „Čierny dom“. Hádam aj niekedy vyjde. Potom rozpracovávam román o živote kňaza a mučeníka Titusa Zemana. Tiež sa črtá Havinkovo hovienko II. – „Havinko pri mori“. Priebežne si robím poznámky ku kuchárskej knihe, ktorú chceme vydať pod názvom „Veľká rokenrolová kuchárka“. Mne veľmi blízki ľudia (a zároveň spoluhráči): Basia s Valérom vymýšľajú recepty a varia, ja zbieram príbehy. Ak má niekto chuť na Elvisove kotlety, nech sa páči. Kniha, na ktorú sa veľmi teším, je kniha rozhovorov s Antonom Srholcom (s fotografiami Matúša Zajaca). Ak sa ju podarí dokončiť, budem neskutočne šťastný.

Pred Vianocami ti vyšla kniha „Prototyp Eva“. O čom je a prečo vznikla?

Je to kniha o tom, že ak prižmúrime oko nad zlom (hoci aj najmenším), to zlo nás nakoniec prerastie a zničí. Príbeh sa odohráva v meste Sakrajevo, kde zúrila krvavá vojna. Po jej skončení začala iná vojna – finálna vojna, ktorú hrdinovia vedú hlavne sami so sebou. Je to kniha plná symbolov. Všetkým čitateľom zaručujem, že nič také nikdy predtým nečítali a nikdy potom ani čítať nebudú.

Píšeš texty pre dospelých, ale na svojom konte máš aj tú úspešnú knihu „Havinkovo hovienko“. Ako k tomu došlo?

Milujem zvieratá a ich svet. Je to svet jednoduchého vnímania a úprimného prežívania. Napadol mi názov „Havinkovo hovienko“, reku to je pekná slovná hračka a ešte k tomu neopozeraná, prečo neurobiť sebe a fafrnkom radosť. No nie? Motyka strelila, tak som rozprávku napísal, náš bubeník Valér Tornád ju krásne a srandovne ilustroval a sestra-basáčka Basia knihu zmákla graficky. Dnes je vonku tretie vydanie.

Počas svojich vystúpení si nedávaš servítku na ústa. Už si po nich „po akciii“ dostal, resp. šiel si na koberček?

Chodím na koberček pravidelne – sám sebe. Keď vychladne hlava a som v tichu, vtedy sa vraciam k prežitému a niektoré veci by som radšej zobral späť, lebo mi je z nich trápne.

Keď si na pódiu ako umelec (nie moderátor), veľa nadávaš. Prečo?

Nie je to cielene, že teraz budem hrubý, lebo som na pódiu. Hudba, ktorú robíme, to nie je žiaden podmaz ku kávičke, ani lážo-plážo vybrnkávanie. To je úder päsťou rovno do tváre. Nasadenie, spätná väzba od ľudí a hluk z teba vytiahnu všetko – od smiechu, cez bolesť, až po tvrdé slová. Je to nesmierne očisťujúce.

Na filozofickej fakulte UK si vyštudoval polštinu a slovenčinu, obhájil si tam dokonca doktorát. Prečo už na fakulte nepôsobíš, neučíš?

Tu platí to isté, čo som povedal ku knihe „Prototyp Eva“. Ak zatvoríš oči pred zlom, to zlo ťa nakoniec zničí. Tak skončila aj moja púť – perepúť na fakulte. Sú to ďalšie lekcie z pokory a odpúšťania, ktoré musím absolvovať.

Za akých okolností a kde/pre koho by si sa k učeniu vrátil?

Ak by ma niekto oslovil, aby som učil, tak by som učil. Pchať sa nikam nechcem.

Prekladáš z polštiny. Akého novodobého poľského autora/autorku by si nám odporučil (a prečo)?

Czeslaw Milosz, Zbiegniew Herbert, Tadeusz Rózewicz, Wyslawa Szymborska, Jan Twardowski. To sú autori, krorých treba čítať. Nie sú banálni a ich texty majú veľkú výpovednú silu. Pritom majú zrozumiteľný jazyk. Nie sú to žiadne zlátaniny, ktoré by vznikli z nedostatku tvorivých podnetov. Sú to skutočné básne! Všetci vyšli aj v slovenčine.

V RTVS pôsobíš vyše štyroch rokov, moderuješ na Rádiu Slovensko napríklad Nočnú pyramídu. Baví ťa to ešte?

Práca ako taká ma baví a napĺňa, obrátená pyramída má svoje čaro. Živé vysielanie mám rád. No sú aj veci, ktoré má znervózňujú, znechucujú a štvú. To sú však moje problémy, nechcem nimi nikoho zaťažovať. Pracujem v náboženskej redakcii a beriem to ako misiu. Je taký rozhlasový bonmot: „Túto prácu robím zadarmo a tú almužnu, čo za ňu dostanem, beriem ako odškodné, že sa z času na čas musím stretať s bláznami.“ Hehe 🙂

Občas vedie rozhovory aj Pišta (ako redaktor Štefan Chrappa na Rádiu Slovensko).

III. Oddelenie viera a rodina

Keď ťa ľudia vidia po prvý raz v živote, nedokážu pochopiť, ako môže byť takýto „týpek“ tak veľmi veriaci. Tak to nejak (krátko pre nás) rozlúskni – prečo?

Nie som nejako extra veriaci, verím tak akurát. Samozrejme, mohol by som aj viac. Viera je dar od Boha. Keď ju dostanete, je ako prales. Rokmi ju môžete zušľachťovať, až bude nakoniec krásnym miestom pre život. V Biblii sú odpovede na všetky otázky. Ak chceš vedieť, prečo sa v tvojom živote niečo deje tak a nie inak, študuj Písmo, modli sa a nakoniec pochopíš. Viera mi dáva slobodu, odvahu a všetko, čo potrebujem – „Pán je môj pastier, nič mi nechýba!“ Ale, samozrejme, každý na to môže mať iný/opačný názor.

Kedy (a prečo) si začal veriť v Boha? Prečo ho tak často verejne spomínaš?

Nezačal som. Ja som vždy veril. Základ som dostal v rodine. Akurát v istom období som Boha vytesnil na okraj. Ale našťastie sa ohlásil a usmernil ma takými zauchami lásky, že sa z nich dodnes spamätávam. O viere hovorím, len keď sa ma pýtajú. Na druhej strane je to podstata môjho života a smerovania. Ak mám rozprávať o sebe, musím nutne rozprávať o viere, lebo je to neoddeliteľná súčasť mojej osobnosti.

Pochybuješ niekedy o existencii Boha a najmä správnosti konaní Cirkvi?

O existencii Boha nepochybujem. Boh je a tak to je! No vo chvíľach, keď Cirkev nemá na prvom mieste Boha, robí chyby. Čo s tým urobím ja? Môžem sa modliť za to, aby Duch Svätý osvietil jej vedúcich predstaviteľov. Nikto a nič okrem Boha ma nespasí! Napríklad taká spoveď má veľkú silu. Veľa ľudí tvrdí, že je to prežitok, ale never im. Sú len pyšní a nevedia sa pokloniť.

Ako tvoju vieru vníma tvoja rodina?

Mám šťastie, lebo aj oni sú veriaci. Niekedy si však ťukajú na čelo a hovoria, že som blázon. Samozrejme, myslia to len v dobrom, teda aspoň dúfam, hehe 🙂

Si ženatý, tvoja žena je novinárka. Plánujete „čosi“ zaujímavé spolu?

S Jankou (Gappou) sme sa zoznámili ešte na vysokej škole. Ona sa okrem písania a mňa venuje recyklovanému umeniu (čo je v podstate to isté, hehe). Na sashe.sk má galériu Gappaart. Spolu plánujeme urobiť knižku o Šraufíkovi – vlastne o šraube, ktorý zachráni fabriku. Veď aj ilustráciu na obálku knižky „Prototyp Eva“ robila ona. Manželka prekladá z francúzštiny, dokončuje nejaké rozprávky, má toho dosť. Kedysi písala básne, vyšla jej knižka, dokonca ju preložili do ruštiny a srbčiny. Sme si veľmi podobní…

Čo zo svojho života ľutuješ (hanbíš sa za to spätne) a prečo?

Neozval som sa, aj keď som jasne videl, že ide o podraz a klamstvo. Nebola to z mojej strany zbabelosť. Bolo to niečo omnoho horšie – ľahostajnosť.

Na čo/za čo si na seba najviac hrdý?

Na nič.

Ako dokážeš ukočírovať všetky svoje aktivity, koníčky, povolania?

Robím veci po troške a priebežne, a tak nejak to ide samo. Nikdy netlačím na pílu, nechám sa unášať prúdom a teším sa, keď narazím na nové brehy. Tento prístup mnohých ľudí vytáča, ale mne funguje a som za to vďačný.

Keby si sa mal niečoho vo svojom živote vzdať, čo by to bolo?

Chcel by som sa dokázať vzdať pýchy, lenivosti a pažravosti. No nemyslím, že si túto otázku myslela práve takto J

Máš vôbec čas na svojich blízkych, kamarátov/kamarátky?

Kamarát je človek, s ktorým sa nemusím vidieť roky, no keď sa stretneme, vždy si máme čo povedať. Také priateľstvá preferujem. Sú dlhodobé, úprimné a nezištné. Väčšie partie, či komunity neznesiem. Generujú príliš veľa intríg, konfliktov a nedôležitých problémov. Je pár ľudí, za ktorých by som zomrel, a ktorí by zomreli za mňa. S tými trávim čas. Často a rád. Sú z kruhu rodiny. Čas na prácu by sa mal hľadať, čas na vzťahy musí byť vždy!

Ktorý život/svet ťa púta najviac? Moderátora SRo, pedagóga či koncertujúceho lídra?

Všetko dokopy, plus písanie a vydávanie kníh a skladanie muziky. Mrzelo by ma, ak by som musel seknúť s muzikou, či písaním. Takže chlap na pódiu s gitarou a mikrofónom, ktorý píše knihy… – to je to, čo vyžadujem!

Keď bude hroziť vyhorenie, čo spravíš? (Už hrozí?)

Budem prskať na všetky strany. Ak to náhodou robím, tak vedzte, že som vyhorený… Hehe 🙂

Čo asi bude 33-ročný „budúci názorový (z)vodca“: Pišta Vandal z Čadu robiť o desať rokov?

Mojím najväčším predsavzatím a výzvou do života je: byť a zostať dobrým človekom. Dúfam, že sa mi to raz podarí. Pamätám si jednu myšlienku, ktorú som často prízvukoval študentom a platí pre mňa (teba nevynímajúc): „Nad všetky tituly, ktoré dosiahnete, je titul: dobrý človek!“

Text: Boba Baluchová, Foto: vydavateľstvo Limerick, Palo Markovič (rozhovor pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 67/2013)

Zahraničná Slovenka Ivana Vereski: filozofka s komiksami v hlave

Ivana Vereski sa pred takmer tromi desiatkami rokov narodila v srbskom Belehrade. Filozofiu vyštudovala v Bratislave. Občas niečo ilustruje, občas napíše a občas aj preloží. Medzi-tým či popri-tom sa bicykluje, naháňa frizby alebo iné adventúry. Jej komiksy a kresby sú výnimočné. Aj kratučký rozhovor o nej veľa prezradí…

Kedy/ako spoznáš, že jeseň definitívne odišla a na niekoľko mesiacov sa u nás zdrží zima? Čo vtedy pociťuješ, ako sa fyzicky/psychicky zariadiš?

Jeseň to je sladká vôňa rozkladu (lístia) v ovzduší. Jeseň mám rada, no príchod zimy je tiež fajn: mráz neutralizuje rozkoš jesene a čímsi mi pripomína čerstvo vypraté, šušťavé a chladivé posteľné prádlo. Zima prišla, keď in-line korčule definitívne zaparkujú v skrini. A ešte keď pri nadýchnutí mrznú chĺpky v nose.

Čomu sa momentálne venuješ prioritne a čomu by si sa chcel/a, keby boli podmienky ideálne?

Dnes sa venujem hľadaniu práce, potom vareniu, foteniu, občas prekladaniu, a  ilustrácii. A ideálne by bolo prostredníctvom toho prvého sa dostať prioritne k tomu poslednému. Chcela by som ilustrovať (detské) knihy.

Akú zaujímavú spätnú väzbu si v poslednej dobe dostal/a na svoju prácu/tvorbu?

Poviem to všeobecnejšie, čo ma vždy najviac poteší je, keď ľudia v mojich kresbách objavia niečo, o čom som ja sama netušila, že v nich je; niečo nové, čo ich/recipientov nadchne, rozosmeje, podráždi, zarmúti. Snažím sa pri kreselní nechávať vždy takýto „priestor“, akákoľvek hutná alebo definitívna podoba ilustrácie ma stiesňuje. Mám rada kresby otvorené (a nerada o nich konkrétne hovorím). Keď mi niekto povie: dnes sa cítim ako táto tvoja postava, s piliermi namiesto nôh, pomyslím si: ‚hm, aký je to dočerta asi pocit?‘ A vzápätí mi dojde, že až teraz je kresba vlastne hotová! Keď žije vlastným životom.

Komiksová tvorkyňa, filozofka: Ivana Vereski

Čo (mediálne zaujímavé vizuálne atraktívne) chystáš po Novom roku? Pokus ohúriť svoje okolie, Slovensko, Európu?

Odsťahovať sa zo Slovenska kamsi bližšie k severnému moru? J Nie som ohurujúci typ, no toto by bolo (vizuálne a inak) ohurujúce hlavne pre mňa.

Akú otázku by si sama sebe nikdy nepoložila. Pekne ju sem napíš.

S otázkami sa kamoším, horšie sú odpovede.

Akú hudbu máš momentálne vo svojom MP3-prehrávači, akú knihu pri posteli, a aký film si naposledy videla v kine či film-klube? Odporuč!

Výber z aktuálneho playlistu: Picastro, Smog, Bon Iver, The Black Keys, Townes Van Zandt, Neko Case, Scout Niblett, The Pains of Being Pure at Heart, Bonnie Prince Billy… Čítam vždy viac rôznych vecí paralelne, beletria, poézia, komiks, v tejto chvíli rozčítané: Mila Haugová – Zrkadlo Dovnútra, Guillame Apollinaire – Listy Louise de Coligny-Châtillon, Básne Ezru Pounda, David Lodge – The Deaf Sentence (najnovší román tohto spisovateľa, veselé čítanie, odporúčam), Otto Weininger – Pohlavie a charakter (dielo šialeného génia zo začiatku minulého stročia, odporúčam!). Plus spomeniem nejaké komiksové epizódy Dylana Doga, tie vždy vláčim aj so sebou – zásobovaná som zo Srbska. Posledný film v kine: Howl (pocta Ginsbergovmu Vitiu).

Aká drobnosť/maličkosť/veselka ťa naposledy dostala do bezsebia?

Paradoxne, bolo to pri návšteve cintorína na Dušičky – vedľa hrobky našej tety menom Cesnaková z pukliny vyrástol cesnak!. A ešte srdce jednej levice – nedávno dopozeraný prírodopisný dokument o samici leva kdesi v africkej savane, ktorá si adoptovala mesačné mláďa antilopy. Je toto maličkosť?

Ak by sa ti nedarilo v tom, čo robíš, alebo zo dňa na deň sa stratila motivácia – čo by sa s tebou dialo, kam by ťa myšlienky a pocity zaviali?

To „miesto“, KAM ma strata motivácie zaveje poznám celkom dôverne a radšej neuvediem jeho koordináty. Väčšinou otiaľ rýchlo utekám ku knihám.

V akom prostredí/ovzduší sa ti dobre tvorí/pracuje. Pokojne ho opíš (farby, tvary, svetlo, vône, interiér, ľudí atď.)

Organizovaný pracovný stôl v blízkosti okna, ktorý sa v procese kreslenia zvyčajne postupne mení na chaos a zapratáva sa množstvom fixiek, tušov, cerúz, štetcov, zdrapmi papiera a šálkami čaju a pohármi vody na štetce (ktoré si občas aj pomýlim).

Ako by si opísala Raj (a prečo)? Čo všetko tam je a nie je?

Napriek vizuálnemu cíteniu, Raj si nepredstavujem. Myslím, že sa tu celkom hodí Nietzscheho myšlienka o hudbe, že to (dielo), čo vyvoláva predstavy nestojí za nič. Raj je nepredstaviteľný druhý breh. „Anjeli sú – zmrazení.“

 

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Ivany Vereski / Ilustrácie: www.ivanavereski.com

Bety K. Majerníková: Až zrealizované nápady sa počítajú

Skupina Noisecut pripravuje na rok 2011 vydanie štvrtého albumu, v súčasnosti nekoncertuje. Prečo? Aj o tom v nasledujúcom všehochuť-rozhovore so šperkárkou Bety K. Majerníkovou a speváčkou Bet Maj Sepjou – v jednej osobe.

I. Na tému: hudba

Kedy si sa objavila v skupine Noisecut a ako sa vyvíjala tvoja pozícia v nej?

V Noisecute som sa objavila okolo roku 2002. Chalani ma videli spievať s inou kapelou na koncerte v Stoke. Trošku nesmelo ma oslovili, popočúvala som zopár ich nahrávok a zistila som, že si celkom rozumieme. Mám pocit, že sme sa pekne našli, sedíme si autorsky aj ľudsky.

Aké je to tvoriť a hudobne sa presadzovať v čisto mužskej zostave?

Nuž pre speváčku je to vždy na začiatku v kapele trošku náročné. Práve preto mnohí chalani speváčku do kapely ani nechcú – vraj to kazí morálku a vyvoláva konflikty. Mne bolo vždy jasné, že keď to má v kapele fungovať, musia byť zadefinované vzťahy a chalani ma musia začať brať viac ako parťáka než ako žienku, ktorá sa medzi nimi zjavuje. Žiadne cukríčkovanie, a žiadne servítky – veci sa hovoria natvrdo a priamo. Až potom to začne pekne fungovať.

Akí ľudia sa skývajú za tými podivnými pseudonymami, čo uvádzate na svojom webe? Kto je kto?

Voľakedy dávno sme si vymysleli prezývky, ktoré nám ostali dodnes. Nikdy sa nám nezdalo vhodné vstupovať na scénu v civilných menách – je to niečo ako kostým, ako identita, ktorá patrí do špecifického sveta a súvislostí. Každý z nás má niekoľko takýchto svetov a v hudobnom sa nazývame takto. Hlavným mozgom tvorcom aj dozorcom je Lossos, ktorý tvorí všetky podklady a kompozície. Ja pridávam spevové linky, texty a občas vstupujem do štruktúry, aranžov. Tak isto to funguje s ďalšími dvoma členmi. Japonec pridáva gitarové plochy a M živé bicie.

Žánrovo ostáva Noisecut stále vo vodách electro-popu, alebo dochádza k istým pokusom, fúziám?

Computer je naším ďalším členom, teda elektronické zvuky a plochy sú automatickou súčasťou našej hudby a nie dekoráciou. Keď už je toho veľa, máme chuť chytiť španielku či kontrabas a zahrať si len tak, bez pevného tempa a štruktúr. Na základe týchto pocitov občas vyprodukujeme niečo aj inak. Na jeseň minulého roku sme mali celkom úspech s akustickými verziami niektorých našich pesničiek, na nový album sa tiež možno dostane vec, v ktorej computer nezaujme miesto. Momentálne máme chuť na viac gitár, rôznorodejšie nástroje a reálne odsnímané zvuky.

Ako došlo k úspešnej spolupráci s undergroundovým elektro-akustickým mágom J.B.Kladivom?

V roku 2008 získal Noisecut cenu Radio_head award za album Bliiizko a Kladivo dostal cenu od kritikov za svoj album Rozhľadňa. Na ďalšom ročníku udeľovania Radio_head awards sme boli oslovení Rádiom_FM, či by sme nevystúpili spoločne. Skontaktovali sme sa a dumali, ako spojiť naše rôzne prístupy k hudbe. Chvíľu to vyzeralo, že to nepôjde. Nakoniec sme prerobili jeho starý hit Mariena, ktorý hrávalo v deväťdesiatych rokoch rádio Ragtime. Zázračne to zafungovalo a tento rok sme si preberali cenu za túto prerábku.

Ako sa cítite vo vydavateľskej stajni Slnko records, ktoré nedávno oslávilo desiate narodeniny?

Toto vydavateľstvo nás v podstate umiestnilo na „mapu“. Dovtedy o nás nikto nevedel a nikoho sme nezaujímali. Pre neznámu kapelu je dôležité, keď sa za ňu niekto postaví. Shina nám verila, aj keď sme nesedeli úplne do portfólia vydavateľsta. My sa v spoločnoti týchto mien cítime fajn. Toto vydavateľstvo je malý slovenský zázrak – vyrobený na kolene a momentálne produkujúci viac pôvodných slovenských albumov ročne, než zabehnuté značky.

Môže nastať opäť obdobie, keď začnete uvažovať o textoch v angličtine?

V našom prípade asi už nie. Slovenčina je výzva – je to v podstate zložitejšie, ale vedie to paradoxne k originálnejším výsledkom. Ľudia nie sú v hudbe zvyknutí na svoj vlastný jazyk, pritom vďaka nemu sa dá hrať s jemnými nuansami, asociáciami, emóciami, na ktoré môžeme v angličtine zabudnúť. Na jednej strane nás to v určitých rovinách diskvalifikuje, na druhej strane mám pocit, že práve vďaka tomu sme sa zachytili na scéne – ľudia nám to uverili.

Kto vás z vašich slovenských hudobných spolupútnikov/čok svojou tvorbou prekvapuje, nejako motivuje?

Veľmi zaujímaví sú ľudia okolo Slnko records. Skupina Longital v textoch používa tiež len slovenčinu, no má obehané kluby a festivaly po celej Európe. V slovenských podmienkach mám však radosť z každého albumu, ktorý má popri dobrých nápadoch a pesničkách aj dobrý zvuk. A tiež z každého podareného klipu, dobrého klubu či festivalu.

Predskakovali ste temným Nine inch nails aj IamX. Pred kým alebo spolu s kým by ste si radi zahrali najbližšie?

Nám sa splnil sen už pri IamX. A NIN? O tom sme ani nesnívali. Prihrala nám to náhoda pár dní pred ich Bratislavským koncertom. Pre mňa boli vždy najviac Moloko a Lamb. Tie kapely už pravidelne nefungujú, prihodiť sa však môže ešte všeličo. Napríklad na Pohode?

V akom stave je podľa teba hudobná (najmä klubová) scéna na Slovensku?

Klubová scéna je z môjho pohľadu paradoxne v oveľa lepšom stave, než oficiálna scéna. Je to jednoduchá matematika. Ľudia ktorí majú radi hudbu, aktívne ju počúvajú, prežívajú a vyhľadávajú – sú skvelé publikum. Ak sa im niečo zapáči, aktívne chodia na koncerty, kupujú a podporujú kapely, pretože ich tvorbu vedia oceniť. Oficiálna hudba furt fňuká, že vydavateľstvá sú v kríze a spomína na staré zlaté časy. Veľkou témou je aj výchova publika. To by mala byť jedna z agiend verejnoprávnych médií a práve preto sa teším, že na Slovensku máme aspoň Rádio_FM.

Pred pár rokmi ste boli skeptickí k hudobným oceneniam u nás. Nad Aurelom by ste možno popremýšlali, Anděla by ste neodmietli. Ako ocenenia vnímate dnes?

Aurel už nie je, a asi je to tak aj dobre. Bola to skôr karikatúra akadémie, než naozajstný hlas odbornej kritiky. O Slávikovi si stále myslíme svoje a český Anděl nám nikdy nehrozil . Ocenenie nie je iba soška, ale ide o to – kto a za čo ti to ocenenie dáva. A ak ho udeľuje inštitúcia, ktorá nikdy pre slovenskú hudbu alebo kultúru nič neurobila, tak to o niečom svedčí. Ak však ide o cenu od rádia, vďaka ktorému sa v posledných rokoch vytvorila silná klubová scéna, ide o dôležitý typ uznania. Cenu Radio_head award si vážime – vážime si to, čo znamená.

Bety (spolu so skupinou Noisecut) si preberá hudobné ocenenie Radio_Head.

Bety (spolu so skupinou Noisecut) si preberá hudobné ocenenie Radio_Head.

II. Na tému: šperk

Nenápadné premostenie od jedného umenia k ďalšiemu – od hudby k šperku. Aké je to obdržať sošku hudobnej ceny, ktorú si si sama navrhla a zrealizovala?

Keď sa nám to stalo prvý krát, tak som to brala ako kuriozitu, ktorá sa pritrafí raz za život, no a keď sa nám to stalo tento rok druhý krát, tak som si povedala – že by sme mohli zabojovať aj v budúcnosti. Milujem tento typ životných situácií, aj keď, samozrejme, sú aj ľudia, ktorým to vyslovene prekáža.

Ako si prišla na nápad týpka s rádiom namiesto hlavy? Ako zareagovalo vedenie Slovenského rozhlasu?

Mala som nahodených viacero návrhov a foriem ako by mohla cena vyzerať, ale na stretnutí zo zástupcami rádia sme nakoniec jednoznačne vybrali superhrdinu s rádiom namiesto hlavy. Meno Radio_Head dostal až neskôr. Zdalo sa nám to jednoznačné a jemne odľahčené. Práve pri navrhovaní som vychádzala z toho, akú cenu by som si doma z pohľadu hudobníčky dokázala bez problémov postaviť na reprák.

Keď si začala uvažovať nad štúdiom šperku, čo si si pod tým vlastne (namiesto navliekania drevených korálok) predstavovala?

Som dieťa z veľkej výtvarníckej rodiny: dedko bol sochár, babka je maliarka a každé z ich ôsmich detí sa viac menej venuje alebo venovalo nejakej forme výtvarného umenia. Takže odmalička mi bolo jasné, že aj ja budem výtvarníčka. Človek je však v takomto prostredí veľmi skoro konfrontovaný s otázkami ohľadom vlastného štýlu. Pre mňa bolo štúdium šperku skôr útekom. Odišla som študovať z Bratislavy do Kremnice – odstrihla som „pupočnú šnúru“ a vybrala som si odbor, ktorému sa nikto z rodiny nevenoval. Šperk pre mňa symbolizuje detail, ako aj vzťah objektu a tela. Je odborom ktorý mi vyhovuje.

Aká je úroveň akademickej šperkárskej tvorby u nás? Čím sa líšime od iných škôl v zahraničí (ak sa to dá porovnať a generalizovať)?

Na Slovensku máme na vysokoškolskom stupni jediný ateliér šperku. Je to Ateliér SML_XL Kov a šperk na bratislavskej VŠVU. Minulý rok oslávil 20 rokov. Založil ho vo svete veľmi uznávaný výtvarník – šperkár Anton Cepka a v súčasnosti ho vedie architekt a šperkár Karol Weisslechner. Práve tieto mená vybudovali veľmi dobrú kvalitu. Vďaka menu pána Cepku je o nás záujem v zahraničí a vďaka prof. Weisslechnerovi nerozmýšľajú študenti a študentky iba v šperkárskych dimenziách. Vnímajú šperk ako “architektúru zasadzovanú do krajiny tel”, čo vedie k výborným výsledkom.

Na pôde VŠVU si získala titul ArtD., čo je akademický titul. Čo ťa drží v ateliéri SML_XL Kov a šperk v rámci VŠVU? Učiteľský plat to asi nebude…

Práca v tomto ateliéri ma nabíja a obohacuje. Nie som introvertná autorka, ktorá sa zamyká pred svetom. Potrebujem komunikáciu, a akademická pôda je na to najlepšia. Človek stretáva inteligentných ľudí, ktorých fascinujú podobné veci, ktorých môže posunúť alebo sa od nich môže niečo naučiť. Pôsobenie v ateliéri nevnímam ako robotu. Ale poviem aj to, že pravidelný príjem v chaotickom freelance výtvarníckom živote je tiež fajn. Môžem si dovoliť odmietať zákazky a venovať sa radšej svojim dielam.

Tvoje meno je renomované, internet je všemohúci. Stretávaš sa s plagiátorstvom? Ako k napodobeninám tvojich kúskov pristupuješ?

Milujem, keď ma ľudia kopírujú, neprekáža mi to. Skôr ma to teší, lebo to svedčí o tom, že moja práca ich inšpiruje a obohacuje. Ten, kto napodobňuje, bude vždy len napodobovateľom. Svoje práce staviam na konceptuálnych základoch, ktoré dávajú myšlienku a silu vizuálnej stránke mojich objektov – šperkov. Ľudia, čo napodobňujú, idú väčšinou iba po povrchu, a teda to hlavné sa do ich prác nedostáva. K tomu všetkému sú vždy pár krokov pozadu, :).

Veľkú odozvu v médiách aj u kritiky mali tvoje výstavy Small personal gadgets aj Zbrane a kosti. Je medzi nimi päťročný odstup – v čom zásadnom sa tvoj prístup líšil?

Vždy sa zaoberám vecami, ktoré sa dejú okolo mňa, a ktoré zanechajú určitú stopu v podobe inšpirácie. Pri Small personal gadgets som riešila bezpohlavnosť objektov, ktoré na sebe nosíme dennodenne zavesené, ukladáme do nich svoje „dáta“ a osobné informácie. Tieto objekty sa vyrábajú na páse bez emócii, sú ich milióny a sú rovnaké.

V kolekcii WRAF, ktorá bola vystavená pod názvom Zbrane a kosti, som riešila osobnejšie veci. Impulz vyšiel z toho, že moja kamarátka má anorexiu. Rozmýšľala som veľa o tom, ako je v súčasnosti fyzická krása úzko spojená so stresom a s utrpením. Armády žien sú denne vyzývané k tomu, aby bojovali proti vráskam, celulitíde, starnutiu pokožky a podobne. Šperk ako zbraň je v tomto prípade symbolom toho, ako nás tlak spoločnosti a túžba po dokonalosti ohrozuje. Konceptuálne budujem svoje práce podobným spôsobom, aj keď sa po vizuálnej stránke môžu zdať rozdielne.

Pamätné sú z tvojej minulej kolekcie náhrdelníky, podobné priehľadným osobným mp3-prehrávačom, najnovšie sú to však tmavé zbrane na retiazke v tvare nábojov. Ako ovplyvňuje globalizácia, digitalizácia, či kybernetizácia tvoju tvorbu?

Ako som už spomenula: inšpirujú ma veci, ktoré vidím a ktoré prežívam. Najčastejšie sú to témy osobné verzus verejné, lokálne verzus globálne. Začnem riešiť niečo z môjho súkromného života, nejaký impulz (smutný či veselý prežitok), a potom sa mi to nejako prepojí s väčšou, globálnou témou. Akoby môj malý svet odzrkadľoval súčasnosť celej komunity.

Ako veľmi ťa v tvorbe, kariére a v živote ovplyvnil prof. Karol Weisslechner? Koho z kolegov/ýň rešpektuješ dnes?

Karol Weisslechner je zásadná postava môjho výtvarného ale aj osobnostného vývoja, A každý jeden jeho študent či študentka povie asi to isté. Naučil ma orientovať sa v mojom intuitívnom vnútornom svete programovým prepájaním konceptu a materiality. A ešte ma naučil dôležitú vec: že nápad v hlave sa nepočíta, pokiaľ sa nezrealizuje. Toho sa držím dodnes: až zrealizované nápady sa počítajú.

Fotenie k obálke / bookletu nového albumu Noisecut.

III. Na tému: spoločnosť

Doma nikto nie je prorokom/prorokyňou. Ako teda rozoznať kvalitné súčasné umenie, ktoré nie je len dočasným výstrelkom bez odkazu?

Ľudia si často myslia, že vedia ohodnotiť umenie, že veď ide o to – či sa mi to páči, alebo nie. To sú laické postoje, ktoré sú síce v poriadku, ale nepatria do odborných debát. Umenie sa študuje. Sú tu obrovské dejiny umenia a kultúr. Ak si chce človek umenie vychutnávať alebo ho napríklad fundovane nakupovať, mal by sa určite aspoň trochu starať o svoje vzdelanie v tejto sfére alebo minimálne o svoju „citlivosť“ sledovaním diania tým, že diela nebude vnímať prvoplánovo, ale im dá šancu a venuje im čas.

Martin Šútovec a ty ste dôkazom toho, že človek môže uspieť (a byť naozaj dobrým) vo viac, ako v jednej či dokonca v dvoch oblastiach pôsobenia. Ako sa ti mieša hudba s výtvarným umením (ako striedaš tieto dve profesie)?

Voľakedy som sa snažila svoje aktivity oddeľovať. Na výtvarnom poli som chcela byť len výtvarníčkou Bety Majerníkovou, v hudobnom svete iba hudobníčkou Sepjou a v súkromí Alžbetou, o ktorej vlastne nikto nič nevie. Dá sa to, ale zistila som, že to nie je tak úplne potrebné. Všetko som to predsa ja – jedna osoba, jeden emočný zdroj, jeden vnútorný svet. Keď riešim určité témy vo výtvarnom umení, presakujú mi aj do textov aj do súkromného života. Nechala som tomu voľný priebeh a zisťujem, že tie „osoby“ sa navzájom posilňujú a že dokážem pracovať efektívnejšie, keď ich enegie prepájam a využívam naplno.

Je čas na vlastnú rodinu. S koncertovaním si dávaš pauzu pre tehotenstvo. Ovplyvňuje alebo ovplyvní tvoju tvorbu (hudobnú či šperkársku) toto životné obdobie?

Pravdou je, že teraz mám vo výhľade projekt – dieťa. Celkom si toto obdobie užívam, ale nemám potrebu kvôli tomu výrazne meniť svoj životný štýl. Mláďatko príde do môjho sveta a bude vnímať život, ktorý žijeme. Verím, že si naň zvykne – spolieham sa na gény. Koncertovať by sme s Noisecutom chceli znovu začať hneď, ako to bude možné, takisto neprestanem tvoriť. Sú to však nové pocity, nová „tvorba“ – človek sa poznáva nanovo a život sa v každom prípade zmení.

S divadlom aj filmom si si už tiež skúsila svoje. Ktorú oblasť či aktivitu by si rada ešte nahryzla, prelúskala? Možno počas rodičovskej “dovolenky” a kočíkovania spolu Janou Kiršnerovou…

Mám veľa energie, ktorú keď nemíňam konštruktívnym spôsobom, začne ma deštruovať. Takže rada skúšam množstvo vecí. Väčšinou reagujem na príležitosti, ktoré sa objavia, takže uvidíme – do čoho sa namočím najbližšie…

Text: Boba Baluchová, Foto: archív Bety K. Majerníkovej (Rozhovor bol pôvodne publikovaný v magazíne Inspire 60/2011)